Liptovský Mikuláš – mesto, ktoré si užilo po štyri júnové dni (v ktorúkoľvek dennú i nočnú hodinu) inváziu početných skupiniek divadelných súborov z celého Slovenska. Domáci cyklisti a cyklistky síce naďalej brázdili ulice mesta, prípadne oddychovali v kaviarňach a reštauráciách, ale šíritelia divadelnej osvety a umenia im v tom zdatne konkurovali.
TEXT: Alžbeta Verešpejová
FOTO: Jakub Jančo, Mária Vašicová
Reklamné pútače a plagáty dávali na známosť, že opäť nastal čas Belopotockého Mikuláša – jeho 47. ročníka. Prestížnej méty mnohých divadelných ochotníkov a ochotníčok, podujatia, ktoré je vždy pre usporiadateľov a usporiadateľky obrovským logistickým orieškom (mimochodom, všetko bolo znova perfektne zvládnuté). Tento rok sa konal festival konečne bez rúšok, opäť naživo, bez videozáznamov z predstavení a online rozborov. Festivalový program zaplnilo 12 predstavení v kategóriách prúdov tradičného i moderného divadla, ktoré boli doplnené diskusnými fórami. Vzdelávaniachtiví ochotníci a ochotníčky si mohli vyskúšať herecký workshop alebo kurz tvorby divadelnej inscenácie. A vo foyeri domu kultúry pre záujemcov či záujemkyne o históriu ochotníckeho divadla bola pripravená výstava 100 rokov Scénickej žatvy. V programe sa tento rok medzi súťažnými súbormi síce neobjavili (z rôznych dôvodov) viacerí známi abonenti festivalu (napr. brezniansky DS Jána Chalupku, tisoveckí Daxnerovci, Gasparego z Liptovského Mikuláša, Divadlo „A“ a Divadlo SHANTI z Prievidze, popradská Commedia, ploštínske ŠAPO, kladziansky KĽUD a ďalšie), nijako to však neubralo na záujme o predstavenia tohtoročných nominantov jednotlivých krajských súťaží. Na mieste boli očakávania, o čom sa bude hrať a ako. Ak platí, že „javisko sú dosky, ktoré znamenajú svet, preto tak vŕzgajú“, bola opodstatnená i zvedavosť nejedného diváka či diváčky (a hlavne oboch porôt), akými „zvukmi“ života bude dunieť, vŕzgať či zunieť tohtoročný Belopotockého Mikuláš.
Prúdy tradičného divadla
Akosi vždy pri použití termínu „tradičné divadlo“ príde aj otázka jeho obsahu, formy i výrazových prostriedkov. Je len uzavretou a uchovávanou konzervou? Existuje nejedna divadelná skúsenosť, ktorá popiera takéto vnímanie a dokazuje, že mnohí inscenátori a inscenátorky sú schopní premostiť hranicu minulého a prítomného, aktuálneho a tradičného a dokážu zasiahnuť publikum tu a teraz. Či inscenačné snaženia šiestich súťažných predstavení prítomnej divadelnej sezóny smerovali k tejto línii, to ostalo na posúdení publika i festivalovej poroty. Vo výbere titulov nechýbala klasická dramatika (svetová i domáca) i skúpo zastúpená svetová dráma (len jeden titul). Nemalý záujem vzbudzovali u porotcov nové autorské hry písané pre konkrétny súbor. Okrem inscenačného scenára Karu, súboru Hviezdoslav, jednoznačne prevládli komédie v rôznych subžánrových formách. Či už v zhode s pôvodnou druhovou povahou dramatického diela, alebo odchýlením od nej zmenou uhla pohľadu na tému i jej zmysel.
Všetko naopak
Skúsení ochotníci z Hubovej uviedli predstavenie Chalupkovej hry Všetko naopak hudobne svižnou verziou Joplinovho a Hamlishovho ragetimu z legendárnej Hillovej gangsterky Podraz (opätovne využívaný aj pri predele dejstiev). Napokon prečo nie, aj v Kocúrkove ide o kadejaké podrazy, klamstvá, špekulácie. A ako bonus i o odrodilstvo na slovenský spôsob.
Inscenátori vychádzali z Lokvencovej a Mičincovej úpravy z roku 1964, ktorú vecne dramaturgicky dokorigovali. Zachovali pritom všetky fabulačné peripetie, motívy a postavy. Režijný zámer – vytvoriť dynamické a zábavné predstavenie a odbúrať čo najviac statickosť mizanscén – sa viac či menej daril aj zakomponovaním akčných gagov v štýle zlatého veku filmovej grotesky. Na (neplánovane) menšom javisku v Palúdzke bolo zahrnuté do inscenačného priestoru kocúrkovského sveta aj hľadisko. A publikum sa smialo a dobre zabávalo (Quid rides? De te fabula narratur!) na zamýšľanej satirickej reminiscencii (pozri bulletin), ktorá v konečnom výsledku ostala síce reminiscenciou, no len so zbrúsenými satirickými hranami. Dôvodom bolo citeľné zľahčenie témy, dôležitých čŕt a motívov konania kocúrkovských postáv, ktoré patria do rodu amorálnych kreatúr(ok).
Napríklad Honzík. Bol skôr sympatickým huncútom než špekulantom a lenivým grázlikom. A čo perspektíva Johanky v manželstve s ním? Tá nesľubovala veľa pohody. Hra stará takmer 200 rokov v sebe nesie silný potenciál a nemusela ostať len retrospektívou. Aktuálnosť témy sa ponúka už poslednou Tesnošilovou replikou v závere hry: „Madlena, zdá sa, že vstupujeme do verejného života“ alebo v Milozvukovom svadobnom prejave v závere inscenácie: „… požehnaj ich snahy a činy, ktoré smerujú k blahu vlasti a ľudu nášho. Nech sú nám vo všetkom ako vrchnosť príkladom občianskych cností.“ Pre súbor s takými skúsenými a schopnými hercami a evidentne sľubnou mládežou (vrátane talentovaného A. Friča) by určite nebol problém prijať a interpretovať posolstvo hry v intenciách kritickejšej optiky, aby sa čírejšie vyjavil „mravopis“ doby, núkajúc analógiu mnohých javov dneška s Kocúrkovom 19. storočia.
Tuzex, Gbely a Michal David
S variantom socialistického Kocúrkova sa predstavil gbelský divadelný súbor Gbelík. Hru Červené šatky napísala domáca autorka Petra Horínková a sekundoval jej i divadelný kolektív. Zo širokého sortimentu úkazov socializmu 80. rokov minulého storočia si vybrala kolekciu ikonických javov (udavačstvo, nedostatkový tovar, tuzexové bony, veksláci, spartakiáda, emigrácia, pionieri…) a povpletala ich do príbehu o lákavom dedičstve zo Západu ako lakmusového papierika morálky postáv a postavičiek nemenovaného mestečka (v ktorom sa hovorí gbelským nárečím).
Aj tu je hnacou silou udalostí chamtivosť, klamstvo a pretvárka každého druhu. Postavy kujú intrigy okolo dedičstva, každý sa snaží, ako môže a svedomie mu dovolí (a svedomie toho dovolí naozaj dosť). Ale napokon všetko dopadne inak. Spravodlivo s dedičstvom, ale prekvapivo i s vylepšením (dočasným?) morálneho profilu nejednej postavy. Hrsť happyendov uzatvorila bujará spartakiádna choreografia s parademaršom Michala Davida, ktorá si vyslúžila aplauz a smiech. Nejedna replika v predstavení, dochutená šťavnatým nárečím (ktoré bolo pre účinkujúcich výdatnou oporou), pobavila a zarezonovala v publiku rovnako ako výborný duchársky výstup (i boj účinkujúcich s nestabilnou pouličnou lampou). Gbelčania hrali s chuťou, vervou, len občas konanie ich postáv nemalo logiku a ich morálna očista (nevedno prečo aj u bonzáckej slečny učiteľky) akoby spadla z čistého neba. Autorské i režijné korekcie by mali tieto nejasnosti vyriešiť (vrátane scénografie), inscenáciu posunúť o level vyššie a taktiež ju zosúladiť s úrovňou živých piesňových vstupov – komentujúcich dobu a ľudí, ktorí v nej žili (Matej Vrbňák získal individuálne ocenenie poroty za autorstvo piesní).
Spišskonovoveský súbor Hviezdoslav sa rozhodol pri príležitosti 100. výročia úmrtia klasika slovenskej literatúry (ktorého menom sa súbor zaštítil) zložiť mu hold a zároveň osláviť svoje 90-ročné jubileum. Po rozsiahlom štúdiu materiálov najrôznejšieho druhu vznikol scenár komponovaný ako recitačno-dramatická koláž spomienok a citácií z diel P. O. Hviezdoslava pod názvom Kar. So zámerom oživiť na javisku jeho ľudský obraz a pripomenúť umelecký odkaz.
Oslava Hviezdoslavovej tvorby
Smútočný katafalk na scéne sa prekrytím bielym obrusom zmenil na stôl, za ktorý si sadla rodina i blízki priatelia. Začal sa smútočný kar, v ktorom sa spomínalo, komentovalo, objasňovali vzťahy, riešili banálne hostiteľské povinnosti. Konverzácia hostí pri stole sa opakovane prerušovala samostatnými recitačnými vstupmi a hraním úryvkov z divadelných hier (Herodes a Herodiada, Hamlet). Takto epizodicky štruktúrovaný scenár priniesol na javisko skôr lineárne priraďovanie jednotlivých výstupov bez významotvornejšieho dramatického prepojenia. Preto jeho inscenačná podoba neprekročila scenárom daný charakter pásma či koláže. Dominoval silne pietny, oslavný charakter Hviezdoslavovej tvorby. A sila odkazu jeho poézie zaznela z javiska interpretačne naozaj účinne a na profesionálnej úrovni. Ibaže jej deklamačný pátos príliš opanoval aj celé predstavenie a dal mu jednostrunné tempo, atmosféru, charakter. Hviezdoslav, ktorý sa mal javiskovo oživiť publiku ako človek, prehovoril z portrétu zaveseného na javisku naďalej (iba) ako jedinečný básnicky velikán. Viacnásobný záver predstavenia evidentne zmiatol publikum. Akoby sa režisér nevedel rozhodnúť, ktorý z nápadov je najefektnejší. Pritom každý jeden z nich by bol samostatne vhodnou záverečnou bodkou, hoci aj s rôznym účinkom. Len sa bolo treba rozhodnúť.
Sám na javisku
S Bardejovským divadlom naštudoval režisér Jozef Jenčo svoj autorský text Sám na javisku. Takmer monodrámu umiestnil symbolicky a provokatívne na bývalý bitúnok ošípaných, ktorý slúži ako kultúrne centrum malého mesta. V ňom vyčkáva erec na príchod ďalších kolegov na skúšku.
Odstrihnutie od reality (vybitý mobil, zaseknuté dvere, výpadky elektriny) mení jeho čakanie na proces odkrývania vlastnej frustrácie a krízy profesionálneho herca a napokon sa dočkáme aj východiska, ktoré Herec nájde. Alebo nie? Nie je to len ďalší jeho sebaklam? Už samotný text (zámerne? nezámerne?) dáva možnosť dvojznačného vnímania tejto postavy, ktorej kariéra sa skončila v ochotníckom divadle kdesi v zapadákove. Ak ho čítame ako príbeh málo talentovaného umelca, ktorý prehnane verí vo svoje schopnosti, je to potom sarkastický komentár jednej planej ilúzie. Ak ho však vnímame ako talentovaného herca, ktorý ustúpil rodine pred sľubnou umeleckou dráhou vo veľkom meste, natíska sa tragikomický pohľad. Vzniká však otázka zámeru s vypitou fľašou vína, ktorej obsah zrodí nielen expresívne vízie v hlave konzumenta (videoprojekcia), ale i nápad na novú (prelomovú) hru. Hercom z nej deklamované pasáže spolu s úryvkami hier z Molièra, zo Shakespeara či z Kiplingovej básne totiž miestami nepresvedčivo spochybňujú jeho herecký talent. Herec opúšťa bitúnok s rozhodnutím konečne nakopnúť svoju hereckú kariéru. Bude však toto rozhodnutie platiť i na druhý deň ráno, keď sa vyparí účinok vína? Ktorú možnosť si vybrali inscenátori, ostalo nejasné až do konca predstavenia. Alebo si mal každý divák či diváčka vytvoriť vlastnú verziu?
Ružomberské divadelné štúdio ROS/ART sa repertoárovo dlhodobo a cielene orientuje na diela súčasných domácich i zahraničných dramatikov, v ktorých rezonujú osobné a vzťahové témy. Takým je i sofistikovane skonštruovaný príbeh dvoch manželských párov Zellerovej komornej hry O. Y. E. P. (názov zložený zo začiatočných písmen mien postáv a zároveň i neprehliadnuteľná evokácia slangového termínu lži). Ide o zacyklený kruh nevery, v ktorom každá z postáv chameleónsky klame, priznáva a zapiera. Hra na klamstvo je ironicky akcentovaná charakterom hudobnej a zvukovej zložky, rovnako scénickými detailmi: konštantne prítomnými štyrmi sklenými svietnikmi („oltárik“ s iniciálami mien postáv) i jeleními parohmi.
O. Y. E. P.
Text hry prešiel dramaturgickou úpravou, ktorá dôsledne vychádzala z inscenačnej predstavy (hovorovosť prekladu, vekový posun postáv, prenos príbehu do slovenských reálií a spoločenské niveau témy). Konverzačný charakter hry vyvažovali mnohé dynamické situácie, ktorých miestami šťavnato erotizujúci obsah programovo využíval prvky bulvárnych komédií. Ekvilibristika výpovedí oboch manželských párov na hrane pravdy a klamstva, neistota, kto klame a kto hovorí pravdu, prináša imanentné napätie v hre. Má udržiavať aktívnu pozornosť publika pri lúštení zamotaného rébusu. Je škoda, že zbytočnou ilustratívnosťou (gestickou, mimickou) niektorých postáv sa priskoro prezradilo „tajomstvo“, čím sa vytratila energia a napätie príbehu i predstavenia a oslabil sa i efekt záverečnej pointy. Pritom interpretačne veľmi dobre disponovaní účinkujúci by bez problémov dokázali rozohrať viac rafinovaných odtieňov pravdy a lži týchto postáv z palimpsestu partnerských vzťahov herectvom budovanom na civilnejšom, minimalisticky hutnom výraze.
Divadlo RAMAGU zo Spišskej Starej Vsi, minuloročný víťaz, držiteľ Hlavnej ceny Belopotockého Mikuláša za inscenáciu Mengeleho dievča, si vybral po ťaživej výpovedi o holokauste oddychovejší žáner. Spájanie dvoch jednoaktoviek A. P. Čechova Medveď a Pytačky je pritom už tradičnou kombináciou u ochotníkov i profesionálov. Režisér Vlado Benko v snahe zachovať kontinuitu predstavenia zrušil pôvodne využívanú (kontraproduktívnu) klasickú prestávku a spojil jednoaktovky vtipným medzivýstupom, pozostávajúcim z mixu klaňačky, prestavby scény i výmeny kostýmov. A keďže Vlado Benko dlhodobo spolupracuje so súborom, bez zaváhania obsadil Líviu Frankovskú, Zdena Dužáka a Lukáša Marhefku do šiestich rôznych postáv v dvoch samostatných príbehoch. V oboch sa zamotáva to, čo by nemuselo, keby sa do toho nezastareli niektoré neblahé ľudské vlastnosti. Anton Pavlovič patálie nimi spôsobené podáva s úsmevno-ironickým nadhľadom, Benko zvolil humor rozšafný, razantný a efektný. V tomto duchu pristúpil k textu (aj s odkazmi na divadelnú hantírku) i jeho javiskovému stvárneniu.
Medveď a Pytačky
Kým úvodná jednoaktovka Medveď pôsobila ako zahrievacie kolo (z dvojice jednoaktoviek je fabulačne i dramaticky jednoduchšia), v Pytačkách uplatnil intenzívnejšie verbálne i situačné gagy, gradoval šťavnatosť a výbušnosť situácií. V Medveďovi bol na striedmej náznakovej scéne motív zrkadla a jeho odrazu významovo rozpracovaný minimálne, v Pytačkách bol znásobený nielen počet zrkadlových panelov, ale réžia im dala aj viac významov (zmeny priestorov, zrkadlenie publika i zmnoženia Natálie a Lomova v zrkadlovej klietke). Pytačky priniesli herecky ešte vďačnejšie charaktery, turbulentnejšie vzťahy a súboj živočíšnej vášne s majetníckou ješitnosťou. Koncentrované herecké výkony všetkých troch predstaviteľov v oboch jednoaktovkách vytvorili na javisku typologicky rozdielne a detailne (fyzicky i mentálne) prepracované postavy (Lukášovi Marhefkovi porota udelila Cenu za mužský herecký výkon), ktoré dali predstaveniu esprit a energiu a divákov evidentne výborne zabavili. V súťažnej kategórii bolo predstavenie ocenené na tohtoročnom Belopotockého Mikuláši zlatým pásmom s postupom na Scénickú žatvu v Martine.
