Hľadáte text na Hviezdoslavov Kubín? Mám dobrú a zlú správu: bez čítania to nepôjde!

Niekoľko poznámok k výberu literárneho textu na súťaž v umeleckom prednese detí

Na vzdelávacích seminároch pre pedagógov aj na hodnotiacich diskusiách v rámci súťaží v umeleckom prednese je najfrekventovanejšou otázkou zo strany účastníkov „čo recitovať“, aká literatúra je vhodná na prednes, kde ju hľadať a ako posúdiť literárnu kvalitu textu.

V závere všetkých debát zvyčajne prídeme na to, že v súčasnosti je na trhu dostatok pôvodnej aj prekladovej literatúry, z ktorej si môžeme vybrať text vhodný na prednes. Generálna otázka však znie: KTO má všetky tie knihy čítať? Recitátor? Učiteľ? Rodič? Odpoveď nájdeme ľahko, ak sme si predtým zodpovedali otázku, PREČO chceme recitovať, prečo chceme ako pedagógovia alebo rodičia pripravovať recitátorov. Respektíve chceme sa prednesu venovať alebo len plníme nejakú povinnosť – napríklad zúčastniť sa na súťaži v umeleckom prednese? Chápem, že pre mnohých môže byť aj toto legitímna motivácia. Myslím si však, že každý z nás vrátane detí má právo rozhodnúť sa, v akej činnosti sa chce realizovať a rozvíjať svoj talent. Nemusíme všetci recitovať. Ani deti do toho netreba nútiť. A ten, kto sa chce prednesu venovať, ten bude aj čítať.

Ako kľúčovú vnímam motiváciu a všetky svoje vzdelávacie podujatia začínam tým, že sa pýtam účastníkov, v čom (a či vôbec) vidia zmysel umeleckého prednesu v súčasnosti. Odpovede sa zvyčajne dotýkajú potreby viesť deti k čítaniu, obohacovať ich slovnú zásobu, kultivovať reč, výslovnosť, artikuláciu, vystupovanie na verejnosti, poskytnúť im priestor na sebarealizáciu a prejavenie emócií. Súhlasím so všetkým menovaným, len mi je ľúto, že sa vo výpočtoch takmer vôbec neobjavuje radosť. Radosť z čítania a z komunikácie prostredníctvom prednesu. Ak by sme totiž tú radosť prežívali, tak by nám ani nenapadlo pýtať sa, kto má čítať knihy a kde hľadať texty na prednes. Po prečítaní skvelej knihy by sme si poznačili, že toto je náš favorit do nasledujúceho ročníka súťaže, že toto sú myšlienky, obrazy či príbehy, s ktorými sa chceme podeliť s ostatnými. Celkom plynulo by sme prešli od čítania k prednesu. Prednes totiž vychádza z čítania a aj k nemu vedie. Ak nečítame, tak nás v januári po oznámení pani učiteľky, že budeme mať triedne kolo v prednese, logicky prepadne panika. Rodičia si začnú spomínať na všetky básničky a príbehy, ktoré čítali v detstve, potom gúglia na internete. Tam, samozrejme, nejaké texty vyskočia, ale majú veľmi rôznorodú kvalitu. Často natrafia na úryvok z knihy, ktorý môže byť upravený, a ak si recitátori neprečítajú pôvodný text, resp. celú knihu, ak nepoznajú kontext celého príbehu, tak ich prednes nemôže vyznieť presvedčivo. Recitovanie zostane formálne splnenou povinnosťou zúčastniť sa na súťaži v prednese, horšie alebo lepšie ozvučeným textom, radosť však neprinesie. (Možno okrem tých detí, ktoré vyhrajú, aj to len na krátku chvíľu.) Texty, ktoré nájdeme na internete, môžu poslúžiť ako inšpirácia, len ich nemožno preberať mechanicky; prečítajme si aj ďalšie knihy od konkrétneho autora! Daniel Hevier napísal okrem básne Veľké myšlienky malého človeka množstvo ďalších skvelých poetických aj prozaických textov a ani Valentín Šefčík nenapísal iba Pubertínu pehatú.

V súvislosti s výberom vhodného textu na prednes často zaznieva otázka, či môžu deti recitovať staršiu literatúru, teda „obrecitované texty“, alebo treba vyberať z modernej, súčasnej literatúry. Táto dilema opäť zrkadlí problém súťaženia. Nikto z nás predsa nepochybuje o tom, že každé dieťa má právo prečítať si ktorúkoľvek knihu a nikdy by nám nenapadlo odhovárať ich od čítania Čin-čina, Osmijankových rozprávok, Danky a Janky, Rozprávok o psíčkovi a mačičke a pod. Ak niektorá z nich zaujme deti natoľko, že z nej chcú recitovať, umožnime im to. Posúďme však literárnu hodnotu textu, primeranosť veku a skúsenostiam recitátora a zistime, čo ich na texte zaujalo.

Kvalitná literatúra ponúka recitátorom priestor na vlastnú interpretáciu, pretože každý z nás prežíva s príbehom v danom momente to, čo práve potrebuje. Malého vrabčiaka Čima niekto vidí ako lenivé, rozmaznané mláďa, ktoré dostane od života zaslúženú príučku. Iný sa na neho pozerá ako na prešibaného tvora, ktorý si vie poradiť v každej situácii, vie sa pobiť o krásnu Činku a vzápätí sa od nej nechať ošetrovať. Niekto fandí kocúrovi zakrádajúcemu sa k mucholapke, na ktorej uviazol maškrtný Čimo, pretože si za svoje správanie zaslúži trest. Pri príprave prednesu je dôležité ujasniť si uhol pohľadu, z ktorého sa na text pozeráme. Zaujať k nemu postoj. Vedieť, prečo stojíme pred poslucháčmi a akú myšlienku im chceme odovzdať. Iba v takom prípade bude recitátorova výpoveď autentická, bez ohľadu na to, či prednášaný text vznikol pred sto rokmi alebo v súčasnosti. Ak sa pripravujeme na súťaž, môžeme, samozrejme, zvážiť aj fakt, že pozornosť divákov získame ľahšie s literárnou novinkou. Bonusom v takomto prípade je skutočnosť, že možno niekoho z nich inšpirujeme k prečítaniu celej knihy alebo zbierky básní.

Ako teda posúdiť literárne kvality textu? Odpoveď pekne zhrnula Renata Jurčová v článku Hľadáte text na Hviezdoslavov Kubín? Alebo čo má spoločné umelecký prednes s Ľubľanským manifestom.

Pre mňa je spoľahlivým vodidlom skutočnosť, že po prečítaní knihy na ňu dlhší čas myslím, vraciam sa k nej, opakovane si čítam niektoré pasáže, resp. básne, a zakaždým v nich nachádzam nové a nové obrazy, asociácie, myšlienky a súvislosti, ktoré mi predtým unikli. Uvedomujem si, že text prebúdza moju predstavivosť, pozýva ma k hľadaniu vlastného postoja k problematike, ktorú tematizuje. Nezabúdajme, že čím je jazyk textu bohatší, čím viac provokuje zmyslové vnímanie, tým bohatšiu predstavu vyvolá v mysli čitateľa a poslucháča, je pútavejší, príťažlivejší, vťahuje nás do deja a my sa stávame jeho spolutvorcami. Presvedčme sa:

Začal padať sneh. A v ňom ako kvety vykvitli kocúrie labky.

Bolo ticho. A modro.

Mrazom vyštípané hviezdy sa triasli na nebi.

Odtrhnutý plagát ako smutný klaun kohosi volal rukávom, čo mu povieval vo vetre.

(Daniel Hevier: Kam chodia na zimu zmrzlinári)

Na súťažiach sa pri hodnotení prednesov, ktoré vychádzajú z jednoduchého textu, často stretávame s argumentom, že „deťom sa to páči“. Neuspokojme sa s týmto konštatovaním. Samozrejme, je dôležité, aby báseň alebo próza recitátora zaujali. Často sa to však deje preto, že im text po prvom prečítaní pripadá zrozumiteľný. A to je pasca. Tam, kde je všetko jasné, kde nie je priestor na tajomstvo, na kladenie otázok, na objavovanie, keďže text všetko prvoplánovo rozpovie, nie je šanca vystavať pútavý prednes. Literárnu kvalitu textu teda musíme posúdiť my, ktorí s recitátormi pracujeme. Zistime v rozhovore s deťmi, čím ich text zaujal, aká téma ich oslovila, a ponúknime im knihu, ktorá o danej problematike hovorí bohatším jazykom, obraznejšie, hrá sa s tajomstvom a podnecuje asociácie.

Rada by som povzbudila pedagógov a rodičov, ktorí si teraz hovoria, že na čítanie detských knižiek nemajú čas. V kníhkupectvách, resp. v knižniciach, je dnes dostatok literatúry pre deti, ktoré zaujmú aj dospelých čitateľov, takže čítanie nebudeme vnímať ako povinnosť, ale stane sa skutočným zážitkom. Ponúkam niektoré z mojich favoritov:

František Hrubín: Dvakrát sedem rozprávok

Vlado Janček a Tereza Oľhová: Bubáci

Daniel Pastirčák: Slovo pred slovom

Julian Tuwim: Pán Malilínček a veľryba

Miroslav Válek: Do Tramtárie

Miroslav Válek: Lastovička vo fraku

Gianni Rodari: Poklad na dne kalamára

Gianni Rodari: Rozprávky po telefóne

Gianni Rodari: Cibuľkove dobrodružstvá

Ján Ondruš: Kreslím koňo koňaté

Jaroslava Blažková: Mačky letia do Kanady

Jaroslava Blažková: Mačky vo vreci

Jaroslava Blažková: To decko je blázon

Arnold Lobel: Kvak a Čľup

Angela Nanetti: Adalbertov denník

Angela Nanetti: Môj dedko je čerešňa

Hana Ponická: O Štoplíkovi

Iva Procházková: Eliáš a babička z vajíčka

Iva Procházková: Myši patria do neba

Alexandra Salmela: Žirafia mama a iné príšery

Ulf Stark: Vieš pískať, Johanna?

Roald Kaldestad: Dvestošesťdesiatdeväť dní dažďa

David Almond: Vojna sa skončila

David Almond: Príbeh Angelina Browna

Irena Brežná: Na slepačích krídlach

Christine Nöstlinger: Keď si môj otec chcel vziať mamu Anny Lososovej

Christine Nöstlinger: Konrád z konzervy

Christine Nöstlinger: Grétkin príbeh

Jostein Gaarder: Pomarančové dievča

Ted Hughes: Železný muž

Sylvia Plath: Čarovný oblek Maxa Nixa

Ďalším bonusom toho, že sme s deťmi prečítali rovnakú knihu, je debata o nej. Či už v rodine, alebo v škole. Pri rozhovoroch o literárnom texte sa totiž deti učia porozumieť svetu, sebe aj vzťahom medzi ľuďmi, a to bez moralizovania a poučovania. V dnešnej dobe, keď sa veľa hovorí o kríze čítania s porozumením a o potrebe kritického myslenia, by sme mohli v školách využiť práve umelecký prednes. Pri jeho príprave sa deti učia klásť otázky, hľadať súvislosti, pomenúvať emócie, chápať konanie postáv a uvažovať o tom, ako by sa ony zachovali v konkrétnej situácii. Učia sa komunikovať s poslucháčmi, sebavedome vysloviť svoj názor a tiež prijať spätnú väzbu na súťažiach, akceptovať iný názor, zamyslieť sa nad pripomienkami a zvážiť, ktoré sú pre ne prínosné.

Je pravda, že to, o čom píšem, si vyžaduje úsilie. A pravda je aj to, že to úsilie pri príprave detských recitátorov musíme vynaložiť aj my dospelí. To úsilie sa však vypláca a vracia sa nám v podobe radosti – zo spoločného hľadania, nezriedka i nachádzania tých správnych otázok o človeku vo svete.

Eliška Sadíleková

lustračné foto. Autor: Michal Lašut. Na fotografii scéna inscenácie Ľud-milá súboru KOKRAM z Kovačice a Ochotníckeho divadla Janka Čemana z Pivnice, Scénická žatva 2023, Martin.