Celoštátna postupová súťaž a prehliadka v umeleckom prednese poézie a prózy, v tvorbe recitačných kolektívov a divadiel poézie detí, mládeže a dospelých

Dolný Kubín, 21. – 24. júna 2024

Hviezdoslavov Kubín je slobodný priestor. Tvorivý, reflexívny, kontextuálny. Tento rok aj explicitný – vo vyjadrení svojho postoja k správam, ktoré neunesú vlastnú váhu. Rozhodnutie reflektovať v poetickom motte i vo vizuáli ročníka tragickú dejinnú skutočnosť (ruská vojna na Ukrajine, ostrakizácia LGBT+ komunity a fyzické útoky na ňu, alkoholizmus a jeho tragické následky, inflácia, nedôvera voči vláde) odráža pocit človeka osamoteného v spoločenskom zmätku, mäteži morálnych hodnôt. Je tiež dôležitým gestom jedného z najstarších umeleckých a intelektuálnych podujatí v slovenskom kultúrnom kontexte, ktoré ponúka priestor dôvery, konštruktívneho diskurzu a vysokých ľudských a hodnotových nárokov. Čoraz vzácnejší priestor.

I. Recitačné kolektívy a divadlá poézie detí

Národné osvetové centrum v Bratislave

na návrh odbornej poroty v zložení

Diana Laciaková – predsedníčka

Karol Horváth

Katarína Hitzingerová

Alena Weisel Lelková

Miron Pukan

udelilo

ZLATÉ PÁSMO

HLAVNÁ CENA s priamym postupom na Scénickú žatvu a festival TvorBA

DRK ÚSMEV, Základná škola s materskou školou, Babín

Helge Torvundová – Tyra

Réžia: Ivana Kurčinová

OSOBITNÁ CENA s návrhom na postup na Scénickú žatvu

DDS Bebčina, ZUŠ Štefana Baláža, Nová Dubnica

Zvonimir Balog – Klopkanie

Réžia: Emma Martináková, Miriam Martináková

STRIEBORNÉ PÁSMO

Tote tam, ZUŠ Antona Cígera, Kežmarok

Daniel Hevier – Dospeláci

Réžia: Emília Šavelová

MoDRé TRaKy, ZŠ s MŠ, Lúky, Vráble

Milan Lechan – Najkrajší zážitok

Réžia: Štefan Foltán

DS Drim, ZUŠ Jozefa Rosinského v Nitre

Vasko Popa – Hry

Réžia: Marica Šišková

DDS Únikový východ, ZUŠ, Veľký Krtíš

Constance Ørbeck-Nilssen, Akin Düzakin – Wilhelm

Réžia: Silvia Svákusová

DRK KALORIK, ZUŠ Dezidera Kardoša, Bánovce nad Bebravou

Jan Werich – Chlap, dedo, vnuk, pes a hrob

Réžia: Zuzana Varhaníková

BRONZOVÉ PÁSMO

Pierroťáci, SZUŠ Pierrot, Námestovo

Wisława Szymborska – Nenávisť

Réžia: Denisa Šimurdová Trabalíková

DDS Tadáát, ZUŠ Bernolákova, Košice

Silvia Kaščáková – Paľo Paľoviec

Réžia: Tomáš Hodermarský

DDS Ľalia, ZŠ sv. Jozefa, Hlohovec

Jozef Mokoš – Letí, letí dáždnik

Réžia: Ingrid Kamendyová

Divadelný súbor Deti Thálie
Základná umelecká škola, Hlohovec

Milan Rúfus, Valentín Šefčík, František Rojček, Brian Brestovanský – Do vankúša

Réžia: Brian Brestovanský

Detská kategória mala značný kvantitatívny náskok pred mládežnícko-dospelou, súťažilo v nej až jedenásť recitačných a divadelných kolektívov. Hlavnú cenu získala inscenácia Tyra babínskeho kolektívu Úsmev, ktorá interpretovala citlivo a poeticky spracovaný príbeh nórskeho autora Helgeho Torvunda o šikane dievčaťa, ktoré prestalo rozprávať. Silná téma v poetických obrazoch predstavila vnútorný svet hlavnej postavy a divadelne účinne odkomunikovala enormne narastajúci spoločenský problém. Výsledkom je poučený divadelný tvar, minimalistický a pôsobivý, umne využívajúci výrazový jazyk divadla poézie a s výraznými pedagogickými kvalitami (Ivana Kurčinová).

V zlatom pásme sa umiestnil aj DDS Bebčina z Novej Dubnice, ktorý sa predstavil s poetickou interpretáciou prozaických textov chorvátskeho spisovateľa Zvonimira Baloga. Inscenácia Klopkanie je hravým generačným pohľadom na rodičov a dospelých, ktorí chcú „vytĺcť deckám vymýšľanie z hlavy“, a teda zobrať im to, čo je pre ne v ich veku najbytostnejšie. „Strašidelný príbeh“ bebčinovských živlov s pedagogicky a divadelne zručnými dospeláčkami Emmou a Miriam Martinákovými bol čírym divadelným zážitkom. (Odporúčam prečítať si zážitkovú reflexiu inscenácie od Karola Horvátha. Infonoviny č. 4)

V striebornom pásme sa umiestnilo päť inscenácií. Generačnej dynamike, podobne ako DDS Bebčina, sa venoval aj kežmarský súbor Tote tam v inscenácii Dospeláci. Schopnosť režisérky Emílie Šavelovej koordinovať superdynamiku veľkých skupín budúcich dospelákov je obdivuhodná. Dvadsaťpäť detí a deciek na javisku vytvorilo živý obraz vzťahov medzi rodičmi a ich potomkami, divadelne podporený aj skupinou mladých hudobníkov. Mimoriadne vydarená sekvencia zmenšovania dospelých, v ktorej deti pošlú svojich rodičov za trest späť do školy, bola vo svojej obrátenej perspektíve nielen empatickým pokusom o pochopenie iných svetov, ale aj divadelne efektívnym pripomenutím toho, že aj my dospelí sme boli kedysi deťmi.

Téma školy sa objavila aj v inscenácii Najkrajší zážitok vrábeľského kolektívu Modré traky. Pre novú generáciu tohto divadla sa rozhodol pedagóg a režisér Štefan Foltán vybrať aforizmy Milana Lechana. Jednotlivé vtipné myšlienky rám(c)oval (divadelnými) obrazmi a v dramatickom oblúku školskými prázdninami. Disciplinovaný prejav začínajúcich divadelníkov pomáhal udržiavať javiskový tvar, no ten stál na tenkých nohách disproporcie vzťahu formy (aforizmus) a obsahu (rozohrávanie aforizmu do mizanscény, aforická konštrukcia s ambíciou literárnej či divadelnej celistvosti).

Zaujímavým počinom bola inscenácia Hry nitrianskeho DS Drim v réžii Marice Šiškovej. Vasko Popa, srbský modernistický básnik, má špecifickú poetiku. Jeho orientácia významu je centripetálna: koncentruje sa na základné substancie sveta, videného; znova napĺňa ich význam; z nich skladá báseň a rovnako tak svet. Pracuje s idiomatickosťou jazyka, no prepája ju s bohatou predstavivosťou. Výsledný tvar nesie známky asketickosti, je disciplinovaný, racionalizovaný, v kombinácii s ďalšími špecifikami, najmä s cyklickosťou a repetíciou, nie zriedka pripomína kruh (interpretačný, s nádychom zacyklenosti). Počíta však s plnou účasťou čitateľa. Odmenou sú mu priezor do kauzality sveta, hry intelektualizovanej imaginácie a insiderský humor. Je zjavné, že Vaskove H/hry sú jedinečnou príležitosťou na viacvrstevný úvahový proces o témach, ktoré poézia prináša, i o samotnej forme poézie. Vyžadujú však efektívny inscenačný princíp, ktorý tento intelektuálny a následne tvorivý proces odkomunikuje s divákom. Kolektívu vyzretých interpretov sa, bohužiaľ, inak mimoriadne podnetný proces nepodarilo uzavrieť a vtiahnuť diváka do spomínaného kruhu.

Veľkokrtíšsky súbor Únikový východ pod vedením Silvie Svákusovej sa podobne ako niekoľko ďalších súborov venoval téme medzigeneračných disonancií. Inscenácia Wilhelm však stála na filozofickom základe – hľadaní odpovede na otázku Kto som? Tento dramaturgický posun obohatil metaforický príbeh Constance Orbeck-Nilssenovej o reálne rámce (generačné, medzigeneračné, sociologické) a výsledkom bola zvnútornená výpoveď vrcholiaca v záverečnej scéne – „Už viem, kto som. Som dieťa!“

Predlohou inscenácie Chlap, dedo, vnuk, pes a hrob bola takmer rovnomenná poviedka Jana Wericha Chlap, děd, vnuk, pes a hrob. Drobný rozdiel a napriek tomu zásadný pre Werichov koncept – poviedka z knihy Fimfárum je totiž jedinečná tým, že je napísaná z jednoslabičných slov. Témou inscenácie bánovského DRK Kalorik nebola jazyková ekvilibristika, ale príbeh o dolapenom zlodejovi, rámcovaný dramatickou situáciou detí na pôjde u starých rodičov, ktoré si vymýšľajú hru. Koncept Zuzany Varhaníkovej umožnil okrem podpory predstavivosti aj stretnutie s krutosťou a smrťou v duchu Komenského zásad.

V bronzovom pásme sa umiestnili štyri inscenácie. Členky DS Pierroťáci z Námestova pod vedením Denisy Šimurdovej Trabalíkovej nastavili zrkadlo dnes nebezpečne akcentovanej negatívnej emócii – nenávisti a vytvorili divadlo poézie s nosnou pohybovou zložkou na báseň poľskej poetky a literátky, laureátky Nobelovej ceny za literatúru Wisławy Szymborskej Nenávisť. Alebo na inú báseň? Alebo na žiadnu báseň? Zvláštna nespojitosť textu a jeho divadelnej formy, spravidla podmienená dodatočným prepojení hotových foriem, mala okrem iného za následok aj redukciu významových vrstiev diela.

Novovzniknutý košický divadelný súbor Tadáát sa predstavil s interpretáciou diela Silvie Kaščákovej o národnom zberateľovi ľudovej slovesnosti Pavlovi Dobšinskom pod inscenačným názvom Paľo Paľoviec. Faktograficky dôsledné bibliografické dielo, avšak s priamočiarou naráciou, bolo problematickým východiskom tvorivého tímu, špeciálne pre Tomáša Hodermarského, ktorý bol autorom scenára, dramaturgom i režisérom inscenácie. Nebezpečná kombinácia. Jej výsledkom boli neúčinná divadelná skratka, absencia motivácií konania postáv, problematická koncepcia hudobnej zložky a ďalšie dramaturgické aspekty inscenácie.

Hra predstavivosti a vzťah detí s rodičmi boli ústrednými témami aj inscenácie DDS Ľalia z Hlohovca s názvom Letí, letí dáždnik. Prvé divadlo poézie Ingrid Kamendyovej kráčalo po poučnej ceste začiatočníkov v tomto špecifickom žánri. Takmer doslovné tlmočenie textu, konvenčné rekvizity, statickosť a ostýchavosť pred javiskovou metaforou už teda majú za sebou, pred nimi je nespočetné množstvo ciest k vlastnej a odvážnej divadelnej poetike.

Z Hlohovca prišli aj Deti Thálie. Divadelný súbor s režisérom Brianom Brestovanským uviedol montáž textov Milana Rúfusa, Valentína Šefčíka, Františka Rojčeka a režiséra inscenácie pod názvom Do vankúša. V štyroch poetických príbehoch sme sledovali rodovú (dievčatá a chlapci) aj triednu (súbor tvoria dve školské triedy) dynamiku v náznaku komiksového spracovania. Škoda, že tento princíp nebol dotiahnutý, a zároveň že sa nevenovala väčšia pozornosť dôslednejšiemu výkladu jednotlivých básní a najmä nadstavbovej metafore.

Inscenácie tejto kategórie zodpovedali štandardnej skladbe celoslovenského kola – v súťaži sa ocitli kubínski elévi aj skúsené divadelné kolektívy, resp. kolektívy so skúsenými pedagógmi a režisérmi. V závislosti od konkrétnej skupiny konkrétneho súboru sa inscenácie pohybovali od objavovania divadelného jazyka po hlbinnú interpretáciu vychádzajúcu z bohatej skúsenostnej prehistórie v oblasti divadla (poézie). Pridanou hodnotou divadelne vyspelých kolektívov bolo prepojenie so spoločenským kontextom a jeho závažnými otázkami (DRK Úsmev, DDS Únikový východ, DS Drim, Pierroťáci).

II. Recitačné kolektívy a divadlá mládeže a dospelých

Národné osvetové centrum v Bratislave

na návrh odbornej poroty v zložení

Diana Laciaková – predsedníčka

Karol Horváth

Katarína Hitzingerová

Alena Weisel Lelková

Miron Pukan

udelilo

ZLATÉ PÁSMO

HLAVNÁ CENA s priamym postupom na Scénickú žatvu a festival TvorBA

Naboso, ZUŠ J. Rosinského v Nitre

Pavel Vilikovský, Janko Kráľ – Slovo o Jankovi

Réžia: Štefan Foltán

STRIEBORNÉ PÁSMO

DS KONKE, Konzervatórium, Timonova, Košice

Sylvia Plath – Zrkadlo

Réžia: Marica Harčaríková

Zádrapky, ZUŠ, Senica

Jaroslav Rudiš, Mardoša, Peter Milčák, Brian Patten, Rupi Kaur, David Drábek, Maja Pelević, Peter Hoeg, Ted Chiang – Pralinka

Réžia: Linda Petráková

BRONZOVÉ PÁSMO

Zádrapky, ZUŠ, Senica

Kolektív, Rupi Kaur – Homeostáza

Réžia: Jana Báňayová

Strom na ceste, ZUŠ Pála Kadosu, Levice

Jozef Urban, Daniel Hevier, Rupi Kaur – Hudba môjho detstva

Réžia: Štefan Jurča

Víťazom 69. ročníka sa stal nitriansky kolektív Naboso. Inscenácia Slovo o Jankovi v réžii Štefana Foltána bola formálne invenčným a vnútorne bohatým divadelným dielom na pomedzí žánrov. Fundamentálna interpretačná práca – odkrývanie vrstiev textu sa ako téma symbioticky prepájala s tematickou líniou samoty, inakosti, (ne)pochopenia a Janka Kráľa. Performatívne dielo citovalo tiež meditatívne, sakralizačné či rituálne divadelné formy, pracovalo so sugestívnou scénografiou (vodné zrkadlo) a rovnako sugestívnou hudobnou zložkou (živý spev metaforizovanej postavy). Slovo o Jankovi bolo vzácne inšpiratívne aj smerom k diskurzu o forme divadla poézie.

V striebornom pásme sa umiestnil košický divadelný súbor KonKE, ktorý inscenoval celkom iné Z/zrkadlo. Interpretoval básne Sylvie Plathovej a využíval pritom štylizovaný, silne poetizovaný divadelný jazyk. Číra forma divadla poézie, mimoriadne disponované interpretky i hudobník, vysoká miera estetizácie – to všetko sú pôsobivé charakteristiky inscenácie v réžii Marice Harčaríkovej. Otázkou však ostáva, či práve pri autorke, ktorá načierala hlboko do tmavých miest ľudskej duše a ostro kritizovala spoločenské dianie, aj v otázke postavenia žien v spoločnosti, či práve pri nej zvoliť cestu beautifikovanej javiskovej interpretácie (obzvlášť s nádychom estetickej anachronicity).

V striebornom pásme sa umiestnila aj Pralinka divadelného súboru Zádrapky zo Senice. Originálna metafora (zrodu) rozhodnutia, ktoré je vždy jedinečné, individuálne – rovnako ako si každý z kolekcie praliniek vyberie tú svoju, je významovou nadstavbou kolážovitého javiskového diela. Pre členov tvorivého kolektívu pod vedením Lindy Petrákovej je príznačné, že prepájajú texty rôznej poetologickej proveniencie a budujú multitematické diela s vrstevnatou významovosťou. Takýto spôsob tvorby má však implikované riziko sémantickej nedourčenosti (jednotlivých línií), rozdrobovania sily myšlienok (ako takých alebo v jednotlivých zložkách inscenácie) a pod. Je preto, podobne ako pri iných inscenáciách, dôležité neopomínať v procese tvorby aj dramaturgickú revíziu konceptu inscenácie.

V bronzovom pásme sa umiestnil ďalší kolektív divadla Zádrapky – s inscenáciou Homeostáza. Sedem členiek senického súboru sa spolu s pedagogičkou a režisérkou Janou Báňayovou venovalo závažným témam – materialistickému a neoliberálnemu prístupu k telu a fenoménom body shaming, body positivity, no saying – a smerovalo k uvedomelej homeostáze. Škoda len, že interpretky zostali pri formalizovanom javiskovom stvárňovaní a neponúkli vlastné alternatívy spracovávania a žitia jednotlivých tém.

Levický Strom na ceste, známa odroda na Hviezdoslavovom Kubíne, sa predstavil s inscenáciou Hudba môjho detstva. Generačná výpoveď dievčat pod generačným dohľadom chlapca (Štefana Jurču) si ako textové dominanty určila diela spájajúce sa s dospievaním vo vrstevnatom význame slova (Daniel Hevier, Jozef Urban, Rupi Kaur). Ako (ne)dospievame k zvnútorneniu predstáv iných? Ako dospievame k vlastnému názoru? Ako dospievame? Symbolická scénografia s kockami a skriňou, hudobná a pohybová zložka s dynamizovanou choreografiou, dlhé tiché prechody z jednej sekvencie do druhej (z akcie okolia do našej reakcie, z jednej témy do druhej a pod.) sú dobrými prostriedkami k (divadelnému) stvárneniu vlastných predstáv; chýbajú už len ich pevnejšie kontúry, harmonizujúce dichotómiu predstáv a skutočnosti.

Napriek nepočetnosti súborov v kategórii mládeže a dospelých na 69. Hviezdoslavovom Kubíne, určenej primárne dynamikou generačných výmen, možno konštatovať, že išlo o podnetný ročník. Cyklicky sa navracajúca otázka o forme a charakteristikách divadla poézie bola opäť tvorivo nastolená, tentokrát v kontexte umenia a divadla tretieho decénia 21. storočia. Inšpiratívna bola v tomto smere nitrianska inscenácia Slovo o Jankovi, ktorá, nehľadiac na vonkajšiu formu, podrobovala skúmaniu vnútornú štruktúru diela (literárneho i divadelného) a reinterpretovala klasickú literárnu tvorbu v nových súvislostiach.

Šesťdesiatdeväť ročníkov sa neudeje len tak. Stoja za tým ľudia, ktorí sa o festival starajú a chránia ho aj v ťažkých spoločensko-politických situáciách. A, samozrejme, sacrum – vnútorné opodstatnenie. Prečo to robíme, má to umeleckú kvalitu, môže to zotrvať, dokáže sa to zvnútra naplniť?

Jerzy Grotowski, poľský divadelný režisér a teoretik, významný reformátor divadla, hovorí v kontexte svojej teorémy o „svätom hercovi“ o akte sebaprenikania, objavovania samého seba, spojenom s obetou časti samého seba. Rola sa má využívať ako trampolína, nástroj, s pomocou ktorého študujeme, čo je skryté za našou každodennou maskou – najvnútornejšie jadro našej osobnosti.

Takúto divadelne posvätnú prácu vykonávajú každý rok všetky generácie účastníkov Hviezdoslavovho Kubína, a tým napĺňajú sacrum podujatia. A inak tomu nebolo ani v jeho predjubilejnom ročníku. Tvorcovia sa venovali dôležitým témam, vyzátvorkovali z reality silné emócie, v hlbokých prienikoch sa venovali medziľudským vzťahom, vzťahu k sebe samému, a to aj v dôležitých presahoch smerom k spoločnosti a politickým témam. Inšpiratívnym tvorivým impulzom tohto ročníka bolo nasycovanie formy divadla poézie. A v tomto by sme vás chceli posmeliť do ďalších ročníkov. Divadlo poézie je žáner, ktorý je nádherným a hlbokým priestorom pre umelecký experiment. Nebojte sa byť odvážnymi, nebojte sa byť pravdivými. Nasycujte tento žáner a využívajte všetko, čo podporí javiskovú metaforu, čo vytvorí sémantické roviny, hĺbky, presahy a metafory. Aby bolo toto divadlo živé, bolo o vás, umelecky nekompromisné, zaujímavé, inšpiratívne, progresívne. Aby sme si mohli na budúci rok, v rámci 70. ročníka povedať, že Hviezdoslavov Kubín nie je len najstaršou a najprestížnejšou prehliadkou vo svojom umeleckom segmente, ale aj platformou umeleckej progresivity.

Diana Laciaková

Foto: Michal Lašut. DS Naboso: Slovo o Jankovi

Fotogalériu nájdete na Facebooku Hviezdoslavovho Kubína: https://www.facebook.com/HviezdoslavovKubin.

Festivalové denníky nájdete na stránke Národného osvetového centra:

https://www.nocka.sk/hviezdoslavov-kubin-2023-infonoviny/