TEXT: Pavol Viecha, Alexandra Žilavá
Súbor Relikty hmyzu prišiel na festival Scénická žatva s inscenáciou [[WAR-IN-PROGRESS]]. O predstavení nám porozprávali výtvarníčka, herečky a režisér inscenácie.
Do akej miery ste amatéri a nakoľko ste profesionálni tvorcovia? Máte divadelné vzdelanie?
Stephanie van Vleet – herečka: Ja som absolventka bakalárskeho programu na Katedre alternatívneho a bábkového divadla na DAMU v Prahe.
Natália Nováková – herečka: Študujem nové médiá v ateliéri Vladimíra Mertu v Plzni.
Mari Bouřilová – scénografka: Opäť KALD DAMU, odbor scénografia.
Šimon Stiburek – režisér: Ja som amatér. Úplný. Ani ako súbor sa nepovažujeme za profesionálov. Držíme si svoju väzbu na amatérske divadlo, no v nejakom smere ho prerastáme.
Aký je príbeh vášho divadelného zoskupenia?
ŠS: Súbor vznikol v Prahe v roku 2010, nikto z nás, ktorí sme tento rok prišli do Martina, nie je zakladajúcim členom. Pôvodne sme gymnaziálny súbor – zopár ľudí z „dramaťáku“ si založilo vlastné zoskupenie a vznikli z toho Relikty hmyzu. Máme za sebou viacero inscenácii a s jednou z nich sme tu na Žatve boli pred dvoma rokmi. V minulosti sme pravidelne hrávali v Prahe v priestore Venuše vo Švehlovke, v súčasnosti sme sa usadili v Kafé Liberál.
Vaša inscenácia je výnimočná svojou neukončenosťou. Stále ju meníte, prerábate, a to nie v detailoch, ale zásadne – verzia, ktorú ste hrali pred rokom, obsahovala úplne iné obrazy ako tá, ktorú sme mali možnosť vidieť dnes.
SvV: To je pravda, vtedy sme mali dokonca tri herečky… No jedna to vzdala. Pre veľa ľudí je príliš frustrujúce pracovať tak dlho na jednom divadelnom diele. Mňa osobne to ale nesmierne baví a napĺňa. Nemám rada pocit, keď s výsledným tvarom nie som spokojná a nemôžem ho zmeniť.
NN: Hlavne do toho môžeme hovoriť všetci rovnako. Nie je to len o vízii a slove režiséra.
ŠS: Pôvodne boli v projekte dvaja režiséri a cieľom bolo, aby každý obraz napísal alebo spolu s hercami vytvoril iný tvorca. Táto forma nás však neuspokojila. Mnoho scén však z tejto prvej verzie prežilo.
Aké sú Vaša plány na ďalšiu spoluprácu?
Všetci: Príde k nám nový herec. Chalan. (smiech) Je z iného divadelného zoskupenia, tak uvidíme, ako sa osvedčí.
NN: Chceli by sme vložiť do samostatného tvaru to najlepšie, čo pri tomto projekte vzniklo. Ako sme spomínali, obrazy sa škrtali, menili a našou ambíciou je spojiť do jedného celku to “best of the best”. Takýmto formátom tento projekt uzavrieme.
SvV: Okrem toho sme spolu so Šimonom premýšľali nad témou augusta 1968. Osobne ma to nesmierne fascinuje a láka k divadelnému spracovaniu.
Zaujímajú vás politické zmeny? Napäté obdobia?
ŠS: Ja mám k politickému divadlu veľmi blízko, ostatní možno až tak nie. Avšak všetci máme chuť upozorňovať na veci, o ktorých sa málo hovorí. Naša poetika je dlhodobo postavená na hľadaní nejednoznačných, pokojne aj kontroverzných spoločenských tém. S rôznorodosťou názorov a perspektív pracujeme ako s inscenačným princípom.
Máte pocit, že môžete prostredníctvom divadla niečo zmeniť?
ŠS: Priamo možno nezmeníme nič, ale myslím si, že mnohých môžeme inšpirovať ku konaniu, ktorého by sme ani my sami neboli schopní. Vnímame divadlo ako náš príspevok k širšiemu spoločenskému hnutia, k formovaniu „kultúry“ v širšom slova zmysle – kultúry ako spôsobu, ako sa všetci spoločne pozeráme na svet.
Ste do konfliktu na Ukrajine aj osobne zaangažovaní?
ŠS: Nie, keď sme s týmto projektom začínali, tak sme Ukrajinu poznali len z médií. Teraz už je to samozrejme inak, pracujeme na tom hrozne dlho, navštívili sme región, zoznámili sme sa s množstvom ľudí, našli si tam kamarátov … teraz už to svojím spôsobom osobné je.
Kde sa vzal ten nápad? Prečo vás zaujal práve tento konflikt?
ŠS: Keď začala vojna, dva alebo tri mesiace sa tomu venovali všetky médiá a ľudia boli vystrašení – vojna v Európe, hneď z druhej strany za Slovenskom, čo z toho bude, kde sa Putin zastaví … a potom prišli utečenci a na Ukrajinu všetci zabudli. Keď som sa asi po pol roku dozvedel, že vojna stále trvá a každý deň tam umierajú ľudia, tak som ostal v šoku. Uvedomil som si, že vôbec neviem, čo sa tam deje, prečo to celé začalo, aké záujmy vojnu poháňajú a čo si o nej mám myslieť. Zdalo sa mi nutné ponoriť sa do tej témy a vysporiadať sa s ňou prostredníctvom divadla.
Kde všade ste hrali [[WAR-IN-PROGRESS]]?
ŠS: Tento projekt sme z pochopiteľných dôvodov hrali trikrát na Ukrajine a toto je naša druhá skúsenosť so zahraničným publikom.
NN: V Ukrajine sme hrali v Charkove a v dvoch maličkých obciach, kam na predstavenie prišlo osem domorodcov. Hrali sme s miestnymi hercami a síce bol trochu problém dorozumieť sa pri diskusii, ale všetci boli radi, že sme prišli. Páčilo sa im, že prezentujeme svoj pohľad na konflikt na Ukrajine a nie ten, čo podávajú médiá.
ŠS: Vlani sme hru skúšali na mieste ako scénické čítanie s miestnymi hercami, v ukrajinčine. Tento rok tam budeme hrať viacmenej tú istú verziu ako na Slovensku, tentoraz s titulkami. Premýšľame ale aj o tom, že by sme pre medzinárodné publikum pripravili verziu v angličtine a skúsili s ňou vyraziť na zahraničné festivaly.
SvV: O štrnásť dní ideme na Ukrajinu znovu! A tentokrát so sebou berieme aj Mari!
MB: Jo!
A prečo ste nerobili napríklad Babičku B. Němcovej?
NN: Pretože sa tam nebojuje.
ŠS: My by sme ju využili, keby sa nám hodila k téme. Keby som našiel paralelu medzi vojnou na Ukrajine a Babičkou, tak by som to zmiešal.