Na divadelného kritika, historika a pedagóga Vladimíra Štefka si spomína aj Vladislava Fekete, niekdajšia šéfredaktorka Javiska a dlhoročná riaditeľka Divadelného ústavu.
TEXT: Vladislava Fekete
FOTO: Žiadne ???
Vladimíra Štefka som prvýkrát stretla na Scénickej žatve, keď som sa na nej zúčastnila ešte ako členka ochotníckeho Divadla VHV z Báčskeho Petrovca. Hoci účasť zahraničných súborov bola vtedy viac či menej iba revuálna a dopĺňala hlavný súťažný program o inonárodné skúsenosti, analytické semináre sa robili aj pre nás. Už si nepamätám presne, kto všetko sa zúčastnil na diskusnom seminári, no utkveli mi v pamäti najmä slová pána sediaceho pri popolníku (vtedy sa pri diskusiách ešte mohlo fajčiť). Pozorne počúval svojich kolegov, ktorí vo veľkom predvádzali svoje praktické a teoretické divadelné znalosti, a na záver veľmi jednoducho, jasne a precízne pomenoval podstatu toho, čo sme urobili, čo sme urobiť chceli, mohli a čo sme prehliadli. A bodka. Na diskusie sme boli zvyknutí, keďže srbské divadlo, ochotnícke aj profesionálne, si mimoriadne zakladalo na dialógu (dodnes mi podobný rozmer dialógu v slovenskom divadle chýba), a preto sme odrazu všetci spozorneli a vznikol skutočne zaujímavý rozbor.
Vo foyeri martinského divadla alebo v bufete u Božky (to bola legendárna krčma na prízemí divadla, ktorá divadlom žila 24 hodín) som našla na stole aj knihy uvedeného pána, tak som si ich pre istotu niektoré zobrala do Petrovca. A dobre som urobila, lebo mi pomohli, keď som sa chystala na talentové skúšky na divadelnú dramaturgiu do Bratislavy na Vysokú školu múzických umení. O slovenskom divadle som vtedy, ospravedlňujem sa, nevedela vôbec nič. A tak sa vedľa Grotowského, Artauda a Kantora našli na mojom stolíku aj knihy o premenách slovenského ochotníckeho divadla a o malých javiskových formách. Najmä tie malé javiskové formy ma zaujali. Aj vedľa praxe Grotowského mi dávali zmysel. A celkom som sa na tú slovenskú divadelnú školu a slovenské divadlo začala tešiť.
Na moje obrovské prekvapenie (a šťastie), kritické semináre na škole sme absolvovali práve s profesorom Štefkom. Sediac pri popolníku (ešte stále sa dalo všade fajčiť), nám otváral pomaly, ale dôsledne dvere do slovenského divadelného diskurzu. Jeho prednášky som mala rada. Vnímala som ich ako malé dejiny slovenského divadla s digresiami do všetkých súvisiacich odborov. Hoci sme sa chystali na dráhu dramaturgov a režisérov, kritickým myslením sme nepohŕdali. Zaplať pánboh.
Spomínam si aj na prvé spoločné porotcovanie na Scénickej žatve. Dlho som nenabrala odvahu hovoriť na rozborových seminároch, hoci diskutujem veľmi rada. Prvá analýza prebehla doslova v akejsi hmlovine a na jeden nádych. Snáď som si neurobila hanbu na celý život. Snažila som sa byť vecná a presná ako kedysi profesor Štefko, keď sme sedeli na opačnom konci stola. Ochotnícke divadlo bolo pre mňa vždy školou divadla. Vtedy som už ako čerstvá absolventka VŠMU vedela celkom dosť o jeho vplyve na slovenské profesionálne divadlo, a preto som dodnes nesmierne rada, že zostalo významným koreňom. Alebo, povedané postmodernou terminológiou, rizómom. Nehierarchizuje a necentralizuje, prináša hodnoty a hodnotných umelcov.
To, že vďaka profesorovi Štefkovi vyšli v poslednej dekáde v Divadelnom ústave kapitálne teatrologické diela (Dejiny slovenského divadla I. a II. a Dejiny slovenskej drámy 20. storočia), to už hádam vie každý. Ochotník či profesionál, pre oboch sú potrebné. V oboch zanechal profesor Štefko obrovský kus svojho teatrologického sveta. Sú hodnotným sumárom aj otvorenou možnosťou pre budúce výskumy.
Blahoželám k jubileu a teším sa na ďalšiu spoluprácu.
