Foto: Jana Nádašdyová
I.
Trikrát svet mladého človeka. Generačne, vo vzťahových a sociálnych kompozíciách. Hodnotovo, s reinterpretáciou morálnych noriem. Utopicky, v projekcii možných svetov.
V troch umne kreovaných tematických líniách sa rozvíja príbeh mladých ľudí, ktorí hľadajú svoje miesto v rodine, kamarátskych vzťahoch i prvých partnerských vzťahoch; zároveň sa prostredníctvom archetypov skrytých v rozprávkach reviduje hodnotový systém, pričom je akcentovaný príbeh o troch prasiatkach. Tretia línia smeruje do budúcnosti k možným modelom fungovania sveta cez kritický pohľad na koncepty alternatívnych spoločenstiev (Auroville – experimentálne mesto v Indii založené v roku 1968). V závere dielo vrcholí v takmer čechovovskom odkaze: všetci musíme pracovať na novom, lepšom svete.
II.
Publikovaný text hry Limonádové more vznikol ako súčasť kolektívnej tvorby Detskej divadelnej akadémie Divadla Jána Palárika v Trnave v spolupráci dramaturga Jakuba Molnára a režiséra Šimona Spišáka. Hra prepája dokumentárnu inšpiráciu – príbeh vzniku utopického mesta Auroville – s perspektívou súčasných mladých ľudí.
Publikovaný text dopĺňa rozhovor s autorom Jakubom Molnárom, ktorý približuje vznik Detskej divadelnej akadémie Divadla Jána Palárika v Trnave, okolnosti vzniku inscenácie Limonádové more, kolektívny proces tvorby dramatického textu i spoluprácu s režisérom Šimonom Spišákom.
III.
Jakub, mohol by si nám predstaviť Detskú divadelnú akadémiu Divadla Jána Palárika v Trnave?
Vznikla pred šiestimi rokmi a spočíva na celoročnej spolupráci jej účastníkov a účastníčok s profesionálnymi lektormi a lektorkami. Každý ročník sa spravidla završuje nejakým menším útvarom, nie plnohodnotnou inscenáciou. Ale vlani, pri príležitosti 50. výročia DJP v Trnave, sme sa chceli pokúsiť o niečo špecifické, preto sme oslovili na spoluprácu profesionálneho režiséra Šimona Spišáka, aby pre nás vytvoril inscenáciu. Následne sme spolu s mládežou simulovali celý inscenačný proces – od prvej porady až po premiéru.
A už vtedy bolo jasné, že budete súťažiť na pôde amatérskeho divadla?
Primárnou ambíciou bolo, že inscenáciou otvoríme prvý ročník medzinárodného festivalu Teen Theatre Fest, ktorý organizuje DJP, a potom ju zahráme cca raz mesačne u nás v Trnave. Ale napokon kolegovia prišli s nápadom, že by sme sa mohli prihlásiť na súťaž amatérskeho divadla, lebo spĺňame všetky podmienky. Martin Križan sa na to organizačne podujal a dostali sme sa až na FEDIM do Nitry.
Ako vznikalo libreto?
Začalo to oslovením Šimona Spišáka, s ktorým sme potom premýšľali, čo by mohlo byť látkou pre túto inscenáciu. Objavili sa rôzne námety, napokon sme sa rozhodli pre tému – nedostatok predstavivosti a ruka v ruke s tým pre tému imaginácie, fantázie a ich dôležitosti. Hoci vznikli nejaké základné nápady, lákalo nás, aby to bola kolektívna tvorba. Spoločne s poslucháčmi a poslucháčkami sme potom pomaly speli k výslednému tvaru. Aj s pomocou reportáže Katarzyni Boni s názvom Auroville, vydal ju Absynt, o meste, ktoré naozaj vzniklo a ja som ho osobne navštívil. Šimon dokumentárne východiská zase obohatil o rozprávkovosť a hravosť.
Tri prasiatka…?!
Áno. A ďalšie časti – polročné vysvedčenie atď. – to už potom dotvárali priamo decká.
Aký bol zástoj Dany Droppovej, pedagogickej spolupracovníčky?
Veľmi nám pomáhala pri zoznámení sa s deťmi, pri nadviazaní kontaktu, zároveň vedela, kto má aké silnejšie a aké slabšie stránky. Neskôr chodila na skúšky a dbala na niektoré technické okolnosti hereckého prejavu – zrozumiteľnosť, vnímanie partnera alebo partnerky atď. A patrí jej právom veľká vďaka za výkony, ktoré sme dnes videli.
S Jakubom Molnárom sa rozprával Miroslav Dacho[1]
[1] Celý rozhovor: LEGIT 3, festivalový denník FEDIM-u 2025, s. 4
Jakub Molnár
LIMONÁDOVÉ MORE
Na motívy knihy Auroville od Katarzyny Boni
OSOBY A OBSADENIE:
Auroson, princ Aurovillu
Diana, jedináčik z bohatej rodiny
Tomáš, jedináčik z chudobnej rodiny
Lucia, veriaca
Anna, pravá ruka Diany
Timea, šikanovaná bifľoška
Klára, apatická cynička
Prvé prasiatko
Druhé prasiatko
Tretie prasiatko
Chlapec
Dievča
I. PREDNÁŠKA O UTÓPIÁCH
Na scéne je premietacie plátno. Prichádzajú tri prasiatka, ktoré začínajú cestovateľské kino. Vyzerajú zúbožene ako po nočnej šichte. Publiku.
Tretie prasiatko: Dobrý deň.
Druhé prasiatko: Dnes budeme výnimočne o čosi kratšie.
Prvé prasiatko: Ale nebojte sa.
Druhé prasiatko: Všetko podstatné už aj tak viete z minula.
Tretie prasiatko: Ľudia však musia pochopiť, že sa to týka všetkých. Toto by som zdôraznilo.
Prvé prasiatko: (Tretiemu prasiatku.) Netráp sa, Prasiatko 3, na dnešok mám slajdy aj s osobnou rovinou, aby si každý uvedomil, že sa to môže stať aj jemu.
Druhé prasiatko: Ale nebojte sa. Žiaden škandál už nebudeme opakovať.
Tretie prasiatko: (Prvému a Druhému prasiatku.) Veď to bolo nedorozumenie. Aspoň tak ste mi to podávali.
Prvé prasiatko: (Zľahčujúco.) Jeden postarší pán na nás poslal inšpekciu.
Druhé prasiatko: Vraj naše domčeky nespĺňajú bezpečnostné normy.
Prvé prasiatko: Ale to je nateraz nepodstatné, pretože…
Druhé prasiatko: Dnešok bude plný nesplnených noriem.
Tretie prasiatko: Túžob.
Prvé prasiatko: Snov.
Druhé prasiatko: Sľubov.
Tretie prasiatko: Dnešok je na našu prezentáciu ako stvorený.
Prvé prasiatko: (Tretiemu prasiatku.) Prečo myslíš, Prasiatko 3?
Tretie prasiatko: Dnes je streda.
Druhé prasiatko: No a?
Tretie prasiatko: Zajtra teda štvrtok, potom piatok a po ňom víkend. Keď sa blíži piatok, cítiš to. Vo vzduchu je také chvenie, ľudia sa správajú inak. Napríklad v utorok? Vtedy ľudia iba tak sú. Utorok proste je a nič viac. Ale v piatok je to samé „hurá!“ a „juchuchú!“. Keď sa napríklad prebudíš v nemocnici po ťažkej operácii a vyjdeš von, hneď zbadáš, že je piatok.
Prvé prasiatko: Ale dnes je streda.
Tretie prasiatko: Presne! Polovica týždňa. Čas rozhodnúť sa, či pôjdeš doľava alebo do postele. Čas na sľuby, sny a túžby.
Druhé prasiatko: Ako konzistentná rozprávková bytosť by som tu malo povedať nejakú pranostiku… (Premýšľa.) Aha! Už viem! „Prach si a do prachu sa vrátiš!“
Prvé prasiatko: Takú pranostiku nepoznám.
Druhé prasiatko: Táto pasáž z Biblie spôsobila, že sa dnešná streda volá Popolcová.
Tretie prasiatko: Alebo aj Škaredá. Vyčlenená. Predskokan Zeleného štvrtka, Veľkého piatka a… (Víťazoslávne.) víkendu!
Prvé prasiatko: Vraveli sme, že dnes budeme výnimočne o čosi kratšie.
Tretie prasiatko: Iba som chcelo navodiť atmosféru. Ľudia musia pochopiť, že sa to týka všetkých. Toto by som zdôraznilo.
Prvé prasiatko: (Tretiemu prasiatku.) Ďakujem, Prasiatko 3. Si vždycky také svedomité.
Druhé prasiatko: (Tretiemu prasiatku.) Aspoň čo sa týka našich prezentácií.
Prvé prasiatko: (Tretiemu prasiatku.) Tvoje architektonické zručnosti sú však stále ako zo slamy.
Tretie prasiatko: (Prvému prasiatku) Prečo to musíš dookola vyťahovať? No tak som malo pri stavbe použiť tehly, no a? Ako keby ste vy dve nikdy neexperimentovali! Takže späť k strede. K bodu zlomu.
Prvé prasiatko: (Prvému prasiatku. Nervózne.) Naše auditórium by však už rado videlo obrázky.
Tretie prasiatko: No práve! Náš dnešný prezentovaný projekt sa začal v stredu. 28. februára 1968.
Druhé prasiatko: (Tretiemu prasiatku.) To máš pravdu!
Tretie prasiatko: (Pre seba.) Si myslím…
Prvé prasiatko: Poprosím teda prvý slide.
Na projekcii sa začnú objavovať dobové zábery z Aurovillu.
Prvé prasiatko: Náš dnešný príspevok sa dotkne unikátneho urbanistického zámeru z Indie.
Druhé prasiatko: Ak prižmúrite oči, môže vám pripomínať aj Thajsko alebo Filipíny.
Prvé prasiatko: Tieto štáty sú dnes v oveľa väčšom kurze, to je pravda.
Tretie prasiatko: Dnes sa už do Indie necestuje, si myslím.
Prvé prasiatko: Najbližšie minúty tu však budete indický vplyv naozaj cítiť. Poprosím druhý slide.
Zmena projekcie, ďalšie zábery z Aurovillu.
Prvé prasiatko: (Druhému a Tretiemu prasiatku.) Páči sa mi, ako boli prví objavitelia, architekti a vizionári prakticky nepochopení.
Druhé prasiatko: Aj mne, veľmi.
Prvé prasiatko: Skoro ako my tri!
Tretie prasiatko: Uvedomujete si, že pred Thomasom Moorom slovo utópia neexistovalo?
Prvé prasiatko: Nie? A čo bolo?
Tretie prasiatko: Atlantída, mýtus, povera.
Druhé prasiatko: Ach, jasné!
Prvé prasiatko: (Tretiemu prasiatku.) Faktografické okienko budeme musieť dnes vynechať.
Druhé prasiatko: Dnes budeme výnimočne o čosi kratšie.
Tretie prasiatko: Ľudia však musia pochopiť, že sa to týka všetkých. Toto by som zdôraznilo. A slovo utópia sme použili aj v anotácii k svojej prezentácii.
Druhé prasiatko: (Tretiemu prasiatku.) To máš pravdu!
Tretie prasiatko: (Pre seba.) Si myslím…
Prvé prasiatko: (Tretiemu prasiatku.) Tak čo navrhuješ?
Tretie prasiatko: (Prvému prasiatku.) Vravelo si, že máš slajdy s osobnou rovinou. Ergo, dve prípadové štúdie. Dva príbehy. Dva uhly pohľadu.
Prvé prasiatko: No a?
Tretie prasiatko: No a dnes je streda! Čas rozhodnúť sa, či pôjdeš jedným smerom alebo druhým, doľava alebo do postele. Čas na sľuby, sny a túžby.
II. ZÁKLADY NOVÉHO SVETA
Tri prasiatka ostávajú na scéne a sledujú situáciu, ktorá sa pred nimi začína odohrávať. Prichádzajú Chlapec a Dievča s miskou, ktorí pohľadom vítajú publikum. Za nimi prichádza zástup detí – delegátov, každé má kostým asociujúci iný štát sveta – Československo, Burundi, Rakúsko, Austráliu… Chlapec a Dievča po chvíli položia misku na zem. Deti k nej po jednom pristúpia a hodia do nej hrsť hliny. Jedno z detí občas zvolá: „Belások!“ Je rok 1968. Sme na mieste, kde vznikne mesto Auroville. Na scéne stojí aj Auroson – prvý občan a „princ“ Aurovillu. Ostatní ho však nevidia.
Auroson: (Po dlhej pauze spôsobujúcej takmer trápny moment v hľadisku. Publiku.) Vlastne to bol celkom normálny deň.
III. VRELÉ UVÍTANIE
Zmena svetla. Hudba. Prasiatka a Auroson naďalej nehybne stoja. Chlapec a Dievča odchádzajú, no misku nechávajú na scéne. Delegáti si vyzliekajú kostýmy, pod ktorými majú civilné oblečenie. Stávajú sa z nich spolužiaci zo súčasnosti. Ocitáme sa na návšteve doma u Diany. Spolužiaci tu chcú osláviť polročné vysvedčenie.
Diana: Keď už ich máme za sebou. Keď už máme tie poondiate písomky za sebou.
Lucia: Tak by si nám už…
Klára: … mohla konečne povedať…
Diana: Pokojne si sadnime.
Timea: Chémia mi vždycky šla. Viete, že mi odjakživa šla.
Tomáš: Nemôžete to už nechať tak?
Diana: Len chcem upozorniť, že sme všetci schytali guľu.
Klára: Tomáš dostal dvojku.
Lucia: Ten sa neráta.
Anna: (Tomášovi.) Gratulujem.
Tomáš: (Anne.) Ďakujem.
Klára: Z neho raz bude hádam kozmonaut. (Zasmeje sa.)
Diana, Lucia: To máš za to!
Timea: Nemôžete to už nechať tak?
Diana: Len chcem upozorniť, že ty si guľu neschytala.
Tomáš: (Anne.) Mama ma sem kvôli tej dvojke skoro nepustila.
Timea: Takže som podvádzala? To chcete povedať?
Lucia: Ako si to dokázala?
Klára: Staré ceruzky.
Lucia: Fľak na peračníku.
Diana: Žiadna normálna aktovka.
Diana, Lucia, Klára: Priemerná.
Lucia: Ako si to dokázala, že ty si žiadnu guľu neschytala?
Timea: Chémia mi vždycky šla. Viete, že mi odjakživa šla.
Diana: Ale keď už máme tie poondiate písomky za sebou.
Lucia: Tak by si mohla…
Klára: … nám povedať…
Tomáš: Prestaňte už! Prišli sme sa zabaviť, nie?
Anna: Priniesla som Dobble a nejaké karty.
Klára: Ty si doble mimo. Myslíš dobl…
Lucia: (Tomášovi.) Ty myslíš dabl a ty nebuď ofenzívny.
Anna: Podľa mňa je to doble.
Timea: Je mi ľúto, že ste pohoreli. Ale mne chémia vždycky šla.
Diana: Len chcem upozorniť, že sme všetci schytali guľu…
Klára: A ty nie.
Timea: Fajn! Verte si, čomu chcete. Ja nechodievam furt do kina.
Diana: Neuhýbaj.
Tomáš: Ja som nebol v kine ani nepamätám.
Lucia: (Tomášovi.) To je iné. Ty sa nerátaš.
Diana: Pozvala som dnes aj teba.
Klára: Kamarátka.
Lucia: Odhovárali sme ju, ale Diana na tom trvala.
Diana: Pozvala som ťa…
Lucia: … aj keď si priemerná.
Diana: Pokojne si sadnime. Prosím, ako doma.
Klára: (Cynicky.) Kamarátka.
Timea: (Diane.) Tak čo ťa triggeruje?
Tomáš: (Anne.) A máš žolíka či sedmové? Dobble nemusím. Príliš stresuje.
Diana: Si v našej triede prvý rok.
Lucia: Tvoje prvé polročné vysvedčenie u nás.
Diana: Mala si to ťažké.
Klára: (Cynicky.) Je nám to ľúto.
Lucia: Aj keď si priemerná.
Diana: Na našej škole sme neustále skúšaní životom.
Tomáš: Áno, to je pravda.
Diana: Alekto dostal guľu z chémie?
Klára: Klára!
Lucia: Lucia!
Diana: Diana!
Tomáš: Ja nie.
Všetci: Ale ty sa nerátaš.
Diana: Iba Timea tú poondiatu písomku napísala na jednotku.
Timea: Prečo sa na mňa tak dívate?
Klára: Nebudeš hádam smrkať.
Lucia: Slzy sem nepatria. Idem do kuchyne. (Odíde.)
Anna: Neprišli ste osláviť polročné vysvedčenie? Mám aj karty. Ozaj, Diana, kedy sa vrátia vaši?
Diana: V stredu.
Anna: Musí to byť pecka, byť teraz v teple na pláži. Nenávidím zimu.
Tomáš: All inclusive. More. Krevety. Hladkanie delfínov.
Diana: Prosím ťa, potom príde fáza dva: umiestniť magnetky na svoje miesto. A to je to najhoršie. A vôbec, Indiu nefílujem.
Lucia: (Vracia sa.) Magnetky! (Zasmeje sa.)
Anna: Tak to môžeme urobiť spolu.
Diana: Ty by si potom prišla?
Anna: Vaši ma mali vždy radi. A magnetky mi nevadia.
Diana: Díky. (Zmena témy a nálady.) Tak čo ideme robiť? Netflix? Oslavujeme polročné vysvedčenie. Dajte si sódovku. Naši mi spravili bazový sirup. Potom objednáme pizzu.
Timea: Pizzu…
Klára: Taký rituál. (Lucia odíde zo scény, Klára ide hneď za ňou.)
Timea: Oslavujeme vysvedčenie. Je mi ľúto, že ste schytali guľu.
Diana: Na našej škole sme neustále skúšaní životom. Pozvala som aj teba. Kamarátku.
Anna: Tomáš? Si tu s nami?
Tomáš: (Neprítomne.) Hmm?
IV. PRVÉ STROMY
Zmena svetla. Sme naspäť v Auroville. Tri prasiatka pokračujú v prezentácii. Na scéne je aj Auroson, Chlapec a Dievča z prvého obrazu. Dievča občas zvolá: „Belások!“
Tretie prasiatko: Rok 1968 sa začal v pondelok a nebol na Zemi príliš láskavý. Vo Vietname sa nie a nie skončiť vojna. Civilisti napáchnutí napalmom horeli zaživa, budhistickí mnísi sa dokonca zapaľovali dobrovoľne a po vojakoch zasiahnutých raketami ostávali iba čierne fľaky.
Prvé prasiatko: V Memphise James Earl Ray v grafitovom obleku vystrelil z okna prenajatej izby jedinú guľku na Martina Luthera Kinga stojaceho na terase motela. Trafil.
Druhé prasiatko: V New Yorku študenti obsadili kampus Kolumbijskej univerzity. Rozbité obrubníky, horiace povolávacie rozkazy.
Tretie prasiatko: Ľudia v uliciach Varšavy, ľudia v uliciach Londýna, ľudia v uliciach Berlína. V Paríži študenti vytrhali z chodníkov dlažobné kocky a kričali: „Buďme realisti, požadujme nemožné! Všetku moc imaginácii!“
Prvé prasiatko: Bojovalo sa na všetkých frontoch. Stačilo pridať -izmus, aby vzniklo vierovyznanie, za ktoré stojí za to položiť život.
Druhé prasiatko: Kapitalizmus.
Tretie prasiatko: Liberalizmus.
Prvé prasiatko: Komunizmus.
Druhé prasiatko: Ľudia sa strácali v hraničných líniách.
Tretie prasiatko: Tí, ktorí boli pohltení sčítaním obetí, si mohli nevšimnúť skromné oslavy na juhu Indie.
Prvé prasiatko: Na okraji púšte v Tamilnáde, neďaleko bývalej francúzskej kolónie, sa 28. februára 1968…
Tretie prasiatko: V stredu.
Druhé prasiatko: … zhromaždilo päťtisíc osôb z celého sveta. Z Indie, Austrálie, Rakúska, Burundi aj Československa. Dívali sa, ako vzniká mesto, aké svet potrebuje.
Prvé prasiatko: Viseli na tenkej strune gravitácie. Stačilo málo a odleteli by preč.
Chlapec a Dievča berú misku s hlinou z prvého obrazu. Navzájom si začnú hlinou potierať nohy, ako keď sa vápnom potierajú stromy proti škodcom. Chvíľu sa odohráva nejaká vizuálno-pohybová etuda o vznikajúcom meste a rozrastajúcom lese. Prasiatka výjav komentujú.
Druhé prasiatko: Toto je osobná rovina.
Prvé prasiatko: Mladý pár prichádza do púšte, aby začal nový život.
Tretie prasiatko: Prihlášky chodili denne. Noví ľudia, neistí, osamelí, utrápení.
Prvé prasiatko: Ale kde je mesto? Kde sú ulice, domy, školy, úrady, obchody, parky, reštaurácie, divadlá? Alebo aspoň kanalizácia?
Druhé prasiatko: Väčšina záujemcov sa ešte ten istý deň otočila na päte.
Tretie prasiatko: Ale tento mladý pár nie. Snažili sa premeniť pustinu s nádejou, že vďaka tomu premenia samých seba.
Dievča: Som ako strom.
Chlapec: A ja ťa natieram vápnom. Aby po tebe nelozili mravce. Ani vošky. (Odchádza.) Ideš?
Dievča: Nemôžem.
Chlapec: Prečo?
Dievča: Som strom. (Zasmeje sa a pribehne zaľúbene k Chlapcovi, obaja odchádzajú.)
Druhé prasiatko: To majú dobré. Dostanú bývanie v meste, ktoré ešte ani len neexistuje.
Prvé prasiatko: A my tri prasiatka ružové tu musíme čakať.
Tretie prasiatko: Na čo?
Prvé prasiatko: (Pokýve plecom.)
V. ČÍM CHCEŠ BYŤ?
Naspäť u Diany. Hrá príjemná hudba, deti tancujú a pijú sódovku s bazovým sirupom. Niekto hrá Dobble. Uvoľnená atmosféra. Všetci prekrikujú hlasnú hudbu.
Diana: Ja tomu aj tak neverím.
Timea: Klamala by som ti? Nikdy by som neklamala. Najmä o takých vážnych veciach.
Diana: Niekto ti to musel našepkať.
Anna: (Tomášovi.) Je tu pokoj, však? Tieto radové zástavby majú niečo do seba.
Diana: (Timei.) Ale prekvapuje ma, že si sem vôbec prišla.
Timea: U nás by bola aj tak nuda.
Klára: Neobjednáme už voľačo?
Tomáš: (Anne.) Až príliš veľký pokoj. My s mamou sme zvyknutí na rinčanie vlakov.
Lucia: Však hej, vy bývate pri stanici. Mňa by to v týchto klonovaných domoch nebavilo. Nemajú žiadnu dušu.
Tomáš: A griluje sa tu. A zbierajú hríby. A díva sa do potoka. A zabúda sa.
Lucia: Ale niečo tu chýba.
Anna: Čo?
Klára: Pizza!
Diana: (Timei.) U nás v škole to máš takto. Najskôr ti do hlavy vnuknú myšlienku, že nedokážeš so životom vôbec nič urobiť. Potom ťa pošlú do školy, aby to potvrdili jednotlivé predmety.
Anna: (Diane.) Už ju s tou chémiou nechaj.
Diana: Občas napíšeš trápnu básničku na lavicu, ktorú ti vždy zotrie upratovačka toxickým saponátom. Koniec.
Timea: Ty si píšeš básničky?
Diana: (Prichytená pri čine.) Všetci majú svoje krízy.
Klára: Osobne som za Hawai, ale môže byť aj Pomodoro.
Anna: (Kláre.) Dám ti adresu.
Timea: Ja som poéziu nikdy nefílovala. Mám radšej vedu. Čísla. Rovnice.
Lucia: Strašne som zvedavá, kam nás vezmú na stredné.
Anna: (Pobavene.) Nikam! Však ste dostali guľu z chémie. (Všetci na ňu prísne pozrú, chvíľu ticho.) Sorry…
Diana: (Anne.) Ale život tu a teraz je istota. A nemysli si, že mi ten život vezmeš! Čo je na ňom zlé? Veď sa máme dobre.
Anna: Naši sa majú dobre. Tvoji a moji.
Diana: Nevyťahuj na mňa tie politické sračky! Nemôžeš zachraňovať svet niekde inde ako u mňa doma? Choď do New Yorku a bojuj proti kapitalizmu rovno pri zdroji!Celý život som bola sama, takže teraz si chcem dopriať všetky potešenia, ktoré sa ponúkajú. (Všetkým.) Načo ľudia odchádzajú?
Timea: Preboha! Ideš na hotelovku do Piešťan, nie na Oxford.
Tomáš: (Diane.) Som myslel, že si podala prihlášku na cestovný ruch.
Diana: (Tomášovi.) S päťkou z chémie?!!!
Timea: (Diane.) To nemáš žiaden imaginárny drift? Väčšie ciele? Nejaký prísľub?
Diana: No… občas si píšem básničky.
Klára: Tak ja objednám, dobre? Pôjdem cez Bolt, mám premium účet.
Lucia: Imaginárny drift, to je dobré. Tomáš? Aký máš ty imaginárny drift? Čím chceš byť?
Klára: Kozmonaut! (Smiech.)
Tomáš: Asi najskôr… Princom Bajajom. Nemusel by som aspoň odpovedať na tie sprosté otázky.
Lucia: (Anne.) A ty?
Anna: Najskôr asi snehulienkou. Predávala by som výživové multi-active-anti-aging-recovery-comfort-eco-zero mastičky na zvráskavené pätičky bohatým Blavákom, ktorí sú leniví si ísť natrhať pár bylín do lesa.
Lucia: Videla si niekedy Blaváka pracovať? Ani ja nie.
Anna: Je divné, že tu v našej štvrti žiaden taký obchod nie je.
Lucia: Boomeri!
Anna: (Zasnene.) By som nemusela ani na vysokú. Stačí mi dobrý budget.
Timea: (Diane.) Chceš, čo nemáš, a máš to, čo by chceli iní!
Lucia: Ja by som chcela byť jeden z apoštolov. Videla by som Ježiša, ako to dokázal.
Klára: Tak… jedna Hawai, jedna Pomodoro a diétna kola grátis. Bolťák tu bude o pol hodinu. Peniaze mi pošlete na účet, oukey?
Diana: (Pokúša sa ignorovať Timeu. Kláre.) Dúfam, že nebude meškať.
Klára: To by bol koniec sveta…
VI. VZDELÁVANIE
Na scéne je opäť Auroson a Chlapec a Dievča z prvého obrazu. Dievča občas zvolá „Belások!“, Chlapec kope studňu.
Prvé prasiatko: (Publiku.) V pôrodnici postavenej na mieste starej francúzskej colnice sa rodilo čoraz viac a viac detí.
Chlapec: Aurofilio, Auronanda, Aurora…
Dievča: Junauro, Auroselvi, Durgaura, Aura, Aurolouis, Aurokumar, Filaure, Gracaurore, Aurokali, Auralice, Venaura, Aurine, Balaura, Auropriye, Auroshakti, Aurodas…
Druhé prasiatko: Dňa 25. júna 1968…
Tretie prasiatko: To bol utorok…
Druhé prasiatko: … sa na podlahe slameného domu, čiže na stavenisku, narodilo energické dieťa.
Prvé prasiatko: Auroson! No vravia mu aj Belások.
Dievča: Belások, kde si?
Auroson: Tu som, mama! (Publiku.) Mušle, kamienky, listy, gombíky, palice, plastové zvieratká, rybie šupiny, perie, mosadzné figúrky, vtáčie kosti, umelý chrup… Oceán tu vyplaví kadečo. Poklady, ktorými sa dá vyjadriť to, čo sa deje v duši. Ale dospelí sa na mňa dívajú cez prsty.
Dievča: Belások, dones ockovi vodu. Je pri chráme.
Auroson: Idem, mama!
Prvé prasiatko: V našej prezentácii má Auroson už dvanásť rokov a nechodí do školy.
Druhé prasiatko: Architekt mesta ju do Aurovillu pôvodne zaradil, no potom ju miestni obyvatelia zavreli. Vraj kazili morálku.
Tretie prasiatko: Toto je osobná rovina.
Prvé prasiatko: V Auroville v tom čase žilo štyristoosemdesiat sedem obyvateľov z dvadsiatich štyroch štátov sveta.
Auroson: (Publiku.) Ale nikto z nich sa nechce vzdelávať? Bože! Keby prišiel aspoň jeden učiteľ. Ako túžim po hodinách matematiky, dejepisu, zemepisu, chémie…
Dievča: Belások, pri chráme sú ďalší dvaja cudzinci. Bež ich privítať.
Chlapec a Dievča sa menia na cudzincov.
Chlapec: Chceme sa nasťahovať. Obaja.
Auroson: A s akými trápeniami prichádzate vy?
Chlapec: Prečo hneď s trápeniami?
Auroson: Sem nikto nepríde len tak.
Dievča: Bude už so všetkým koniec?
Auroson: Akurát staviame studne.
Dievča: Tak to nás zapíš.
Auroson: Podpíšte to. Obaja.
Chlapec: (Rozpačito.) A ústne to nejde?
Dievča: Na skúšku?
Auroson: Vravíte si: „Je toto naozaj možné? Skutočne sa to deje?“ (Veľmi dlho prikyvuje.) Utópia, však?
Dievča: (Chlapcovi hrajúcemu cudzinca.) Máš pravdu. Auroville je nezrozumiteľný, nemožný, absurdný.
Auroson: Deti tu môžu všetko. Žiadne zákazy ani príkazy. Žiadne múzeá so zaprášenými haraburdami. Tu bude všetko prosiť o dotyk, o opateru, o starosť.
Chlapec: Tak prečo sa ti musíme zaviazať podpisom?
Auroson: Dôkaz, či to myslíte s obnovou sveta vážne.
Dievča: A kde sú dospelí? To sa máme podpísať tebe? Veď si iba chlapec.
Auroson: Volám sa Auroson. A dospelí pracujú.
Chlapec: Vravel si, že tu neexistujú žiadne príkazy.
Auroson: Pracujú dobrovoľne.
Dievča: Ako dlho si tu?
Auroson: Odjakživa. Narodil som sa tu. Som prvý obyvateľ Aurovillu. Hovoria mi aj Princ Aurovillu.
Dievča: Veď je to na smiech!
Chlapec: Šli sme cez polovicu zemegule…
Auroson: Môžete si za to sami? Ktovie. Je to možné.
Chlapec: … a minuli všetky peniaze…
Auroson: Takže sme dohodnutí?
Chlapec: … a teraz sa ukáže, že tá utópia, o ktorej vraveli v BBC, je totálna sekta?
Auroson: Netreba byť sentimentálny.
Dievča: (Prvému prasiatku hrajúcemu cudzinca.) Vieš čo? Ja už nemôžem. Rada by som vedela, na čom som.
Auroson: Takže ja mám byť ticho?
Chlapec: Vy tu fakt veríte, že budujete nový svet?
Auroson: Preto sme zavreli školy.
Chlapec a Dievča sa opäť menia na Aurosonových rodičov a pokračujú v práci.
Auroson: (Publiku.) Ten dotyčný pár sa tu už nikdy neukázal. Takíto dobrodruhovia sem prišli ešte veľakrát. Hipisáci s konzervami. Každý si so sebou nesie svoju minulosť, trápenia, obavy a predsudky.
Dievča: Belások, ocko je už naozaj unavený. Bež mu pomôcť.
Auroson: Mami? Prečo ste sa s ockom rozhodli žiť tu?
Dievča: (Zaskočená otázkou.) Aby sme sa mali lepšie. Prečo si dnes taký bledý? Ako keby si zjedol zlého ducha a nepustil ho von.
Auroson: A kedy bude to lepšie?
Dievča: Keď dostaviame studne.
Auroson: A to bude kedy?
Dievča: Neviem, dnes zase ktosi zomrel na stavbe.
Auroson: A ty by si chcela, aby som zomrel?
Dievča: (V šoku z otázky.) Belások, bež ockovi pomôcť. (Odchádza zo scény.)
Druhé prasiatko: (Publiku.) V našej prezentácii je Auroville mesto duchov.
Tretie prasiatko: Z idealistov sa o pár rokov stali fanatici, z hinduistov fašisti, zo zapálených dobrodruhov čmudiaci turisti. (Prvému a Druhému prasiatku.) Takže ďalší projekt, ktorý sme odprezentovali a odpísali?
Prvé prasiatko: Neboj sa, Prasiatko 3.
Druhé prasiatko: Ako každá rozprávka, aj Auroville má svojich hrdinov.
Auroson: (Publiku.) Každý sem prichádza iba so svojimi trápeniami, traumami, bolesťami. Starí ľudia aj deti. Akoby si ich odovzdávali z generácie na generáciu. To je naozaj svet vonku taký zlý? Musím na to prísť.
VII. VEĽKÉ ODHALENIE A ONESKORENÁ PIZZA
U Diany. Na scéne sú Lucia, Anna, Tomáš a Klára.
Tomáš: (Anne.) S Dianou sa poznáte dlho?
Anna: Odkedy sa k nám prisťahovali.
Lucia: Nikdy o tebe nevravela.
Anna: Nemáme veľa spoločných kamošov. Väčšinou sme samy dve.
Klára: Kde je ten bolťák? Už tu mal byť! To bude recenzia!
Tomáš: (Anne.) Vaši tiež podnikajú?
Anna: To je zložité. Je to jedno. Čo vravíte na Dianin palác? Cool, nie? Tieto radové zástavby majú niečo do seba.
Tomáš: Som myslel, že budeme oslavovať vysvedčenia.
Lucia: Však oslavujeme.
Tomáš: A kde sú tie dve? Diana a Timea?
Lucia: Prečo sa teda nespakuješ, keď sa ti to tu nepáči?
Tomáš: Ja nehovorím, že sa mi to tu nepáči.
Anna: Hej, tie radové zástavby majú niečo do seba.
Tomáš: Len keď už ich máme za sebou. Keď už máme tie poondiate písomky za sebou.
Klára: Čože? 10 minút?! Idem im volať!
Tomáš: Tak by sme mohli…
Anna: Zase Dobble?
Lucia: Prišli sme čilovať, nie hrať hry.
Anna: Netflix?
Tomáš: And chill? (Ako jediný sa zasmeje.) Vieš Dianino heslo?
Anna: Jasné, sme najlepšie kamošky.
Klára: Wow. Dobre, Anna, nemusíš sa tu predvádzať.
Tomáš: To je susedská solidarita. A griluje sa tu. A zbierajú hríby. A díva sa do potoka.
Klára: (Pre seba.) Len dúfam, že ten Bolt nezabudol na diétnu kolu. Kde sú tie dve? Diana a Timea?
Lucia: Určite jej ukazuje svoju detskú izbu. Kamarátka.
Klára: Alebo ešte stále riešia tú chémiu. Nechápem, prečo to Diana berie tak vážne.
Anna: A to vám všetkým dala učiteľka päťku?
Tomáš: Mne nie, ale ja sa nerátam.
Lucia: Ani Timei. Stopercentne podvádzala!
Anna: A čo sa stalo?
Klára: Kašli na to!
Lucia: Fakt, nechaj to tak.
Tomáš: Baby si z učiteľky spravili srandu.
Lucia: Tomáš!
Tomáš: Robili sme pokusy a celá trieda to sabotovala. Ešte dva týždne smrdel labák.
Klára: Tvrdila, že odhalí pravdu o chemtrails. Že zmieša ortuť a ešte čosi.
Lucia: Stará konšpirátorka!
Anna: Takže si na vás potom zasadla.
Klára: Na nás hej.
Lucia: Iba Tomáško sa bál, tak nás v tom nechal.
Tomáš: Nebál! Hlúpe je, že o tom neviete vôbec nič! Hovoríte tomu aktivizmus bez akéhokoľvek kontextu! Moja chorá mama vie o chemtrails viac, než vy!
Anna: Máš chorú mamu? To ma mrzí. Ani s mojimi to nie je bohviečo.
Lucia: Však bývate v týchto nádherných klonovaných domoch.
Anna: Musíš byť stále taká uštipačná?
Lucia: Prepáč. Ja len že si s Dianou žijete ako princezné.
Klára: Ja by som chcela rodičov, ktorí stále kamsi cestujú.
Anna: Si myslíte, že to je všetko?
Klára: Ty sa tu oháňaš dobrým budgetom a že nemusíš ani na vysokú. Ocko sa postará, však?
Tomáš: Prestaňte! Toto nie je oslava, ale vojnové pole.
Lucia: Netvár sa zasa ako obeť, Tomáš.
Anna: Celý čas tu na všetkých iba nadávate. Myslíte si, že je pre mňa ľahké žiť s mojimi rodičmi, ktorí ani nevedia, na akú školu chodím?! To je vám potom všetok budget na hovno!
Náhla tma.
Lucia: Čo do riti?!!!
Anna: Chill, celú ulicu tento týždeň opravujú.
Klára: Však to normálne buchli poistky, nie?
Anna: To iba kontrolujú ističe. Aj u nás sa to včera dialo.
Lucia: A čo bude s Netflixom?
Anna: Keď príde Diana, bude to vedieť nahodiť.
Klára: To si už mohla popri hesle na Netflix zistiť aj, kde majú rozvodovú skriňu.
Tomáš: Však to opravíme, nie?
Klára: Kozmonaut v akcii.
Anna: Pozriem dozadu.
Anna ide dozadu, za ňou Tomáš. Lucia a Klára ostávajú vpredu.
Tomáš: Ty máš šikovné ruky?
Anna: Po pradedovi.
Tomáš: Keď nám vypadnú poistky, voláme väčšinou uja Peťa. Mama nič nevie poriadne. Nikto z rodiny nezdedil manuálny cit.
Anna: Už ako malá som bola majster.
Tomáš: Je zázrak, že som sa nenarodil krivý ako mama. Daj pozor na prsty, aby ti nepraskal kolagén, vieš?
Anna: Viem.
Tomáš: Som rád, že aspoň ty mi rozumieš.
Anna: Ďakujem.
Tomáš: Ruky vo všeobecnosti sú veľmi nejednoznačné. Hlava nie. Nohy nie. Tie sú definované jednoznačne. Ale ruky nie. Tie hrajú v našom živote kľúčovú úlohu. Ovládame. Presadzujeme. Presádzame. Mažeme. Ru-ko-pis. Prvý vynález individuality. A… nebojím sa. Len sa mi ten nápad v labáku zdal ako hovadina. (Po chvíli.) Pomaly sa postav.
Anna vstane.
Tomáš: (Skoro až romanticky.) Opatrne sa prestaň opierať o kĺby rúk. Nemusíš sa nikam ponáhľať. Máš na to vlastne státisíce rokov. Tvoj protichodný palec na nohách sa síce hodí na šplhanie po stromoch, ale to už nepotrebuješ. Si dokonalejšia verzia svojich predkov. Vieš?
Anna: Viem.
Tomáš: Ty mi tak dobre rozumieš. Je paradoxné, že to robíme pri rozvodovej skrini, ale… (Pristúpi k nej a chce ju pobozkať. Prerušia ich Klára s Luciou.)
Lucia: Decká! Decká! (Zarazí sa.) To čo robíte?
Tomáš: No teraz už asi nič…
Anna: Čo sa deje?
Lucia: Diana tu má obrovskú fľašu limonády!
Anna: Čo?
Lucia: Stojí tu! Má tak tri metre! Prerazila im strechu!
Anna: Wtf?
Klára: Limonáda s objemom dobrých pár hektolitrov.
Anna: (Tomášovi.) Urob niečo!
Tomáš: (V šoku.) Ak má fľaša tri metre a jej obvod je približne jeden meter, teda vé je objem, es je povrch, potom pí a es pé…
Klára: Je tá fľaša plná?
Lucia: Prečo?
Klára: Mohli by sme toho bolťáka zrušiť a zároveň nikoho neposielať do večierky.
Lucia: Strecha domu tvojej kamošky je v riti a ty myslíš na bublinkové sladidlo?
Klára: Netvár sa.
Tomáš: Ešte musím pre rovnicu zistiť povrch.
Anna: Nepribližuj sa!
Lucia: Je ozajstná! Tá fľaša existuje!
Anna: Ste si istí, že je to fľaša?
Klára: A čo iné by to bolo? Možno mi to poslal Bolt k môjmu premium účtu. Malá pozornosť k nášmu polročnému vysvedčeniu. (Zasmeje sa.)
Tomáš: Pozornosť, ktorá má objem 2 356 litrov?
Anna: Čo budeme robiť? Diana nás zabije, keď to uvidí!
Lucia: Možno nám to poslali…
Tomáš: Kto?
Klára: Diana. Keďže videla, že sa u nej nudíme a tá oslava je na hovno.
Anna: Preto nechala preraziť strechu jej domu? Ty máš tuším radosť, že sem tá vec spadla.
Lucia: … z neba.
Tomáš: Hlavne ju neotvárajte. Toľko cukru rozožerie parkety.
Klára: (Uštipačne.) Niekto dostal dvojku z chémie…
Prichádzajú Diana a Timea.
Diana: Čo do riti? Čo to je?
Tomáš: Fľaša s objemom 2 356 litrov.
Timea: To je nejaký vtip?
Klára: (Diane a Timei.) Kde ste boli?
Anna: Možno je to zázrak! Možno niekto vypočul naše túžby.
Lucia: Zázrak? Keby si bola veriaca, takto by si nevravela.
Anna: Blíži sa Veľká noc. Možnože to s tým súvisí.
Lucia: Nepleť sem historické fakty s umelými sladidlami!
Diana: Tak povie mi niekto, čo sa tu deje?!
Anna: A čo ak je to moderný zázrak? Pre mladých?
Lucia: A ešte čo? Tá guľa z chémie nám nestačila?
Klára: To nebol zázrak, ale protest.
Diana: Naši ma zabijú.
Tomáš: Hýbe sa to…
Timea: Musíme niečo vymyslieť.
Tomáš: Dávať pozor.
Timea: Možno keď zavrieme oči, splnia sa nám všetky sny.
Lucia: Timea, ty ma desíš.
Timea: To nemáte žiaden imaginárny drift?
Tomáš: Ja budem Princom Bajajom.
Anna: Ja predavačkou udržateľnej kozmetiky…
Lucia: Ja… ja… do riti!
Klára: Vám není doble.
VIII. VŠETKU MOC IMAGINÁCII
Všetci sa menia na rozprávkové bytosti. Do toho vstupujú aj tri prasiatka, ktoré spolu s nimi idú zmeniť svet. Ide o vrchol celej inscenácie.
Tretie prasiatko: Toto je osobná rovina.
Diana: (Nepresvedčivo.) Ale život tu a teraz je istota.
Prvé prasiatko: Bohužiaľ, Diana, musíme posunúť hranice možného.
Druhé prasiatko: Nájsť zmysel pre možnosti.
Tomáš: Opatrne sa prestať opierať o kĺby rúk.
Lucia: Veriť na zázraky?
Klára: S premium účtom, možno.
Anna: Chcem inú rozprávku, ktorej by som mohla dôverovať.
Diana: Čo keď práve my povieme, že nechceme pokračovať?
Zmena bláznivej scény na čosi intímne, priam dojímavé.
Timea: Možno raz zmizne nútenosť a v človeku sa uvoľnia jeho najlepšie vlastnosti. Príroda sa stane miernejšou, vymrú zlí vlci a voda v oceánoch sa premení na limonádu.
Všetky postavy z predošlého obrazu ostávajú na scéne. Príde Auroson. Publiku.
Auroson: Jeeeej… rozprávkové bytosti. Princ Bajaja! Snehulienka! Chcete počuť aj moju rozprávku? Kedysi nebolo Nič, a teda bolo iba Nič. Nič bolo mocné a osamelé. Nechcelo sa na seba ani pozrieť. Ale keď už Nič je všetkým a všetko je Nič, ako sa má nič na seba pozrieť? Nič bolo ako Boh. Mohlo urobiť všetko, čo sa mu zapáčilo, ale nemohlo jediné – pozrieť sa na seba. Ako sa však mohlo bez pohliadnutia na seba, svoju minulosť, traumy a nesplnené túžby, pochopiť? Existujú rôzne verzie o konci príbehu o Ničom. Mne sa však vždy páčila táto: „Boh stvoril vedomie. Vedomie bolo Matkou, Božou Matkou. To ona dostala za úlohu stvorenie sveta. Vydala zo seba štyri bytosti – Pravdu, Svetlo, Život a Blaženosť. Všetky boli slobodné. Spoločne mali vdýchnuť iskru dokonalému svetu. Čím dlhšie boli spolu, tým viac sa podobali Bohu. Vtedy sa vzbúrili: ,Nebudeme žiť podľa toho, čo nám rozkázalo Nič. Stvoríme si vlastný svet!‘ Pravda sa zmenila na Lož, Svetlo na Tmu, Život na Smrť, Blaženosť na Utrpenie. Štyria mocní démoni, ktorí by rozmetali celú Indiu na márne kúsky. Ale Nič požiadalo Božiu Matku, aby začala znovu. A tak začali…“
Dievča: Auroson, si dnes taký studený, že som pri tebe úplne horúca. Nezabudni piť vodu.
Chlapec: O chvíľu budú hotové studne.
Auroson: Dobre, ocko.
Dievča: Oddýchni si. A zajtra pôjdeš privítať nových susedov.
Auroson: Dobre, mama.
Tretie prasiatko: (Publiku.) Zajtra bude iba štvrtok a to je vidina, ktorá nášho Aurosona nijako neupokojuje. Dnes je teda čas rozhodnúť sa, či pôjde doľava alebo do postele. Čas na sľuby, sny a túžby.
Druhé prasiatko: Ako konzistentná rozprávková bytosť by som tu malo povedať: „Žite spolu šťastne až naveky.“
Prvé prasiatko: Tento projekt má čosi do seba.
Auroson: A pritom je dnes celkom normálny deň.
KONIEC