logotyp: JAVISKO.sk
Vyhľadať

RUBRIKY

Aktuality

Hľadáte text na Hviezdoslavov Kubín? Alebo o vzťahu autora a recitátora

       Český herec Miloš Kopecký kedysi povedal, že herec je ako na tanečnej slečna, ktorá čaká na vyzvanie do tanca. V umeleckom prednese sú v tejto pozícii texty, ktoré si recitátor vyberá na svoje vystúpenia. Recitátor sa pohybuje v obrovskom priestore slobody až do chvíle, kým sa pre jeden z textov nerozhodne. Od tej chvíle sa k jeho slobode pripája ďalší atribút – zodpovednosť (za partnerku aj tanec, ktorý s ňou vedie). Medzi tancujúcimi vzniká vzťah, možno náhodný, možno zo zvedavosti, skúmania, túžby po dobrodružstve… či z osudovej nevyhnutnosti.

       Každý vzťah potrebuje dva subjekty a najlepšie funguje vtedy, keď sú obidva v harmonickej aktivite a jednote. Harmónia sa narúša či nevzniká, keď sa jeden subjekt priživuje na druhom alebo jeden druhého nerešpektuje, nevenuje mu pozornosť, nevšíma si ho či robí mu zle. 

       Autor ako prvý subjekt tohto vzťahu odovzdal textu svoju dušu, pre jeho obsah vytvoril formu, vypustil slová do sveta ako Janko Kráľ svoju Pieseň bez mena; svoje dielo zavŕšil, dokončil, urobil, čo mohol a vedel. Recitátor dostáva text ako hotové dielo, no to je zároveň východiskom ďalšej tvorby. 

       Text je tak darom, ktorý sa k recitátorovi dostal náhodou, venovaním či hľadaním i dožadovaním. K darom sa každý správa inak, záleží tiež, od koho a v akej chvíli či okolnostiach dar prijímame, ako sme naň pripravení. Akokoľvek, ak text vnímame ako dar, a nie ako korisť či majetok, nemali by sme mu vážne ublížiť; text má šancu byť rovnoprávnym vo vzťahu k recitátorovi.

       Zamyslieť sa treba, ak recitátor nevníma text ako dielo, ktoré niekto prácne vytvoril, ale ako surovinový materiál, s ktorým si môže robiť, čo chce. Nechce ho teda skúmať, stačí mu ho len používať. Svojvoľne, „slobodne“, bez pocitu zodpovednosti voči autorovi. 

       Proces poznávania je zdĺhavý a namáhavý, efektná manipulácia príťažlivá, rýchla a dáva pocit originálnosti. V modernom umení sa deje všeličo, tvorba nepozná hranice ani zábrany. Etika je veda i súbor pravidiel, ktoré zdanlivo obmedzujú estetiku a umeleckú tvorbu, a preto sa nám zdá, že ich netreba rešpektovať. (V praxi sa však už stretávame aj s ich právnym zakotvením – autorským zákonom.)

       Prednesy počúvam sústredene viac ako štyridsať rokov a v pamäti mi zostali tie, ktoré mi odovzdali text tak, aby som ho pochopila na prvé počutie a žasla nad jeho obsahom. Následne som ďakovala recitátorovi za jeho cieľ sprístupniť mi autora a skúmala i obdivovala jeho majstrovstvo, ako zážitok vo mne vyvolal.  

       Dnes sa stretávam s cieľom viacerých recitátorov prezentovať a riešiť problémy vlastného sveta a k nim si hľadať autorov alebo vyberať texty, prepájať ich, aby vzniklo čosi ako osobná, ba osobnostná výpoveď. Rozhodli sa, že nie recitátor bude slúžiť autorovi, ale autori majú pomôcť recitátorovi vyjadriť jeho problémy či ciele, neraz neurčité a v prednese neidentifikovateľné.

       Prednesy spred desaťročí vychádzali z dôslednej obsahovej interpretácie, snahy uchopiť aj formu umeleckého textu a následne hľadali recitátorský výraz prostriedkami (dôraz, melódia, tempo, pauza) opretými o predstavivosť a reflexie spojenými s týmto textom. Takto vznikala významová a po nej výrazová interpretácia, takto vznikalo harmonické spojenie recitátora s textom, recitátora s autorom. Spojenie dvoch duší, ktoré dokázalo zasiahnuť desiatky ďalších.

       Recitátor je tvorca, ale aj interpret (básnika či prozaika), umelecký prednes je tvorivé interpretačné umenie. Interpret má kráčať cestou výkladu diela, ktoré si vybral, a hľadať spôsoby, ako ho verejnosti čo najlepšie priblížiť. Literárny text bez recitátora umelecky existuje a interpreta ani nepotrebuje; existencia recitátora bez literárneho textu je však otázna. Recitátor môže autora nebývalo oživiť, vdýchnuť textu nielen nový, ale aj výrazovo bohatý život. Môže ho však aj deformovať či postaviť do súvislostí, ktoré text znevažujú, alebo autorovi nemusia vyhovovať. Recitátor by tak mal myslieť nielen na svoju prezentáciu, ale aj na zodpovednosť za text a na autora, ktorého slová a myšlienky používa. Mal by skúmať obsah, významy, vznik, pozadie, formu textu, venovať im potrebnú pozornosť a hľadať recitátorské cesty a spôsoby, ako text prednesom čo najobjektívnejšie a najumeleckejšie stvárniť v súčasnosti.

       Za metodickú ukážku k tejto úvahe a inšpiráciu pre pokročilých recitátorov vyberám tvorbu básnika Jána Stacha (1936 – 1995). Je to náročný autor na prednes, no osobitne provokujúci predstavivosť recitátora prostredníctvom všetkých zmyslov, schopnosť vidieť archetypálne obrazy v bizarných vzťahoch. Jeho verše obrazy neukončujú, ale naopak trhajú ich, lámu v nečakaných momentoch, poézia sa tak nesie v nemožnosti uchopiť realitu prehľadne a pokojne, ale skôr v kúskoch, napätí a dynamike až výkrikoch. Verše tvoria v obrazoch nové, nečakané významy, prepojenia i asociácie, miestami nevydržateľné očakávanie. Tak vzniká permanentné prirodzené napätie, obrazové feérie a prekvapenia. Recitátor musí preto ovládať tvorbu polokadencie (melódie, ktorá nestúpa ani neklesá, vytvára očakávanie a napätie), aby vedel spomínané očakávanie, napätie aj následné prekvapenie vytvoriť, a to nielen pauzami, ale aj v dynamickom tempe.

       Stachova poézia nabitá výbušnou energiou, premenlivou obraznosťou, s ňou spojenou komplikovanou metaforickosťou, okrem zmyslovosti naplnená aj zmyselnosťou a sexuálnosťou očakáva v prednese plne odovzdaného recitátora nielen v predstave, ale aj emocionálnosti. Uvoľnenie spontánnej energie môže byť v prednese vítané, ale treba ju kontrolovať vedomým výrazom a formou, vychádzajúcou zo štruktúry básní. 

       Ján Stacho prežil výstredné, exaltované chvíle života aj v inej než európskej kultúre a tiež nečakaný zlom v podobe telesnej nemohúcnosti po tragickej nehode, čo poznamenalo jeho tvorbu. Recitátor v nej môže nájsť básnické texty metaforicky a intelektuálne náročné, ale tiež prosté básnické vyslovenia o utrpení každodenného žitia.

       Pri náročných textoch má recitátor vychádzať, ako vždy, z vlastných pocitov, predstáv a skúmania, ale zároveň je vhodné vyhľadať si a prečítať interpretácie či kritiky odborníkov a literárnych vedcov. V metodickej príručke Recitátor a tvorba som uverejnila podrobnú interpretáciu jeho sonetu S medom na jazyku a mama ako ukážku významovej interpretácie.

Tvorbu tohto náročného básnika skúmalo a skúma viacero osobností, medzi inými aj literárna vedkyňa Andrea Bokníková, ktorá sa s prednesom jeho básne Slučka nad zemou zúčastnila ako stredoškoláčka na súťaži Hviezdoslavov Kubín. Výrazný literárny kritik a historik Valér Mikula upozorňuje na komplikovanosť Stachovej poézie, náročné vnímanie a očakáva od čitateľa asi to, čo by mal pre poslucháča urobiť aj recitátor: zviditeľniť „málo viditeľné“, dotiahnuť „kontúry“, vylúčiť „akcidentálne“ (náhodné) a spresniť a spevniť „nosné prvky štruktúry“. S týmito požiadavkami nezabudnuteľne prednášal báseň Svadobná cesta ešte ako študent bábkoherectva na Vysokej škole múzických umení herec Ivan Martinka.

       Jána Stacha som na túto príležitosť vybrala nielen ako autora, ale aj básnika – prekladateľa. Venoval sa mnohým autorom z viacerých jazykov a spolu s nimi rástol. Vďaka jeho prekladom z francúzštiny máme šancu zoznámiť sa s málo známymi básnikmi romantizmu u nás (piesňové texty Pierra Jeana Bérangera, surrealistické a historické vízie vo veršoch v próze Aloysia Bertranda: Gašpar noci), s poľským magickým, humoristicko-sarkastickým Konstantym Ildefonsom Galczynskym, ale aj so starovekou (sumerskou) či exotickou (africkou) poéziou. Texty zväčša dodnes nerecitované, alebo len veľmi ojedinele. Aj preto môže byť tento básnik, ktorého nájdete v antikvariátoch a knižniciach, výzvou ak aj nie na prednes, tak aspoň na dobrodružný prieskum náročnej poézie. Na „tanec“ s ňou sa naozaj nezabúda.

LITERATÚRA (uvádzam len malú časť, hľadanie prináša radosť):

BERTRAND, Aloysius: Gašpar noci. Bratislava: Slovenský spisovateľ, 1967. Prel. Ján Stacho.

ČAJKOVÁ, Jaroslava: Recitátor a tvorba. In Zápisník 46. Hviezdoslavovho Kubína. Bratislava: Národné osvetové centrum, 2000.

HAMADA, Milan: Básnická transcendencia. Bratislava: Slovenský spisovateľ, 1969.

HEVIER, Daniel: Prípad Stacho. Týždeň, 25. 4. 2010.

Dostupné online: <https://www.tyzden.sk/casopis/6573/pripad-stacho/

MIKULA, Valér: Hľadanie systému obraznosti. Bratislava: Smena, 1987. Dostupné online: <https://eknizky.sk/wp-content/uploads/2019/02/Hladanie_systemu_obraznosti.pdf>

PAVLOV, Martin: Interpretácia básne Jána Stacha: Rozprávanie pre Marion o minulej láske. Dostupné online: <https://www.prohuman.sk/files/Pavlov_Martin.pdf>

STACHO, Ján: Marion. Bratislava: Slovenský spisovateľ, 1986.

STACHO, Ján: Preklady. Bratislava: Slovenský spisovateľ, 1983.

ZAMBOR, Ján: Interpretácia básne Jána Stacha Kováč. 

Knižná revue 2018/10. Dostupné online: <https://www.litcentrum.sk/clanok/interpretacia-basne-jana-stacha-kovac>

Jaroslava Čajková

Ilustračné foto. Obálka knihy Jána Stacha Marion.

#Hviezdoslavov_Kubín  #Ján_Stacho  #metodika  #recitátor  #text_na_umelecký_prednes 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto stránka je chránená pomocou reCAPTCHA a platia zásady ochrany osobných údajov a zmluvné podmienky spoločnosti Google.

PODOBNÉ ČLÁNKY