Aký bol rok 2024 v neprofesionálnom divadle a umeleckom prednese? V druhej časti ankety odpovedajú lektori a lektorky, porotcovia a porotkyne, odborníci a odborníčky na divadlo a umelecký prednes. Čo vás v uplynulom roku zaujalo, inšpirovalo či iritovalo?

Odpovedajú Eliška Sadíleková, Martina Mašlárová, Pavel Skála, Soňa Pariláková, Dušan Vicen, Peter Milčák, Katarína Mišíková Hitzingerová a Ľubomír Šárik.

ELIŠKA SADÍLEKOVÁ, lektorka, odborníčka na umelecký prednes

Som rada, že ma redakcia Javiska prinútila zamyslieť sa nad uplynulým rokom, pretože som vďaka tomu zistila, že u mňa napriek neutešenej situácii v kultúre predsa len prevládajú pozitívne zážitky. Ako prvý spomeniem ten, ktorý sa odohral na konci roka 2024, a to konferenciu o umeleckom prednese a divadle poézie, ktorú pod názvom Kon(tro)verzácie zorganizovalo Národné osvetové centrum. Dávno som nezažila takú zmysluplnú odbornú debatu, profesionálnu organizáciu, vynikajúcu priateľskú a zároveň pracovnú atmosféru.

Intenzívnym zážitkom bol aj 70. ročník Hviezdoslavovho Kubína, najmä jeho vyvrcholenie v podobe záverečného programu s nápaditou a emocionálne pôsobivou réžiou, ako aj výbornými prednesmi.

Mimoriadnou skúsenosťou bola pre mňa spolupráca s Divadlom Dúhadlo, v ktorom účinkujú mladí ľudia s Downovým syndrómom. Dramaturgicky som sa podieľala na príprave divadla poézie Odysseov návrat na základe rovnomennej básne Jána Buzássyho. Počas skúšok som mala pocit, že som sa ocitla v inom ako v bežnom svete. Zažila som nesmierne srdečnú a prajnú atmosféru, veľa empatie a snahy pomáhať si, bezprostrednú komunikáciu bez pretvárky aj autentickú chuť tvoriť, byť videný a prijatý prostredníctvom divadla. S touto energiou vstupujem do nového roka a dúfam, že mi vydrží čo najdlhšie.

MARTINA MAŠLÁROVÁ, divadelná kritička, pedagogička, dramaturgička

Nechcem opakovať už povedané (pozn. red.: Divadlo & umelecký prednes 2024 I) mnohé udalosti, ktoré potešili či zarmútili väčšinu z nás, sa určite v tejto ankete objavia. Napriek tomu mi nedá nespomenúť odchod Blaha Uhlára, bez ktorého svet divadla, či už profesionálneho, alebo ochotníckeho, už, skrátka, nebude tým, čím býval, nech to znie akokoľvek pateticky. Verím, že Blahovi je v divadelnom nebi blažene, že už s blahosklonným úsmevom pozerá sem dole a svojím typickým výrazivom komentuje neblahé pomery, ktoré tu aktuálne máme. V súvislosti s ním ma dojíma aj spôsob, akým sa jeho dlhoroční spolupracovníci vyrovnávajú s tým, že tu už nie je. Jeho kolegovia z divadla S.T.O.K.A. sa rozhodli novú tvorbu pod touto značkou stopnúť a hrávať iba existujúce inscenácie – na Blahovu počesť. Jeho kolegovia z DISK-u tvoria ďalej – na Blahovu počesť (pozri inscenácia Konvekcia). Je úžasné sledovať, ako veľmi dokáže jeden človek ovplyvniť mnohých.

Takým človekom, hoci celkom z iného súdka, je aj Silvia Bartáková z nitrianskej „KOS-ky“, ako familiárne voláme Krajské osvetové centrum. Myslím si, že ľudí ako ona by sme mali rovnako blahorečiť, hoci ich práca možno nie je na prvý pohľad taká zjavná. Za Silviou však ostávajú výrazné stopy – jednou z nich je FAD – Festival amatérskeho divadla, ktorý sa koná v nitrianskej mestskej časti Párovské Háje. Je to festival, kvôli ktorému som ochotná posunúť letnú dovolenku, len aby som mohla päť dní uprostred leta „pracovať“. Je to však veľmi príjemná práca – rozbory predstavení sa konajú na tulivakoch pod stromami, festival je nesúťažný, takže nikto neodchádza frustrovaný, a v pridruženom bufete majú dobré limonády aj cukrovú vatu. Za roky, ktoré FAD sledujem, sa z malej lokálnej prehliadky stalo medzinárodné podujatie zásadného významu. Minimálne pre účastníctvo, ktoré sa zoznamuje so spriaznenými divadelníkmi a divadelníčkami z Česka, Poľska či Ukrajiny, Fínska, Izraela a ďalších krajín. Osobne som presvedčená, že v tomto komunitnom podujatí sú zárodky mnohých budúcich spoluprác, ktoré môžu smerovať na Scénickú žatvu či do profesionálneho divadla. S tým sa, mimochodom, na FAD-e stretnete tiež – napríklad performance Tomáša Janypku Lonesome Cowboy patrí dosiaľ k hajlajtom mojej minulej divadelnej sezóny.

Už aby bolo zas leto…

PAVEL SKÁLA, herec, lektor, organizátor prehliadok

V minulém roce se mi poštěstilo zúčastnit se několika slovenských festivalů a přehlídek. Byl jsem překvapen z toho, jak moc chtějí soubory sdělovat, jak jsou plné různých témat, která byla následně ve velké míře předávána skrze jejich tvorbu. A to od divadla hraného dětmi až po divadlo dospělých. Koneckonců není se čemu divit. Nejzajímavější kulturní kusy zpravidla vznikají pod tlakem, který se nás dotýká. Nás všech. Na Slovensku je aktuálně tlak znát a to nejen společenský, ale i politický, bohužel. A kulturní obec je citlivá a umí se ozvat. To je dobrá zpráva.

Po divadelní stránce mi amatérská slovenská scéna připadá o něco málo živější a drzejší než česká. Ale to v tom nejlepším slova smyslu. Rozdíl vnímám primárně ve volbě divadelních prostředků, v provedení a inscenacemi reflektovaných tématech. Konkrétně u dětského divadla bychom se mohli bavit o větší divadelnosti, přičemž se zde ale nijak nezanedbává inscenační proces, naopak je zřejmé vědomé a citlivé pedagogické vedení.

Pokud bych měl vyzdvihnout inscenaci, která mě minulou sezonu na slovenském poli velmi zaujala, určitě bych jmenoval divadelní zpracování knihy Ostapa Slyvynskyho Slovník vojny. Inscenaci ĎALEKO – BLÍZKO vytvořil v režii Barbory Juríčkové soubor Vaša banda. Kniha složená z reálných rozhovorů utečenců z Ukrajiny souboru propůjčila nelehký materiál. Není jednoduché hrát o tak živých skutečnostech. Soubor se toho však zhostil nadmíru dobře. Podařilo se mu dát každému příběhu potřebný prostor, každé slovo mělo své místo. Každý pohyb, gesto i předmět byl použit naprosto vědomě.

Toto představení zdaleka nebylo jediné, které mě oslovilo. Inspiraci jsem nacházel na přehlídce Robinson, kde se spolu setkala divadla jednoho herce z různých měst, ale i zemí, a přehlídka Zlatá priadka mě velmi inspirovala hned ve dvou ohledech – svou atmosférou, která byla do velké míry ovlivněna společným místem pobytu a vyzývala tak účastníky ke společnému trávení času napříč soubory, což považuji za zásadní. Druhým důležitým aspektem přehlídky byla touha dětí sdělovat a přinášet svá témata na prkna jeviště. Většina souborů se zabývala současnými problémy mladé generace, které byly sdělovány nejen ve vážném tónu, ale i s nadsázkou a humorem. V neposlední řadě se na Scénické žatvě kromě každodenních diskusí o divadle člověk setkává s mnoha různorodými pohledy na tvorbu.

Velké množství vysoce kvalitních slovenských souborů jsem mohl také vidět i na festivalech u nás (Disk, Trnava, LANO, soubory z Nitry a mnoho dalších).

Jsem velmi rád, že festivaly, které organizuji v Mostě, aktivně spolupracují se slovenskými soubory, jelikož vím, že se můžeme navzájem v mnohém inspirovat.

Děkuji slovenským souborům za vše viděné. Slovensku a slovenskému divadlu přeji, aby jeho kvalita zůstávala. A přeji, aby ten společenský a především politický tlak co nejdříve opadl.

SOŇA PARILÁKOVÁ, recitátorka, lektorka, dramaturgička

Umelecký prednes žil v roku 2024 najmä 70. ročníkom Hviezdoslavovho Kubína, najstaršieho a najrozšírenejšieho recitačného hnutia na Slovensku. Všetko, čo sa podarilo v rámci tohto jubilea vytvoriť a zorganizovať, malo hlboký zmysel a ukazovalo živé podložie a tiež zdroje a dosah toho, čím umelecká práca s rečou a literatúrou obohacuje jednotlivé ľudské životy i kultúru národa.

Nešlo len o bohatý program samotného celoslovenského kola súťaže v júni 2024 v Dolnom Kubíne, ale i o mapovanie histórie (dokument Päť tvárí prednesu, kniha Jaroslavy Čajkovej a kolektívu Hviezdoslavov Kubín: história sedemdesiatich rokov súťaže, Encyklopédia osobností Hviezdoslavovo Kubína), rozšírenie povedomia o umeleckom prednese u širokej verejnosti a tiež o vytvorenie snáď novej platformy na diskusiu a reflexiu recitačného umenia na Slovensku, ktorou sa stalo decembrové podujatie Kon(tro)verzácie. Bolo by ďalším prínosom osláv sedemdesiatky, ak by sa i takéto pravidelné diskusné a konferenčné stretnutia k rôznym témam umeleckého prednesu podarilo premeniť na tradíciu.

Oslovil ma záujem o rozhovor a možnosť podeliť sa s druhými o svoje názory a pocity. Na Kon(tro)verzáciách sa stretli rôzne kruhy aktívnych recitátorov, lektorov, divákov, teoretikov i bývalých recitátorov. Skutočnosť, že všetci zúčastnení majú k umeleckému prednesu živý, autentický vzťah, nám umožnila zažiť, že kontroverzné nemusí automaticky viesť ku konfrontácii, že môže byť uchopované tvorivou, kultivovanou a vzájomne si načúvajúcou diskusiou. Bolo hmatateľné i počuteľné, že hovoríme o tom, čo milujeme, čo vnímame ako hodnotu a prostriedok vývoja, čo túžime podať ďalej. Celý čas som premýšľala, ako by bolo možné čo najviac z týchto impulzov a nadšenia sprostredkovať učiteľom slovenčiny, ktorí majú dosah na vytváranie vzťahu k reči i literatúre mnohých detí a mladých ľudí.

To, čo v recitačnom hnutí (a nejde tu len o Hviezdoslavov Kubín, hoc práve ten roky dáva stabilitu, kvalitu i vývojové impulzy) na Slovensku existuje a má potenciál zasahovať celú školskú populáciu s presahom k dospelým, je unikát, formát, aký by sme vo svete tak ľahko nenašli. Oživuje reč i dušu človeka. V dnes prevládajúcej spoločenskej polarizácii, vzájomnom nepočúvaní a takmer chronickej antipatii je to podnet priam sebazáchovný.

DUŠAN VICEN, režisér, dramatik, lektor

Na prehliadkach FEDIM ma popri inscenáciách, ktoré vytvorili mladí ľudia z vlastných textov zaoberajúcich sa pocitmi a problémami patriacimi k ich veku, zaujali predstavenia zaoberajúce sa minulosťou, do ktorej siahajú korene našej pohnutej súčasnosti. Za všetky spomeniem inscenáciu súboru Bebčina DED vyskladanú z textov Svetlany Alexijevičovej. Som presvedčený, že mladí ľudia, ktorí svoj názor na svet formujú a následne vyjadrujú prostredníctvom interakcie s takouto autentickou a kvalitnou literatúrou namiesto toho, aby sa zmätene ponárali do internetového močiara, nikdy nepristúpia na to, že je možné hodnotu ľudského života pomeriavať cenou masla v nablýskaných obchodoch.

Veľmi som tiež ocenil prístup Divadelného súboru Jána Chalupku z Brezna k oslave svojho okrúhleho výročia. Namiesto stavenia na istotu zrealizovali dva dramaturgicky odvážne a pre mňa osobne inšpirujúce počiny. Najskôr to bolo oživenie absurdnej dramatiky inscenáciou Orchester Titanik a potom nezvyčajné spracovanie chalupkovskej klasiky Všetko naopak. Dajú sa viesť polemiky o výsledku, ktorý môže byť pre mnohých kontroverzný, mňa však fascinuje skutočnosť, že súbor, ktorý už nemusí nikomu nič dokazovať, stále cíti potrebu hľadať nové cesty a skúšať netradičné spôsoby vyjadrovania, ktoré mnohí z jeho najmä starších členov aj v týchto pre nich netypických polohách bravúrne ovládajú.

Negatívne, aj keď nie tragicky hodnotím rozhodnutie o zrušení kategorizácie divadla dospelých. Zdá sa mi, že sa tým síce vyrieši problém zaraďovania súborov, ktoré stáli na pomedzí tradičného a súčasného divadla, zároveň mám však dojem, že sa tým obmedzuje možnosť oceňovať a povzbudzovať skutočne kvalitné produkcie stojace nespochybniteľne na jednom alebo druhom brehu. To môže prinášať nové spory, z nich môžu vznikať zlé kompromisy a z kompromisov môže ťažiť starý dobrý priemer.

PETER MILČÁK, básnik, slovakista, prekladateľ, vydavateľ (Modrý Peter)

Krátka poznámka k jednej podobe kontinuity

Záležitosť, o ktorej sa chcem na tomto mieste zmieniť, nesúvisí špecificky s udalosťami posledných mesiacov či týždňov a nejde ani o skutočnosť, ktorá by sa v tomto časovom rámci objavila po prvý raz. Práve naopak, opakuje sa, zachováva si kontinuitu, čo považujem za pozitívne a nesmierne dôležité. Mám na mysli každoročnú spoločnú súťažnú prehliadku slovenských a českých amatérskych recitátorov – Medzinárodný festival poézie vo Valašskom Meziříčí. Táto súťaž vytvára priestor na vzájomnú konfrontáciu, komparáciu či výmenu tvorivých impulzov. Priestor na križovanie dvoch veľmi blízkych kultúr, presakovanie inšpirácie, vystavenie sa predsa len o čosi inému pohľadu, vystupovanie z domáceho kontextu.

O podobný proces sa už niekoľko rokov usiluje súťaž mladých autorov poézie, ktorá sa z pôvodného formátu Básne pretransformovala na Básne SK/CZ.

Druhou skutočnosťou, ktorá sa rovnako opakuje a považujem ju za zmysluplnú, je neuzatvorenie súťažného ročníka Hviezdoslavovho Kubína celoslovenským kolom, ale vytváranie ďalších príležitostí na uvádzanie najlepších prednesov, ktoré na tomto vrcholovom kole zazneli. Konkrétne ide o vystúpenia recitátorov na Scénickej žatve v Martine, na prezentačnom podujatí Návraty z Kubína v SND v Bratislave či na súťaži mladých autorov Wolkrova Polianka vo Vysokých Tatrách. Najlepšie recitačné výkony si tak možno vypočuť aj na iných miestach Slovenska a súťaž ako taká sa nekončí posledným kolom, ale ďalšími verejnými prezentáciami pred iným typom publika.

KATARÍNA MIŠÍKOVÁ HITZINGEROVÁ, pedagogička, dramatička, režisérka, lektorka

Umelecký prednes a divadlo pre mňa znamenajú komunikáciu o komunikácii. Už dva roky sa venujem dramatoterapeutickému výcviku a vnímam jeho presah aj v umeleckom prednese a divadle poézie. Práve tieto umelecké kategórie majú podprahový terapeutický rozmer, ktorý je v dnešnej polarizovanej spoločnosti veľmi dôležitý.

Podujatie Kon(tro)verzácie prinieslo svojím obsahom veľa podmanivých inšpirácií, mnoho odlišných názorov na spoločnú tému a novú optiku na vnímanie umeleckého prednesu. Ponúklo vybočenie z doposiaľ overených postupov a možností hodnotenia umeleckého prednesu alebo divadiel poézie. Pre mňa ako tvorkyňu, pedagogičku, ale aj odbornú porotkyňu bolo veľmi obohacujúce vnímať rôzne pohľady na obidve kategórie. Som veľmi vďačná NOC-ke a tímu, ktorý toto podujatie usporiadal, pretože v neľahkej dobe, keď slovenská kultúra krváca, ukázali, že základom je komunikácia o komunikácii. A neprofesionálna scéna potrebuje rovnakú dávku motivácie a podpory. Dúfam, že Kon(tro)verzácie budú mať svoje pokračovanie, pretože ponúkajú v dnešnej dobe takú vzácnu – slobodu prejavu.

ĽUBO ŠÁRIK, divadelný kritik, estetik, dramaturg, režisér

Osvietenstvo teraz a tu

Divadlo dneška stojí na troch pilieroch: profesionálne, neprofesionálne/ochotnícke/amatérske a ľudové divadlo. V tvorivosti detí aj dospelých ma zaujala istá racionalita vychádzajúca z reálnych faktov divadla – o javiskovej spoluúčasti všetkých stavebných prvkov divadla. Úsilie o zaujatie diváka vystriedalo úsilie o jeho oslovenie. Nie spolupráca s publikom za každú cenu, ale plnohodnotný vzťah javiska a hľadiska. Nejde teda o prostú komunikáciu, ale o dialóg, omnoho osobnejšiu väzbu s hľadiskom. Prichádza do úvahy slovo osvietenosť. Nie v historickom šate osemnásteho storočia, ale v racionálnom zrení podstaty vyplývajúcom z divadelnej faktúry.

Racionalita sa neodráža len v slove, ale aj v ostatných prvkoch javiskovej prítomnosti. Divadlo všetkých skupín sa vrátilo k autorskej tvorivosti, hľadá v priestore, kde sa ešte neocitlo, hľadá šťastie zo sprítomneného okamihu.

Šťastie má dve stránky: prežívanú – emocionálnu a hodnotiacu – kognitívnu. Myslenie sa vytráca v ponuke mnohých okamžitých zážitkov, ale je potrebné pre tvorivosť tak detí, ako aj dospelých. V tejto oblasti pomáha štruktúra súťaží, kde nestačí sa zúčastniť, ale treba uspieť.

Zažiť šťastný okamih bytia. Tu je slovo svedectvom o dobe. Obraznosť si nachádza spôsoby, ako takýto okamih sprostredkovať. Najsilnejšie to vnímame na hereckom stvárnení. Čo je v takom prípade herectvo? Aby sa to cudzie (autor) stalo naším (interpretácia) a to naše ľahkým (krása). Nevieme, či je to veľa alebo málo. Človek k tvorivosti či dokonca k tvorbe potrebuje slobodne premýšľať, zažívať slobodu a nezávislosť. Nezávislosť vo voľbe, rozhodnutí, konaní aj zodpovednosti.

Zažívanie či bytie šťastia má svoje limity. Ak sa rozum zmocní lásky, viery a vášne – zaniknú. Preto sa racionalite musíme učiť a vedieť ju aj správne používať. Tieto aspekty najlepšie spĺňa ochotnícke/neprofesionálne javisko. Čím? Môže sa slobodne vylievať z koryta poučiek a skúseností. Hľadať svoju tvár a tá tvar. Či ide o tradičné, moderné, súčasné, alebo akékoľvek iné divadlo, potrebuje svoju štruktúru javiskovej prítomnosti budovať. Ide o proces, ktorý sa začína pravidelným stretnutím členov divadelného súboru. Učiť sa porozumieť inému – lebo komu odpovedám? Tvári, ktorá stojí predo mnou.