logotyp: JAVISKO.sk
Vyhľadať

RUBRIKY

Aktuality

default thumbnail: JAVISKO.sk

Viera Dorčová-Babiaková: Na Slovensku sa obecenstvo smeje, v Srbsku to berú vážnejšie

V srbskej Vojvodine žije toľko Slovákov, ako vo väčšom slovenskom meste. Slováci sem prišli už pred tristo rokmi a stále si uchovávajú slovenské tradície a kultúru. O tom, ako sa darí vo Vojvodine slovenskému divadlu, sme sa rozprávali s členkou Divadelného súboru KUS Zvolen, Vierou Dorčovou – Babiakovou.

Keď som prvýkrát videl názov vášho divadla, KUS Zvolen, tak ma to trochu zarazilo. Čo znamená skratka KUS a prečo má srbské divadlo vo svojom názve slovenské mesto?

KUS je skratka pre Kultúrno – umelecké stredisko a Zvolen je jeho názov. Vybraný bol na základe toho, že Slováci, ktorí prišli do Kulpína, pochádzali z okolia tohto slovenského mesta. Na územie dnešnej Vojvodiny prichádzali od roku 1745.

Kedy vzniklo vaše divadlo?

Prvé divadlo v Kulpíne bolo zahrané v roku 1904. Naše kultúrno umelecké stredisko s názvom Zvolen bolo úradne založené v roku 1972. Nejde však len o divadlo, pôsobia u nás aj folklórne a spevácke skupiny.

Čiže divadlo v Kulpíne už funguje viac ako 100 rokov?

Áno, hoci s prestávkami, nehralo sa nepretržite.

Hráte výlučne po slovensky?

Áno,Kulpín je na 80 percent slovenská dedina. Nehráma však len slovenských autorov, ale aj zahraničných. Vždy si nájdeme slovenskú predlohu a hráme po slovensky. V srbčine nehráme vôbec.

Na festival Scénická žatva ste prišli s hrou Stanislava Štepku. Prečo ste si vybrali práve hru Konečná stanica?

Vybral ju náš režisér Alexander Bako. Sme veľmi početný herecký súbor, nevedel, čo s nami, a tak našiel takú predlohu, v ktorej je veľa postáv. Navyše, Stanislav Štepka je vlastne staropazovský zať. Jeho manželka je zo Starej Pazovy, čo je ďalšie slovenské mesto vo Vojvodine, od Kulpína je vzdialené približne 120 km. Náš režisér sa s ním dokonca pozná, keďže pán Štepka chodieval do Starej Pazovy. Navyše, Radošinci už v minulosti hrali u nás v Petrovci, takže sme o nich vedeli.

Čím vás oslovila samotný Štepkov text?

Je to síce šité na Slovensko deväťdesiatych rokov, ale čiastočne sa to dá preniesť aj ku nám. Sú tam viaceré state a repliky, ktoré úplne sedia na našu súčasnú politickú a ekonomickú situáciu.

Snažili ste sa to predstavenie urobiť tak, aby z toho boli čo najviac cítiť Radošinci, alebo ste si povedali, že to urobíteúplne inak?

Nechceli sme, aby sa to na seba podobalo. Preto sme si ani nepozreli predstavenie v podaní Radošincov a ani film, ktorý bol podľa neho natočený. Pozreli sme si to až po našej premiére.

A čo ste zistili?

Že ich predstavenie trvá omnoho dlhšie ako to naše. Stano Štepka si napíše text, ale potom veľa improvizuje a preto to aj tak dlho trvá. My sme to však nechceli kopírovať, chceli sme, aby to bolo trošku iné, aby to bolo naše, a aby to v prvom rade naše publikum pochopilo. Hrali sme to už aj tu na Slovensku, v Topoľčanoch a reakcie publika boli super.

Je rozdiel medzi obecenstvom na Slovensku a v Srbsku?

Je to iné. Na Slovensku je to tak, že keď povie niečo Radošinec, tak je to smiešne. Takže obecenstvo na Slovensku to celé berie pozitívnejšie. Naši ľudia to vnímajú osobnejšie, zrejme kvôli celkovej situácii, ktorá u nás nie je veľmi ružová.

Čiže na Slovensku je to viac komédia a v Srbsku skôr tragikomédia?

Áno, presne tak.

Čím to je, že v Kulpíne je slovenská kultúra aj po tristo rokoch stáleživá?

Je to veľmi silnounárodnou hrdosťou. Naši predkovia museli držať spolu, aby nejako prežili tých tristo rokov. Zažili maďarizáciu, prvú svetovú vojnu, druhú svetovú vojnu a všeličo iné.

Svoju úlohu samozrejmezohrala aj Matica slovenská, ktorá bola v Srbsku založená v roku 1932. Jej pôsobenie však bolo prerušované a definitívne obnovená bola až na začiatku deväťdesiatych rokov, čiže v tých najhorších možných podmienkach – rozpadla sa Juhoslávia a začala občianska vojna. Bolo to obdobie silného nacionalizmu a vtedy sa naším ľuďom podarilo činnosť Matice znovu obnoviť. Okrem toho máme ako menšina vo Vojvodine veľké práva. Máme svoje základné a stredné školy,v Novom Sade na univerzite je možnosť študovať slovenčinu, slovenský jazyk a literatúru. Máme Národnostnú radu, sedemdesiatročný novosadský rozhlas, lokálne rozhlasy, týždenník Hlas ľudu.

Čiže slovenské deti vo Vojvodine vyrastajú do veľkej miery v slovenskej kultúre?

Áno.

Pre Vás je ktorý jazyk prvý? Slovenčina alebo srbčina?

My sa doma rozprávame iba po slovensky. Srbčine rozumieme, nemáme s ňou problém. Napríklad Maďari majú so srbčinou ťažkosti, lebo sú to rozličné jazyky. Nevedia sa prehodiť z jedného na druhý. My áno.

Najmladšia generácia vám nehovorí, že na čo by rozprávali po slovensky, keď sa narodili v Srbsku a žijú tam?

Nie, to nie. V čisto slovenských rodinách sa rozpráva po slovensky. V zmiešaných manželstvách sa jeden rodič rozpráva s dieťaťom po slovensky a ten druhý po srbsky, takže deti vedia rovnocenne oba jazyky. Slováci zo Slovenska, ktorí nás navštívia, hovoria, že je to pre nich veľmi zvláštne, keď prídu do obchodu a hovorí sa tam po slovensky. Hoci situácia sa už trochu mení, ľudia z mesta si kupujú domy na dedinách, takže už ani ten Báčsky Petrovec a ani Kulpín nie sú také čisto slovenské, ako kedysi.

Centrom slovenskej kultúry v Srbsku je Báčsky Petrovec?

Dalo by sa to tak povedať. Báčsky Petrovec je okresné mesto, okolo neho sú ešte dediny Kulpín, Hložany a Maglič. Maglič je srbská dedina a tie ostatné sú slovenské.

Silná slovenská enkláva je ešte v Kovačici a čiastočne aj v Starej Pazove a v ďalších menších dedinách. Máme ale veľký problém s migráciou.

Ľudia odchádzajú na Slovensko?

Áno, za prácou. Niekedy aj celé rodiny. Bolo nás viac ako šesťdesiattisíc, potom už len päťdesiattritisíc a teraz to bude možno ešte menej.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto stránka je chránená pomocou reCAPTCHA a platia zásady ochrany osobných údajov a zmluvné podmienky spoločnosti Google.

PODOBNÉ ČLÁNKY