logotyp: JAVISKO.sk
Vyhľadať

RUBRIKY

Aktuality

Divadlo „A“ a Divadlo Shanti, Prievidza: Ženba

Belopotockého Mikuláš ako festival pluralizmu

Celoštátna postupová súťaž a prehliadka neprofesionálneho divadla dospelých Belopotockého Mikuláš sa uskutočnila tohto roku po štyridsiaty ôsmykrát v Liptovskom Mikuláši od 8. do 11. júna. Súťaž sa konala pri príležitosti 135. výročia narodenia významného slovenského dramatika, lekára a mikulášskeho rodáka Ivana Stodolu (1888 – 1977).

Na prehliadke súťažili súbory s inscenáciami v dvoch kategóriách: prúdy tradičného divadla (tejto kategórii sa v prítomnej analýze budeme podrobnejšie venovať) a prúdy súčasného divadla. V kategórii prúdy tradičného divadla odborná porota pracovala v zložení: doc. PhDr. Michal Babiak, CSc. (predseda), Mgr. Alžbeta Verešpejová, PhD. (členka) a Mgr. art. Michal Jasaň (člen).

V tejto kategórii súťažilo šesť súborov:

Medzibrodské kočovné divadlo z Medzibrodu s inscenáciou hry Tomáša Pohorelca Kokoš v réžii autora

Divadelný súbor Štronzo z obce Belá-Dulice s inscenáciou hry Alexandra N. Ostrovského Posledná obeť v réžii Juraja Benčíka

Divadlo „A“ a Divadlo Shanti z Prievidze s inscenáciou hry Nikolaja V. Gogoľa Ženba v réžii Petra Palika

Divadlo G z Trebišova s inscenáciou hry Marca Camolettiho Na správnej adrese v réžii Jána Veselého

Herci z Hrnca z Hrnčiaroviec nad Parnou s inscenáciou hry Róberta Odlera Rozvadenie alebo Pohroma pri páračkách v réžii Lindy Pereslény Zemánkovej

Divadlo f*ACTOR z Liptovského Hrádku s inscenáciou hry Alexandra N. Ostrovského Výnosné miesto v réžii Michala Tomasyho

Medzibrodská inscenácia Kokoš priniesla kritickú reflexiu vývinu slovenskej spoločnosti po roku 1989 s odkazmi na politické, ale aj osobné rezíduá z dôb minulých. Treba oceniť takéto predsavzatie súboru zvlášť v tomto čase, keď rad divadiel (vrátane tých profesionálnych) sa uberá cestou produkovania zábavných, komerčných a často umelecky problematických titulov. Medzibrodčania nezabudli na jedno zo základných poslaní divadla, o ktorom hovoril aj Shakespeare, a to je – byť zrkadlom doby. Na kritickom seminári po predstavení odborná porota vyzdvihla herecky disponovaný súbor, ktorý sa dokázal vyrovnať s viacerými polohami v rovine žánru. Žánrová nejednoznačnosť sa však javila aj ako jeden zo základných problémov inscenácie (komédia/tragikomédia/groteska/groteskná parabola…?). Druhý problém inscenácie sa formoval už v priestore predlohy: „Zásadným problémom dramatickej predlohy, ale aj inscenácie bola miera znakovosti: inscenácia v evidentnej snahe čo najpriamejšie zasiahnuť a pomenovať problematické okamihy našej nedávnej minulosti, z ktorej sa následne generujú viaceré traumy dneška, takmer celkom rezignovala na základný moment umeleckého diela – na jeho znakovú podstatu. Prvoplánové situácie a repliky posúvali tento dobre mienený projekt smerom k pamfletu, čím eliminovali možnosť, aby inscenácia nabrala rozhodný umelecký základ. Je jasné, že pri každom diele, ktoré si nárokuje na spoločenskú angažovanosť (čo je evidentné aj v prípade medzibrodských divadelníkov), je nevyhnutná vo výslednom tvare diela aj sociálno-kritická funkcia. No na druhej strane, ani v tomto prípade – keďže si inscenácia (tak ako každý divadelný artefakt) nárokuje byť umeleckým dielom – nesmie zabúdať, že v umení je prvoradá estetická funkcia. Zrejme v nerozhodnom kroku medzi výzvou byť čo najadresnejší a najapelatívnejší pre miestneho, lokálneho diváka a vyšším umeleckým cieľom sa akosi zasekla realizácia tohto projektu – ako keby nástojčivá snaha poukázať na stromy zoslabila základný cieľ: poukázať na les.“[1]

Ostrovského Posledná obeť v naštudovaní súboru Štronzo z obce Belá-Dulice vo svojom základnom režijno-dramaturgickom zámere tiež reagovala na aktuálne spoločenské momenty: situáciu z rokov 2020 – 2021 a celosvetovú pandémiu COVID-u. Nástojčivý problém, ktorý sa objavil v celom spektre spoločenského života vrátane toho kultúrneho a umeleckého – ako zostať aktívny a čeliť obmedzeniam a izolácii –, sa prejavil aj v lokálnych parametroch činnosti ochotníckeho divadelného súboru. Turčianski ochotníci priniesli obraz priam sizyfovského boja s vyčíňaním „novodobého moru“ a reštrikciami, ktoré ho sprevádzali: ich inscenácia je pokusom podať obraz frustrácií a raz pochybujúcej, inokedy pevnejšej vôle prekonať všetky obmedzenia a naštudovať inscenáciu. Každý divadelník v štúdiu novej hry nachádza zmysel svojho duchovného a umeleckého počínania – otázkou zostáva, či je možné tento zmysel aj naplniť v takých skľučujúcich podmienkach, akých sme boli svedkami v nedávnej minulosti. Z tohto v zárodku invenčného nápadu sa zrodila inscenácia, ktorá miestami mala predispozície na sugestívnu výpoveď o uvedenej situácii: fyzicky neprítomný režisér „režíruje“ prostredníctvom videohovoru, z čoho po prvotnom nadšení sa postupne začínajú generovať nové a nové prekážky technickej, ľudskej atď. povahy. V konečnom dôsledku z tohto modelu sa aj rodí inscenácia, ktorá by mohla mať aj isté parametre divadelného diela, no zostávajú pochybnosti, do akej miery je niečo zámer, do akej „čaro nechceného“, do akej improvizácia a či v konečnom dôsledku nie je takýto výsledok Pyrrhovým víťazstvom – povedané v duchu slov epirského kráľa: ešte jedna takáto inscenácia a súbor sa nám rozpadne! Vo svojej kritickej reflexii Michal Jasaň uviedol: „Vzhľadom na odcudzujúci interpretačný kľúč je ťažko určiť, či herecky a/alebo režijne slabšie momenty inscenácie sú umeleckým zámerom, ktorého cieľom je rezignácia na dokončenie inscenácie v nevyhovujúcich podmienkach […] Ide o obraz vnútorného boja s neprítomným režisérom a vlastnou umeleckou ambíciou? Alebo skrátka je to pokus o dokončenie remeselne kvalitnej konverzačnej komédie v absurdných podmienkach?“[2]

Dva prievidzské divadelné súbory – Divadlo „A“ a Divadlo Shanti – spojili svoje tvorivé sily a naštudovali slávnu Gogoľovu predlohu Ženba v réžii Petra Palika. Alžbeta Verešpejová kladne vyhodnotila režijno-dramaturgickú koncepciu, ako aj celkovú realizáciu inscenácie: „Pri dramaturgickej úprave (okrem škrtov) bol text hry doplnený funkčne o súčasný expresívnejší verbálny slovník, ale i rôznorodé vtipné vsuvky a intertextové narážky. Tieto textové doplnky nie sú však nadužívané. Ich zakomponovanie vyplynulo prirodzene z režisérovho rozhodnutia ponechať síce dej v Rusku, ale časovo ho prepojiť so súčasnosťou […] Sám Gogoľ poskytol, samozrejme, dostatok situácií a hojnosť osobitných postáv ako zdroj komiky a humoru rôzneho druhu. Palik z nich prirodzene ťaží, ale prináša vlastnú režijnú interpretáciu. Jeho ozvláštnenia mizanscén a konania postáv tak prinášajú so sebou neraz aj nové tóny irónie, sarkazmu či cynizmu.“[3] Prievidzská inscenácia priniesla do širších úvah o stave a smerovaní neprofesionálneho divadla na Slovensku dva zásadné momenty. Po prvé, poukázala na silu kontinuity a hodnotu práce s hereckým súborom: v inscenácii sa skvelými hereckými výkonmi prezentovali početní herci, ktorých už roky stretávame na našich vrcholných prehliadkach. Na druhej strane, o nič menej kvalitnými interpretáciami sa predstavili aj mladší členovia súboru. Takáto bohatá mozaika vekovo rozličných hereckých kreácií je dnes takmer výnimočná či skôr ojedinelá a svedčí o skutočne neúnavnej starostlivosti o súbor zo strany jeho dlhoročnej vedúcej Viery Boronkayovej. Druhý moment je dokladom, ako dobrá inscenácia využitím svojej znakovej podstaty dokáže vytvárať priestor na katarziu: ako upozornila porotkyňa Verešpejová, režisér nechal dej situovaný v Rusku, keď relatívne často zaznieva kriticky a satiricky zamerané spojenie „u nás v Rusku“ – no vzápätí sa u diváka vytvára priestor na nastolenie katarznej otázky: a ako je to u nás na Slovensku? Prievidzská inscenácia sa tak vyhla prvoplánovosti satirického pamfletu, no na druhej strane, vedená starou estetickou poučkou, že umenie je znak, vytvorila priestor pre ono spomínané Shakespearovo divadlo, ktoré nastavuje aktuálnej dobe zrkadlo.

Trebišovské Divadlo G obohatilo repertoár tohtoročného Belopotockého Mikuláša bulvárnou komédiou Marca Camolettiho Na správnej adrese. Na rozborovom seminári sa okrem iného poukázalo aj na potenciálny problém, či bulvárna komédia patrí do programu takejto špičkovej prehliadky. Ak v súčasnosti ešte stále hovoríme o pretrvávaní (alebo možno aj dozvukoch) postmodernistického programu, odpoveď jednoznačne hovorí v prospech Trebišovčanov: svojím široko koncipovaným programom tolerovania najrozličnejších pluralitných postojov postmoderna ani poetologicky, ani hodnotovo nijako nevylučuje tento žáner a vníma ho ako jeden z potenciálne mnohých možných prístupov. Neprofesionálna divadelná produkcia má právo uberať sa smerom k zábavnému divadlu. Jej východiskovým imperatívom nie je hľadať nové divadelné poetiky a nový divadelný jazyk. Neprofesionálne divadlo to môže, ale nemusí robiť. Táto úloha patrí skôr profesionálnej scéne, respektíve takému divadelnému prostrediu, ktoré je na to teoreticky a metodologicky fundované a pripravené. Navyše, keď sme svedkami, že profesionálni divadelníci sa priam predbiehajú v inscenovaní bulvárnych titulov, nikto nemá morálne právo vyžadovať od neprofesionálneho divadla, aby bolo experimentálnym laboratóriom. Aj neprofesionálne divadlo má právo užívať si pocit, že môže rozdávať svojmu obecenstvu zábavu a radosť. O to viac, keď v samotnom súbore je dostatok hercov, ktorí dokážu hrať presne podľa pravidiel žánru a jemu prislúchajúcej hereckej poetiky: „Trebišovskí divadelníci neprekročili nijakú červenú líniu divadla ani nezatúžili po nijakom zakázanom ovocí. Chceli len to, po čom túži každý divadelník: pozorného diváka, ktorého chceli pobaviť a rozosmiať. Keďže ide o herecky veľmi disponovaný súbor, toto predsavzatie nebolo ťažké naplniť. Herci sa dokázali s úspechom pohybovať medzi Skyllou a Charybdou, ktoré číhajú na každého, kto sa rozhodne inscenovať bulvár – medzi precízne stanoveným žánrom na jednej strane a nástrahami posilňovania komickosti lacným humorom na druhej strane.“[4]

V súvislosti so žánrovým zaradením inscenácie hry Róberta Odlera Rozvadenie alebo Pohroma pri páračkách súboru Herci z Hrnca z Hrnčiaroviec nad Parnou člen poroty Michal Jasaň uviedol: „Divadelný súbor Herci z Hrnca siahol po texte, ktorý je v programovej brožúre festivalu definovaný ako ,hra z ľudového prostredia reflektujúca zvyky a tradície pri páračkáchʻ. Dejový sujet je postavený na jednoduchej zápletke hádky a zmierenia dvoch rodín z prostredia malej dediny. Opiera sa o motívy, ktoré môžeme nájsť vo viacerých tradičných textoch s dedinskou tematikou. Skôr než o hľadanie nového tvaru ide o pokus vytvoriť novú ,klasickúʻ komédiu.“[5] Inscenácia aj vďaka tomuto nejednoznačnému žánrovému východisku zostala akosi na polceste medzi dvomi pólmi. Na jednej strane ako keby chceli ponúknuť domácemu hrnčiarovskému publiku niečo tradičné, niečo, čo ocenia aj skúsenejšie ročníky, ktoré veľmi často zostávajú – zvlášť v dedinskom prostredí – najvernejšou návštevníckou zložkou, niečo, čo identifikujú ako to „pravé orechové“. Na druhej strane ako keby si inscenátori uvedomovali, že divadlo sa predsa už nedá robiť rovnakým spôsobom ako pred pol storočím a že je potrebné nejaké osvieženie, inovácia – slovom: modernizácia (s úvodzovkami alebo aj bez). Tých náznakov „modernizácie“ by sa zrejme aj našlo (scéna, ktorá bola vyrobená z europaliet, výstredné, často až groteskné dámske účesy, líčenie atď.), no tento pokus o „svieži závan novej doby“ zostával akosi priškrtený prvkami, akými sú tradičný ľudový odev a v značnej miere herectvo, ktoré nepresahovalo rámce starodávneho ľudového „skororealistického“ divadla. Absencia dramatických situácií dávala inscenácii punc statického obrázku zacykleného v čase. Možno inscenácia aj chcela byť starým recyklovaným obrázkom z albumu, čo by podporovala aj východisková situácia inscenácie, keď si herci sadajú do póz navodzujúcich moment aranžovaného fotografovania, ale problém je v tom, že odpoveď je nejednoznačná a divák si právom kladie otázku: je to moja interpretácia alebo nadinterpretácia?

Po Ostrovského hre ako predlohe pre svoju inscenáciu siahlo aj Divadlo f*ACTOR z Liptovského Hrádku – tentoraz to bolo Výnosné miesto v réžii Michala Tomasyho. Ostrovského predloha ponúkla liptovským inscenátorom silnú výpoveď o neduhoch aktuálnej doby; tí sa jej v konečnom dôsledku zmocnili s výrazným aktualizačným vkladom. Hra „tematicky zrkadlí spoločenské niveau doby – moc peňazí, korupciu, servilnosť, amorálny despotizmus mocných i dehonestáciu vzdelania. Diagnóza silne evokujúca súčasnú spoločnosť si priam pýtala časový posun deja hry z polovice 19. storočia do prítomnej doby. Dramaturgická úprava textu počet postáv výrazne zredukovala a miestami doplnila dialógy o expresívny slovník. Réžia funkčnými detailmi podporila hodnotový kontrast dvojíc a charakterov postáv […] Ostrovského hra v aktuálnom dobovom šate na javisku nebola len oprášením viac ako storočnej hry. Zaujala svojím náhľadom a nadhľadom nad dobou i osobitným inscenačným tvarom“.[6] Divadelníkom z Liptovského Hrádku sa tak podarilo dospieť k hodnotnému dielu, v ktorom v rozhodujúcej miere zostali verní autorovi a jeho predlohe, ale na strane druhej podali výpoveď o svete, v ktorom žijeme tu a teraz. Ostrovského evidentne fascinoval problém, čo si počať s idealizmom – osobným, ľudským, idealizmom doby atď. Idealizmus hýbal svetom v predchádzajúcej epoche – v romantizme. No autor veľmi dobre reflektoval svoj dobový svet a konštatuje, že doba sa zmenila: vo svete vládne pragmatizmus, ktorý vyúsťuje do bezohľadnej dehumanizácie. Má sa človek vzdávať idealistického základu, ktorý dostal do vienka? Má ho presadzovať ako hodnotu vo svojom aktuálnom svete, aj keď zostane v mizivej menšine? A v konečnom dôsledku: nezrádza idealista často svojimi činmi aj proklamovaný idealizmus, ktorý si vytýčil ako vlastný program? Hrádocká inscenácia nastoľuje tieto témy a problémy, ktoré otvára Ostrovskij, v aktuálnom životnom prostredí: deštruktívny obraz zo záveru je akoby signálom apokalypsy, ktorá tento svet čaká, ak sa definitívne vzdáme boja za humanizmus – aj keby to bol idealistický boj. Parafrázujúc Fichteho: aj keď vieme, že ideálny svet nikdy nevybudujeme, to ešte neznamená, že nemáme oň bojovať.

Dalo by sa sumarizovať, že inscenácie z prúdu tradičného divadla priniesli moment, ktorý možno interpretovať dvojakým spôsobom: ako prinášajúci spokojnosť, ale rovnako tak aj obavy. Spokojnosť vyplýva z pocitu, že sme v súčasnosti ešte nezanevreli na dobu, v ktorej sme žili od 70. rokov 20. storočia a ktorú sme označovali ako postmodernú. Jedným z východiskových ideových a následne aj filozofických, kultúrnych, umeleckých atď. momentov postmoderny bolo presadzovanie princípov pluralizmu. Rezignáciou na tradičné piliere západnej kultúry, ktoré do popredia dávali európsky model nazerania na svet, presilu pojmového diskurzu atď., sa vytvorila platforma na širokú akceptáciu kategórií rozličných kultúr. V tomto postmodernom pluralitnom prostredí zanikala dovtedy preferovaná hodnotová hierarchizácia medzi rozličnými spoločenskými a kultúrnymi fenoménmi a do popredia sa dostával model rešpektu voči najrozličnejším javom, model hodnotovej relativizácie dovtedajších axiologických kategórií a koexistencie širokej platformy javov. Postmoderna bola vnímaná s pocitom uvoľnenia po spoločenskom napätí, ktoré trápilo svet počas tzv. studenej vojny, ako epocha, v ktorej každý jav má nárok na svoj kus sveta a svojich „päť minút slávy“. V takomto prostredí sa potláčala myšlienka ideologickej dominancie a uprednostňovala idea o konci veľkých ideologických naratívov. Akousi mantrou tej doby bola Fukuyamova téza o konci dejín, podľa ktorej západná civilizácia v demokratickom spoločenskom zriadení a trhovom hospodárstve našla svoj definitívny cieľ a už nie je nútená hľadať (experimentovať) nové formy spoločenského usporiadania.

V takomto kontexte je možné pozerať sa aj na výsledky, ku ktorým sa dopracovali divadelníci v línii tradičného divadla na tohtoročnom Belopotockého Mikuláši – ako na festival pluralizmu, kde najrozličnejšie poetiky, autorské odkazy, divadelné techniky atď. sa prezentovali v tom najkrajšom ponímaní postmodernizmu: dedinské súbory vedľa mestských, tradičnejšie postupy verzus inovatívnejšie, zámer rekonštrukcie „starého dobrého divadla“ oproti radikálnejším čítaniam klasiky atď.

Ten druhý moment, ktorý môže navodzovať isté obavy, vychádza z toho istého prameňa: dokedy tento uvoľnený postmoderný koncept dokáže prežiť? Západná kultúra postupne opúšťa program postmoderny a začína sa formovať nová spoločensko-kultúrna paradigma. Tá spochybňuje postmodernistickú tézu o konci boja ideologických naratívov a sme svedkami opätovnej konfrontácie tradično-konzervatívne pravicového na jednej strane a liberálno-progresívne ľavicového ideologického naratívu na druhej strane. Tento boj je evidentne len na začiatku: jeho priebeh, výsledok a dôsledky sú nejasné a neznáme; netušíme, čo bude na jeho konci. S istotou však možno tvrdiť, že tá postmodernistická ľahkosť, hravosť, túžba po karnevalizácii atď. má definitívne svoj koniec. Je jasné, že spoločenský vývin sa zastaviť nedá a boj, o ktorom je reč, takisto nebude možné zastaviť nijakým direktívnym spôsobom ani konsenzom v podobe „pokoja zbraní“. Preto ani netušíme, či už v blízkej budúcnosti sa aj na Belopotockého Mikuláš nebudú dostávať iba „ideologicky správne“ inscenácie, netušíme, aké rozmery nadobudne tento boj na vyšších poschodiach slovenskej/západnej kultúry, kto budú bojovníci za „správnu vec“ atď.

Tohtoročný Belopotockého Mikuláš však demonštroval jeden model pluralitnej koexistencie, ktorý aj autor tohto textu vníma ako hodnotu. Lenže každá hodnota, ako je známe, je determinovaná aj svojím sociálnym prostredím, svojou dobou – vrátane tej, ktorá príde.

Michal Babiak

predseda poroty

Foto: Jakub Jančo a Maja Vašicová

  1. BABIAK, Michal. Kokoš. In Bravó! Festivalový denník Belopotockého Mikuláš. Liptovský Mikuláš : Belopotockého Mikuláš, č. 1, 9. 6. 2023, s. 4.
  2. JASAŇ, Michal. Posledná obeť. In Bravó! Festivalový denník Belopotockého Mikuláš. Liptovský Mikuláš : Belopotockého Mikuláš, č. 2, 10. 6. 2023, s. 3.
  3. VEREŠPEJOVÁ, Alžbeta. Ženba. In Bravó! Festivalový denník Belopotockého Mikuláš. Liptovský Mikuláš : Belopotockého Mikuláš, č. 2, 10. 6. 2023, s. 7.
  4. BABIAK, Michal. Na správnej adrese. In Bravó! Festivalový denník Belopotockého Mikuláš. Liptovský Mikuláš : Belopotockého Mikuláš, č. 2, 10. 6. 2023, s. 9.
  5. JASAŇ, Michal. Rozvadenie alebo Pohroma pri páračkách. In Bravó! Festivalový denník Belopotockého Mikuláš. Liptovský Mikuláš : Belopotockého Mikuláš, č. 3, 11. 6. 2023, s. 4.
  6. VEREŠPEJOVÁ, Alžbeta. Výnosné miesto. In Bravó! Festivalový denník Belopotockého Mikuláš. Liptovský Mikuláš : Belopotockého Mikuláš, č. 3, 11. 6. 2023, s. 10.

Viac o inscenáciách a Belopotockom Mikuláši sa dočítate vo festivalových denníkoch:

https://www.nocka.sk/belopotockeho-mikulas-2023-vysledkova-listina/

#Bánovské_pokútne_divadlo  #Belopotockého_Mikuláš  #DISK  #Divadlo_„A“_a_Shanti  #Divadlo_F*ACTOR  #dNO  #Falangír  #Martina_Lörincová  #Milan_Slamenný  #Norika_Dřímalková  #Richard_Hlavatý 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto stránka je chránená pomocou reCAPTCHA a platia zásady ochrany osobných údajov a zmluvné podmienky spoločnosti Google.

PODOBNÉ ČLÁNKY