Aktuality

Divadlo & umelecký prednes 2024

Ako vyzeral rok 2024 v neprofesionálnom divadle a umeleckom prednese? V prvej časti ankety odpovedajú odborní pracovníci a pracovníčky pre divadlo Národného osvetového centra a ich externí kolegovia a kolegyne. Čo vás v uplynulom roku zaujalo, inšpirovalo či iritovalo?

Odpovedajú Tatiana Šišková, Renata Jurčová, Alexandra Štefková, Katarína Jánošová, Matej Moško, Lucia Ditmarová, Jakub Molnár a Diana Laciaková.

TATIANA ŠIŠKOVÁ, vedúca Oddelenia neprofesionálneho umenia NOC

Ako nedivadelníčka a nerecitátorka sa v práci v NOC prirodzene najviac zaoberám divadlom a umeleckým prednesom. Nielen preto, že si pýtajú najviac pozornosti, ale zrejme aj preto, že ma tieto umelecké oblasti najviac zaujali. Keď sa ohliadnem za rokom 2024, vidím najmä Hviezdoslavov Kubín a pompézne oslavy jeho sedemdesiatky. Renata Jurčová nástojčivo a s nadšením presadzovala celoročné aktivity na oslavu Kubína, a preto sa ich aj toľko a v takej kvalite podarilo zrealizovať. Bola to pestrá a dobrodružná jazda od filmového dokumentu Päť tvárí prednesu cez reprízu výstavy Hľadám sa, hľadám…, slávnostný galavečer v Dolnom Kubíne až po konferenciu Kon(tro)verzácie s krstom čerstvo vydanej publikácie Jaroslavy Čajkovej a kolektívu Hviezdoslavov Kubín: história 70 rokov súťaže.

Výnimočná vec sa podarila v oblasti vzdelávania divadelníkov. V roku 2024 sme úspešne ukončili dva dvojročné akreditované kurzy Tvorba divadelnej inscenácie podľa vzoru režijných kurzov Petra Scherhaufera zo sedemdesiatych rokov. Za to patrí vďaka Lucii Hromníkovej a Katke Jánošovej. Ohlasy účastníkov aj lektorov boli mimoriadne pozitívne, a tak uvažujeme o otvorení ďalších kurzov.

Už štandardne úspešnou akciou a pre mňa krásne stráveným týždňom v príjemnej komunite ľudí je festival Scénická žatva. Každému, kto sa ešte nestihol zúčastniť, toto podujatie v réžii Mateja Moška, plné pestrého slovenského ochotníckeho divadla, zahraničných inscenácií, koncertov, projekcií, prednášok, tvorivých dielní a množstva ďalšieho, vrelo odporúčam.

V neposlednom rade považujem za dôležité spomenúť prerod časopisu Javisko na online platformu a prvú ročenku Javiska v tlačenej forme, ktorá je vďaka Diane Laciakovej nielen obsahovo hodnotná, ale aj vizuálne výnimočná.

Na množstve zo spomenutých aktivít spolupracovali aj odborní pracovníci oddelenia digitalizácie a dokumentácie, ktoré bolo, žiaľ, na jeseň 2024 zrušené. Zostal s nami len zlomok pracovníkov tohto oddelenia, a preto nevieme, koľko audiovizuálnych či vizuálnych výstupov, ktoré sú v dnešnej dobe také žiadané, bude možné realizovať aj v budúcnosti.

RENATA JURČOVÁ, odborná pracovníčka pre umelecký prednes

V roku 2024 sa toho udialo veľa. Miešalo sa veľa dobrého so zlým a vice versa. Na jednej strane rozpadajúci sa funkčný kultúrny systém, prepúšťanie schopných ľudí (Kunsthalle, Bibiana, Slovenský rozhlas, Fond na podporu umenia, SND, SNG, SNM, konsolidácia v NOC atď.), na druhej strane výročie niečoho takého podstatného, ako je Hviezdoslavov Kubín.

S oddelením dokumentácie a digitalizácie sme od januára pracovali na jednotlivých filmoch oral history (s pedagogičkami Maricou Šiškovou, Maricou Harčaríkovou, Evou Jacevičovou, Evou Grohovou a Zuzanou Demkovou) a jednom spoločnom filme Päť tvárí prednesu. V júni sa uskutočnil 70. Hviezdoslavov Kubín, ktorý hostil približne štyristopäťdesiat účastníkov hlavného a bohatého sprievodného programu.

Víťazi IV. a V. kategórie sa predstavili na Medzinárodnom festivale poézie vo Valašskom Meziříčí (VALMEZ). Slovensko úspešne reprezentovali Nicole Herna, ktorá získala 1. miesto v prvej kategórii (do 19 rokov), Anna Suráková, ktorá získala 2. miesto v druhej kategórii (nad 19 rokov), Fedor Štít (Cena Vladimíra Justla) a Kristián Ondriska (Cena Jiřího Brolla).

V septembri sa v Slovenskom národnom divadle konalo podujatie Návraty z Kubína. Avizovaný začiatok dlhodobej spolupráce medzi Slovenským národným divadlom a Národným osvetovým centrom však stroskotal, keď nová generálna riaditeľka SND Zuzana Ťapáková pripravené memorandum o spolupráci nepodpísala.

V decembri vyšla kniha Jaroslavy Čajkovej a kolektívu Hviezdoslavov Kubín: história sedemdesiatich rokov súťaže, ktorú vydalo Národné osvetové centrum. Takmer päťstostranová publikácia v krásnom knižnom dizajne Martina Mistríka je bohatá na fotografie, plagáty, ukážky spravodajcov či spomienky účastníkov. Súčasťou publikácie je záložka s QR kódom na webovú stránku NOC, kde je uverejnená Encyklopédia osobností Hviezdoslavovho Kubína. Krst knihy sa uskutočnil v rámci konferencie o umeleckom prednese, divadle poézie a recitačných kolektívoch Kon(tro)verzácie, na ktorej sa rozvíjali aktuálne témy jubilujúceho podujatia atraktívnou formou oxfordských debát.

Je mi veľmi ľúto, že sa v minulom roku rozhodlo aj o tom, že z dôvodu konsolidácie verejných financií bude zrušený festival TVOR.BA.

V inom kontexte by som bola omnoho viac šťastná za všetko, čo sa nám podarilo za tento rok realizovať (okrem spomínaných ďalšie celoštátne prehliadky, Scénická žatva, Píšeš? Píšem! v Kovačici, workshopy prednesu a divadla poézie, akreditované kurzy pre divadlo, TVOR.BA 2024 a i.). Ale kultúrny kontext mi nedá spávať.

ALEXANDRA ŠTEFKOVÁ, odborná pracovníčka pre divadlo a literatúru

Uplynulá sezóna bola pre umenie a kultúru veľmi náročná zo všetkých známych dôvodov. Umenie aj umelci, profesionálni aj tí neprofesionálni, sa ocitli v kríze. Už to však nie je kríza spôsobená vyššou mocou, ako to bolo počas pandémie, ale čelnými predstaviteľmi vlády. Mnohé projekty, podujatia, festivaly a pracovné miesta boli obmedzené či úplne zrušené. Nevyhlo sa tomu ani Národné osvetové centrum. Obdobia krízy však ľudí stmeľujú a zoceľujú, umelci nachádzajú v sebe silu bojovať aj s veternými mlynmi.

Nám organizátorom z NOC, ale aj návštevníkom bude smutno za medzižánrovým festivalom TVOR.BA, ktorý bol zrušený (veríme, že len na istý čas) z dôvodu konsolidácie verejných financií. Tento jedinečný festival niekoľko rokov prepájal rôzne druhy a žánre umenia, vekové skupiny z celého Slovenska, experimentálnu tvorbu s regionálnym folklórom a tradičným umením. Všetkých zúčastnených spájala láska k umeniu. Neprofesionálni umelci naozaj majú len tú lásku, chuť a vášeň k umeniu. Mnohí profesionáli zase hlboký vzťah k ochotníkom, veď mnohí z nich začínali práve tak. Vracajú sa k tomuto hnutiu, odovzdávajú svoje vedomosti a skúsenosti.

História nám mnohokrát ukázala, že zásadné diela vznikali najmä v časoch krízy. Už teraz som zvedavá na zaujímavé filmy, výstavy, tragické či komické inscenácie, no slobodné, voľné, finančne aj hodnotovo. A do budúcnosti podporované nielen umelcami navzájom, ale aj štátom, ktorý si bude uvedomovať hodnotu umenia, nebude ľudí z kultúry ponižovať, ale naopak, vytvorí im dôstojný priestor na tvorbu a prácu.

Bude stáť veľa síl, námahy a odhodlania napraviť či dokonca zlepšiť to, čo sa teraz zničilo. Celoštátna súťaž a prehliadka detskej dramatickej tvorby Zlatá priadka nám však dáva nádej, že nastupuje nová generácia, ktorá aj vďaka výchove umením a k umeniu bude vzdelaná, empatická, láskavá a solidárna.

KATARÍNA JÁNOŠOVÁ, metodička pre divadlo

V marci 2024 som stála pod javiskom kultúrneho domu v Čadci a s úžasom sledovala dvadsiatich frekventantov akreditovaného divadelného kurzu NOC, ako zhmotňujú svoj dvojročný vzdelávací proces do absolventského divadelného projektu. Bol to môj prvý deň v novej práci a ja som pocítila, že odborná pracovníčka pre divadlo je vlastne odbornou pracovníčkou pre vášeň a nadšenie. Keď spomínaný prvý kurz vyvrcholil na celoštátnom kole súťaže Belopotockého Mikuláš predstavením Tri buchy a dvadsať šuchov, bola som si tým takmer istá. Niekto, kto obetuje dva roky vzdelávaniu, ktoré mu neprinesie lukratívne pracovné miesto ani peniaze navyše, musí byť blázon – blázon do divadla. A tí šiesti statoční, lektori oboch kurzov (po tom prvom nasledoval ešte druhý), tiež. Páni Jozef Krasula, Patrik Lančarič, Peter Pavlac, Dušan Vicen, Michal Ditte a Karol Horváth sa rozhodli venovať svoj čas a energiu vzdelávaniu neprofesionálnych divadelníkov. Oba kurzy sú dôkazom, aký blahodarný vplyv má spájanie neprofesionálov s profesionálmi. A nielen jednosmerný. Nadšenie, ktoré pramení z chuti objavovať nepoznané, je nákazlivé. A pripomína, že divadlo nikto nezačal robiť pre svetské výhody, ale pre to nadšenie a čisté potešenie, ktoré divadelný proces prináša.

Krajské a celoštátne kolá súťaží Belopotockého Mikuláš a FEDIM ma presvedčili, že viacerí naši ochotnícki herci a režiséri si s problémami divadelnej tvorby dokážu poradiť lepšie ako profesionáli. Materiálny nedostatok občas vyprodukuje úžasné divadelné zážitky, a tak si divadelník s obdivom hovorí, kde na to tie Alenky Varádyové a Marice Šiškové chodia a ako to s tými mladými robia, že sa bohatstvo vnútorného myšlienkového sveta rozlieva na javisku ako žeravá láva z vybuchujúcej sopky a páli v hľadisku všetko zaužívané, čakané a otupujúce. Musím sa priznať, že práve divadlo mladých bolo pre mňa v roku 2024 na stupnici inšpirácie a vášne na tých najvyšších priečkach.

Aj viacerí metodici a riaditelia osviet majú divadelnej vášne na rozdávanie. Napríklad v Bratislavskom kraji doslova vlastnými rukami postavili na nohy podvyživené krajské kolo, na ktorom sa nakoniec zúčastnilo devätnásť súborov, medzi nimi tohtoročný víťaz celoštátneho kola Belopotockého Mikuláša súbor Falangir s inscenáciou Stmieva sa, Divadlo Dúhadlo s inscenáciou Červená (sa) čiapočka, ale aj objavy ako súbor Divadelná jedáleň, Sološnickí divadelníci (strieborné pásmo na celoštátnom kole Belopotockého Mikuláša) či súbor Vystúpte, prosím (strieborné pásmo na celoštátnom kole FEDIM). Vytvoriť takýto priestor, kde nás spája umenie, a nasadiť do toho celú svoju energiu a čas, to je tiež hodné ocenenia tvorivý čin roka.

Ochotnícke divadlo nie je izolovaný ostrov. Neprofesionálna a profesionálna divadelná tvorba na seba pôsobia a vyvolávajú prílivy a odlivy myšlienkových smerov, nápadov, foriem a obsahov. Tak si po tom svojom prvom roku na mieste odbornej pracovníčky pre divadlo hovorím, že aj v roku 2025 bude najlepšou investíciou podporovať prepojenie oboch svetov. A že okrem materiálnej podpory, ktorá je nepochybne veľmi dôležitá, potrebujeme sýtiť aj potreby duše: vzdelávať sa, stretávať sa, premýšľať spoločne o svete a našej spoločnosti a o tom, aké divadlo v nás vyvoláva vášeň a nadšenie.

MATEJ MOŠKO, programový riaditeľ festivalu Scénická žatva

Rok 2024 sa v slovenskej kultúre určite zapíše ako ten, v ktorom sa umelci a ľudia z kultúry spojili v hlasnom odpore proti nekompetentnosti a deštrukcii. Správanie nekompetentných, ktoré ľudí vyprovokovalo k masovým výzvam a hlasným protestom, dobehne neprofesionálnych tvorcov cez znefunkčnený FPU až v roku 2025, preto budem hovoriť o niečom inom.

Ešte v roku 2023 sme sa spoločne s dlhoročnou zástupkyňou Slovenska v AITA/IATA Alenou Štefkovou a toho času prezidentom SS AITA/IATA Jozefom Krasulom, členmi Slovenského strediska Medzinárodnej asociácie amatérskeho divadla AITA/IATA, a kolegami v NOC dohodli, že na národné členstvo za Slovensko navrhneme Národné osvetové centrum. Vedenie NOC i SS AITA/IATA súhlasili, a tak sa okrem iného vyriešil problém s financovaním slovenského zastúpenia, ktorý viedol až k pozastaveniu členstva v medzinárodnej asociácii. 15. júna 2024 nás na Valnom zhromaždení AITA/IATA jednomyseľne prijali ako národného člena AITA/IATA.

Výborne, ale načo nám to vlastne bolo dobré? Okrem mnohých ďalších benefitov, ktoré ešte len všetci uvidíme, poviem iba: Monako. Ako plnohodnotný národný člen môžeme nominovať inscenácie do programu najdôležitejšieho festivalu amatérskeho divadla Mondial du Théâtre v Monaku, ktorý sa koná iba raz za 4 roky.

Odborní pracovníci NOC spoločne s Jozefom Krasulom vybrali tri inscenácie: Stmieva sa divadla Falangir, Obolus divadla DISK a Hru na Boha divadla dNO. Dramaturgická rada festivalu si môže vybrať jednu alebo žiadnu z nich. Do programu sa vojde iba 18 predstavení z celého sveta.

Za najväčšiu udalosť amatérskeho divadla na Slovensku považujem to, že dramaturgická rada festivalu Mondial du Théâtre opäť vybrala do svojho programu aj slovenského zástupcu. Do Monaka pocestuje divadlo dNO s inscenáciou Hra na Boha.

Slovenskí ochotníci tak opäť potvrdili, že patria k absolútnej svetovej špičke. A to je to, čo si chcem pamätať z roku 2024.

LUCIA DITMAROVÁ, etnologička

Rok 2024 v amatérskom divadle a umeleckom prednese bol pre mňa pomerne formatívny. Spája sa mi s novým poznaním, oslavami amatérskeho umenia a jeho osobností, ale aj s dramatickými zmenami, ktoré zasiahli mňa aj mojich, v súčasnosti už bývalých, kolegov a kolegyne.

Nový rok sme odštartovali veľmi tvorivo nakrúcaním oral history rozhovorov a krátkeho filmu Päť tvárí prednesu, ktorý vznikol k 70. narodeninám súťaže Hviezdoslavov Kubín. S umeleckým prednesom sa nám počas celého roka spájal aj rozsiahly archívny výskum k publikácii Hviezdoslavov Kubín: história sedemdesiatich rokov súťaže. Prostredníctvom oboch týchto aktivít a podnetných diskusií sme nazreli hlbšie do zákulisia tvorivého recitačného procesu a spoznali výrazné osobnosti, ktoré formovali podujatie do súčasnej podoby.

Amatérske divadlo si každoročne spájam so skvelou Scénickou žatvou, ktorá sa v minulom roku niesla aj v znamení pamiatky na avantgardnú postavu slovenského divadla Blaha Uhlára. Práve jeho osobnosti a slobode v umení, ktorej bol absolútnym stelesnením, sa venoval posledný diel videodenníka, ktorý sme vytvorili spolu s kolegom Petrom Zákuťanským a ktorý mal reflektovať súčasnú situáciu na Slovensku v oblasti kultúry. A, paradoxne, práve týmto videom sa v septembri symbolicky a pomerne emotívne uzavrel príbeh nášho digitalizačno-dokumentačného oddelenia.

Keď sa obzriem späť, cítim nostalgiu, ale i vďačnosť za inšpiratívnych ľudí, ktorí robia niečo, čo má zmysel, a otvorili mi dvere do zákutí divadla a prednesu. Profesionálne aj ľudsky.

JAKUB MOLNÁR, divadelný dramaturg a kritik

Tohtoročnou témou kultúry na Slovensku bola kultúra samotná a (ne)opodstatnenosť jej existencie. Vedenie ministerstva kultúry sa rozhodlo systematicky autoritatívne blokovať, chaoticky rušiť, netransparentne ovládať, vulgárne osočovať a štvavo démonizovať. Čo na to amatérske divadlo?

Za inšpiratívne v roku 2024 považujem tie momenty vzdoru, keď ľudia nepodľahli strachu ani autocenzúre. Slovensko sa vďaka virálnemu videu Lukáša Marhefku, ktorý upozornil na zásah poslanca parlamentu do divadelného predstavenia, dozvedelo o kultúrnom centre Ramagu zo Zamaguria, ktoré má v repertoári (okrem iných) aj úspešné Mengeleho dievča či Havlovu Audienciu. Svoje miesto medzi poprednými ochotníckymi (či skôr už poloprofesionálnymi) súbormi potvrdilo aj divadlo dNO z Námestova s inscenáciou Hranica, ktoré sa nesústredí iba na zdokonaľovanie v javiskovej tvorbe po estetickej stránke, no svojimi aktivitami zabŕda aj do občianskeho aktivizmu. Títo i mnohí ďalší ochotníci a ochotníčky ma nepriamo upokojili, pretože po náhlom úmrtí večného buriča a barda nezávislého divadla Blaha Uhlára sa tu vytvorilo isté umelecké i názorové vákuum, ktoré by malo – a práve v dnešných časoch politického marazmu – byť zaplnené nielen podobne odvážnymi a slobodnými tvorcami a tvorkyňami, ale aj inštitúciami, ktoré spoluvytvárajú krehkú infraštruktúru ochotníckej kultúry. A tu sa dostávam k menej inšpiratívnym poznatkom z tohto roka.

Keď sa v auguste v novej budove SND stretli zástupcovia kultúrnej obce, ktorí sa rozhodli vstúpiť do koordinovaného kultúrneho štrajku, vzápätí ich nasledovali ďalší jednotlivci, neziskové organizácie i veľké ustanovizne, a to naprieč celým Slovenskom a oblasťami kultúry. Dnes kultúrny štrajk združuje vyše 420 organizácií a cez 4 000 jednotlivcov z filmu, architektúry, múzejníctva, divadla, hudby či folklóru. Z aktuálne 26 jestvujúcich regionálnych osvetových stredísk sa však do štrajku otvorene zapojili iba tri a Národné osvetové centrum. Prejavy odporu na mape ochotníckeho divadla sa preto naďalej odohrávajú v undergrounde ako výkriky individualít. Škoda, pretože ak by sa osvety do štrajku zapojili, možno by vyviedli z omylu sivú eminenciu MK SR Lukáša Machalu, ktorý na konferencii v auguste vyhlásil, že arbiterka vkusu slovenskej kultúry sa opiera o tradičné umenie. Uvidíme, či ohlásená konsolidácia verejných výdavkov, inflácia a ďalšie škrty v oblasti kultúry na rok 2025 prinesú driapavejšiu reakciu na tento nezmysel.

DIANA LACIAKOVÁ, šéfredaktorka platformy pre divadlo a umelecký prednes javisko.sk

Po oslavách 70. výročia započalo Národné osvetové centrum novú dekádu svojej činnosti konsolidáciou a s ňou spojeným znižovaním interných úväzkov odborných pracovníkov. To najhodnotnejšie, o čo NOC-ka v roku 2024 prišla, je Oddelenie dokumentácie a digitalizácie – a kompetentní a kreatívni ľudia, ktorí ho tvorili, na čele s Luciou Ditmarovou. 

Okrem koncepcie práce s dokumentárnym materiálom vrátane prístupu verejnosti k nemu (Studeo.noc – archív, knižnica, študovňa) prišli priaznivci amatérskej umeleckej činnosti aj o multižánrový festival TVOR.BA prezentujúci to najlepšie z ochotníckeho umenia.

Osobne si nesmierne vážim, že sa významné osobnosti amatérskeho i profesionálneho divadla na čele s Jakubom Molnárom, Jozefom Krasulom, Alenou Štefkovou a Martinou Mašlárovou postavili za aktivity Oddelenia neprofesionálneho umenia a Oddelenia dokumentácie a digitalizácie a boli tak dôležitým hlasom odbornej a morálnej podpory.

Jedným z najväčších otrasov nielen uplynulého roka, ale – bez akéhokoľvek zveličovania – celého desaťročia, je odchod Blaha Uhlára. Neúnavný romantik slovenského divadla a kritik feudálnych pomerov, emblémový avantgardista a staviteľ divadiel, enfant terrible slovenského divadla sa s nami rozlúčil inscenáciou s príznačným názvom Normalizácia (DISK, Trnava).

O čo ťažší bol rok v spoločensko-politickom kontexte, o to potešujúcejšie boli udalosti, ktoré sa podarili. Medzi ne určite patrí 70. výročie Hviezdoslavovho Kubína a podujatia s ním spojené: päť filmov o významných osobnostiach umeleckého prednesu a ich pedagogických školách, pôsobivá publikácia Hviezdoslavov Kubín: história sedemdesiatich rokov súťaže (Jaroslava Čajková a kol.)Encyklopédia osobností Hviezdoslavovho Kubína a Kon(tro)verzácie – konferencia o umeleckom prednese a divadle poézie vo formáte oxfordských debát a panelových diskusií.

Za mimoriadnu udalosť v amatérskom divadle považujem aj úspešné ukončenie dvoch kurzov akreditovaného vzdelávania pod názvom Tvorba divadelnej inscenácie, ktoré nadviazali na obdobný projekt odborného vzdelávania tvorcov ochotníckeho divadla zo sedemdesiatych rokov pod vedením Petra Scherhaufera.

Belopotockého Mikuláš, s ktorým boli kurzy spojené, priniesol novinku v podobe zrušenia kategorizácie na prúdy tradičného a súčasného divadla, čím sa posunul od pragmatického delenia inscenácií k princípu otvorenej tvorby, prajnému napríklad aj fúziám tradičného a súčasného divadla.

Z festivalov na mňa tento rok zapôsobil nitriansky Robinson zameraný na divadlo jedného herca, kde napríklad z dôvodu vysokej kvality produkcií musela porota pristúpiť aj k udeleniu „neoficiálnych“ cien (štatút povoľuje jedného laureáta).

V dobe neprajnej slobodnej kultúre považujem za mimoriadny počin otvorenie priestoru pre filozofiu a kultúru Čierny most v Prešove (o to viac, že v tom istom meste sa ten istý rok zatvoril kultúrny priestor Libresso). 20. výročie – blahoželám! – oslávilo vydavateľstvo Drewo a srd publikujúce kvalitnú súčasnú slovenskú i zahraničnú poéziu, prózu a drámu.

Srdcovou záležitosťou roka 2024 je pre mňa ročenka Javiska. Nielenže ide o historicky prvú ročenku nášho jediného časopisu o ochotníckom divadle a umeleckom prednese, ale podarilo sa nám ju pripraviť v skutočne kvalitnom knižnom dizajne (Kristína Uhráková). Potešujúce je, že nešlo o jednotlivý publikačný výboj, ale v týchto dňoch už pracujeme na ročenke 2024.

Do roka 2025 vstupujem s ostražitosťou, mysliac na slová Blaha Uhlára: „Vlastne nám vyhovuje naša vlastná normalizácia, keď nenormálne, ale celkom nenormálne veci považujeme za normálne a veci úplne prirodzené za extrém. Možno nám slúži ku cti, že v niekoľkodesaťročných intervaloch sa z toho dokážeme nakrátko spamätať, ale po čase opäť upadneme do svojej zbabelosti, do svojich domčekov, záhradiek, do svojho obmedzeného pohodlia.“

PODOBNÉ ČLÁNKY