Text: Jozef Krasula

Foto: Jakub Jančo, BM 2026

S Evkou Štofčíkovou sa stretávame už takmer tridsaťpäť rokov. Niekedy je to len raz za rok, ale aj tak mám pocit dôvernej blízkosti. Poznám ju ako aktívnu divadelníčku, režisérku, herečku, organizátorku aj ako spoľahlivú kamarátku. Naposledy sme sa stretli počas minuloročného jubilejného Belopotockého Mikuláša – a jubileum nemal len festival, ale aj samotná Eva. Dnes sa stretávame na 51. ročníku, na začiatku ďalšej päťdesiatročnice súťaže neprofesionálneho divadla dospelých Belopotockého Mikuláš.

Evka, máš za sebou namáhavú a náročnú realizáciu jubilejného 50. ročníka Belopotockého Mikuláša. V tejto chvíli je už minulosťou, začína sa 51. ročník. Ale ak by si mala päť slov, ktorými by si ho mala opísať, ktoré by to boli?

Zodpovednosť, archív, vášeň, kvalita/zmysel, vytrvalosť.

Zodpovednosť – pretože niesť päťdesiat rokov tradície ochotníckej prehliadky nie je jednoduché – najmä v rokoch, keď osud Belopotockého Mikuláša visel na vlásku (ešte stále ma bolia väzy pri krku, už som vyskúšala aj čínske náplasti aj ľadového medveďa, dnes mi kuriér priniesol včelí jed). 

Archív – lebo som s ním strávila hodiny, dni a niekedy aj noci, aby som sa ponorila do hlbín histórie (a neutopila sa) a uvedomila si rozsah podujatia, ktorý som len ako „kvapku v mori“ odhalila v rámci výstav, a zároveň sa oprela o silu minulosti.

Vášeň – moja aj ochotníkov, všetkých divadelných súborov na Slovensku od roku 1954 – bolo to 395 predstavení v rámci 50 ročníkov prehliadky BM. Bez vášne by nikto nevenoval toľko času, energie a emócií ochotníckemu divadlu.

Kvalita/ zmysel – keďže prehliadka podporuje, odborne usmerňuje a posúva to najlepšie, čo slovenské neprofesionálne divadlo ponúka, a to nielen nám na Slovensku, ale aj v šírom svete – pre všetkých ľudí, ktorí ho potrebujú ako soľ.

Vytrvalosť – pretože niekedy je to maratón s prekážkami. Ale aj tak to celé stojí za to. A dnes viem, že to celé – divadlo, ochotnícke hnutie a prehliadky prežilo a bude žiť ďalej.

Skús nám priblížiť priebeh prípravy a celej organizácie festivalu.

Rozsiahla organizačná príprava začína intenzívne od marca, keď začínajú okresné kolá súťaže, v prípade tohtoročnej jubilejnej prehliadky už od konca minulého roka, a je naozaj veľmi náročná. Začína sa písaním projektu na jeseň, ktorý obsahuje aj podrobný rozpočet.. Zbožňujem pocit, keď všetko do seba zapadá, keď sa vieme dohodnúť a nájsť riešenie. Neubránim sa obšírnejšiemu konštatovaniu: prehliadka BM je o nás všetkých, od metodikov na okresoch a krajoch až po pracovníkov NOC a našu osvetu v Mikuláši, kde vyvrcholí spoločné úsilie. Kolieska musia do seba zapadať, aby súkolie fungovalo. Skúsenosti mi pomáhajú. Postupne som si vytvorila systém, aby som zvládla všetky nároky a požiadavky, ktoré sú na mňa ako organizátorku celoslovenského kola BM kladené. Každý kolektív a jeho vedúci či režisér je iný a za tie roky sme si vybudovali vzťahy, vďaka ktorým dokážeme prekonať akýkoľvek problém. Prehliadka je živý organizmus, s ktorým treba citlivo narábať. Nedá sa mu založiť opraty a už vôbec nie vnucovať pravidlá.

A na čo z jubilejného ročníka budeš najviac spomínať?

Každý rok vidím všetky predstavenia. To by som si neodpustila a ani nemohla dovoliť z úcty k súborom. Sú to moji divadelní priatelia, s ktorými veľmi rada vediem rozhovory o ich predstaveniach, a vážim si ich prácu. Mne je srdcu najmilšie ochotnícke divadlo, ktoré považujem za základ kultúry nášho národa od počiatku až po dnes. Ale nechcem len spomínať, túžim, aby sa to opakovalo rok čo rok. Viem, že k aktuálnym spomienkam prispelo aj to, že išlo o jubilejný ročník, ktorý sa niesol v znamení oslavy polstoročnice jeho existencie. Ide o veľkú radosť a som presvedčená, že bola úprimná, počas príprav som vnímala, ako sa všetci tešia na prehliadku, z čoho pramenila aj snaha pomáhať, čo ma až dojímalo. Zároveň si uvedomujem, že je to výzva. Môžeme sa všetci tešiť, ale to nestačí. Uzavreli sme päťdesiatročnú kapitolu a ďalším ročníkom je nevyhnutné poskočiť o stupienok vyššie, možno aj o dva. To si žiada postaviť sa na začiatok a uvedomiť si, že prehliadka sa koná preto, aby súbory napredovali, pre ich vývoj. Nestačí len hodnotiť a zaznamenávať úroveň. Musíme im vytvárať a ponúkať inšpiratívne podmienky.  

Zaujímalo by ma, že či si za ten čas, ktorý pôsobíš v ochotníckom divadle, vypozorovala tendencie, obdobia vývoja kvality jednotlivých inscenácií – či tvorcovia dávali viac dôraz na herectvo, formu alebo tému, jej spracovanie, alebo na technickú dokonalosť, či prevládali skúsenejší režiséri alebo prišla doba, keď sa do popredia dostali noví mladí progresívni tvorcovia… 

Iste, divadlo, rovnako ako život, je sínusoida. Ak dovolíš, začnem od začiatku: prehliadka vznikla v 50. rokoch minulého storočia, prvá sa uskutočnila 22. – 23. mája 1954. Bolo to obdobie krízy ochotníckeho divadla, v ktorom smerovanie našej spoločnosti na východ a silnejúca propaganda určovali dramaturgiu hier. Aj ochotnícke divadlo sa stalo slúžkou ideológie a bol len jediný preferovaný smer – realistické (popisné, naturalistické) divadlo, napodobňovanie reality po vzore Stanislavského psychologického realizmu. Práve tieto okolnosti mali neblahý vplyv na prehliadku a jeho prvých desať ročníkov bolo chaotických. Štvrtý ročník bol dokonca celoslovenským festivalom s mierovými hrami. Hoci piaty ročník bol pripravený opäť ako celoslovenská prehliadka a naši mikulášski osvetári vynaložili veľké úsilie, nebol záujem ani zo strany súborov, ani zo strany divákov. Ďalšie ročníky boli len krajskou a potom okresnou prehliadkou. Spomínam aj organizačnú stránku, lebo jedno s druhým súvisí. Kvalita predstavení bola na nízkej úrovni a tendenčné hry s témou o boji proti triednemu nepriateľovi, proti buržoázii neodrážali realitu, o ktorej by súbory vskutku chceli hrať a už vôbec nie záľubu zaoberať sa takýmito implantovanými traktátmi.

Kedy prišla zmena?

Až na desiatom ročníku prehliadky v roku 1970 bolo jasne stanovené, pre ktoré súbory sa stane súťažnou platformou. Súbory boli znova začlenené do štyroch kategórií a Belopotockému Mikulášu boli pridelené pokročilé súbory – B kategória.

Sedemdesiate roky boli obdobím intenzívneho a systematického vzdelávania ochotníkov a metodického usmerňovania, ktoré organizoval Osvetový ústav. Niektoré pokročilé ochotnícke súbory začali spolupracovať s mladými profesionálnymi režisérmi, scénografmi, čo prinieslo výrazný posun v ich inscenačnej tvorbe. Posúvali súbory od tradičného prístupu inscenovania k štylizovanému (herectvo, scénografia).

Ja som prišla na osvetu v 90. rokoch a ešte stále rezonovali v spomienkach mojich kolegov predstavenia ochotníkov z Turian, zo Zelenča, zo Šarišských Michalian a z Jablonky. Časom som zistila, že šestnásty ročník prehliadky v roku 1976 sa považuje za absolútne prelomový a mená režisérov Ondrej Šulaj (vo dvojici so scénografom Jozefom Cillerom), Jozef Bednárik, Juraj Navrátil (ochotnícky režisér) a Ján Sládeček sa do histórie prehliadky zapísali nezmazateľne na večné časy.

To bolo silné obdobie. Z čoho pramenila zvyšujúca sa kvalita?

Osvetový ústav organizoval vzdelávanie ochotníkov – kurzy pre režisérov a práve to rozhodlo o napredovaní ochotníckeho divadla a dalo podnet k novým, odvážnym prístupom pri inscenovaní hier. 70. a 80. roky boli v znamení výrazne narastajúcej kvality a rok čo rok sa na mikulášskom javisku objavovali inscenácie s mladými ochotníckymi režisérmi, ktoré obstáli aj v konkurencii s inscenáciami s profesionálnymi režisérmi(spomeniem Vladka Sadíleka, Vladka Benka, Miňa Matisa, Pavla Mattoša, ty, Jožko, spolu Peťom Hodálom).

Na 25. ročníku v roku 1990 som už bola prítomná ako začínajúca metodička a z môjho pohľadu bolo činoherné divadlo (B kategórie) na oveľa nižšej úrovni ako v predchádzajúcich rokoch. Prehliadka sa konala nielen pre „béčkarov“, ale aj pre divadlá malých javiskových foriem (MJF) a tie boli pre mňa oveľa zaujímavejšie a objavnejšie (Michal Murin a GUnaGU). V spoločnosti nastali výrazné zmeny. Zrušili Osvetový ústav, premenovali ho na Národné osvetové centrum a rozhodli, že prehliadka bude pre obe kategórie (A – vyspelé a B – pokročilé) spoločná a bude raz u nás v Mikuláši a raz v Spišskej Novej Vsi. Aj keď sa v kuloároch rozprávalo, že pominula zlatá éra prehliadky, dokonca zaznievali aj vážne obavy o ochotnícke divadlo, znova nastúpila nová generácia amatérskych režisérov, ktorá postupne pozdvihla úroveň prehliadky a úroveň amatérskeho divadla (Dušan Vicen, Anička Gamanová, Michal Babiak, Slávka Daubnerová, Iveta Jurčová, Juraj Lech, Janko Kuráň).

Musím spomenúť 29. ročník prehliadky v roku 1998, ktorý bol mimoriadne silný, a to kvalitou aj rozsahom – na prehliadke bolo po prvý raz až 14 súborov. Bolo až príliš veľa súborov, ktoré chceli vyhrať prehliadku a ich predsavzatia boli oprávnené, lebo kvalita inscenácií bola vysoká: Dance Macabre (M. Babiak), Čakanie na Godota (A. Gamanová), Zo života dážďoviek (I. Jurčová), Mandragora (Anton Šulík ml.), Krčma pod zeleným stromom (Matúš Oľha a. h.). Ale pre mňa nezabudnuteľná je Prvá jazdecká – historky z vojny Divadelného združenia z Partizánskeho v tvojej réžii, ktorá ma dostala do kolien.

Potom nastalo obdobie, keď Belopotockého Mikuláš ustúpil zo svojej pozície…

Sedem rokov, od 33. ročníka po 39. ročník (2006 – 2014) bola prehliadka Belopotockého Mikuláš festivalom amatérskeho divadla na Liptove, teda organizovaná na okresnej úrovni. Časom som sa zmierila s tým, že prehliadka bude len okresná, ale pripravovala som ju s rovnako veľkým nasadením a smerovaním ako v predchádzajúcom období. Najväčší dôraz sme kládli na vzdelávanie. A práve v týchto rokoch u nás na Liptove nastúpila nová generácia tvorcov – herec Ján Kuráň a režisér Ján Mikuš, ktorých inscenácie v Tlmačoch na celoslovenskej prehliadke a potom v Leviciach, nakoniec aj na Scénickej žatve v Martine dosiahli pozoruhodné výsledky (tvorivý čin roka: Murlin Munro –- 2005, Boj černocha so psami – 2012). Chcela by som ešte dopovedať, čo sa mi teraz v súčasnosti, za posledné ročníky javí ako veľká zmena.

Smelo do toho.

V 90. rokoch boli na prehliadke súbory, ktoré poctivo, skôr tradične inscenovali, a potom druhá skupina súborov, ktoré tvorivo a už k predlohe pristupovali novátorsky, mali svojskú poetiku a prostriedky na jej scénické vyjadrenie. Teraz máme v prevahe súbory, ktoré si vytvoria všetko – vlastnú predlohu i javiskovú interpretáciu vo vlastnom štýle. Autorské divadlo na prehliadke dominuje. Ak sme mali na prehliadke BM (prvý raz na 30. ročníku v roku 2000) iba jeden takýto súbor – DISK z Trnavy, tak za posledné roky je ich stále viac (narátala som 14 súborov: divadlo f*ACTOR, dNO, Falangir, divadlo KĽUD, Teáter Komika, BáPoDi, Potulné divadlo J+T, Medzibrodské kočovné divadlo, Divadlo na TraKoch, ČI-PR-CHA, Biele divadlo, Divadlo pri fontáne, divadlo P. A., Sološnickí divadelníci).

Aj téma sa posúva. Kritika spoločenských vzťahov, pokrivených vlastností a s tým spojené charakterové herectvo ustúpili do úzadia a tvorcovia čerpajú viac z vlastného vnútra, z neschopnosti komunikácie, vypovedajú o tom, čo ich ničí až spaľuje, alebo čerpajú témy z regionálnej histórie.

Koľko rokov si na BM strávila ako účastník a koľko ako organizátor?

Hneď ako organizátor. Koncom roku 1989 ma Nadežda Gilániová (vedúca oddelenia záujmovo-umeleckej činnosti v Okresnom osvetovom stredisku v Liptovskom Mikuláši) spolu s Karolom Komanderom oslovila, aby som išla pracovať na osvetu ako okresná metodička pre ochotnícke divadlo. V apríli 1990 som teda nastúpila na osvetu. Bolo to skoro rok po ukončení štúdia na FF UPJŠ v Prešove, kde som veľmi rada a počas celého štúdia pôsobila v súbore Karola Horáka a spolupracovala pri príprave prehliadky Akademický Prešov a intenzívne (možno až príliš) viedla vysokoškolský klub filozofickej fakulty. Rok 1990 bol rokom prehliadky BM, keďže prehliadka sa konala každý druhý rok. Striedala sa s Divadelnou Spišskou Novou Vsou.

Ako sa povie, rovnými nohami som vhupla do príprav 25. ročníka Belopotockého Mikuláša. Mala som výbornú učiteľku, spomínanú šéfku Naďku. Bola výborný manažér, ja som bola v role prines – odnes. V auguste som vycestovala na 60. ročník Jiráskovho Hronova, aby som sa naučila, ako sa robia dobré prehliadky. Bola to výborná škola a aj tam mi osud prihral skvelých učiteľov.

Hneď prvé ráno na vrátnici internátu, kde som bývala, ma oslovil starší pán sediaci v kresle pri stolíku. Čakal na kolegu. Počul, že hovorím po slovensky a zalichotil mi, že rozprávam krásnou čistou slovenčinou. Bol to Anton Kret, čakal na Mariána Mikolu. Položil mi otázku, ako sa mi páčili včerajšie predstavenia. Moja odpoveď bola strohá, niekoľkými slovami som zhodnotila každé predstavenie. Zareagoval asi takto: nuž ale takto sa ďaleko nedostaneme. Ako budúca metodička pre divadlo musíš mať zasvätený názor. Zajtra si musíš všímať to a to (to a to bola mizanscéna, ale najskôr mi musel vysvetliť, čo to je) a ráno o deviatej sa stretneme a porozprávame o tom. A tak aj bolo. Každý deň sa môj obzor aj slovná zásoba a poznatky rozširovali. Dokonca vznikala aj polemika. Dodnes som mu veľmi vďačná za jeho – moju prvú „vzdelávačku“. Odvtedy som na Hronov chodievala každý rok. A čo sa týka toho, čo mi odporučila moja vedúca, to malo tiež svoju dohru. Odrazu som bola kritická a v protichodných názoroch sme na seba často narazili. Ak som si to vedela obhájiť, prijala moje návrhy. Som jej veľmi vďačná, že ma nechala slobodne robiť a vždy ma podporovala.

Ako to bolo s tvojou vlastnou divadelnou tvorbou?

Ako účastníčka BM s vlastným súborom Scéna, ktorý som si hneď v roku 1990 založila pri Dome kultúry v Liptovskom Mikuláši, som o dva roky hrala na 26. ročníku BM. Bol to Tolstého Príbeh koňa. Ako začínajúci súbor sme súťažili v C kategórii na Divadelných Šuranoch, ktoré sme vyhrali a na základe toho nás preradili do B kategórie (pán Kret bol v porote na BM, kde sme vystúpili ako hostia, a riadne nás vychválil; fotografia z inscenácie bola dokonca na titulke Javiska). Keď som vybrala hru Alberta Camusa Caligula s hlavnou rolou ako stvorenou pre Vilka Dočolomanského, megalomanská inscenácia s výpravnou scénou trvajúca dve a pol hodiny, neprešli sme ani cez okres. Pozval nás však Karol Horák na Akademický Prešov, čo zmiernilo naše sklamanie. Vilko už súčasne pripravoval predstavenie Allen a Naomi s vlastným súborom Bodea a o rok odišiel študovať na JAMU. Pre súbor Bodea som neskôr vybrala hru, ktorej téma mi bola blízka – Višňový sad. S ňou sme boli v Spišskej Novej Vsi, kde sme vyhrali a v roku 1996 sme už hrali doma na BM Geľmanovu Lavičku pod názvom Bezotcovčina I. a II. Potom som inscenovala Hamleta v úprave Hanky Ondejkovej. Mojou poslednou inscenáciou bola hra od Leonida Andrejeva Judáš Iškariotský. To som už bola tehotná a chystali sme so Stankom svadbu.

Vráťme sa do súčasnosti. Máš dve šikovné a krásne dcéry, ktoré už viac rokov vídam, ako ti pomáhajú s festivalom. Pokračujú vo vami nastúpenej divadelnej ceste? Venujú sa divadlu?

Obe som od mala viedla k umeleckému prednesu a dosiahli celkom dobré výsledky až po celoštátne kolá, Paula na HK, Margarétke sa darilo viac na Šalianskom Maťovi. Pomáhali nielen na prehliadke BM. Keď boli malé, moderovali okresné prehliadky detského divadla a postupne pomáhali aj pri ďalších divadelných podujatiach. U Paulínky vyhrala hudba – hra na husle, ktorej sa venuje od troch rokov. Dva týždne po prehliadke BM sa vydala a bude žiť v obci a v rodine, kde je folklór súčasťou života. Margarétka vyštudovala tanec na VŠMU. Momentálne je na vandrovke v Berlíne. Divadlo je súčasťou jej tanečných predstavení, okrem iného bola by z nej dobrá herečka, má na to predpoklady. Pracovať pod vedením vlastnej matky je dosť náročné… a ja som na nich nielen veľmi hrdá a tiež som im neskonale vďačná za ich podporu v súkromnom živote aj v práci. Jedným dychom musím dodať, že hoci už dávno so Stankom nezdieľame spoločný rodinný život, aj jeho profesionálna a ľudská spolupráca na BM mi dávajú silu a odhodlanie pasovať sa s každým problémom (stáva sa, že potajomky ho úspešne vyriešime). Vie veľmi dobre, čo je amatérske divadlo, čo všetko prinesie do života či aj zoberie. Keď som odišla v roku 1998 na materskú, Stanko ma zastupoval a bol metodikom do roku 2003. Boli roky, keď na prehliadke hrával, najskôr ako herec Divadla Bodea, potom Divadla Gasparego a zároveň bol pracovníkom domu kultúry (rovnako ako Ľubomír Raši a Jozef Košík), čo vyžadovalo obrovské nasadenie.

Vieš si predstaviť, že by si v živote robila niečo iné ako kultúru, divadlo?

Viem, že čakáš odpoveď, že v žiadnom prípade. Iste je to tak. Stávalo sa mi však, že mi zablúdili myšlienky, čo by bolo, keby som bola prijala ponuku od vedúceho katedry VaVD prof. Andreja Čumu na filozofickej fakulte UPJŠ. Ak by som bola ostala po výške v Prešove, kde som končila v revolučnom roku 1989, tak by som bola vysokoškolskou pedagogičkou. Určite by som naďalej spolupracovala s Karolom Horákom a bola tak či tak pri divadle.

Bolo to už dávno a obdobie spolupráce s ním bolo krátke, ale pre mňa veľmi dôležité a prínosné. Ak sa dobre pamätám, tak to boli len dve hry, v ktorých som účinkovala – Sizyfos po slovensky a Dúchanie do pahrieb. Pre mňa absolútne iný prístup režiséra. Proces prípravy predstavenia sa veľmi líšil od toho, na aký som ja bola zvyknutá v detskom divadle. Nerozdal scenáre a nerozdeľoval úlohy a už vôbec neočakával, že sa namemorujeme texty. Doniesol nástrel textu a začal proces v iracionálnej rovine. Viedol nás k tomu, aby sme sa rozprávali a rozmýšľali o téme, ktorú obsahom tých textov otvoril. Kládol otázky a my sme odpovedali, spolu sme hľadali, ako myšlienky vyjadríme aj inak, než len slovom – gestom, pohybom. A nikdy nekonštatoval, že to, čo sme dosiahli a vytvorili, je už nemenný a konečný obraz. S takým niečím som sa stretla po prvý raz, bol to pre mňa nový a mimoriadne originálny spôsob inscenovania. Pretrváva dodnes aj v ďalších súboroch na Slovensku a azda je aj tou jedinou správnou cestou, ak nechceme byť len bábky v područí niekoho, kto nám diktuje, ako máme myslieť a cítiť, čo máme hovoriť a urobiť.

Divadlo, ktoré rozhýbe myseľ a všetky ľudské vnemy, či už sme herci alebo diváci, dáva nám možnosť komunikovať na jednej vlne, bez toho, že by sme sa cítili byť manipulovaní či ohrození, dáva nám podnety či azda nás vyburcuje, aby sme si uvedomili seba samého s nekonečnými možnosťami ako žiť, je zdrojom energie.

Začína sa šiesta dekáda súťaže neprofesionálneho divadla dospelých, začína sa 51. ročník Belopotockého Mikuláša. Viackrát si povedala, že úlohou prehliadky nie je len hodnotiť, ale najmä vytvárať priestor pre rast, inšpiráciu a stretnutia. Aké sny, plány či výzvy si nesieš do tejto novej kapitoly? A čo by si si priala, aby si o tejto novej etape prehliadky mohli povedať organizátori, divadelníci a diváci o desať, dvadsať, päťdesiat rokov?

Keď sa ma pýtaš na sny a vízie do ďalších rokov Belopotockého Mikuláša, prvé, čo mi napadne, je niečo celkom obyčajné. Každý ročník bol iný, no jedna vec sa za tie desaťročia nemení – množstvo práce, ktoré stojí za tým, aby sa divadelníci z celého Slovenska mohli na niekoľko dní stretnúť u nás v Liptovskom Mikuláši.

Za javiskom je vždy veľa vecí, ktoré divák nevidí. Treba zabezpečiť cestu, ubytovanie, stravu, technické podmienky, pripraviť program, osloviť divákov. Až potom môže prísť tá najdôležitejšia chvíľa – stretnutie hercov s publikom. Potlesk po predstavení je možno jedinou odmenou, ktorú ochotníci dostanú, no práve preto je taký vzácny. Je odpoveďou na otázku, prečo divadlo stále žije.

Ak mám hovoriť o budúcnosti, uvedomujem si, že po viac ako tridsiatich rokoch práce pri neprofesionálnom divadle už nemyslím len na ďalší ročník. Skôr si kladiem otázku, akým smerom sa bude prehliadka uberať o desať či dvadsať rokov. A to už nie je otázka pre jedného človeka. Belopotockého Mikuláš je príliš významná prehliadka na to, aby závisela od predstáv jedného organizátora. Víziu musia spoločne vytvárať vyhlasovateľ, organizátori, odborná obec aj samotní divadelníci.

Verím, že prehliadka bude naďalej miestom kvalitnej súťažnej konfrontácie, ale zároveň priestorom na inšpiráciu. Nestačí len hodnotiť predstavenia. Potrebujeme objavovať nové pohľady na divadlo, nové témy, nové inscenačné postupy. Potrebujeme sa neustále pýtať, čo sa deje okolo nás, aby sme sa neuzavreli do vlastného sveta a neustrnuli.

Práve preto si myslím, že jednou z výziev budúcnosti je väčšie prepájanie so zahraničím. Mnohé festivaly v Európe si už dnes vymieňajú inscenácie a vytvárajú priestor na vzájomné spoznávanie divadelných kultúr. Bola by som rada, keby aj naše najlepšie súbory dostávali viac príležitostí predstaviť svoju tvorbu za hranicami Slovenska a aby sme zároveň mohli na Belopotockom Mikuláši privítať zaujímavé súbory zo zahraničia. Takéto stretnutia prinášajú nové podnety a často aj nové priateľstvá.

A čo by som si želala, aby si o tejto etape prehliadky mohli povedať organizátori, divadelníci a diváci o päťdesiat rokov? Asi len to, že Belopotockého Mikuláš nezostal stáť na mieste. Že si zachoval úctu k svojej tradícii, ale zároveň mal odvahu hľadať nové cesty. A že zostal miestom, kam sa ľudia vracali nielen kvôli divadlu, ale aj kvôli stretnutiam s ľuďmi, ktorí ho majú rovnako radi.

Eva Stankovianska Štofčíková

Narodila sa v Šali v roku 1965. Absolvovala Gymnázium M. M. Hodžu v Liptovskom Mikuláši a štúdium na katedre Výchovy a vzdelávania dospelých na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Ako dieťa pôsobila v detskom divadle u Ruženy Jariabekovej. Počas stredoškolského štúdia založila divadelný súbor, s ktorým sa zúčastnila súťažnej prehliadky MJF v Poprade. V tejto záľube pokračovala aj počas štúdia v Prešove pod vedením Karola Horáka a viedla vysokoškolský klub. Po ukončení vysokoškolského štúdia v roku 1990 prijala pracovnú ponuku v Okresnom osvetovom stredisku v Liptovskom Mikuláši do funkcie odborného metodika pre ochotnícke divadlo, v ktorej pôsobí nepretržite 35 rokov; od roku 2006 jej bola pridelená aj oblasť umeleckého prednesu. V Liptovskom kultúrnom stredisku organizuje okresné a celoslovenské súťažné prehliadky, vzdelávacie podujatia pre neprofesionálnych divadelníkov a recitátorov. V roku 1991 založila divadelný súbor Scéna, ktorý sa neskôr premenoval na Divadlo Bodea a vytvorila niekoľko pozoruhodných inscenácií do roku 1998. Venuje sa ochotníckemu divadlu ako hosťujúca režisérka v liptovských ochotníckych súboroch na dedinách, ako členka odborných porôt alebo lektorka vzdelávacích workshopov. Za dlhoročnú činnosť v oblasti umeleckého prednesu v roku 2015 jej bola udelená Cena Národného osvetového centra v Bratislave. V roku 2026 jej bola pri životnom jubileu udelená Pamätná plaketa mesta Liptovský Mikuláš za dlhoročnú tvorivú činnosť a podporu kultúry v meste Liptovský Mikuláš.

Eva Stankovianska píše list Gustávovi Husákovi

Anekdota

Samozrejme, bolo to pre mňa prekvapenie, keď mi šéf katedry profesor Andrej Čuma – inak veľmi príjemný, milý pán, skôr taký deduško na vystískanie, povedal: som šťastný, že odchádzate, lebo sme sa vašej skupiny báli, ale gratulujem k výsledkom! Trinásti sme skončili s červeným diplomom.

Čo sa stalo? Na Filozofickej fakulte Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Prešove bol vysokoškolský klub, ktorý mal svoje priestory. Dievčina z marxizmu, ktorá bola jeho vedúcou, práve končila štúdium a keďže som jej sem-tam pomáhala a kadečo som vedela vymyslieť, navrhla mi, aby som po nej prevzala funkciu.

Nuž len v tom bol riadne veľký háčik. Priestory klubu, krásne veľké, len zhumpľované, boli nielen pre nás študentov FF, ale aj pre zamestnancov školy. Nedala sa v nich v ktorýkoľvek deň prevádzkovať činnosť.

Tak sa stalo, že keď mi tajomník znova poslal odkaz, že ani cez víkend mi nedáva povolenie, sklamaná a bez toho, aby som sa s niekým poradila či to vôbec niekomu povedala, sadla som si v izbe za stôl, vzala papier a pero a napísala list prezidentovi Gustávovi Husákovi. A hneď v tú sobotu poslala poštou.

Uľavilo sa mi. Bolo to už ku koncu semestra. Cez prázdniny som na list zabudla a už vôbec som neočakávala, že to bude niekto riešiť. Keď som po prázdninách vošla do internátu, na vrátnici na mňa naše tetušky vypliešťali oči a začula som, ako si šomrú, že „ta to tá“, ale mne absolútne nezapínalo, a to ani vtedy, keď mi dali do ruky odkaz, že sa mám dostaviť po otvorení školského roka u tajomníka. Rozhovor bol nepríjemný, hoc on mal na tvári stále úsmev. Pýtal sa ma, prečo sa sťažujem na najvyšších miestach a čo mi vlastne vadí a že to budem musieť vysvetliť rektorovi univerzity. To mi už nebolo všetko jedno. Možno som bola aj drzá a zrejme až príliš zanietene som obhajovala existenciu vysokoškolského klubu. Povedal, že mi tečie mlieko po brade a či si uvedomujem, že sa rozprávam s rektorom univerzity. Aká otázka – taká odpoveď. Opýtala som sa ho presne to isté a ukončila to tým, že ma kľudne môže vyhodiť zo školy, ale za mnou pôjde 19 mojich spolužiakov. Bisťu, keby prišlo na lámanie chleba, neviem – neviem, či by ma

nasledovali. Jeden z nich ani náhodou, po rokoch mi spolužiaci povedali, v akých službách pôsobil. A bolo ticho. Pekne som za sebou zavrela dvere a bola rada, že som pricestovala z Košíc do Prešova na internát, lebo som si uvedomila, že by ma otec zabil, keby ma vyhodili zo školy a on musel vstúpiť do strany. Na vrátnici ma čakal odkaz a ráno som stála pred tajomníkom – mám tristotisíc kčs účelovo viazaných na technické vybudovanie priestoru a činnosť klubu!

Vybuchol gejzír nadšenia a nápadov. Po nociach sme dreli, pridali sa aj mladší študenti, dokonca aj z iných odborov, hlavne „šialenci“ z marxizmu. Za dva či tri týždne bol klub na nepoznanie. Pri úprave stien, natierali sme ich syntetickou farbou, sme sa tak nafetovali, že niektorí nemohli ísť na prednášky, bol prúser, ktorý som musela vysvetľovať, ale nemal žiadnu negatívnu dohru. Bolo dôležité, že sme mali vysoko nadpriemerné študijné výsledky – nemali na nás žiadnu páku.

Prevádzka v klube bola každý deň a všetko fungovalo ako v dobrom kulturáku – aj sme nakupovali predstavenia, chodili Mirko Kasprzyk a Štefan Capko, dokonca som raz z PKO po predstavení stiahla k nám do klubu míma Jaroslava Čejku. Gro tvorila vlastná umelecká mimoškolská činnosť. Aj šport mal v dramaturgii svoje miesto. Postupne som neorganizovala podujatia len v našom klube, ale aj na štadióne (hokejové turnaje študenti verzus učitelia, ktoré som aj komentovala) a v telocvični. Bolo nás veľmi veľa, na program chodili aj študenti z pedagogickej fakulty. Riaditeľ Divadla Jonáša Záborského Ján Šilan nám daroval množstvo vyradených kostýmov zo šatnice, jeho manželka chodila k nám do klubu s rómskym divadlom. Sranda bola, že ani jeden gombík či zips na tých kostýmoch nebol, ale používali sme ich. Organizovali sme tanečné maratóny, dokonca Silvestre s večerou a programom – tie boli na žiadosť telocvikárov z PF, filmové večery, ktoré boli pod „značkou“ šachový turnaj alebo dramatické čítanie v pravidelnom čase a boli veľmi úspešné – a nikdy nás nenačapali, boli sme rýchlejší! To sú nezabudnuteľné zážitky. Obrat v klube za tie tri roky intenzívnej činnosti bol taký, že po odchode som svojej nástupkyni nechala v kase niekoľko desiatok tisíc Kčs. Bohužiaľ, peniaze minuli a klub postupne zanikol. Ja som mala po ruke skvelú a nekompromisnú spolužiačku, ktorá mala na starosti financie v klube.

Na štátniciach som zažila príjemné prekvapenie, keď som si z rúk rektora ako jedna z dvoch študentiek FF prevzala ocenenie – pochvalu a finančnú odmenu jeden tisíc Kčs, čo bola vtedy veľká suma. Druhou ocenenou bola kolegyňa z marxizmu, ktorá mala excelentné študijné výsledky. Môj otec sa tak opil na slávnostnom obede, že sme vlakom ledva prišli domov. Spieval, rušil spolucestujúcich, až ho chcel sprievodca vykázať.

Profesor Čuma si ma za štyri roky štúdia nikdy nezavolal na koberec – a že bolo za čo! Keď som na jeho ponuku doktorandského miesta okamžite reagovala, že nie, hoci mi povedal, že mám čas celé prázdniny, aby som si to rozmyslela, vysvetlila som mu, že Prešov je pre mňa cudzí priestor, s cudzími ľuďmi, kultúrou, resp. náturou, horúcou krvou a ja si neviem predstaviť žiť tu, bez mojej rodiny. Nebol prekvapený, skonštatoval, že tušil, že nie som karieristka a aby som ostala taká, aká som.

Ale teraz je to iné. A určite som sa zmenila. Možno som ostala naďalej naivná, ale určite som sa vtedy ničoho nebála, nemala som čo stratiť a proste som verila, že všetko, čo robím, je dobré a hlavne, že je to nielen pre mňa a môj prospech, ale pre iných. Bola to radosť, až eufória a tá ma poháňala.