logotyp: JAVISKO.sk
Vyhľadať

RUBRIKY

Aktuality

Belopotockého Mikuláš bol napriek pandémii a bol fakt dobrý

Belopotockého Mikuláš bol napriek pandémii a bol fakt dobrý

V neľahkej pandemickej dobe sa to predsa len podarilo. Netradične v novembri sa konal 46. ročník celoštátnej postupovej súťaže a prehliadky neprofesionálneho divadla dospelých Belopotockého Mikuláš. Už samotná organizácia a príprava festivalu bola veľmi napínavým predstavením, keďže po celom Slovensku svietil covid automat čiernou farbou.

TEXT: Katarína Hitzingerová, predsedníčka poroty kategórie súčasné prúdy divadla

FOTO: Jakub Jančo

Aj napriek okolnostiam a zodpovednosti organizátorov a organizátoriek, účinkujúcich, porotcov a porotkýň a ostatných dôležitých ľudí v pozadí sa v Dome kultúry v Liptovskom Mikuláši podarilo prezentovať osemnásť inscenácií z celého Slovenska, z toho deväť v kategórii súčasné prúdy divadla.

Divadlo v čase pandémie

Úroveň tejto kategórie ukázala vo svetle pandemických opatrení svoje plusy i svoje limity. Základným limitom v niektorých inscenáciách býva dramaturgická zložka. Absentuje budovanie textu s ujasnením si motívov v konaní postáv, čo má obrovský vplyv na cieľ a myšlienku inscenácie. Hlbšia analýza diela nie je nikdy na škodu, práve pomôže odhaliť aj iné možnosti inscenačných prístupov. Považujem za veľmi dôležité, aby sa ochotníci a ochotníčky v rámci workshopov a odborných seminárov vzdelávali aj v tejto oblasti. Áno, pozitívom je ak sú režiséri či režisérky študovaní v oblasti dramaturgie a réžie, no nie vždy to musí byť výhodou. V tejto nemilej dobe sme svedkami, že analýza inscenácie a celková dramaturgia sa dá urobiť aj v online svete, z pohodlia domova a v termíne, ktorý vyhovuje všetkým. Prečo nevyužiť práve túto formu (aj keď si uvedomujeme, že naživo je to predsa len osobnejšie) a pracovať na svojej tvorbe? V slovenskom divadelnom ochotníctve už nastávajú časy, keď sa divadlo nemusí robiť len pre divadlo, ale môžeme si dovoliť experimentovať, siahať po novších/modernejších inscenačných postupoch, scénografii či súčasnej hudbe, aj keď je predlohou klasický literárny text.

Inšpirácia, komunikácia, poznatky

Počas troch dní Belopotockého Mikuláša sa na rozborových seminároch zúčastňovali členovia a členky súťažiacich divadelných súborov, ktorí si tak mohli vypočuť aj inšpiratívne diskusie k iným predstaveniam. Nezbalili sa a neodišli preč, ako je to už zvykom na viacerých prehliadkach. Preto oceňujem, že práve tá charakteristická črta „kolektivizácie“ sa preukázala na Belopotockého Mikuláši. Súbory tak získali možnosť učiť sa prijímať objektívnu kritiku, posúvať a motivovať sa k lepším výsledkom, a to nie pre súťaživého ducha, ale pre možnosť spoznávať (sa) cez divadlo, vyjadriť svoj názor a postoj a ten zdieľať z mesta do mesta, z dediny do dediny. Práve takéto zdieľanie posúva hranice vzájomného kontaktu a možnosti spätnej väzby.

Aktuálnej téme online komunikácie sa venovala inscenácia Diskutéri – odvrátená strana klávesnice v podaní súboru (Biele Divadlo – Štúdio Simplex, Bratislava) s veľmi talentovaným hereckým potenciálom. Diskutovali sme cez štvrtú stenu a veľmi sme dúfali, že sa raz zbúra a niekto mi ten mobil vezme z ruky a vtiahne do deja viac než prezenčne, ako to robia televízne noviny v komerčných TV staniciach. Áno, tvorivý tím nám ukázal spoločnosť, ktorá sa prizerá a je pokrytecká. Stačí to však pre divadlo? Pre pocit, s ktorým odchádzam z predstavenia? Vidieť videné? Počuť počuté?

Súčasnú politickú satiru sme mohli vidieť v predstavení Solitarita (RosArt – divadelné štúdio, Ružomberok). Invenciou tohto súboru je, že text a inscenácia vznikali v procese tvorby súčasne, a nie oddelene. Autori inscenácie v bulletine uvádzajú, že ich Solitarita balansuje na hranici reality a fikcie a v humorných situáciách ponúka materiál na kritické premýšľanie o dobe, v ktorej žijeme. Herecky disponovaný divadelný súbor nám však v divadelných prostriedkoch inscenácie ponúkol rôzne štýly, ktorých režijná koncepcia je nejednotnou zmesou tvoriacou jeden celok. Pokojne, nech režíruje každý obraz niekto iný. V inscenačnom kľúči však musí byť jednota. Škoda aj tých lacných vtipov o pálčivých témach dneška. Pravdepodobne chcel súbor témy odľahčiť, ale bohužiaľ len zatlačil tam, kde to nebolí a bolieť začalo.

K prezentácii aktuálnych tém prispela aj performance Matilda (… na ceste, Levice), ktorá otvorila otázky úlohy umenia v živote každého z nás. Toto predstavenie získalo ocenenie za hudbu, ktorej autorom bol Lukáš Kubičina. Hlavnou dramaturgickou líniou inscenácie je umenie a jeho úloha v živote bežného človeka a zároveň životný príbeh performerky Renaty Jurčovej. Práve týmto dramatickým a aj dramaturgickým komponentom sa inscenácia stáva adresnejšou pre dnešného diváka a diváčku, ktorí si v niekoľkých životných etapách kladú tú istú otázku neustále dookola: „Som správne na tej ceste, po ktorej kráčam?“ Inscenácia Matilda nie je činohernou inscenáciou, je performatívnou výpoveďou s čitateľnými znakmi, veľmi dobrou dramaturgiou a prirodzenou interpretáciou. Dotýka sa dvoch paralel – individuálneho príbehu, v ktorom sa nájde aj „ne-umelec“, a úlohy umenia v našom živote.

Pre pandemické opatrenia sme si tri inscenácie mohli pozrieť len zo záznamu, a tak čaro divadelnej mágie, ktoré si vyžaduje byť „tu a teraz“, zostalo za sklom. Inscenácia Mars 2020 pochádza z pera Silvestra Lavríka a práve na festivale Belopotockého Mikuláš získala osobité uznanie za autorský text. Súbor BáPoDi je veľmi dobre herecky disponovaný, vyzdvihujem najmä jeho prácu so zborovým spevom, ktorý rezonuje a je radosť ho počúvať. Výtvarne inscenácia pracuje s pragmatickými rekvizitami, ktoré v jednej časti symbolizujú „smetisko“ a v druhej skladisko funkčných kostýmov. Vizuálne veľmi príjemne pôsobí práca s neónovými predmetmi, ktoré v závere zobrazujú planéty vo vesmíre ako zidealizovanú predstavu „čistých ľudí“ a fungovanie nielen vo vesmíre, ale aj v našom živote. Vo všetkých ostatných zložkách je predstavenie čitateľné a nesie v sebe odkaz (aj keď ironizujúci), ako to môže s nami v budúcnosti dopadnúť, ak komunita stratí svoju charakteristickú vlastnosť – kolektívnosť/tímovosť.

Individuálne ocenenie získal aj Divadelný súbor Stužka za poetické spracovanie témy v inscenácii Klopanie na drevo. Režisér Vlado Mores píše o predstavení ako o „poetickom, citlivom a nostalgickom príbehu za čias minulých“. Jednoduchosť témy aj napriek vnímanej citlivosti prináša atmosférické dusno, ktoré je v textových pasážach len deklamované bez hereckého zvnútornenia v nemeniacej sa nálade. Škoda.

Individuálne ocenenie za scénografiu získalo divadlo ASI zo Šale, ktoré si spolu s divadelným súborom Ramagu zo Spišskej Starej Vsi vybralo rovnakú tému: život v koncentračnom tábore. Divadlo ASI pracuje s fiktívnou fabulou založenou na dejepisných faktoch o holokauste pod názvom Eli, Eli, lama sabachtani a spišské divadlo zase čerpá námet z reálneho príbehu Violy Stern-Fischerovej Mengeleho dievča. Téma koncentračných táborov a najmä príbehov v nich je nielen nevyčerpateľnou studnicou pre inscenovanie, ale aj podnetom na opakované diskusie s novými, prichádzajúcimi generáciami. Pretože to, že sa to stalo počas druhej svetovej vojny, neznamená, že sa to nemôže stať zajtra, o mesiac, o rok… Už len v súčasnom slovenskom parlamente sú ľudia, ktorí sa neštítia hovoriť, „že predsa nič také sa nestalo“. Nosnými témami inscenácie zo Šale, ktorá vychádza z dostupných historických faktov, sú vina a odpustenie. Avšak aký to má vplyv na dnešnú spoločnosť? Akú invenciu, ak ide o prúdy súčasného divadla, v inscenácii hľadať? Áno, to sú otázky, ktoré inscenáciu už nezmenia, preto ich nazývam inšpiráciou na ďalšiu realizáciu predlohy, a to nielen v divadelnom súbore ASI.

Monodráma Simony Marhefkovej v réžii Janky Ovšonkovej Mengeleho dievča zvíťazila, jej prepracovanosť v každej inscenačnej zložke bola ocenená nielen porotou, ale aj publikom, ktoré sa počas klaňania veľmi herecky disponovanej herečky postavilo. Scénografia Dušana Krnáča veľmi funkčne a akčne dopĺňa každý obraz a stáva sa rovnocenným partnerom hlavnej predstaviteľky. Dve dopravné značky „daj prednosť v jazde“ (tá druhá má prevrátený trojuholník) sú okrem svojej veľkosti aj znakovou dominantou. Ohraničujú priestor a zároveň poskytujú možnosť s nimi pracovať, písať na ne či kresliť. Ak značky padnú na zem, možno to interpretovať ako pád slobody prejavu, ak sa prekryjú, vnútorné trojuholníky vytvoria Dávidovu hviezdu. Čitateľnosť symbolov v jednotlivých výtvarných znakoch je taká presná, že pre publikum nezostáva žiadny priestor, aby sa zaoberalo otázkou, prečo je to tak. Všetko sa postupne odkrýva. Hudba Petra Gábora umocňuje jednotlivé obrazy, je emotívne nenásilná a pomáha spájať všetky zložky inscenácie do jedného celku. Hoci sme nevideli nič také, čo by sa v rámci témy holokaustu už neinscenovalo, téma sa k nám dostala bližšie, nezabudnuteľne, mrazivo aj láskavo, keďže všetko nakoniec dopadlo dobre.

Herecky skúsený kolektív DS Disk z Trnavy prišiel na mikulášske javisko s ohromnou hereckou energiou. Aj keď bola ich inscenácia Tertium non datur dramaticky a dramaturgicky roztrieštená na milión kúskov, nedá sa im uprieť náboj, s ktorým na javisko vstúpili aj odišli. Práve preto získal cenu za herecký výkon člen DISK-u Miroslav Rampák.

Poslednou inscenáciou, ktorá tak trochu stroskotala, boli Stroskotanci podľa predlohy od Slawomira Mrožeka v podaní Divadla actor z Košíc. Nevadí, nie všetko sa musí podariť. Dôležitejšie je skúsiť sa posunúť ďalej a pracovať na svojich limitoch. Obyčajne podceňovaná dramaturgia mala pri tejto inscenácii stáť na piedestáli. Aj keď boli mladí herci a herečky nápadití a zruční v hereckom umení, skĺzli do prehrávania, pretože dramaturgicky nemali objasnené príčiny ani dôsledky fungovania svojich postáv vo vzťahu k predlohe. Neinscenujem, lebo je to vtipné. Inscenujem, lebo hľadám, prečo je to vtipné.

Na festivale Belopotockého Mikuláš bola divadlom nasiaknutá každá miestnosť, situácia, každý človek, ktorý sa na ňom zúčastnil. Práve tieto podujatia sú najmä o ľuďoch – organizátoroch a organizátorkách, účinkujúcich, porotcoch a porotkyniach, redakčnej rade, o ľuďoch v úzadí, vďaka ktorým sme neboli hladní či smädní a mohli sme sa vzájomne inšpirovať. Dúfajme, že ďalší, 47. ročník bude takým vzkrieseným Fénixom, ktorý prinesie mnoho nových inšpirácií, skúseností a kvalitných predstavení, ktoré si budú môcť pozrieť diváci naživo a bez obmedzení.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto stránka je chránená pomocou reCAPTCHA a platia zásady ochrany osobných údajov a zmluvné podmienky spoločnosti Google.

PODOBNÉ ČLÁNKY