Keď Ministerstvo kultúry SR zverejnilo tlačovú správu o tom, že rok 2023 bude „symbolickou oslavou siedmich desaťročí existencie systému kultúrno-osvetových inštitúcií“[1], premkla ma istá úzkosť. Všetci totiž máme v živej pamäti, ako dopadol Rok slovenského divadla, teda pripomienka stého výročia založenia Slovenského národného divadla a stodeväťdesiateho výročia uvedenia prvého ochotníckeho predstavenia na našom území. Áno, bol to rok, v ktorom svet zachvátila pandémia Covid-19. Divadlá sa zatvárali, podujatia rušili a oslavu to nepripomínalo ani náhodou. Vzhľadom na všetky možné druhy kríz, ktoré našu spoločnosť odvtedy zamestnávajú, sa preto dalo očakávať, že tu niekedy v máji 2023 nastane čokoľvek od dopadu gigantického meteoritu po zombie apokalypsu.
Čuduj sa svete, je za nami polovica roka a po celom Slovensku sa úspešne uskutočnili a uskutočňujú podujatia rôzneho zamerania, súbory naďalej fungujú a osvetové strediská stále stoja na svojich miestach. Snáď si už teda s váhavým optimizmom môžem dovoliť opatrnú, no o to úprimnejšiu gratuláciu: všetkým osvetárom a osvetárkam, účastníkom a účastníčkam, ale aj lektorom a lektorkám workshopov, organizačným tímom podujatí rôzneho druhu a na stránkach Javiska, prirodzene, v prvom rade vám, ktorí sa venujete divadlu a umeleckému prednesu.
Hoci podobné okrúhle výročia zvádzajú hlavne k bilancovaniu, rád si ho odpustím. Sú tu stále mnohí, ktorí majú autentický zážitok z minulých desaťročí, hlavne si však myslím, že povedomie o minulosti je síce nesmierne dôležité, ale musí byť naviazané na vnímanie prítomnosti a predvídanie budúcnosti. Inak inštitúcia či jednotlivec zostanú zaseknutí v spomienkach. Pôvodne som sa na tomto mieste chcel venovať širšiemu okruhu tém, ktoré podľa mňa najviac ovplyvnia, v akej podobe bude oblasť divadla a javiskového prednesu oslovovať sté, stodvadsiate či stoštyridsiate výročie osvetovej činnosti. Avšak už hneď prvá sa ukázala ako dostatočne autonómna na samostatnú úvahu. Rád by som sa preto pristavil pri tom, prečo by do budúcnosti nebolo márne otvoriť širokú diskusiu o tom, ako sa postaviť k novej realite, pokiaľ ide o vzťah profesionálnej a neprofesionálnej tvorby.
Ako definujeme neprofesionálny charakter umeleckej tvorby?
Viem, nejde práve o najoriginálnejšiu tému. Uvedomujem si aj to, že prelínanie profesionálnej a neprofesionálnej sféry tu bolo prítomné vždy, a to v oboch smeroch. Fakt je však ten, že hranica medzi týmito dvoma skupinami sa stala v posledných zhruba dvoch desaťročiach zásadnou témou prakticky vo všetkých oblastiach života. Liberalizácia vnímania profesijnej odbornosti bola úzko naviazaná na liberalizáciu princípov pracovného trhu, ktorá sa v USA začala na konci osemdesiatych rokov minulého storočia, v deväťdesiatych sa naplno etablovala v Európe a v novom tisícročí začala prenikať aj na Slovensko. V oblasti divadla bol tento proces navyše podporený zvýšeným záujmom o autenticitu divadelného zážitku, ktorú nemusia sprevádzať technicky dokonale zvládnuté remeselné zručnosti nadobudnuté v akademickom prostredí. Špecifikom našej geografickej oblasti je, že po roku 1989 stratil štát monopol na zriaďovanie profesionálnych umeleckých telies, čo po transformačnom období viedlo k plnohodnotnej a systematicky fungujúcej nezávislej a súkromnej sfére. V nej má, prirodzene, každý aktér úplnú slobodu, čo preňho predstavuje štandard, na základe ktorého sa identifikuje ako profesionál.
Späť k súčasnosti: nie je to tak dávno, čo podstatnú časť sveta zamestnával nový fenomén zdieľaných služieb. Profesionálnym šoférom sa zrazu mohol zo dňa na deň stať ktokoľvek. Obdobná situácia nastala pri krátkodobom ubytovaní. Streamovacie platformy redefinovali pojem profesionál v oblasti hudby aj videotvorby. Najlepšie to vystihuje ohlas, ktorý na začiatku tohto roka vzbudila povinná registrácia pre všetkých vlogerov, ktorí finančne zhodnocujú nimi vytváraný obsah. Tieto príklady ilustrujú dve cesty, ktorými sa pri novom pohľade na profesionálnu a neprofesionálnu tvorbu možno vydať. Na jednej strane je tu liberalizácia obmedzení nasmerovaných na „certifikovaných“ profesionálov. Naozaj totiž nedáva logiku, aby v čase všadeprítomných online máp skladali taxikári skúšku zo znalosti mesta, v ktorom chcú získať licenciu. Určite nie v čase, keď stačí, aby na aute ceduľku TAXI vymenili za rovnakú s nápisom napríklad BOLT a môžu vykonávať rovnakú činnosť. V omnoho väčšej miere sa však využíva princíp sprísňovania pravidiel pre nové typy profesionálnej činnosti. Okrem spomínanej registrácie vlogerov a nezávislých hudobníkov sem možno zaradiť napríklad presné stanovenie limitu dní, počas ktorých môže majiteľ svoj byt v rámci Airbnb prenajímať. Po jeho prekročení sa musí dotyčný registrovať, čo so sebou prináša rôznorodé množstvo povinností, napríklad odvádzanie dane z ubytovania. Tento prístup zvolili viaceré turisticky atraktívne metropoly. Oba spomínané princípy možno, samozrejme, rôznorodo kombinovať, čo sa aj vo väčšine prípadov deje.
Otázka znie, akým spôsobom možno uvedené princípy aplikovať do umeleckého prostredia. Dlhodobo považujem za inovatívnu myšlienku špecializovaného odboru NOC, ktorého jedinou úlohou by bolo sledovať stav bankového konta každého účastníka neprofesionálneho festivalu či prehliadky. Okrem jasnej hranice profesionalizmu by tým NOC získalo aj účinný nástroj na zachytenie prípadnej korupcie smerom k porotám na súťažných prehliadkach. Obdobne by sa dali používať napríklad aj nepracovné výkazy, v ktorých by tvorcovia museli rozpisovať svoju náplň dňa. Pokiaľ by počet hodín strávených „ochotníckou“ činnosťou prevyšoval čas strávený v práci, automaticky by boli z neprofesionálnych prehliadok vyradení. Podobných kreatívnych nápadov by sa dalo, samozrejme, vymyslieť viac.
Možno by sa však na úvod stačilo pozrieť na základné oblasti činnosti NOC definované v jeho zriaďovateľskej listine. Vecne zhodnotiť, v akej miere zodpovedajú realite súčasnej doby, v akej sú skôr reliktom minulosti. Inak totiž môžu byť zneužité ako najslabšie miesto v obrane pred ekonomickými, ideologickými či inými vplyvmi externého prostredia.
Miro Zwiefelhofer
Ilustračné foto. Autor: Braňo Konečný. Na fotografii Jozef Ciller počas svojej prednášky v Barmuseu, Scénická žatva 2022, Martin.
- https://www.teraz.sk/najnovsie/kulturno-osvetova-cinnost-na-slovens/702252-clanok.html ↑
