logotyp: JAVISKO.sk
Vyhľadať

RUBRIKY

Aktuality

Festival amatérskych divadiel v Košiciach opäť prepájal divadelné svety

Festival amatérskych divadiel v Košiciach opäť prepájal divadelné svety

Vo februári sa v Košiciach odohral druhý ročník Festivalu amatérskych divadiel, organizovaný kultúrnymi centrami Výmenníky. Počas troch dní sa v Kulturparku predviedlo osem slovenských ochotníckych súborov s desiatimi titulmi, pričom množstvo predstavení bolo vypredaných. O samotnom festivale mi viac povedal Matúš Binc, programový vedúci košických kultúrnych centier K13 a projektový manažér festivalu.

TEXT: Simona Baková

FOTO: Jakub Baláž

Výmenníky sú rozsiahlym projektom, ktorý spadá pod činnosť K13. Aká je súvislosť medzi zameraním Výmenníkov a vznikom festivalu?

Na Vymenníkoch pôsobilo viacero divadelných súborov, ktoré nemali vlastný priestor, a tak sa usídlili v týchto kultúrno-komunitných centrách. Hľadali sme formáty, ako ich odprezentovať a zosieťovať s ďalšími hercami. Tak vznikol nultý ročník Festivalu amatérskych divadiel (2019). Od začiatku bolo pre nás podstatné vymyslieť aj formu, ako súbory ohodnotiť. Podotýkam, že nie súťažne, ale v spolupráci s odbornou porotou divadelných profesionálov, ktorá im poskytne konkrétnu spätnú väzbu. Podstatným pre vznik festivalu bolo aj pretrvávajúce partnerstvo s Festivalom amatérskych divadiel v Nitre, kde funguje networking na úrovni divadelných súborov aj členov poroty.

Venujete sa aj sociálne-aktivizačnej činnosti. Opíšete nám, ako prebieha práca so znevýhodnenými a marginalizovanými skupinami?

Projekt Výmenníky je do veľkej miery sústredený na tému inklúzie, kde pracujeme s hendikepovanými ľuďmi či s marginalizovanými skupinami. Majú u nás zázemie, aby vyšli zo svojho tradičného prostredia a mali možnosť tvoriť v nových podmienkach. Medzi spolupráce patril napríklad rómsky klub či košické Divadlo Hopi Hope. Rómsky klub Paľikerav, ktorý bol viackrát ocenený, u nás pôsobil dlhé roky, spolupracovali sme s nimi aj pri tvorbe ich letného festivalu. Kým neprišla pandémia, organizovali sme festival, ktorý podporuje komunitnú rôznorodosť (festival Rozmanitosť, Polievkový festival). Zúčastňovali sa na ňom okrem rómskych komunít viaceré zahraničné komunity, žijúce v Košiciach. Podporujeme inklúziu, ale najmä kladieme dôraz na podporu konceptu rôznorodosti.

Ako hodnotíte tento ročník festivalu? Ovplyvnila organizáciu festivalu pandémia?

S týmto ročníkom som veľmi spokojný. Prvý rok bolo naším cieľom dostať festival medzi čo najviac ľudí a dať príležitosť amatérskym divadelným súborom. Postupne sa festival rozrastá, dozvedá sa o ňom čoraz viac ľudí. Mrzí ma, že sa pre chorobu nepodarilo doraziť súboru z Nitry, ktorý mal byť žánrovým ozvláštnením (Vojna nemá ženskú tvár). Pokúsime sa ich teda uviesť v najbližšom ročníku. Ten plánujeme zrealizovať už v novembri 2022, keďže februárový festival sa odohral v oneskorení.

Tento rok ste uviedli počas troch dní osem súborov s desiatimi titulmi. Zaujíma ma dramaturgia festivalu. Má festival dramaturga?

Dramaturgicky sa snažíme predstavovať rôznorodé divadlo. Kritériom nie je nevyhnutne kvalita, chceme ukázať a podporiť aj zjavnú „neprofesionalitu“, aj v tom vidíme krásu ochotníckeho divadla. Dramaturgia festivalu funguje kolektívne v spolupráci Výmenníkov, K13 a festivalu v Nitre. Výmenníky majú svojich kultúrnych mediátorov a mňa ako projektového manažéra. Do výberu zasahujú aj divadelní profesionáli, ktorí sú na festivale súčasťou odbornej poroty. Nitriansky festival posúva tiež odporúčania súborov, ktoré sa zúčastnili na ich prehliadke, tento rok nám odporučili dva súbory. Náš lokálny tím pozná regionálnu ponuku súborov, sleduje tvorbu súborov z minulých ročníkov a zmeny v ich repertoári. Ak majú nové dielo alebo dielo, ktoré nie je také známe, vieme ho v rámci festivalu dostať medzi divákov.

Môžu sa súbory na festival prihlasovať aj samy?

Na začiatku zverejňujeme otvorenú výzvu a s profesionálmi sa radíme, koho do prehliadky pozveme. Čo sa týka súborov, snažíme sa mať každý rok nových účastníkov prehliadky, aby to bolo zaujímavé aj pre diváka, aj keď sa nám niektoré súbory vracajú. S ďalšími ročníkmi sa to dostáva medzi ľudí a súbory sa nám hlásia samy. Tento rok sa ich prihlásilo dvadsaťpäť. Máme ambíciu uviesť každý rok aj jedno zahraničné divadlo. Na 2. ročníku sme mali poľské divadlo, v novembri tiež dúfame v zahraničnú účasť.

Máte preferencie, čo sa týka žánru?

Tento rok mali výraznú prevahu komédie, bol to čiastočne úmysel, ako odľahčenie v období pandémie. Ostatné ročníky boli však žánrovo rôznorodejšie, nesnažíme sa cieliť na komédiu. Skôr je to tak, že samotný repertoár súborov je zameraný komediálne. Pozývame však aj regionálne ochotnícke skupiny, ktoré zastupujú tradičnú slovenskú dramatickú tvorbu. Takisto sa radíme s divadelnými profesionálmi, ktorých sa nám vždy podarí pre festival získať. Tento rok súbory hodnotili Peter Himič (dramaturg činohry ŠDKE), Adriana Totíková (režisérka, dramaturgička) a Dáša Čiripová (divadelná vedkyňa, dramaturgička).

Budujú sa väzby aj medzi divadelníkmi a profesionálmi? Vidíte význam festivalu na lokálnej a celoslovenskej úrovni?

Naším plánom bolo od začiatku dostať na festival deväť divadiel, ktoré tu strávia celé tri dni. Okrem predstavení sa budú zúčastňovať na workshopoch pod vedením lektorov. Mali sme organizované aj neformálne recepcie s kateringom, ktoré boli platformou pre networking. Od interaktívnej časti sme tento rok museli upustiť, naším prianím však je, aby bol festival pre ochotníkov profesijne obohacujúci. Dúfame, že aj tento prístup prispeje k tomu, že v budúcnosti sa niektorí z týchto hercov stanú profesionálmi. Zároveň diváci v Košiciach majú vzťah k divadelnej kultúre, je tu zázemie fanúšikov divadelnej tvorby aj pod vplyvom ŠDKE a ďalších súborov. Aj my si už budujeme svoje publikum.

Amatérske súbory predviedli nasadenie, aké často nevidieť ani u profesionálov

Na tohtoročnom festivale aj pre pandémiu žánrovo prevládali komédie.

Sirota

Ochotníci z Raslavíc otvorili festival inscenáciou Slovenská sirota. Súbor Na skok, ktorý vznikol v roku 2018 pod režisérskym vedením Martina Bašistu, sa so slovenskou medzivojnovou hrou Matka zúčastnil na festivale už v minulosti. Tentoraz si vybral ochotníkmi v 20. storočí hojne hrávaný text od Oľgy M. Horváthovej z prelomu 19. a 20. st. Hru zvolili cielene, k stému výročiu jej knižného vydania, pričom zachovali jej pôvodnú textovú podobu. Klasické formálne členenie na štyri dejstvá ozvláštnili scénickým prvkom točne, ktorý im umožnil sledovať pôvodné scénické inštrukcie v dynamickom javiskovom riešení. Hra s kriticko-spoločenskou tematikou z čias maďarizácie, ktorá je nám skúsenostne vzdialená, bola práve vďaka podobným riešeniam dobre stráviteľná. Z hudobno-pohybovej stránky hlavným postavám sekundoval „zbor dievčat“, ktoré spievali a tancovali v scénach ľudového života. Autentické folklórne scény (napr. svadobná) zobrazovali ľudové zvyky tak verne, že pripomínali viac výstupy folklórneho súboru než štylizovaný divadelný kus. Tento dojem podporili aj pôvodné regionálne kroje, ktoré inscenáciu ozvláštnili aj vizuálne. Súboru sa podarilo priniesť na javisko vyše sto rokov starú hru a udržať pritom pozornosť diváka. Bolo to jednak univerzálne prenosnými sentimentálnymi a naturalistickými motívmi, jednak obdivuhodným nasadením hercov.

Tragikomédia z New Yorku

V prvý deň festivalu sa predstavili aj absolventi košického Konzervatória Jozefa Adamoviča. Uviedli svoje naštudovanie známej hry J. Głowackého z 90. rokov Antigona v New Yorku, s ktorou predtým súťažili napríklad na Akademickom Prešove. Oceňovaná tragikomédia o trojici newyorských bezdomovcov sa vyskytuje na javiskách od dátumu svojho vzniku v podstate nepretržite a ako spoločensko-kritický komentár funguje stále dobre. Napriek tomu by si v čase vojnových konfliktov a klimatickej krízy, keď jej hlavné témy rezonujú čoraz naliehavejšie, zaslúžila aktualizáciu. Na revíziu je priestor napríklad v prehovoroch postavy policajta, ktorý situáciu hodnotí zo svojej privilegovanej pozície bieleho amerického občana. Do deja priamo nezasahuje a práve svojím komentárom ho môže aktualizovať. V policajtovi sa latentne zhlukujú aj predsudky a obavy bežného európskeho občana strednej triedy, ktorý problém vidí, ale nič nerobí. Vďaka aktualizácii by sa hádam aj táto hra mohla stať angažovaným posolstvom, ktoré upozorní na naše vlastné kolektívne xenofóbne zlyhania a predsudky. Mladí talentovaní herci a herečky uviedli hru v realistickom naštudovaní, bez scénických náznakov či skratiek, inscenácia ako taká však výrazne neprekvapila. Ako výrazný horko-komický prvok pôsobila pomsta bezdomovca Blšku.

Paríž a sexuálna nenásytnosť

Francúzsku situačnú komédiu Marca Camolettiho zo 60. rokov Tri letušky v Paríži zahrali vo večerných hodinách ochotníci zo Slavkovského divadla. Mimoriadne obľúbená fraška je naozaj vhodná na večerné uvedenie. Lascívno-erotické narážky sú (v súlade s tradíciou francúzskej drámy) najmä v rovine slova a mnohokrát balansujú s dávkou sexizmu, ktorá sa v 21. storočí dá ledva uniesť. Ak si spomeniem na tradíciu starovekej frašky, ktorá bola plná všetkého od sexu k fekáliám, som však nútená prižmúriť oko. Komplikácia vzniká vo chvíli, keď sa so „zhýralosťou“ úplne nestotožňujú ani hrajúci herci. Ak sa sexuálna nenásytnosť, ktorá je Bernardovou zásadnou črtou, nepodá primitívne a na plné ústa, ale skôr civilne, „aby sa povedal text“, vyznievajú repliky na javisku v kontexte našej doby, a teda nevhodne. Výraznými komickými postavičkami boli postavy slúžky Berty a elegána Roberta, ktoré si svojská herečka a herec ušili na svoju mieru. Situačná komédia pobavila prakticky vypredané javisko a rozprúdila uvoľnenú atmosféru.

Týranie mužov

Ochotnícky súbor z Námestova sa predviedol tiež so situačnou komédiou, ktorú napísal v 80. rokoch slovenský herec a dramaturg Štefan Kršňák. Hru S brokovnicou na manžela malo dlho vo svojom repertoári napríklad aj Divadlo Aréna. Divadelníci z Námestova text zachovali v pôvodnej podobe, a preto miestami zaznievali oslovenia súdruh či súdružka, čo však vyznelo ako jediný neodôvodnený rušivý anachronizmus. Talentovaní herci hrali s naozaj veľkým nasadením, ktoré bolo technicky podporené zvukovými portmi. Žiaľ, práve tento prvok pôsobil počas 90-minútovej hry veľmi vyčerpávajúco. Publikum sa nachádzalo spolu s hereckým kolektívom v nepretržitej intenzite prejavu, v ktorej navyše zanikali jemnejšie situačné nuansy. V úvode hry, ktorá sa rozohrávala v hľadisku, viacerí diváci a diváčky nadobudli dojem, že sú svedkami ozajstného týrania, ktorým v skutočnosti častovala svojho manžela jedna z hlavných postáv. Keby súbor chcel veľmi naturalistickým spôsobom upozorniť na problematiku týrania mužov, bolo by to v poriadku. Žiaľ, na komédiu to bol trocha trpký úvod.

Vraždy mužov

Atmosféra sa úplne uvoľnila pri záverečnom predstavení festivalu, kriminálnej komédii z pera Alda Nicolaja v podaní Theatrobalans zo Spišskej Belej. Hlavná postava Eva sa rozhodne bez škrupúľ rozlúsknuť milostný trojuholník vraždou jedného z mužov. Zaujímavosťou je, že málo známa hra talianskeho dramatika Nebola to piata, bola to deviata bola na slovenskej scéne uvedená v 80. rokoch ako muzikál. Hudobný motív sa naozaj prelína významovou rovinou celej komédie. Napokon, celé rozuzlenie a záverečná irónia osudu stoja na rozlíšení Beethovenovej „osudovej“ vs jeho Ódy na radosť. Chytľavá hudobná variácia sprevádzala aj scénické premeny, ktoré u divákov zožali enormný úspech. „V režime inkognito“ ich vykonával anonymný tieň vyrysovaného mladíka, ktorý improvizoval tance, kým do rytmu menil scénu. Publikum čakalo na jeho komediálne intermezzo a po každom zhasnutí scény ho v takmer intímnom modrom osvetlení povzbudzovalo pískaním a potleskom. Tri stolíky, jedna plachta a sieťovka plná pomarančov sa postarali o množstvo situačných gagov. Jedinečná Nikolajova zápletka a výborné výkony trojice hercov dali trefnú komediálnu bodku za celým festivalom.

Stretnutia

Diváci, vyhladovaní pandemickým kultúrnym pôstom, iniciatívu uviesť festival v náhradnom termíne ocenili. Svedčí o tom mnohokrát vypredaná divadelná sála Kulturparku aj chuť o divadle diskutovať. Mimo javiska sa stretali účinkujúci, niektorí opakovane, iní prvýkrát. Vízia festivalu prepájať viaceré svety sa naplnila a mnohí sa už teraz tešíme na ďalší ročník.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto stránka je chránená pomocou reCAPTCHA a platia zásady ochrany osobných údajov a zmluvné podmienky spoločnosti Google.

PODOBNÉ ČLÁNKY