V apríli 2024 oslávilo nezávislé divadelné zoskupenie Odivo desať rokov existencie. Jeho zakladateľky Mária Danadová a Monika Kováčová celý mesiac oslavovali – reprízami svojich inscenácií v Banskej Bystrici, Bratislave aj na Akademickom Prešove. Na ich ochotnícke začiatky aj na to, čo ich spojilo do Odiva a koľko úsilia stojí udržať v chode nezávislé divadlo, sa ich opýtala Lenka Dzadíková.

Maja, teba som spoznala ako recitátorku. Začiatkom milénia si v Dolnom Kubíne prednášala Štrpku. Navštevovala si senickú ZUŠ-ku, účinkovala si v slávnom súbore Zádrapky, ktorý viedla Anna Gamanová. Ako hodnotíš vplyv ochotníckych a recitátorských začiatkov na svoj divadelný vývoj?

Mária Danadová: Umelecký prednes, divadlo poézie, čas strávený s Aničkou Gamanovou a Jarkou Čajkovou vnímam ako formatívny. Od prednesu nebolo ďaleko k divadlu, tam viedli moje kroky následne. Nebolo to v pláne. Inklinovala som k štúdiu biológie a chémie, bola som prijatá na viacero vysokých škôl tohto zamerania a na VŠMU. Vybrala som si VŠMU. Pamätám si, ako mi Jarka Čajková radila, že ak si viem predstaviť žiť bez divadla, tak nech ho radšej nerobím a idem študovať niečo iné. Vtedy sa mi to zdalo príliš fatálne, ale často sa k tej vete vraciam. Dnes sa divadlom živím a je to pre mňa existenciálna i esenciálna záležitosť. Pozitívny vzťah k literatúre sa zasa pretavil do môjho pôsobenia v Slovenskom rozhlase, kde vyše desať rokov pôsobím ako redaktorka a režisérka literárno-dramatickej tvorby.

Minulý rok si sa zúčastnila na Hviezdoslavovom Kubíne, kde si viedla workshop Od materiálu k telesnosti a späť a videla si aj niečo z programu. Ako dnes vnímaš toto prostredie? Nepozývajú ťa do porôt postupových súťaží v prednese alebo v tvorbe neprofesionálnych divadiel?

Mária Danadová: Kontakt s Hviezdoslavovým Kubínom u mňa v rôznych podobách pretrváva, čomu som úprimne rada. Vždy keď sa vraciam na toto „miesto činu“, cítim sa krehko, až obnažene. Sama neviem, prečo to tak je. Do porôt ma neúnavne pozývajú a ja tieto ponuky zatiaľ neúnavne odmietam, lebo nedá sa robiť všetko. Od roku 2018 zameriavam svoju pedagogickú a vzdelávaciu energiu na lektorovanie workshopov. Pre účastníčky a účastníkov je to intenzívna platforma na rozvíjanie a prehlbovanie tvorivých zdrojov a impulzov. Teší sa veľkej obľube. Vďaka týmto workshopom som v blízkom kontakte aj s ochotníckym divadlom – realizovali sme ho napríklad pre Festival amatérskeho divadla v Nitre, Scénickú žatvu, Hviezdoslavov Kubín, festival Ochotníci v Bratislave, Divadlo Falangir v Malackách, Zádrapky zo ZUŠ v Senici a radi v tom budeme pokračovať, lebo cítime, že to má zmysel.

Monika, začínala si aj ty v nejakom divadelnom krúžku? Kto sú prvé formujúce osobnosti na tvojej divadelnej ceste?

Monika Kováčová: Moje začiatky sa spájajú s Hviezdoslavovým Kubínom, neskôr so Základnou umeleckou školou v Moldave nad Bodvou, kde som navštevovala literárno-dramatický odbor, a na gymnáziu to bol náš študentský divadelný súbor, ktorý sme si pre účely môjho vôbec prvého napísaného grantu pomenovali Lopúchy v tráve. Doteraz si pamätám, že medzi členmi a členkami kolektívu sme uvádzali aj malého plyšového soba Jörgena, ktorého majiteľom bol režisér Michal Jasaň. Na ZUŠ nás viedli Daniela a Dana Gažové, na gymnáziu to boli zanietené pedagogičky Eva Beňová a Františka Fehérová. Formujúce boli rozhodne stretnutia s Tatianou Masníkovou z rožňavského divadla Actores, ktorá ma pripravovala na prijímačky, a Lorkiáda Mariána Pecka, ktorú naštudoval v Divadle Jonáša Záborského v Prešove a ja som ju videla na hosťovaní v Štátnom divadle Košice. Po tomto predstavení som si povedala, že sa chcem venovať divadlu. Nanovo si toto rozhodnutie pripomínam, keď si pozriem alebo vypočujem nejaké dielo, ktoré so mnou rezonuje, ktoré ma prekvapí alebo pohltí.

Existujú vzťahy, ktoré ste nadviazali ešte ako ochotnícke divadelníčky a pretrvali dodnes?

Mária Danadová: Myslím, že v tomto prostredí sa tvoria silné „spoločenstvá“ ľudí, ktorých spája rovnaký záujem a vášeň pre umelecký prednes a divadlo, pre tento spôsob sebavyjadrenia v obzvlášť krehkom veku. Viacero priateľstiev z ochotníckych čias pretrváva dodnes, najmä s ľuďmi, ktorí pôsobia v kultúre. Aj môj srdcový vzťah k senickému súboru Zádrapky stále pretrváva. Sledujem z diaľky, a keď sa dá aj zblízka, ich aktivity a tvorbu. A nedávno sme pre nich s Filipom Hajdukom viedli už spomínaný workshop. Bolo to super.

A čo vzťahy a podnety z vysokoškolských štúdií? Monika absolvovala Akadémiu umení v Banskej Bystrici, Maja Vysokú školu múzických umení, obe ste neskôr študovali aj na Akadémii múzických umení v Prahe. Čo si z týchto škôl najviac ceníte?

Mária Danadová: Štúdium na Katedre alternatívneho a bábkového divadla DAMU v Prahe bolo pre mňa zásadné a určujúce v ďalšom vývoji. Pedagógovia a pedagogičky nás podporovali v tvorivosti, ktorá mohla byť aj drzá, experimentálna, viedli nás k autorskému mysleniu. Pocítila som tam slobodu a dôveru v to, čo robím a ako to robím, ktorá mi na VŠMU dosť chýbala. Takisto ponuka predmetov bola širšia – napríklad pohyb – mali sme hneď niekoľko rôzne zameraných hodín paralelne. Začínali sme rannými rozcvičkami, mali sme javiskový pohyb, tanec, step, šerm, cez polovicu Prahy sme jazdili na hodiny akrobacie. Na bábkoherectve na VŠMU sme boli zasa skvelá partia, v ročníku nás bolo šesť, bola to taká malá rodina.

Monika Kováčová: Dali mi čas a priestor, aby som spoznala, čo ma napĺňa a čo mi až tak blízke nie je. Štúdium na banskobystrickej Akadémii umení mi dalo cenné základy a zároveň som mala možnosť popri škole praxovať v Bábkovom divadle na Rázcestí a navštevovať rôzne predstavenia a festivaly. Vďaka tejto komplexnej skúsenosti som si ako študentka, lektorka dramaturgie a diváčka postupne formovala vlastný tvorivý svetonázor. Na DAMU v Prahe som zažila podporu pedagogičiek a pedagógov, ktorí rešpektovali moju cestu k výslednému dielu a všetky odbočky z nej, ktoré mnoho naučia.

Čas na vaše stretnutie musel dozrieť. Vyskytovali ste sa síce na rovnakých miestach – v BDnR v Banskej Bystrici a na DAMU v Prahe, ale každá v inom čase. Až v roku 2013 ste sa stretli pri tvorbe inscenácie Láska P a Vášeň B. Čo vás spojilo?

Mária Danadová: Vášeň pre autorské divadlo a formovanie vlastnej divadelnej poetiky. Bolo to tvorivé stretnutie v správnom čase a na správnom mieste.

Monika Kováčová: My sme sa síce v BDnR stretávali na chodbách (od druhého ročníka som tam pracovala ako lektorka dramaturgie), ale naozaj nás spojila až moja absolventská inscenácia na Akadémii umení Leonce a Lena. Majku som do nej oslovila na pohybovú spoluprácu a tá sa počas procesu tvorby prehĺbila a nadobudla aj dramaturgické kontúry. Zistili sme, že si sedíme – tvorivo, názorovo, ale aj ľudsky. Nadnesene by som mohla povedať, že sa spojili naše lásky a vášne a bol to zárodok pre vznik Odiva. Tá cesta však mala viacero zastávok a zákrut.

Dnes Odivo oslavuje desiate výročie vzniku. Máte repertoár plný pozoruhodných inscenácií. Všetky mali dlhú „vývojársku“ fázu a obstáli aj na zahraničných festivaloch. Iste ide o súhru viacerých okolností, ale čo vy považujete za dôvod vášho pretrvávajúceho úspešného pôsobenia na slovenskej divadelnej scéne?

Mária Danadová: Uprednostňujeme tvorbu viac do hĺbky ako do šírky, kvalitu nad kvantitou. Monika to raz nazvala slow theatre. A na to človek potrebuje dostatok času a priestoru, čo vôbec nie je ľahké si v dnešnom uponáhľanom svete dopriať a udržať. Pri tvorbe mám rada, keď obsah vrství formu a forma prehlbuje tému v nových nečakaných súvislostiach, keď je čas skúmať a experimentovať – keď sa obsah aj forma tvarujú súčasne. Často nás prekvapí, kam nás toto otvorené hľadanie zavedie. Napríklad naša tanečná multimediálna (re)performancia Vnorená sa spočiatku vyvíjala ako moje bábkové sólo. Ale vo vzťahu k téme to nezafungovalo, nech som sa akokoľvek snažila. A nebolo vôbec ľahké vzdať sa štyridstiatich minút naskúšaného materiálu a začať takmer odznova. Myslím si, že práve práca s materiálom a bábkou ma naučila viac načúvať a nelámať veci cez koleno, lebo ostanú zlomené. A toto načúvanie potrebám iných, vedenie dialógu a scitlivovanie sa mi zdá nielen pre tvorbu, ale aj pre samotnú spoločnosť zásadné.

Monika Kováčová: Prvá odpoveď, ktorá mi napadla bola: množstvo neviditeľnej práce. Lebo práve tá sa musí udiať, aby priniesla viditeľné výsledky. A potom je to pohyb po horizontále (neustále vpred) aj po vertikále (smerujúci do hĺbky), ako už spomenula Majka. Je za tým neustála potreba komunikovať o svete, ktorý nás obklopuje, tými vyjadrovacími prostriedkami, ktoré sú nám vlastné. Považujem za vzácne spomaliť, vedieť si dopriať čas, zahĺbiť sa do práce. Spája sa to s obetou, ale aj so starostlivosťou, s chcením niečo formovať, rozvinúť, pomenovať, vytvoriť, ponúknuť ostatným, spájať sa. Je to veľmi dôležité, hlavne keď sa v našej spoločnosti objavujú na tých najvyšších miestach snahy deštruovať z pozície moci, z nevedomosti a, dovolím si tvrdiť, aj ľahostajnosti, len preto, že môžu v tomto momente rozdeľovať a panovať.

Váš repertoár tvoria v pomere jedna k jednej inscenácie pre deti a inscenácie pre dospelých. To je v slovenskom kontexte priam unikátne. Je to vedomé rozhodnutie a udržiavanie dramaturgickej línie zoskupenia? Za tvorbu pre deti sa nedostávajú Dosky ani Krištáľové krídla, ani Ceny Nadácie Tatra banky. Aké sú vaše motivácie?

Mária Danadová: Snažíme sa prostredníctvom autorského divadla otvárať dôležité a neraz v umení aj spoločnosti marginalizované témy, a to pre všetky vekové kategórie. Zaznávanie tvorby pre deti a rodinné publikum, samozrejme, pociťujeme; takisto ani s tvorbou bábkového divadla pre dospelých to nie je ružové. Snažíme sa túto problematiku komunikovať a hlavne potvrdzovať kvalitnou tvorbou.

Monika Kováčová: Tvorba pre deti a ich rodičov a starých rodičov je pre nás rovnako zásadná ako tvorba pre dospelé publikum. Dlhoročne sa snažíme komunikovať, že si vyžaduje rovnaké časové, priestorové, finančné podmienky, zaslúži si byť rovnako vnímaná na poli divadelnej vedy a kritiky, zaslúži si mať svoje vlastné kategórie pri udeľovaní ocenení. My proste pri tvorbe pre detské a dospelé publikum nedokážeme robiť rozdiely a sú pre nás obe rovnako napĺňajúce. Snažíme sa o komunikáciu s celým diváckym spektrom – od batoliat až po seniorov a seniorky. Robí nás to citlivejšími smerom k ľudskej a diváckej rozmanitosti aj smerom k rôznym témam.
Z bežného života nezávislého zoskupenia zase vidím, že práve produkcie pre rodinné publikum nám umožňujú často cestovať do zahraničia a dofinancovať tvorbu pre ostatné vekové kategórie. Tak ako je táto dvojdomosť benefitná pre nás, vieme byť aj my a naša tvorba prínosné pre celý divadelný ekosystém.

Desať rokov nezávislého divadla, to je, predpokladám, niekoľko hrubých fasciklov administratívy. Ako zvládate tento rozmer existencie zoskupenia? Kto má na starosti manažment, grafiku, vyúčtovania, sociálne siete?

Monika Kováčová: Veľmi hrubých a rôznofarebných, aby som sa v nich vedela na prvý pohľad zorientovať. Tak ako mám pri tvorbe rada v začiatkoch veľkú dávku slobody a istú dávku neusporiadanosti a nevedenia, pri fascikloch to neplatí a majú svoje pevné usporiadanie rámcované rokmi a projektmi. A musím sa priznať, že ma v niečom fascinuje aj tento vesmír plný čísel, zmlúv, faktúr, dáva mi určitý pocit ukotvenosti.
Čo sa týka fungovania zoskupenia, tak sa v niektorých veciach s Majkou prestupujeme, napríklad v celkovom dramaturgickom smerovaní, tvorbe, projektovej náplni pri grantoch, pomenúvaní a vylaďovaní vnútorných procesov potrebných pre bežný chod Odiva. A niektoré si zase vedieme samy – riešim napríklad bežný život zoskupenia so všetkými jeho nuansami: produkciu, komunikáciu s festivalmi a tvorivými tímami jednotlivých performancií, riadenie projektov a ich vyúčtovanie, bežné účtovnícke úkony a množstvo tej neviditeľnej práce. O grafický dizajn sa nám dlhoročne stará Viktória Jehlárová, ktorá nám postupne formuje a v čase premieňa vizuálnu identitu.

Mária Danadová: Keďže väčšina organizačno-produkčných prác je na pleciach Momo, ja sa viac venujem, nazvime to „kreatíve“, dramaturgii, inscenačným procesom, ale taktiež sociálnym sieťam, systematizácii, vyhľadávaniu medzinárodných festivalov a prinášaniu nových nápadov. Každá z nás má inú dynamiku fungovania, rozumieme si ľudsky aj tvorivo a hlavne sa výborne dopĺňame.

Obe žijete v Banskej Bystrici a s Odivom hrávate od Stropkova po Bratislavu. Aké špecifiká má tvorba v Banskej Bystrici?
Monika Kováčová: Banská Bystrica sa stala mojím domovom a cítim sa s ňou zrastená. Dlhodobo mám pocit, že terén, ktorý človeka obklopuje, ho istou mierou aj formuje. Kopce naokolo mi dávajú pocit bezpečia, zvnútornenia, ale aj slobody, lebo keď sa už na ten kopec vyškriabete, tak výhľad a nadhľad, ktorý vám ponúka, stojí za to. Aj keď sa musím priznať, že mám v tomto prípade radšej cestu ako konkrétny cieľ.
Tým, že 95 % svojej tvorby uvádzame inde ako v Banskej Bystrici, nemáme len miestne publikum, ale rozmanité publiká. A je zaujímavé zamýšľať sa nad diváctvom v celoslovenskom a medzinárodnom kontexte. Nad tým, že my nie sme tie, ktoré pozývajú, ale tie a tí, ktorí vstupujú do istého kontextu ľudí, organizácií, diváckeho zázemia s rôznou mierou diváckej skúsenosti a prinášajú nejaký nový rozmer do lokálneho kultúrneho koloritu.
To však neznamená, že fungujeme bez zakorenenia. Banská Bystrica nám ponúka priestorovú a ľudskú podporu od mnohých jednotlivcov a organizácií (spomeniem najmä Záhradu – centrum nezávislej kultúry, Divadlo z Pasáže a Divadlo Štúdio tanca), je miestom, kde sa odohráva podstatná časť našich tvorivých procesov.

Mária Danadová: Žijeme nomádsky spôsob života. Nie je to otázka voľby, ale nevyhnutnosť. Jednak veľa cestujeme po festivaloch na Slovensku a v zahraničí (počas desiatich rokov fungovania sme mali možnosť hosťovať na vyše sto festivaloch) a jednak mimo tejto festivalovej reality musíme za svojím potenciálnym publikom tiež vycestovať, keďže tvoríme prevažne menšinové druhy a ešte k tomu v regióne, teda pre menšie publikum. Býva to náročné a únavné, ale zároveň je to napĺňanie statusu živej kultúry a dostávame stále nové impulzy. Všetko má svoje pozitíva aj negatíva. Banská Bystrica obkolesená kopcami nám umožňuje spomalenie a zahĺbenie sa najmä v procese tvorby. Vieme si tu dopriať čas na premýšľanie a tvorivé rozhovory bez toho, aby sa tvorivý tím musel večer rozutekať do rôznych iných paralelných projektov. Čo nám tu však chýba, je väčšia podpora od mesta a kraja. V Bratislave sú vytvorené mechanizmy, kde si môžu subjekty žiadať rôzne formy grantovej podpory (dotačná schéma bratislavskej VUC-ky BRDS, Nadácia mesta Bratislavy a podmienky, ktoré vytvára bratislavská mestská inštitúcia BKIS). U nás táto podpora, žiaľ, dlhodobo zlyháva, a tak je naším hlavným a takmer jediným partnerom Fond na podporu umenia. Teraz je však v ohrození a my si kladieme otázku, čo budeme robiť.

Rozhovor pripravila Lenka Dzadíková