„Hviezdoslavov Kubín zostáva živým a inšpirujúcim priestorom pre mladú generáciu, ktorá cez umelecké slovo a javiskovú metaforu či divadelný obraz vyjadruje svoje postoje, emocionálne niveau či osobitý fantazijný a imaginatívny svet, rozvíjaný najmä vďaka detskej spontaneite, sugestivite a ludickosti,“ píše predseda poroty divadiel poézie a recitačných kolektívov detí Miron Pukan.
Šesťdesiatdeväť ročníkov sa neudeje len tak. Stoja za tým ľudia, ktorí sa o festival starajú a chránia ho aj v ťažkých spoločensko-politických situáciách. A, samozrejme, sacrum – vnútorné opodstatnenie. Prečo to robíme, má to umeleckú kvalitu, môže to zotrvať, dokáže sa to zvnútra naplniť?
Jerzy Grotowski, poľský divadelný režisér a teoretik, významný reformátor divadla, hovorí v kontexte svojej teorémy o „svätom hercovi“ o akte sebaprenikania, objavovania samého seba, spojenom s obetou časti samého seba. Rola sa má využívať ako trampolína, nástroj, s pomocou ktorého študujeme, čo je skryté za našou každodennou maskou – najvnútornejšie jadro našej osobnosti.
Takúto divadelne posvätnú prácu vykonávajú každý rok všetky generácie účastníkov Hviezdoslavovho Kubína, a tým napĺňajú sacrum podujatia. A inak tomu nebolo ani v jeho predjubilejnom ročníku.
