Scénická žatva v Martine bola aj v roku 2025 intenzívnou a inšpiratívnou prehliadkou divadelných inscenácií z celého Slovenska. Dokonca na osvieženie pricestovali do nášho divadelného mesta aj súbory z Portugalska, Čiech a zo Srbska – Kysáča.
Aká intenzívna a ako inšpiratívna? Viac v článku Kamila Žišku.
„V prípade víťaznej inscenácie (DS Datív, Nitra: Tri stratené detstvá) vychádzajúcej z novely Ivany Gibovej Babička sa opäť oživila debata o forme divadla poézie, o jej podstate i miere prestupnosti hraníc smerom k iným formám scénického umenia. Na druhej strane potešil svojím umeleckým hľadačstvom nitriansky súbor Nekondenzovaný chromozóm. A hoci experimentálna tvorba narazila na svoje limity, bol to skutočne osviežujúci a breath of fresh air. 71. ročník HK teda prezentoval inscenácie od klasického typu divadla poézie cez diela smerujúce k forme recitačného kolektívu (fókus na verbálnu zložku javiskového diela) až k hraničným dotykom s alternatívnym divadlom vrátane autorského divadla a divadelného experimentu, inklinujúc pritom k expresívnemu pohybovému divadlu,“ píše predsedníčka poroty Diana Laciaková.
„Zlatá priadka sa niesla v znamení ťažkých tém, ktoré rezonujú aj v detských kolektívoch – šikana, úzkosť, smrť blízkej osoby, vojna. Bolo by naivné myslieť si, že vojna a smrť sa detí netýkajú, obzvlášť v dnešnom svete, v ktorom zúri vojna za našimi hranicami,“ píše o 52. ročníku súťaže detskej dramatickej tvorivosti Silvia Vollman.
Spájajúcim atribútom inscenácií (a kolektívov) bol ich hľadačský potenciál a jeho realizácia v divadelnom tvare. Veľmi citlivo a presne nachádzajú paralely medzi literatúrou a životom a učiac sa divadelnému jazyku ich čoraz zaujímavejšie realizujú na javisku.
Prečítajte si záverečné hodnotenie jubilejného ročníka Hviezdoslavovho Kubína v kategórii divadiel poézie a recitačných kolektívov.
Šesťdesiatdeväť ročníkov sa neudeje len tak. Stoja za tým ľudia, ktorí sa o festival starajú a chránia ho aj v ťažkých spoločensko-politických situáciách. A, samozrejme, sacrum – vnútorné opodstatnenie. Prečo to robíme, má to umeleckú kvalitu, môže to zotrvať, dokáže sa to zvnútra naplniť?
Jerzy Grotowski, poľský divadelný režisér a teoretik, významný reformátor divadla, hovorí v kontexte svojej teorémy o „svätom hercovi“ o akte sebaprenikania, objavovania samého seba, spojenom s obetou časti samého seba. Rola sa má využívať ako trampolína, nástroj, s pomocou ktorého študujeme, čo je skryté za našou každodennou maskou – najvnútornejšie jadro našej osobnosti.
Takúto divadelne posvätnú prácu vykonávajú každý rok všetky generácie účastníkov Hviezdoslavovho Kubína, a tým napĺňajú sacrum podujatia. A inak tomu nebolo ani v jeho predjubilejnom ročníku.
