Zvolen nie je iba jedno z kľúčových historických a kultúrnych centier Slovenska. Je to tiež mesto s vizuálnym smogom, developerským apetítom, mastnou zapekankou či pestrofarebnou architektúrou slovenskej verzie neoliberalizmu konca 90. rokov a zároveň mesto, kde klíčia drobné prevádzky s kvalitnou kávou, rekonštruuje sa nádherná budova knižnice a je pripravený projekt revitalizácie pýchy mesta – Zvolenského zámku. A na dôvažok, už po štyridsiaty deviatykrát sa tu na začiatku júna odohrala jedinečná divadelná udalosť.

Zámocké hry zvolenské (ZHZ) sú letný medzinárodný divadelný festival, ktorý tradične završuje sezónu svojho organizátora, Divadla Jozefa Gregora Tajovského (DJGT). V priebehu svojej histórie prekonal niekoľko zásadných transformačných etáp.^[1] Hlavný program najskôr spájal iba lokálne divadlá, následne sa pridali opera i balet, ktoré však z dramaturgie festivalu v roku 2015 vypadli. Vzhľadom na nestabilné subvencie sa od roku 1993 raz razantnejšie, inokedy poskromne pokúša prekročiť hranice regiónu, vyplniť podtitul „medzinárodný“ zahraničnou tvorbou a ponúknuť publiku pestrú škálu titulov, poetík a rozličných naštudovaní známych i autorských hier. Základná poznávacia črta festivalu, ktorá je preň od jeho vzniku charakteristická, však ostáva. Organizátori majú každoročne za cieľ rozšíriť dejisko scénického (v minulosti aj výtvarného či hudobného) umenia z tradičnej sály do verejného priestoru, predovšetkým na nádvorie zámku. Odtiaľ sa bohatý program medzičasom „udomácnil“ aj v Parku Ľudovíta Štúra, na Námestí Slovenského národného povstania či tento rok aj v Krajskej knižnici Ľ. Štúra a Starej radnici. To robí zo ZHZ najstarší plenérový divadelný festival na Slovensku. Štyridsiatemu deviatemu ročníku sa však oživovanie verejných priestranstiev darilo len sťažka pre nepriaznivé počasie, technickú náročnosť hosťujúcich produkcií a fakt, že nádvorie Zvolenského zámku je až do odvolania z dôvodu havarijného stavu neprístupné pre hromadné akcie. Tieto okolnosti zapríčinili, že až na pár výnimiek bol tohtoročný program situovaný do interiérov.

Od roku 2021 sa dramaturgická rada rozhodla premýšľať koncepčnejšie a začala ročníky tematizovať. Vďaka tomu môže reagovať na viaceré, niekedy aj protirečivé ciele (byť turistickým lákadlom i prehliadkou kvalitného umenia zároveň) a zároveň byť stmeľujúcim prvkom. Po „reštarte“ (2021) a „domove“ (2022) zastrešila výber tohtoročného hlavného programu téma „legendy“. Podľa slov umeleckého šéfa DJGT Petra Palika však nemá táto téma jestvovať sama osebe, má svojím vnútorným ideologickým kompasom predznamenať aj ďalšiu sezónu divadla. Ambiciózne sa pri tejto tematickej profilácii ročníka javí rozhodnutie naďalej podporovať vo festivalovom programe žánrovú rôznorodosť, spolupráce s regionálnymi divadlami, medzinárodnú účasť a inscenácie, ktoré by reflektovali aj environmentálne témy. DJGT totiž už v roku 2021 zaviedlo environmentálny program Zelená scéna, ktorý deklaruje záväzok myslieť, konať a tvoriť pre prírodu a trvalo udržateľné životné prostredie. Vďaka tomu má aj ZHZ ako jeden z mála divadelných festivalov na Slovensku samostatný environmentálny program. Dramaturgická rada v zložení Peter Palik, umelecký šéf, Ján Chalupka, dramaturg DJGT, Barbora Cannerová, lektorka dramaturgie DJGT, a externí spolupracovníci Milo Juráni, teatrológ a dramaturg, a Jaroslav Voľanský, dramaturg a pedagóg, sa teda pokúsila o kombináciu (niekedy protichodných) tendencií a umeleckých prúdov, od nezriaďovanej scény po komerčnejšie inscenácie.

O legendách pietne i kriticky

Na 49. ročníku ZHZ sa prezentovalo osemnásť slovenských a tri zahraničné divadlá. Deklarovanú tému by sme pritom mohli signifikantnejšie vystopovať pri ôsmich z nich, a to počnúc otváracím predstavením Hauerland domáceho divadla, ktoré bolo zároveň poslednou premiérou DJGT v končiacej sa sezóne. Inscenácia vychádza z reálnych osudov karpatských Nemcov na strednom Slovensku, ktorí boli po druhej svetovej vojne na základe kolektívnej viny násilne vysťahovaní z Československa.

Hosťujúce divadlá sa k téme festivalu vzťahovali dvoma spôsobmi – „formálne“ či dramaturgicky. V prvom prípade šlo o inscenáciu Divadla Astorka Korzo ’90 Jakub a jeho pán podľa predlohy popredného česko-francúzskeho spisovateľa Milana Kunderu alebo o inscenáciu s hereckou legendou (Martin Huba v inscenácii Kontrabas Štúdia L+S). Iné divadlá, ktorých inscenácie možno zaradiť do línie tematických inscenácií, nachádzali legendy medzi „obyčajnými ľuďmi“ druhej polovice dvadsiateho storočia, v ktorých sa zrkadlí charakter doby, národa, regiónu a spoločnosti. Konkrétne inscenácie resuscitovali zaprášené či potláčané spomienky, ohýbali glorifikáciu zaužívaných mýtov, ale aj vyniesli na piedestál tých, ku ktorým nebola historiografia doposiaľ žičlivá. Festival tak nepriamo kládol otázky spojené so súčasnou krízou politickej, vedeckej či intelektuálnej reprezentácie, voči ktorej má dnes väčšinová slovenská spoločnosť skôr averziu. A hoci sa niektoré inscenácie v rámci festivalovej skladačky umne vymedzovali voči spôsobu myslenia ignorujúcemu bohatosť historických perspektív, niektoré sa, naopak, utvrdzovali v stereotypnom uchopení dejinných súvislostí s nádychom nostalgie a sentimentu.

Príkladom je Zem pamätá Slovenského komorného divadla z Martina, ktorá sa po diváckom úspechu v roku 2021 dostala do festivalového programu po druhýkrát. Inscenácia o kariére a osobnom živote speváka a interpreta Karola Duchoňa v réžii Jiřího Havelku výraznejšie neprovokuje a nekladie si nepríjemné otázky o často kontroverznom správaní idolu populárnej hudby. Predkladá publiku esteticky uhladený revuálny formát využívajúci princípy dokumentárneho divadla, plný naživo odohratých piesní, choreografických výstupov a živelného herectva celého ansámblu.

Naopak, monodráma Dialóg o vine a treste z cely smrti sa môže zdať z diváckeho hľadiska ako nezáživné scénické čítanie o posledných okamihoch politika, komunistického ministra a spisovateľa Vlada Clementisa v cele smrti. Režisérka Irena Žantovská však našla s málom výrazových prostriedkov (zavesený povraz a herec Marko Igonda čítajúci na stoličke text) spôsob, ako si uctiť významného verejného predstaviteľa, a pritom ho podrobiť nekompromisnému výsluchu. Škoda však, že sa inscenačný tím až príliš sústredil na logocentrické chápanie divadla, čím obmedzil publiku priestor na vlastnú imagináciu.

Ďalšou pozvanou inscenáciou, ktorá na festivale tematizovala legendy, bol Futbal alebo bílý anděl v pekle v réžii Jána Luterána. Text Daniela Majlinga a Michala Jánoša uviedlo Divadlo Jána Palárika z Trnavy ako poctu lokálnemu futbalovému mužstvu z konca 90. rokov, ktoré na vrchole svojej slávy z nevysvetliteľných príčin prehralo rozhodujúci zápas o majstrovský titul v Rimavskej Sobote. Dodnes sa špekuluje o tom, či boli rozhodcovia podplatení, hráči kúpení alebo zápas zinscenovaný. Len zriedka objavíme na slovenských zriaďovaných scénach dramaturgické počiny, ktoré by sa venovali domácim a stále živým spoločenským či politickým kauzám a škandálom. Pre festival to bol preto dobrý dramaturgický „ťah na bránku“. Hoci aj v tomto prípade bola primárnym cieľom inscenácie harmonizujúca divácka atraktivita, Luterán dokázal tlmočiť témy veľmi jasne a infiltrovať aj spoločensko-politické narážky týkajúce sa mečiarizmu, bielych golierov, korupcie atď. Už koncept postáv časovo ukotvených v súčasnosti, ktoré spomínajú na dané obdobie (skreslene, sentimentálne, neúplne), vnáša do témy legiend vyššiu mieru autentickosti, pravdivosti a objektivity. Pôsobivý vizuálny koncept spájajúci činoherné a spevácke výstupy (podobnosť so Zem pamätá) pritom neslúži iba hlavnej fabule (základom scénografie je červeno-čierny zadný prospekt pripomínajúci futbalovú tribúnu), ale v metatextovej rovine odkazuje na univerzálnejšie roviny (scénografia zároveň asociovala peklo či erotický salón – symbol ľudskej chamtivosti a morálneho rozkladu). Publikum sa konfrontovalo nielen so športovými legendami presahujúcimi hranice svojho regiónu, ale aj s rafinovane maskovanou spoločensko-politickou groteskou tých, ktorí stáli v úzadí diania. Inscenácia otvárala cestu k viacerým dodnes nevyriešeným kauzám aj mimo športu, čo jej pridalo na aure angažovaného, priam politického diela.

Festivalovým highlightom bola inscenácia Špinarka ostravského Divadla Petra Bezruče v réžii Tomáša Dianišku. „Žánrovka“ o miestnej rodáčke, speváčke Věre Špinarovej, už získala niekoľko prestížnych ocenení vrátane Ceny divadelnej kritiky za najlepšiu pôvodnú hru a herecký výkon protagonistky Markéty Matulovej. Treba zdôrazniť, že rola herečke dokonale sadla. Matulová sa dokázala priblížiť Špinarovej špecifickej farbe hlasu, pohybom a občasnému neokrôchanému prejavu v civilnom živote. Tvorivý tím si zvolil podobný inscenačný koncept ako martinskí kolegovia: prebiehajúci koncert, neustále prítomná kapela na javisku, tanečné kreácie a presne temporytmicky vystavané mizanscény. Špinarka je, podobne ako Zem pamätá, vyskladaná zo známych i menej známych situácií zo života legendy, ktorej sa aj napriek nepriazni komunistického režimu, nevôli konzervatívnej matky a faktu, že nezapadala do povoleného mainstreamu, podarilo hudobne preraziť. Dokumentárna fikcia, ako inscenáciu definuje sám autor, sa sústreďuje na život speváčky vrátane jej negatívnych povahových rysov, pričom textu nemožno uprieť istú ladnosť a premyslené plynutie zo situácie do situácie. Problematická sa javí skôr dramaturgia dobových kontextov, ktoré divadlo až primitívne generalizuje a toporne sa dopúšťa mnohých klišé. Komunistickí funkcionári majú takmer kabaretne sploštené vlastnosti, v reproduktore znie dnes už obohratý záznam rádiového vysielania o vpáde vojsk v roku 1968 a do hĺbky nešli ani v téme kolaborácie či zachovania si vlastného svedomia a autentického umeleckého prejavu.

Podpora lokálnych divadiel a aktivít

Jednou zo staronových ambícii festivalu je poskytnúť priestor na prezentáciu aj lokálnym divadlám a ich dielam. Tento rok sa do programu dostala Štátna opera z Banskej Bystrice s operetou Paganini o talianskej hudobnej hviezde začiatku 19. storočia, inkluzívna Veľká cesta Bábkového divadla na Rázcestí pre deti so zrakovým a sluchovým znevýhodnením, audiovizuálna (re)performancia Vnorená nezávislého divadelného zoskupenia Odivo reflektujúca tému opatery a limitov tela, autorský projekt Hrubé čiary študentov 4. ročníka herectva na Akadémii umení v Banskej Bystrici o histórii slovenskej migrácie či prezentácia knihy Kosmopol o rovnomennej imerznej inscenácii odohrávajúcej sa v Banskej Štiavnici v meštianskom dome, ktorý funguje ako kultúrne centrum Eleuzína.

Zvolenské divadlo však nekoexistuje iba v sieti divadelných scén a iniciatív, jeho festival sa medzičasom ocitol aj v bohato zaplnenom priestore performatívnych či multižánrových prehliadok v regióne. Miestne publiká môžu v bezprostrednom rádiuse navštíviť okrem ZHZ aj Bábkarskú Bystricu, Festival Zála či Dni tanca v Banskej Bystrici, Divadelný Hronsek na nádvorí neďalekého vodného hradu Hronsek alebo Kremnické gagy v Kremnici. Nie je udivujúce, že sa v rámci tejto ponuky môžu jednotlivé podujatia odohrávať súbežne, čo sa aj stalo práve v prípade ZHZ a medzinárodného festivalu Dni tanca. Potešujúce však je, že sa voči tomu obaja organizátori nestavali negatívne, naopak, využili túto príležitosť na rotáciu obecenstiev a vzájomne obohacujúce prelievanie častí programov. A tak sa stalo, že sa do hlavného programu ZHZ dostali choreograficko-obrazový Horror vacui transdisciplinárneho projektu Amplio Espectro (v slovensko-mexickej koprodukcii), tanec vo verejnom priestore Jáma lvová unlimited (koprodukcia Tanec Praha, Ponec, SE.S.TA) a slovensko-španielska dvojica Lapso Cirk s dych berúcim novým cirkusom Ovvio. Tanečníci Tomáš Václavek a David Diez Mendez hravou formou „kto z koho“ podrobili skúške svoje vlastné fyzické limity a zákony gravitácie. Skúšali balančné experimenty s doskami opretými o stoličky tak, aby v symbióze s ľudskou váhou popierali všetky predpoklady o zemskej príťažlivosti, alebo zapreli svoje telá o dosky tak, že vytvárali ilúziu levitácie. Cenná na predstavení nebola iba estrádna prezentácia úctyhodných výkonov, ale aj významy, ktoré rôzne pozície tiel a veľkých drevených dosiek generovali (priateľstvo, dôvera, tlak na súťaživosť, hravosť ako základ spoznávania a podobne). Zvolenskí organizátori zasa ponúkli svojim kolegom zo Štúdia tanca autorskú pohybovú stereodrámu Krehkosť v podaní zoskupenia Jedným dychom. Medzižánrová produkcia nadväzuje na dramaturgickú líniu, v ktorej režisérka a performerka Veronika Malgot programovo skúma podoby feminity optikou vlastných skúseností. Spolu s Libušou Bachratou uchopili tému ľudskej krehkosti poeticky, pohybovo, autenticky, drsne i s rurálnou energiou. Základom scénografie bol vznášajúci sa kubus, konštrukcia príbytku, ktorý symbolizoval bezpečie domova, ale i zväzujúce tradície či fluidné interpretácie našich rodinných a civilizačných koreňov. Performerky pátrali po význame a pôvode slova „krehkosť“ a reflektovali vývoj svojho vzťahu k nemu – predovšetkým ako matky, ktoré samy seba idealizujú, vulgarizujú, politizujú či zámerne stereotypizujú. V mozaike často esteticky odlišných textových pasáží, audionahrávok a projekcií však chýbal jednotiaci tmel, ktorý by pomerne ostrý nesúlad medzi poetickou nedourčenosťou významov a občasne manifestačne moralizujúcou výpoveďou obrúsil do konzistentnejšieho tvaru.

Ak Jedným dychom burcovalo emócie publika v otázkach o postavení žien v spoločnosti a nutnosti vniesť krehkosť do našich životov, monodráma Postaraj sa! v podaní DJGT bola pomyselnou reakciou na túto výzvu. Inscenáciu zaradili organizátori do programu na poslednú chvíľu ako náhradu za projekt Ich habe genug/už stačí Petra Mazalána, o ktorý nebol veľký záujem. Je veľká škoda, že festival nenašiel spôsob, ako túto inscenáciu udržať v programe. Výnimočný text Hermanna Hesseho o zložitom hľadaní samého seba a kantáta Johanna Sebastiana Bacha o túžbe uniknúť pozemskej biede sa snúbia v priestorovom diele, ktoré je skutočným divadelným rituálom. Oproti tomu v inscenácii Postaraj sa! sa Ondřej Daniš ako neúspešný barový muzikant, otec malého syna Pepina a submisívny manžel úspešnej kandidátky vied humorne vyspovedal zo svojho údelu a interagoval s publikom s oveľa priaznivejším ohlasom. Predlohou komornej, miestami kabaretnej inscenácie je novela českého autora Petra Šabacha, známeho scenáristu úspešných filmov. Aj v hre Postaraj sa! využíva niekoľko kinematografických postupov. Detailne sa sústreďuje na každodenné trávenie času otca s dieťaťom – pri raňajkách, na pieskovisku, pred spaním. Tvorivý tím publikum oslovuje obrátenými stereotypmi patriarchálnej kultúry. Javiskovými „partnermi“ sú Danišovi iba klasická gitara a ukulele, s ktorými – často ako s bábkami – metaforicky pracuje. Ukulele ukladá spať ako syna, zatiaľ čo veľká gitara, na ktorej strieda melodramatické melódie so sarkastickou dikciou v speve, symbolizuje jeho. Príbeh o dobrom otcovi, ktorý má svoje nedostatky, sa síce nezaobišiel bez javiskového klišé, no bol dojímavým podnetom na zamyslenie nad tým, aké rodinné vzťahy sme ochotní a schopní udržiavať.

Kto chce veľa objať, málo zovrie

Považujem za dobré znamenie, že sa slovenské divadelníctvo stále zaoberá novými perspektívami známych, ale aj zámerne prehliadaných osobností našich dejín a že sa aj prestížny regionálny festival rozhodol pre takúto reflexiu. Neubránim sa však pocitu, že festivalový lajtmotív bol bezpečným argumentom na odôvodnenie dramaturgickej skladačky programu. Vo viacerých festivalových inscenáciách totiž môžeme vystopovať interpretačný menovateľ, ktorý z kulís totalitnej minulosti vytvára skôr stereotypný plagát. Ak Jiří Havelka či Tomáš Dianiška kreovali novodobých hrdinov a hrdinky z radov popkultúry, no využívali pri tom klišé v zobrazovaní dobových reálií, Ján Luterán „kope do bránky“ odvážnejšie a prináša väčšinovému publiku málo známy námet z kontroverznej ponovembrovej reality, čím z témy „legendy“ vytvára živý obraz súčasnej spoločnosti. Podobne „kontroverzne“ mohla vyznieť monodráma Dialóg o vine a treste z cely smrti, ktorá aj napriek estetickej nezáživnosti rehabilitovala diskutabilného politika a spisovateľa a tým nahlodala dominantný výklad dejín komunizmu. Možno by téma festivalu fungovala stimulujúcejšie, ak by sa vzťahovala na konkrétnejší aspekt, napríklad zabudnuté legendy, legendy o krehkosti, novodobé legendy a podobne.

Okrem hlavného programu pripravil festivalový tím aj tento rok sprievodný program, ktorý pozostával z tradičného festivalového podcastu, verejného výstupu zo speváckeho workshopu, výstavy Ochotnícke divadlo vo Zvolene, divadla detských rozprávok v miestnej knižnici či prezentácie študentských prác zvolenskej Technickej univerzity. Tieto aktivity mali za cieľ okrem iného utužovať širokú škálu miestnych partnerstiev, ktoré presahujú svoju umeleckú oblasť smerom k vzdelávacej a občianskej infraštruktúre. Z tohto hľadiska je najinšpiratívnejšia spolupráca s festivalom Dni tanca, ktorá sa môže stať pre budúcoročný jubilejný zvolenský festival mimoriadne prínosnou, a to nielen z hľadiska diverzifikácie publika, objavovania nových talentov a potvrdzovania novej estetiky, ale snáď aj v snahe dostať sa v rámci témy ročníka čo najhlbšie.

Jakub Molnár

1. Viac In FERENČUKOVÁ, Uršuľa. Zámocké hry zvolenské – 40 rokov festivalu s dotykom hviezd. Zvolen : Divadlo J. G. Tajovského vo Zvolene, 2013, 124 s. ISBN 978-80-971384-0-0. ↑