Celoštátna prehliadka pantomímy a pohybových divadiel PAN, ktorá sa pravidelne koná už od roku 1993, je zameraná predovšetkým na výchovu mladších, ale i starších záujemcov o pantomímu. Tento rok bol program obohatený o exkluzívnu návštevu. PAN prišiel povzbudiť svetoznámy mím, režisér, choreograf a pedagóg Milan Sládek.

TEXT: Marica Harčaríková

FOTO: ???

Mím Miroslav Kasprzyk, zakladateľ, organizátor, riaditeľ a umelecký šéf festivalu PAN, vytvoril v priebehu rokov zo stredoslovenského Liptovského Mikuláša špecifické kultúrne centrum, ktoré dokáže prilákať na festival aj vyše 400 súťažiacich v rôznych kategóriách, počnúc základnými školami až po vysoké školy. Festival je vyhľadávaný aj pedagógmi a pedagogičkami, ktorí prichádzajú so svojimi zverencami v hojnom počte, aby sa vzdelávali na tvorivých dielňach (14 až 17 workshopov rôznorodého výberu – improvizácie, žonglovanie, fyzické divadlo, herecké pohybové techniky a pod.), konfrontovali v súťažných disciplínach a inšpirovali sa skvelými produkciami a výnimočnými predstaveniami. Zároveň sa v čase festivalu výučba na katedre nonverbálneho divadla AMU presúva na platformu festivalu PAN do Liptovského Mikuláša, čo je veľmi atraktívne a inšpirujúce pre všetkých účastníkov a účastníčky. Viac o festivale porozprával Milan Sládek.

Ako sa vám páči koncept festivalu PAN?

Som veľmi nadšený týmto projektom. Festival PAN, ktorý existuje už niekoľko rokov, stále ukazuje vysokú úroveň.

Ako hodnotíte tento počin a úroveň v rámci Slovenska i Európy z pohľadu svetoznámeho umelca slovenského pôvodu, žijúceho v zahraničí?

Zúčastnil som sa na PAN-e už asi štyrikrát a musím povedať, že každý raz som bol veľmi nadšený úrovňou, vynikajúcou organizáciou, schopnosťou mladých ľudí koncentrovať sa a umelecky prezentovať. Myslím si, že takýto festival na Slovensku nemá obdoby a je iba škoda, že nie je viac podporovaný oficialitou. Nielenže sústreďuje, vychováva a vzdeláva mladých umelcov, ale zároveň aj integruje umelecké školy na Slovensku, ktoré sa každý rok dôsledne pripravujú a prichádzajú na festival s novými impulzmi, s novými scénkami, pohybovými kompozíciami a majú možnosť sa potom navzájom konfrontovať a inšpirovať.

„Otcom“ festivalu je Miro Kasprzyk. Ako hodnotíte jeho podiel na konaní PAN-u a čo by ste mu odkázali?

Skutočne nesmierne obdivujem jeho neuveriteľnú silu a schopnosť toľké roky festival pripravovať. Vždy som zažil veľmi dobre zorganizovaný PAN, na ktorom Miro s veľkým nasadením a obdivuhodnou energiou motivoval všetkých účastníkov. Dokázal zároveň vytvoriť úžasnú atmosféru a pripraviť bohatý inšpiratívny program. A čo mu želám? Aby mu zostali sily na to, aby ďalej pokračoval, pretože PAN je dôležitý nielen pre mladých ľudí, ktorí sa stretnú s pantomímou a s divadlom, ale aj pre celé Slovensko. Ako som už spomínal, všetky ročníky PAN-u, ktoré som zažil, ma nadchli. Dokonca som si pri niektorých výkonoch mladých ľudí pomyslel, že by som si ich vzal do súboru – takí boli vynikajúci a schopní pohybovo sa vyjadrovať.

Má zmysel vyučovať pantomímu na školách?

Keď som sa v roku 1968 dostal do zahraničia, bol som prekvapený, že sa tamojšie školy venovali divadlu a špeciálne aj pantomíme, pretože pantomíma je umenie, ktoré je spojené s našou ľudskosťou, charakterom a víziami. Je dobré, ak sa mladí ľudia s takouto formou umenia stretnú, pretože je to pre nich veľmi potrebné pri spoznávaní samých seba a tiež pri komunikácii s druhými ľuďmi.

Ako reagujete na „mladú krv“?

Prvýkrát som mal možnosť stretnúť sa s mladými ľuďmi na poslednom PAN-e, ktorý sa zároveň niesol v znamení osláv 60. výročia vzniku pantomímy na Slovensku. Stál som pri jej zrode. Ako študent VŠMU som prvýkrát hral pantomímu na Slovensku  so svojimi spolužiakmi a v roku 1961 som profesionálne vystúpil na javisku. Odvtedy počítam aj existenciu slovenskej pantomímy. Tým, že som bol v zahraničí, sa trochu na pantomímu na Slovensku pozabudlo, ale chvalabohu aktivity Mira Kasprzyka na ňu znovu upozornili. Keď som hosťoval na večere pantomímy na festivale PAN, pri premietaní dokumentárneho filmu Martina Šulíka o mojej práci som bol veľmi prekvapený, s akou úžasnou intenzitou tento film sledovali a vnímali mladí ľudia. Dokonca si so mnou vyžiadali špeciálny rozhovor, aby sa dozvedeli, akým spôsobom pracujem a pripravujem sa na predstavenia. Bol to pre mňa veľký zážitok.

Aké sú trendy svetovej pantomímy, ktoré by na PAN-e mohli byť zastúpené?

Nad otázkou, ako sa pantomíma v súčasnom svete a v súčasnej dobe vyvíja, veľa premýšľam. Je to možno taká kacírska myšlienka, ale niekedy mi chýba pri školách, ktoré sa zaoberajú pantomímou, herecký prístup. Pretože podľa mňa je pantomíma najčistejšie herecké umenie, ktoré vychádza z pohybu (od pohybu mysle ku konaniu, k hereckému konaniu). Existujú mnohé trendy: nonverbálne divadlo, nový cirkus, pohybové divadlo, ale najviac by som si želal, aby sa mímovia venovali pantomíme ako čistému hereckému umeniu, ktoré so sebou prináša všetko to bohatstvo vnútorného života. A toto by som si vedel predstaviť na budúcich ročníkoch PAN-u.

Pred rokmi vznikla z iniciatívy mímov, klaunov a ďalších umelcov Asociácia mímov na Slovensku (AMIS). Aký je váš postoj k tejto asociácii?

Som veľmi rád, že vznikla a, samozrejme, má moju podporu, pretože pantomíma má v divadelnom svete nesmierne dôležitú úlohu. Myslím si, že je veľmi potrebné, aby sa mímovia predstavovali obecenstvu a širokej verejnosti s oveľa väčšou suverenitou. Tam, kde sa divadlo začalo v určitých historických dobách vyvíjať veľmi literárne a slovo prebralo hlavnú úlohu v dráme, naraz prichádzajú ľudia, ktorí pochopili, že telo rozpráva omnoho výraznejšie a zmysluplnejšie, ako si to vôbec vieme predstaviť. Keď psychológovia, ktorí sa zaoberajú komunikáciou, hovoria, že 60 až 65 percent všetkých informácií odovzdávame rečou tela a len 35 až 40 percent verbálne, musíme im veriť. Lenže my mímovia tie slová formulujeme v sebe. Pohybový výraz nie je presne ohraničený a zmanipulovaný zvnútra, tak ako je to so slovami, to znamená, že naše telo rozpráva omnoho spontánnejšie. Preto musia mímovia pri svojej umeleckej a pedagogickej činnosti premýšľať nad tým, čo sa v nich deje v určitých situáciách, musia sa snažiť to zracionalizovať a vedome používať vo svojom pantomimickom výraze. Želám si, aby sa omnoho intenzívnejšie chápalo, že to tak je. To nám dodá samozrejmú suverenitu, aby sme sa mohli hrdo postaviť k iným divadelným žánrom.