logotyp: JAVISKO.sk
Vyhľadať

RUBRIKY

Aktuality

Nie je rozhodujúca forma, ale obsah

Nie je rozhodujúca forma, ale obsah

V súčasných divadelných vodách nie je až tak mnoho vecí, ktoré možno označiť za unikát, ale rozhodne k nim patrí Celkom malé divadlo z Levíc manželov Márie a Petra Mészárošovcov. Toto komorné umelecké združenie možno v pravom zmysle slova nazvať aj československým, pretože Peťove korene siahajú do Českej republiky, hoci celý svoj život žije na Slovensku. Celkom malé divadlo oslavuje tento rok dvadsiate výročie svojho fungovania.

TEXT: Vladimír Dubeň

FOTO: Vladimír Dubeň, Mária Búryová, Anton Trebuľa Kečkár

Kedy a ako vzniklo Celkom malé divadlo?

Ria: Ako spontánny projekt, ktorý si pri svojom vzniku ani zďaleka nekládol ambíciu dvadsaťročnej existencie. Ja a Peťo sme boli čerstvo zosobášení a predtým sme hrali v rôznych divadlách. Samozrejme po tom, čo sme nadviazali vzťah, sme sa snažili pôsobiť v jednom súbore. Zároveň sme ponúkali do repertoáru tituly, ktoré nás oslovovali a ktoré nám konvenovali. Neochota, nesúhlas nie sú vždy na škodu. Podnietilo nás to skúsiť ísť svojou cestou, s naším vlastným videním. A tak v roku 2002 vzniklo Celkom malé divadlo.

Vaším dlhoročným režisérom bol Edo Šebian. Kedy sa začala vaša spolupráca?

Petr: Náš dvorný režisér Edko Šebian stál hneď na počiatku Celkom malého divadla. Naša snaha o prezentáciu bola svojím spôsobom osobitá a Edo Šebian presne napĺňal naše predstavy o divadelnom tvare. Výsledkom bola veľmi úspešná prvá inscenácia Záhrada bez zeme. Nebol dôvod meniť režiséra… Najmä keď si rozumieme ľudsky aj divadelne.

Robíte divadlo aj s inými režisérmi?

Petr: Neskôr sme oslovili aj iných režisérov, prípadne oni oslovili nás. Keďže sme otvorení každej zmysluplnej spolupráci, prikývli sme. Najprv ma oslovil môj kolega Vladimír Tóth, ktorý bol sám autorom textu Príbehy z medziposchodia, s úmyslom inscenovať túto predlohu. Súhlasili sme. S pribúdajúcimi rokmi sme spoločne cítili, že skĺzame do istej rutiny. Vtedy sa objavil náš dlhoročný priateľ Peter Luptovský, ktorý nás zasvätil do sveta alternatívneho, respektíve fyzického divadla. Zrealizovali sme s ním štyri inscenácie: O skutkoch a jestvovaniach, Take on me!, Malé upratovanie a Play Karenina. V súčasnosti pracujeme s Valentínom Kozaňákom na predstavení Ako uvariť žabu a so Zuzanou a Vojtechom Kolejákovcami z Bratislavy pripravujeme predstavenie Kedy to bolo naposledy? Spolupráca s inými režisérmi je sčasti vynútená aj vzhľadom na zhoršujúci sa zdravotný stav Edka Šebiana.

Máte v repertoári takmer dve desiatky inscenácií. Má herec vôbec kapacitu ovládať všetky tie texty?

Ria: Mať v repertoári dve desiatky inscenácií je možné práve preto, že sme komorným divadlom, ktorého chrbticu tvorí náš herecký tandem Ria a Petr Mészárošovci. Zložitejšie je to, samozrejme, s inscenáciami, v ktorých participujú viacerí aktéri, či už ako herci, alebo podporný tím. Pochopiteľne, niektoré inscenácie vyšli z módy, a keďže sme aj zostarli, v niektorých hrách by sme už zrejme neboli hodnoverní. Sú však inscenácie, ktoré majú viac ako pätnásť rokov a ešte stále ich máme v repertoári. Pokiaľ ide o texty a pamäť, je to z roka na rok ťažšie. Občas je nutné uskutočniť tzv. oprašovačku, teda skúšku na občerstvenie pohybu a textu. Ale telo a hlava si zatiaľ pamätajú. Vo väčšine prípadov naozaj stačí jedna skúška.

Vaše inscenácie sú obvykle pre dvoch hercov. Akým spôsobom hľadáte vhodné predlohy pre tento typ divadla?

Petr: Prioritou je naozaj nájsť divadelné hry s minimálnym obsadením. Najlepšie muž a žena. Spôsoby, ako sa dopátrať k takýmto textom, sú rôzne. Raz ma zaujme niečo na divadelnom festivale, niekedy ma niečo zaujme prostredníctvom (zrejme už neexistujúceho) magazínu Divadlo žije, vysielaného Českou televíziou. Inokedy sa hlboko ponorím do štúdií synopsí v Divadelnom ústave. Musím priznať, že české divadelné pole je oveľa úrodnejšie ako slovenské. V Českej republike je oveľa viac prekladov pôvodných diel. Niektoré si dovolíme upraviť pre svoje potreby. Dokonca sme si niektoré, samozrejme, za finančnú odmenu, dali preložiť. A  niekedy ma zaujme len silný konflikt v hre s viacerými alebo mnohými postavami. Vtedy konflikt extrahujem a prepíšem na komorný počet postáv. To je prípad Razumovskej Záhrady bez zeme alebo Stodolovej Bačovej ženy. Režisér Peter Luptovský išiel ešte ďalej, keď dvojzväzkové dielo Anna Karenina upravil na štyri postavy, z ktorých bola dokonca jedna nemá, a hodinové predstavenie. Práca s textom, výber a jeho úprava zaberajú väčšinou gro času pri tvorbe inscenácie.

Je dramaturgia Celkom malého divadla zameraná iba na nejaký konkrétny výber inscenácií alebo ste otvorení hrať čokoľvek?

Ria: Sme otvorení každej spolupráci, keď cítime, že nás to niekam posúva. Či už herecky, ľudsky, alebo aspoň v snahe skúsiť niečo nové, iné. Čokoľvek hrať asi nie sme schopní, ale inscenácie, ktorým veríme, sme ochotní uchopiť akýmkoľvek spôsobom. Z tohto titulu sme vyskúšali klasické konverzačné divadlo, fyzické, pohybové divadlo aj divadlo pre deti. Nie je vždy rozhodujúca forma, ale obsah.

Obaja ste zamestnaní v inej oblasti, ako je divadlo. Ako stíhate popri svojom povolaní odohrať aj päťdesiat predstavení ročne a netrpieť pritom ponorkovou chorobou?

Petr: Ja stále tvrdím: nebudú vás hodnotiť podľa toho, či máte doma upratané, ale podľa toho, čo ľuďom odovzdáte. Preto sa snažíme žiť aktívne. Ako sa to všetko dá stihnúť, je veľakrát aj pre mňa záhadou. Všetko je otázkou priority. Navyše možno bude pre niekoho nepredstaviteľné, že okrem zamestnania a divadla hrám aktívne ľadový hokej (dnes už len na amatérsko-veteránskej úrovni), hrám v kapele, ktorá vystupuje na svadbách a plesoch, chodím do prírody tak aktívne, že som prešiel Cestu hrdinov SNP. Ria sa aktívne venuje folklóru, tancovala v niekoľkých folklórnych súboroch. Máme tri deti a jednu vnučku. Kocúra, psa a záhradu. Čas je komodita, ktorú si nekúpiš. Treba ju rozumne využívať.

Hrávate divadlo po celom Slovensku, ale aj v zahraničí. V ktorých krajinách ste hrali a ako reagujú na vaše predstavenia zahraniční diváci?

Ria: Nedávno sme si robili bilanciu. Hrali sme v Českej republike, vo Veľkej Británii, v Belgicku, Lotyšsku, Poľsku, Maďarsku, Srbsku a na Ukrajine. Pri predstaveniach je nutné rozlíšiť, či ide o činoherné predstavenie v slovenskom jazyku alebo o neverbálne predstavenie. Pohybu, výrazu, emócii rozumejú všade vo svete. V prípade hovoreného slova išlo zväčša o predstavenia pre Slovákov, prípadne Čechov žijúcich v zahraničí. A reakcie? Zatiaľ sme sa nestretli s apatiou či odmietnutím. Všade prijali naše divadlo vľúdne, až nadšene. V Belgicku sme napríklad vypredali tri predstavenia. V lotyšskej Rige sa zamilovali do mojej Anny Kareniny. Zrejme najvrúcnejšie prijatie sme zažili na Ukrajine, kde sme dokonca vyhrali medzinárodný festival. Diváci na Ukrajine boli naozaj prajní a ocenili bez ohľadu na národnosť kus dobrej roboty. Naša túžba je opäť sa tam vrátiť a verím, že sa nám to, aj napriek súčasnej nepriaznivej situácii, v blízkej budúcnosti podarí.

Zúčastňujete sa na divadelných prehliadkach a festivaloch? Získali ste nejaké významné ocenenia za svoju tvorbu?

Petr: Ak by som mal vymenovať všetky ocenenia, ktoré sme dosiahli, bol by to dlhý a nudný zoznam. Preto nespomeniem úplne všetky. Zameriam sa len na tie najzaujímavejšie: pre Riu a mňa to bola devätnásťkrát cena za herecký výkon, dokonca raz za hereckú súhru (nevedel som dovtedy, že sa taká cena udeľuje). Mnohokrát sme zvíťazili na krajskom festivale, niekoľkokrát na celoslovenskom. S inscenáciou Návšteva mladej dámy sme získali Zlatého gunára na Kremnických gagoch za najlepšiu komédiu roka na Slovensku, Grand prix na medzinárodnom festivale Lichtart v Rivnom na Ukrajine s inscenáciou O skutkoch a jestvovaniach. Nie všetko sa dá zmerať nejakým umiestnením. Boli sme vybraní reprezentovať Slovensko na festival SPOT of WEST v Belgicku, kde sme boli konfrontovaní bez rozdávania umiestnení so súbormi z Kolumbie, Austrálie, Belgicka, Japonska, Lotyšska a iných krajín. Dôležité je povedať, že ocenenia sú príjemné, ale nie je to hlavné, prečo hráme divadlo.

Ktorú zo svojich inscenácií hráte najradšej a prečo?

Petr: Veľmi ťažko zodpovedateľná otázka. To je ako opýtať sa matky, ktoré dieťa má najradšej. Každá inscenácia je iná, špecifická, úspešnejšia, menej úspešná, málo úspešná…, ale aj tak svoje dieťa budete mať radi. Možno je jednoduchšie odpovedať na otázku, čo sa mi dobre hrá alebo čo rád hrám. Rád hrám všetko, s čím sa dokážem stotožniť, čo má istú výpovednú hodnotu. Ale ak môžem za seba povedať, mám dve obľúbené postavy: Helvera v Helverovej noci a Jeana v Slečne Júlii. Ale keď si tak premietam, čo som všetko hral, je mi ľúto, že som spomenul len dve postavy. Vynárajú sa mi ďalšie, ktoré neboli o nič horšie (aspoň podľa môjho názoru) a mám ich rovnako rád. Skôr mi napadá, ktoré postavy nerád hrám (z rôznych dôvodov a je ich minimum), ale tie nebudem spomínať.

Pandémia covidu na dlhší čas prerušila divadelné aktivity na celom Slovensku. Pripravujete v súčasnom období nejakú novú inscenáciu?

Ria: V súčasnosti máme za sebou úspešnú premiéru českého autora Petra Strnada Ako uvariť žabu. Dieťa sa narodilo, urobilo prvé kroky a sami sme zvedaví, aké bude v živote úspešné. Zároveň už dlhší čas pripravujeme komédiu Kedy to bolo naposledy? Tento text bolo treba preložiť z francúzštiny. Jedna aj druhá inscenácia bola, respektíve bude slovenskou premiérou. To znamená, že naše divadlo ju ako prvé uvedie pre slovenské publikum.

Ako sa vám pracuje pod taktovkou nového režiséra s dlhoročnými skúsenosťami zo šalianskeho divadla?

Petr: S Valentínom Kozaňákom sa poznáme „sto rokov“. Aby som nepreháňal, tak od roku 1992. Poznám jeho tvorbu, jeho réžie. Sám som bol niekoľko rokov členom šalianskeho divadla. Nie je preto náhoda, že sme sa stretávali na divadelných, ale aj nedivadelných podujatiach. Počas jedného večera slovo dalo slovo a začala sa spolupráca. Aká je? Dala by sa opísať aj jedným slovom: dobrá, ale aj druhým: inšpiratívna… My sami sme už dlhší čas cítili, že sa nikam neposúvame, že síce ponúkame kvalitu, ale aj kvalita môže byť stereotypná. Valentín nám fúkol nový vietor do plachiet. Pustili sme sa možno na neprebádané územia a opustili svoje preverené teritórium, ale stojí nám to za to. Kto neobjavuje, nepoznáva… Samozrejme, krok do neznáma je spojený s istými obavami, ale reakcie divákov po premiére svedčia o tom, že sme urobili dobre.

Čo pre vás osobne znamená v živote divadlo a prečo ho robíte už dve desaťročia?

Ria: Tak toto je pre mňa asi najťažšia a najosobnejšia otázka. Navyše mám pocit, že žiadate hodnotenie pred koncom či v polovici cesty. Verím, že divadlo budeme robiť naďalej. V otázke je konštatovanie, že ho robíme dve desaťročia. To nie je pravda, miernejšie povedané, úplná pravda. Pravdou je, že celkove dvadsať rokov tvoríme a hráme v Celkom malom divadle. Ale inak hráme divadlo oveľa dlhšie.

Petr: Ja som prvýkrát postrehol v sebe isté vlohy na divadlo až na strednej škole. Študentské programy, invencia, triedny šašo, to je jasná kvalifikácia na VŠMU. No a čuduj sa svete – neprijali ma. Pokus som vo svojej spupnosti viac neopakoval.

Ria: U mňa to prebiehalo veľmi podobne. Neprijatá, neopakovať.

Petr: Po určitých rokoch som sa však dostal do dnes už neexistujúceho Slovenského pohronského javiska. Bol to súbor kategórie A (skôr narodení vedia, o čom hovorím). No a odvtedy vďačím divadlu za veľa. Aj v osobnom živote. Nebáť sa vystúpiť pred masou. Prečítať kvantá literárnych diel.

Ria: Vedieť argumentovať. Poznať známe postavy, známych autorov, tvorcov, porotcov, kritikov, ale aj prvé lásky.

Petr: Keď vznikol film, mnohí predpovedali zánik divadla. Divadlo však zostalo. Je tu s nami dlhé stáročia, už od staroveku. A bude tu naveky. Je nám cťou byť jeho súčasťou.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto stránka je chránená pomocou reCAPTCHA a platia zásady ochrany osobných údajov a zmluvné podmienky spoločnosti Google.

PODOBNÉ ČLÁNKY