logotyp: JAVISKO.sk
Vyhľadať

RUBRIKY

Aktuality

Divadlo DISK, Trnava: CHOLESTEROL

Belopotockého Mikuláš 2023. Aký je jazyk dvadsiateho prvého storočia v prúdoch súčasného divadla?

48. postupová súťaž a prehliadka neprofesionálneho divadla dospelých Belopotockého Mikuláš – súčasné prúdy

Liptovský Mikuláš, 8. – 11. jún 2023

Liptovský Mikuláš pozval na štyri dni do svojich kultúrnych priestorov deväť najlepších inscenácií z prúdov súčasného amatérskeho divadla na festival Belopotockého Mikuláš. Podujatie sa otvorilo nielen divadelným hosťom, ale aj mikulášskemu publiku.

Prestížny festival, ktorý je vrcholom všetkých činoherných prehliadok, ukázal, ako tvorcovia súčasného ochotníckeho divadelného sveta uvažujú a akým jazykom sa vyjadrujú, prípadne aký jazyk kreujú. Nosnou témou tohtoročných inscenácií bola manipulácia v rôznych formách. Je to príznačné pre dobu, v ktorej žijeme a ktorú žijeme. Stále sa obávame, že nás niekto manipuluje – často sa stráca to, čo je a čo nie je reálne. Stretávame sa s prevracaním právd, hodnôt, reality. Či už zo strany štátu, či jednotlivcov. To má za následok, že mnohí ľudia strácajú pevnú pôdu pod nohami, vlastný názor a sú ľahšie manipulovateľní.

Celkom malé divadlo z Levíc si pre svoju inscenáciu zvolilo predlohu filmového a televízneho režiséra Petra Strnada s názvom Ako uvariť žabu. Prinieslo tému manipulácie a domáceho násilia. V čase, keď Slovensko nie je schopné podpísať Istanbulský dohovor, no napriek tomu násilie na ženách nevymizlo, je prínosné, že súbor upozorňuje na túto tému. Hlavná predstaviteľka je postavená v súdnej sieni do pozície retrospektívnej obhajoby svojho života v opozícii voči Bohu, ktorý na seba berie podoby dôležitých mužov jej života. Všetci hlavnú hrdinku sklamú – otec, neschopný prijať to, že nesplodil mužského potomka, priatelia zo školy, ktorým dokazovala svoju lásku fyzickou náklonnosťou, muž jej života, ktorý si do jej vlastného bytu privedie tehotnú partnerku a potom ju z neho vyhodí, ale i priateľ homosexuál, ktorý nie je schopný dať jej to, po čom naviac túži – lásku.

Tvorcovia si v rámci scénografie zvolili na inscenovanie tvar kocky, ktorým sa pokúsili nabúrať očakávaný vzorec príbehu, a vymedzili tým priestor posledného súdneho procesu. Priestor rozčlenili na situácie, ktoré sa odohrávali v kocke (súdny proces – prítomnosť) a mimo kocky (spomienky), čím ubrali inscenácii na dramatickosti a pridali na nadhľade, ktorý však neprinášal pochopenie pre hlavnú postavu. Zároveň z textu vyškrtli jedinú pasáž, kde mala postava Dany možnosť prvý a jedinýkrát vzoprieť sa Bohu, zobrali jej plastickosť. Divák tak nemá možnosť stotožniť sa s ňou, začne ju vnímať ako masochistickú postavu. Tvorcovia sa namiesto vzopretia snažili neverbálnou scénou ukázať odpustenie a zmierenie s Bohom – alebo mužským elementom svojej vlastnej osobnosti. Muži v príbehu sú agresívni, všetci hlavnej hrdinke ubližujú a žena je dobrá, trpí alebo sa snaží vyšplhať z „bahna“. Text pracuje so zaužívanými postupmi – nemilovaná dcéra, od ktorej sa očakávalo čosi iné, princíp, že niekoho súdia preto, lebo zavraždil nejakú osobu – nakoniec sa dozvedáme, že to vôbec neurobil, všetko o postave sa dozvedáme z prerozprávania, nie zo situácií – najskôr sa informácia povie a potom zahrá.

Celkom malé divadlo si razí svoju cestu a pokračuje v úspešnom modeli inscenácií s dvomi hercami hrajúcimi rôzne škály postáv. Súbor so svojimi hereckými aj režijnými dispozíciami by však mohol v budúcnosti siahnuť po kvalitnejšej dramaturgii.

Aj téma manipulácie „ovečiek“ cirkevnou vrchnosťou sa objavila v Spovednom tajomstve Silvestra Lavríka v autorovej réžii v Bánovskom pokútnom divadle. Tvorcovia uvažujú o cirkevnej vrchnosti ako o moci, ktorá si uzurpuje právo na stretnutie s Bohom. Nakoniec sa ukáže, že Boh ani Ježiš nekomunikujú s najvyššími predstaviteľmi cirkvi, ale s obyčajným „ožranom“, ktorý je jednoducho ľudský a má otvorené srdce, či váhajúcim a pochybujúcim kaplánom.

Inscenácia sa zaoberá viacerými témami a zložitejším jazykom: „Autor vytvoril zvláštny mikrosvet, ktorý neobchádzajú témy pokrytectva, malicherných sporov, ľudských slabostí. Inscenácia oscilujúca medzi vtipnosťou a vážnosťou pracuje s výrazným výtvarným rukopisom, funkčnou scénografiou, ktorej súčasťou je drevený kríž (v jednom momente symbolizuje kríž, ale mení sa na lavičku, poličku, posteľ, horizontálne a vertikálne čiary, môže pôsobiť aj ako falický symbol či totem…). Príbeh je popretkávaný viachlasným chórovým spevom anjelov a žien, čo spôsobuje, že všedné veci sa stávajú sakrálnymi. Pohybové partitúry žien pri modlení zas prinášajú asociáciu cirkevných obradov so spartakiádnym tancom sliepok. Režisér plne využíva muzikálne a pohybové danosti súboru, ktorého herecké výkony pôsobia vyrovnane. Herci sa nesnažia vyniknúť, ale svoje výkony podriaďujú celku. V niektorých scénach však nedochádza k naplneniu významu point mizanscén, herci nenechávajú dostatočný priestor pre diváka.“[1]

Súbor získal zlaté pásmo a ocenenie za hudobno-vizuálne spracovanie inscenácie.

Téma straty domova, vykorenenia, ale i manipulácie bežných obyvateľov oravského regiónu štátom sa objavila v inscenácii No Land námestovského súboru dNO. Súbor za svoju inscenáciu získal cenu za osobité spracovanie historickej témy a zlaté pásmo. Dokumentárna dráma s výraznými prvkami divadla poézie, popretkávaná poéziou oravského básnika Jána Kovalika-Ústianskeho, sa snaží zachytiť ťažký život na Orave a stavbu Oravskej priehrady s núteným vysťahovaním obyvateľstva, či už v časoch vojnového slovenského štátu, alebo po vojne pokračovaním výstavby za socializmu.

Maeterlinckovské používanie postáv Matky a Štátu zosobňuje archetypálne sily, ktoré sú zachytené v procese mocenského obsadzovania: „Oravská voda nám bude už len slúžiť a žiaden život viac nevezme.“[2] Súbor dNO sa snaží zachytiť presné mená a osudy, nad ktorými sa zamýšľa jazykom zovšeobecňovania – cez symboly a asociatívnym priradením biblických výjavov potopy. Vyjadrujú negatívny zážitok jedincov, ktorí sa nevyrovnali s osudom vykorenenia.

Inscenácia pracuje s drevenou konštrukciou pokrytou hlinou v horizontálnej polohe, ktorá zobrazuje oravskú krajinu ako archetypálnu silu – domov/matku pre ľudí z Oravy. Zároveň vidíme nad zemou zavesené fľaše s vodou. Tie sa funkčne používajú v rôznych situáciách – od fľašiek pálenky po Oravskú priehradu. Zem sa počas predstavenia transformuje do vertikálnej roviny a vytvorí stenu Oravskej priehrady – presný bod, od ktorého musíme (aj diváci spolu s hercami) premiestniť svoje korene a ostávame v rukách štátu. V tom istom momente sa v jednotlivých fľaškách visiacich zvrchu premieša voda s hlinou a stáva sa z nej bahno. Funkčná scénografia využívaná nielen v práci s rekvizitami, ale aj fyzickým narábaním s ľuďmi ako so symbolmi, poskytuje priestor na viacznakové čítanie. Presídľovanie ľudí z miesta na miesto sa začína násilným vysťahovaním divákov „štátom“. Niektorí diváci sa odmietnu presťahovať, hádajú sa a odchádzajú z predstavenia. Nič to však nemení na výsledku. Priehrada sa postaví, hlina sa odplaví, štát má svoju Oravskú priehradu a ľudia, ktorí sa vysťahovali, svoju traumu. Živá hudba podporuje autentickosť predstavenia. Inscenácia No Land vytvára divákovi, ktorý je vťahovaný do prežívania bolesti a súcitu, priestor pochopiť traumu ľudí, ktorých sa táto historická udalosť dotkla.

Inscenácia Price še na mňe popatrec! od Jozefa Jenča v podaní Divadla KĽUD z Kladzian vo východniarskom dialekte sa venuje manipulatívnym technikám hercov voči autorovi, ale aj divákovi. Rámec základnej dramatickej situácie vytvára autor, ktorý sa snaží napísať monodrámu. Nosný problém je rozhodnutie – ktorý z hercov súboru bude vybraný. Začne sa boj o postavu, kde sa herci nespoliehajú len na svoje herecké kvality, ale snažia sa divákov stiahnuť na svoju stranu rôznymi metódami. Divák si cez smiech postupne uvedomí, že sa ocitá v pozícii voliča, ktorého sa podobne ako herci snažia politické strany zlákať lacnými trikmi a sľubmi (guláš, benefity a podobne). Z ľahkej komédie sa postupne stáva kritika súčasnej politickej situácie. 

Devízou inscenácie je slovný humor, ktorý často vychádza z používania nárečia. Oveľa menej sa pracuje so situačnou komikou. Prínosom pre hru by bolo, keby sa opisné, vysvetľujúce časti skrátili, čím by sa zrýchlil temporytmus inscenácie. Vrcholným momentom hry je situácia, v ktorej sa herci vzbúria proti autorovi i divákovi. Autorovi sa podarilo reagovať na aktuálnu situáciu na Slovensku, na šírenie konšpirácií a hoaxov o zmanipulovaných voľbách, ktoré ešte len budú, a naznačiť manipuláciu časti voličov istými politickými stranami. Takáto situácia je zároveň absurdne komická aj desivo hrozivá. Tvorcovia sa však až príliš spoliehali na dosah aktuálnej témy a slovný humor a zanevreli na budovanie mizanscén zložitejších situácií, scénografie či hudobnej zložky. Napriek tomu inscenácia priniesla oslobodzujúci smiech a zároveň poukázala na aktuálne negatíva v našej spoločnosti. 

Divadlo Falangir z Kostolišťa prinieslo v titule Apokalypsa vo Veľkých Levároch alebo Čo by ste chceli za tie peniazetému postapokalyptickej vízie sebeckých jednoduchých ľudí, ktorí svojím neuváženým konaním ovplyvnia chod celej zemegule. Inscenácia zámerne pracuje s dekompozíciou, ktorá naznačuje roztrieštenosť súčasného sveta. Na začiatku vidíme flagelantov s nákupným vozíkom zo supermarketu odkazujúcim na konzumnú spoločnosť, na čele ktorých jeden hlása vízie utopistického sveta. Od sprievodu sa vždy jeden človek oddelí a bičuje sa za vlastné idey. Neskôr sa presúvame na zasadnutie obecného úradu vo Veľkých Levároch pripomínajúce ikonickú Poslednú večeru od Leonarda da Vinci. Obraz akoby predznamenával, že kým v Biblii zradí Ježiša jeden z účastníkov večere, na konci inscenácie zradia a obetujú najvyššieho predstaviteľa obce všetci prítomní. Od nadriadených orgánov príde manipulatívny prípis, že si musia uctiť Jána Maliarika, rodáka z Veľkých Levár. Ako je pre súčasnosť typické, hneď sa nájde agentúra Salvator, ktorá má naporúdzi program spasenia sveta, o ktoré sa celý život snažil Ján Maliarik. Pripravené inscenovanie časti života a myšlienok Maliarika spojené s víziami Apokalypsy sv. Jána tvorí nosnú časť inscenácie.

Divadlo Falangir získalo ocenenie za rezonujúcu výpoveď a prínos k hľadaniu netradičnej formy divadla.

Zet-divadlo zo Zelenča vytvorilo inscenáciu Návšteva v Linči na motívy hry Návšteva starej dámy Friedricha Dürrenmatta v dramaturgickej úprave Slávky Civáňovej. V inscenácii sa taktiež objavuje téma manipulácie. Hlavná hrdinka manipuluje obyvateľmi mesta a privedie celé mesto na mizinu tým, že ho postupne potajomky celé skúpi a nechá ho skrachovať. Obyvatelia sú tým náchylnejší prijať jej ponuku – za miliardu zabiť hlavného hrdinu aj za cenu, že zapredajú svoje vzťahy a ideály. Súbor pripravil divácky úspešnú inscenáciu s autorskými pesničkami, ukotvenú v konkrétnom prostredí použitím zelenečského nárečia. Dürrenmatovu Návštevu starej dámy chcel kedysi so súborom inscenovať Jozef Bednárik. Návšteva v Linči v réžii Petra Oravca by sa dala zaradiť do tradičných prúdov, pretože pracuje s interpretačnou technikou textu, ktorá nebola vytvorená v súčasnosti. Využíva však prostriedky súčasnej scénografie – video-/dataprojekciu, prepája prvky melodrámy s tragikomédiou: „Zanevretie na individuálne herecké motivácie spôsobilo, že z obyvateľov mestečka Linč sa vytvorila masa ľudí s rovnakým cítením, temporytmom a reakciami. Chór z obyvateľov mesta pôsobil ako jeden človek a zotreli sa mikropríbehy jednotlivých obyvateľov mestečka. Herecké akcie sa väčšinou odohrávali okolo centrálnej osi. Scénografiu tvorili na začiatku rôzne vyvýšeniny čiernej farby a dataprojekcia pútača. Po príchode Claire Zachanassisovej sa z praktikáblov vykľuli cestovné kufre starej dámy ako znak. Scénografia a kostýmy sa postupne menili na viac a viac pompézne ako prejav viac a viac zapredaného mesta. Dataprojekcia využívajúca makety miest či fotografiu lesa (2D obrázky) pôsobí naivne, miestami ako pokus o vtip, ktorý však v kombinácii s hereckou štylizáciou hlavnej hrdinky a hudbou nevychádza. Hudobná zložka sa snaží temporytmicky podporovať inscenáciu, ale aj ukazovať divákovi smer, ktorým má rozmýšľať či ako sa má cítiť. Svetelný dizajn tiež pôsobí pompézne a efektne podporuje veľkoleposť, ktorá však nemá funkčnosť v divadelných situáciách.“[3]

Divadelný súbor ČI-PR-CHA z Kremnice vytvoril autorskú pohybovú inscenáciu Démon. Prináša tému vzniku a existencie zla ako negatívnej sily a jej konfrontácie s dobrom ako nositeľom pozitívnej energie. Tvorcovia postavili proti sebe/vedľa seba/k sebe archetypy dualistickej koncepcie sveta (vo filozoficko-náboženských systémoch reprezentované napríklad v iránskom zoroastrizme, ale aj v čínskom učení o jin a jang) – Dobro, Tvoriteľa, reprezentované postavou Dievčaťa, a Zlo, Ničiteľa – Démona. Oba tieto archetypy sú k sebe priťahované silou, ktorej nevedia odolať. Démona priťahujú krásne veci (scéna s labuťou – symbolom čistoty, lásky, krásy a oddanosti, ktorá však po jeho dotyku zomiera), čoskoro si uvedomí svoju moc, ktorá je jeho silou a zároveň prekliatím, a narába s ňou opatrne. Téma manipulácie sa vkradne aj do tejto inscenácie v podobe Démonovho správania –dokáže ovládať, manipulovať dedinčanov, vnáša do ich životov agresívne správanie a robí všetko preto, aby bol čo najviac v blízkosti Dievčaťa. To si uvedomuje jeho negatívnu moc, snaží sa mu unikať, ale zároveň je k nemu priťahované. Divákovi začne byť jasné, že napriek všetkým odbočkám a peripetiám v deji, ktoré len odďaľujú nevyhnutný záver, láska medzi Démonom a Dievčaťom musí mať tragickú bodku. V okamihu naplnenia ich lásky, keď sa stretnú v objatí, prejaví sa negatívna sila Démona a Dievča zomiera. Autori inscenácie akoby kládli otázku – je zlo naozaj nemenné? A sami divákovi odpovedajú bielym kvetom vyrastajúcim spod nôh Démona.

Súbor uvádza, že nemá skúsenosti v oblasti nonverbálneho divadla a že chcel vo svojej tvorbe vyskúšať niečo nové. Ťažké na vytvorení nonverbálneho divadla je, že všetko, čo chceme, aby divák pochopil, musí byť presné a jasné. Bežný divák má problém orientovať sa v rýchlych pohybových statiach a môžu mu uniknúť viaceré symboly a významy. Režisér Peter Luptovský už v minulosti s prostriedkami neverbálneho divadla pracoval a hoci sa nedostatok hereckých skúseností prejavil vo vyznení niektorých scén, podarilo sa mu s kolektívom vytvoriť zaujímavú interpretáciu večného boja dobra so zlom.

Divadelný súbor Jána Chalupku z Brezna si na inscenovanie zvolil hru Orchester Titanik od súčasného bulharského spisovateľa Christa Bojčeva. Manipulácia sa v nej objavuje okrajovo a skôr v pozitívnom duchu. Štyria bezdomovci obývajú prázdnu stanicu, na ktorej vlaky už dávno nezastavujú. Každý z nich si pamätá šťastnejšie časy svojho života, ale vinou rôznych udalostí sa ocitli na okraji spoločnosti. Stále však veria, že sa im podarí presvedčiť rušňovodiča, že sú reálni cestujúci a vlak zastaví. Keď vlak konečne nečakane zastaví, sú takí prekvapení, že nič zo svojich nacvičených scenárov nezrealizujú a len s údivom sledujú, ako sa z vlaku vynorí kontajner a z neho postava Harryho Houdiniho. Pomocou jednoduchých trikov a mágie si Houdini získa pozornosť spoločnosti a postupne ju vťahuje do manipulatívnej hry s ilúziou. Na pozadí týchto situácii sa odvíja filozofická téma hegelovskej fenomenológie ducha. Houdini ich presvedčí, že silou vôle dokážu zmeniť svoj osud, nasadnúť do vlaku a odviesť sa na nové miesto. Len musia byť na to pripravení. Stále ich upozorňuje, že to nie je také jednoduché. Autor aj inscenátori sa divákovi nesnažia dať jasnú odpoveď, čo sa s jednotlivými postavami po nastúpení do vlaku – smetného kontajnera – stane. Naozaj ich Harry ilúziou poslal preč do šťastnejšieho sveta? Na stanici zostáva samotná postava Doka a pred divákom sa vynára otázka, prečo práve on. Z množstva ponúkaných možností sa čoraz viac vynára myšlienka subjektívneho idealizmu o neexistencii reálneho sveta – existuje len Doko a jeho vedomie, všetky ostatné postavy aj udalosti na stanici boli len jeho predstavy a ilúzie. Alebo aj to je len ilúzia?

Tvorcovia hry vytvorili zaujímavú scénografiu. Hra s nefungujúcimi, blikajúcimi písmenami názvu stanice poskytovala rôzne významy a presvedčila nás, že antonymá KONEČNÁ – NEKONEČNÁ majú k sebe občas významovo veľmi blízko. Dominujúcim prvkom scénografie bol smetný kontajner, ktorý akoby reprezentoval dopravný prostriedok privážajúci a odvážajúci ľudí, ale v prvom rade bol symbolom prepravy niečoho nepotrebného, čoho sa spoločnosť potrebuje zbaviť.

Použitie plyšového medveďa sa javilo kontraproduktívne. V hre, ktorá pracuje s otázkou, čo je skutočné a čo nie, použitie detského macka namiesto medvedice akoby dopredu odpovedalo, že je to len ilúzia, nie realita. Tým sa stala celá hra na ilúziu trochu zbytočnou.

Režisérka sa mohla oprieť o solídne herecké výkony predstaviteľov postáv, Milan Slamenný získal cenu za mužský herecký výkon za stvárnenie postavy Doka.

Divadlo DISK z Trnavy už tradične od prelomu osemdesiatych a deväťdesiatych rokov tvorí inscenácie kolektívnou metódou. Inak to nebolo ani pri inscenácii Cholesterol (Blaho Uhlár a kolektív). Ako jediná sa vymykala z radu ostatných inscenácií na Belopotockého Mikuláši práve tým, že neriešila tému manipulácie a používala vlastný divadelný jazyk. Pri hodnotení predstavenia som zvolila trochu inú metódu:

„Ocitám sa pri výjave z Kabinetu dr. Caligariho z roku 1920. Má to zmysel? Pýtam sa – má to zmysel takto rozložené? Vidím dieru v strede javiska. My pri tej diere. Každý niečo hľadá, niekomu sa niečo nepáči, niekto niečo očakáva a niekto poetizuje v kanáli. Tie oči, čierne oči, sa stávajú tieňom naneseným na viečka, prázdnotou tmy. Preto si nevidíme druhú tvár. Preto nechceme ukazovať druhú tvár, aby sme po tom smrteľne v starobe túžili. Čo je normálne a čo normálne nie je? Byť oholená alebo zarastená, biť deti, hrabať iba pre seba, milovať svoje mračná, prsia? Alebo ich nenávidieť?

Vidím dve strany mince, odveké boje medzi dobrom a zlom, smútkom a radosťou. A keď sa nestretneš s opozitom v konverzácii, stretneš sa s opozitom vo svojej vlastnej vnútornej konverzácii – v schizofrenickom blues. Alebo zisťujem, že hoci stojíš oproti žene holý, nikdy si sa nevyzliekol. Cholesterol samoty ako mračno sa na nás valí a my sme v tom len postavičky z filmu. Sochy slobody so zvonom v ruke čistiace cestu k slobode, či už tej telesnej, alebo duševnej.

Aj takéto procesy môžu nastávať vo vnútorných stenách žalúdka pri trávení ponúknutých pokrmov zo švédskeho stola.

Situácie založené na jednej okolnosti slovne využívajú potenciál absurdných dialógov. Kolektív vedome pracuje s témou škaredosti a hnusu, o ktorej väčšinou ,slušní ľudia‘ nehovoria. Kľúčom na čítanie uhlárovských inscenácií je spojenie s autentickým bytím jednotlivých hereckých výstupov a odblokovanie sa voči nadávkam a iným veciam, ktoré nás však, prirodzene, zatvárajú, keď na ne nie sme zvyknutí. Ľudia vo výstupoch vždy niečo na seba prezradia. Čím viac sa im to darí, tým viac sa im darí vťahovať diváka do ich absurdnej hry rozkladania. Dnešný výkon nebol herecky vyvážený, aj keď pôsobil autenticky.

Munchov Výkrik nezostane visieť, je prerušený záverečným rozpačitým výstupom. Škoda. Zostáva v nás cholesterol smútku zo života, ktorý vedieme? Z uvažovania, ktoré si nesieme? Z očakávaní, ktoré máme?

Z jedálneho lístka si vyberám…“[4]

Nie každý je ochotný ochutnať takýto typ inscenácie, pretože mu jednoducho nechutí. Stále však platí – koľko ľudí, toľko chutí. Umenie zostane umením, aj keď sa nepáči viacerým alebo väčšine.

48. ročník Belopotockého Mikuláša zvýraznil problematiku delenia inscenácií do súťažných kategórií prúdy súčasného divadla a prúdy tradičného divadla, lebo viaceré z nich sa hýbu na hranici kategórií. Prúdy súčasného divadla používajú moderné a experimentálne inscenačné postupy v oblasti réžie, dramaturgie, scénografie, hudby a herectva. Zámerom súťažnej kategórie je podporiť neprofesionálne divadelné súbory a divadelníkov v hľadaní netradičných a invenčných divadelných foriem. Ale čo sú v podmienkach amatérskych súborov netradičné a invenčné divadelné formy?

Napriek všetkým problémom a naznačeným, úprimne mieneným výhradám lektorského zboru možno s radosťou skonštatovať, že úroveň zúčastnených inscenácií bola dobrá a jednotlivé súbory potvrdili opodstatnenosť svojho zaradenia do programu celoštátnej prehliadky Belopotockého Mikuláš 2023.

Renata Jurčová

predsedníčka poroty

Foto: Jakub Jančo a Maja Vašicová


[1] JURČOVÁ, Renata. Spovedné tajomstvo. In Bravó! Festivalový denník Belopotockého Mikuláš. Liptovský Mikuláš : Belopotockého Mikuláš, č. 2, 10. 6. 2023, s. 11.

[2] dNO: No Land [inscenačný scenár]. Námestovo : dNO, 2022.

[3] JURČOVÁ, Renata. Návšteva v Linči. In Bravó! Festivalový denník Belopotockého Mikuláš. Liptovský Mikuláš : Belopotockého Mikuláš, č. 3, 11. 6. 2023, s. 6.

[4] JURČOVÁ, Renata. Cholesterol. In Bravó! Festivalový denník Belopotockého Mikuláš. Liptovský Mikuláš : Belopotockého Mikuláš, č. 3, 11. 6. 2023, s. 14.

Porota Belopotockého Mikuláša – súčasné prúdy 2023 pracovala v zložení:

Renata Jurčová (predsedníčka)

Jana Mikitková (členka)

Miroslav Lukačovič (člen)

Viac o inscenáciách a Belopotockom Mikuláši sa dočítate vo festivalových denníkoch:

https://www.nocka.sk/belopotockeho-mikulas-2023-vysledkova-listina/

#Bánovské_pokútne_divadlo  #Belopotockého_Mikuláš  #DISK  #dNO  #Falangír  #Milan_Slamenný 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto stránka je chránená pomocou reCAPTCHA a platia zásady ochrany osobných údajov a zmluvné podmienky spoločnosti Google.

PODOBNÉ ČLÁNKY