TEXT: Pavol Viecha, Mojmír Procházka

Na festival Scénická žatva prišiel mostecký súbor Stinné stránky s predstavením Hra na Zuzanku. O hre sme sa rozprávali s Pavlom Skálom, ktorý vehementne odmieta nálepku “režisér” a radšej o sebe hovorí ako o pedagógovi. 

Na Scénickej žatve ste boli od začiatku. Páčilo sa vám niečo z tohtoročného programu?

Samozrejme. Osobne považujem slovenské amatérske divadlo za kvalitnejšie, ako to české.

Čo presne sa vám na Scénickej žatve páčilo najviac?

Na festivale som už druhýkrát a musím povedať, že tu vládne skvelá „rodinná“ atmosféra. Všetci sú tu veľmi príjemní, je to dobre zorganizované a v neposlednom rade musím oceniť večerné diskusie v stane.

Prečo považujete slovenské amatérske divadlo za kvalitnejšie?  A vlastne, v čom sa vám zdá kvalitnejšie? Paradoxne my považujeme Česko za divadelnú veľmoc…

Ten pocit je dlhodobejší, už keď sme u vás boli so súborom KÁŤAjeBÁRAjeSKÁLA, tak sa som vnímal, že sa nebojíte do tých tém viac vložiť. Vaše inscenácie sa mi zdajú údernejšie ako naše.

Prečo odmietate oslovenie „režisér“?

Som predovšetkým pedagóg, alebo ešte lepšie povedané, som sprievodca. So študentmi som si rovný. Ja sa učím od nich a oni odo mňa. Jediná vec, čo nás odlišuje, sú skúsenosti. Samozrejme keď inscenáciu dokončujeme, tak mám finálne slovo, ale pri u samotnej tvorbe inscenácie mi ide o proces, o skúmanie témy a o hľadanie cesty k inscenácii. Inscenácie je pre mňa krásnym bonusom. Na ceste k nej mnohokrát zablúdime a riešime témy, ktoré s ňou nie vždy súvisia.

Prečo ste sa rozhodli spracovať text, ktorý má už 50 rokov?

Ja som chcel túto hru robiť už 10 rokov. Raz som to aj skúsil, ale príliš to nevyšlo. Keď sme so súborom rozhodovali o ďalšom projekte, herci demokraticky odhlasovali výber práve Macourekovho textu Hra na Zuzanku. Hra vznikla v roku 1967 a našou najväčšou úlohou bolo nájsť formu, akou text interpretovať. Úprava hry pozostávala zo škrtania, z pôvodnej 2,5 hodiny zostala len hodina.

Čím vás táto hra oslovila?

Predovšetkým témou a jazykom. Macourek v tejto hre majstrovsky poukazuje na možnú nezmyselnosť života, v ktorom sa nechávame len viesť a nežijeme ho. Macourek túto hru napísal v 60. rokoch a dnes je stále aktuálna. Aj dnes sa učíme v škole pre to, aby sme sa učili a nie aby sme vedeli a rozumeli, aj dnes sa náš život točí v rýchlom kolobehu udalostí a my sa nevieme zastaviť. Nedokážeme žiť.

Ako ste sa dopracovali k tejto forme?

Hra je o živote a tak rýchlo, ako plynie život, plynie aj inscenácia. Zo začiatku sme bojovali s tým, že spätná väzba publika kritizovala prílišné tempo v úvode. No neskôr sa divák na tempo dokáže napojiť. Pred tým, než sme hru začali skúšať, sme sa pol roka o nej len rozprávali, analyzovali, hľadali cestu k textu. Moja pedagogická činnosť vychádza hlavne zo žiakov a preto sa snažím to, čo mi povedia, zosumarizovať a vložiť do réžie.

Vety v tomto predstavení odporujú zákonom logiky a tradičným významom slov, ako sa učí taký text?

Počas procesu sme si rozoberali jednotlivé situácie, ktoré význam majú, každá jednotlivá etapa života je jasná a čitateľná. Nezmyselnosť slov neznamená nezmyselnosť konania. Navyše, keď si hru prečítame viackrát, zistíme, že nejde len o jazyk absurdnej drámy, ale v texte nájdeme množstvo odkazov a metafor.

Aké boli prvé reakcie hercov na text?

To je ťažká otázka. Hru na Zuzanku som časti súboru predstavil už rok predtým, keď pracovali v rámci iného súboru, v ktorom sme si skúšali rôzne štýly a žánre. A keď sme sa v Stinných stránkach rozprávali bavili o ďalšej tvorbe, práve títo študenti ju chceli skúsiť. Hlasovali sme a Zuzanka prešla o jeden hlas. Ja som bol proti.

Ako funguje Váš divadelný súbor? Aké je jeho zázemie?

ZUŠ, na ktorej v Moste učím, má viacero divadelných súborov a ten, ktorý ste mali možnosť vidieť, je zložený z hercov, ktorí majú ambíciu sa zaujímať o divadlo intenzívnejšie. V tomto súbore sa musí pracovať omnoho viac. Začínali sme s tieňovým divadlom, spravili sme tri inscenácie a potom prišla Zuzanka. Po prvýkrát hráme v zahraničí, Žatva je zatiaľ naša najväčšia méta. Máme šťastie, že túto inscenáciu sme hrali už skoro 30 krát – cítiť to najmä na hereckom prejave.

Tieňové divadlo je už nadobro za vami? Čím vás oslovilo?  

Nezatváram si žiadne dvere. Možno áno, možno nie. Vtedy bolo tieňové divadlo vo všetkých televíziách. Jednalo sa väčšinou o popovej veci, my sme chceli vyskúšať a rozvinúť na veľkom plátne naozajstný príbeh. Hrali sme Cínového vojačika a neskôr aj Malú morskú vílu. Bola to pre nás výzva. Skúšali sme si niečo nové.

S čím ste sa pasovali v Hre na Zuzanku najviac?

Asi s presnosťou v temporytme a s jazykom. Koniec koncov, s tým sa pasujeme do teraz. Je to ťažká a náročná hra. Máme už za sebou 33 repríz a stále sa len učíme.

Čo ďalšie projekty? Čo máte v pláne?

Budeme opäť robiť v tejto kompánii. Chceli by sme robiť Čapkovo R.U.R. Mali sme už ohľadom toho zopár stretnutí a rozprávali sme sa o nástrahách tohto textu.

Prečo práve Čapek? A aké nástrahy máte na mysli?

Ide predovšetkým o jeho nadčasovosť a jazyk. Nástrahy sú pre nás ukryté predovšetkým v jednotlivých situáciách a v možnostiach prevedenia na javisko. A nesmie sa pri tom vytratiť Čapkov jazyk. Tešíme sa na to.

Akého českého spisovateľa by sme mali poznať?

Ja mám rád básnika Petra Krála. Aj Koryčan mi príde zaujímavý, ako kráľ undergroundu.