Sedem krásnych kvetov a jedna farebná stuha. Scénická žatva pripomínala v tomto roku kyticu pre neznáme dievča.

TEXT: Ladislav Vrchovský, publicista, divadelný kritik a člen poroty na festivale Scénická žatva 2019

Je nedeľa, prvý septembrový deň, popoludnie. Pred hodinou skončila Scénická žatva 2019. Nastupujem do vlaku a odchádzam domov. Spolu so mnou cestuje v rovnakom vagóne aj skupinka mladých divadelníkov, viacerí majú na sebe tričká s logom Scénickej žatvy. Jeden z nich, mladý sympatický muž, pristúpi k neznámemu dievčaťu, ktoré sedí vedľa mňa: „Slečna, môžem vám darovať kyticu?“, pýta sa a podáva jej umne zviazané krásne kvety. Tvár dievčaťa sa zľahka začervená a slečna s rozpačitým úsmevom mlčky prikývne. A pre mňa v tej chvíli Scénická žatva ďalej pokračuje.

Divadlo koná dobro, aj keď zobrazuje zlo. Krása patrí k divadlu rovnako ako škaredosť – tá zámerne zobrazovaná tiež slúži dobru a kráse. Martinská žatva bola umne zviazanou kyticou plnou krásnych kvetov.

Kvet prvý – Divadlo dospelých hrajúcich pre deti

Táto kategória patrí k najdôležitejším. Kde inde, ako v hľadiskách, v ktorých zasadnú deti, aby sledovali, čo pre nich pripravili dospelí, sa rodia budúci milovníci divadla, ale aj profesionálni divadelníci? Kde inde, než v hľadiskách, vzniká pri rodinných inscenáciách základ pre komunikáciu v rodinách, v rámci ktorej pripravujú rodičia svoje deti na život? Kde inde sa budujú základy hodnotových orientácii a zdravej spoločnosti, v ktorej žijú plnohodnotní jedinci? Práve z týchto dôvodov je práca dospelých pre deti nesmierne dôležitá a nesie so sebou veľkú dávku zodpovednosti.

Na Scénickej žatve sa v tejto kategórii predstavili dva divadelné kolektívy. Prvý z nich, DS LANO Bratislava, vystúpil s inscenáciou Činohra v réžii a dramaturgii Mateja Čertíka. Predstavenie bolo vytvorené na motívy epickej básne – veršovanej rozprávky Čin-Čin Ľudmily Podjavorinskej.

V programe festivalu je pri tejto inscenácii uvedené nasledujúce štvorveršie: Bol raz jeden otec mladý/s biznisom si vedel rady. /A mamička premilá/sama riady umyla. Nie je tu zmienka o dieťati, o maličkej dcérke, ktorá túži po svojej dobrej mamičke, ktorá ju večer uloží do detskej postieľky a prečíta jej rozprávku, ani po oteckovi, ktorý príde domov a dá jej pusu na dobrú noc ešte predtým, než zaspí. Presne o tom je totiž celá inscenácia. O rodine, v ktorej je dcéra svedkom častých hádok medzi rodičmi a je kvôli tomu nešťastná. O povinnosti rodičov vytvárať svojim deťom rozprávkovo krásne a pohodové detstvo.

Ako píše člen poroty Scénické žatva 2019 Miklós Forgács vo svojej recenzii, nie všetko sa tvorcom úplne vydarilo: „Predstavenie nastolí veľmi vážne problémy, ale nerieši ich veľmi sebavedomo. Miesto otca v rodine, chápanie a postavenie roly muža a ženy v rodine a v spoločnosti, komunikácia – otvorenosť, dôvera v rodine, prudérnosť ohľadom sexuality, dôležitosť sexuálnej výchovy v škole, tabuizovanie a bagatelizovanie týchto tém.“

Napriek týmto nedostatkom je forma inscenácia zábavná, práca s bábkou veľmi pútavá a záverečný apel na plnenie rodičovskej funkcie bol dostatočne silný.

Druhým predstavením bolo vystúpenie Divadla Materinky Šaľa s inscenáciou Pinocchio v dramatizácii a úprave Aleny Demkovej, Vladimíra Dubeňa a Valentina Kozaňáka. Pod réžiu a hudbu sa podpísal Valo Kozaňák. Tvorcovia v programe k inscenácii hovoria: „Zaujal nás motív otca a syna, sen a túžba stať sa naozajstným chlapcom, motív pravdy.“ Všetky tieto témy svetoznáma rozprávka Carla Collodiho obsahuje. A je úplne legitímne zvoliť si ktorúkoľvek z nich. Avšak dôležité je pri každej takejto adaptácii, nech už je inscenovaná v akomkoľvek žánri (tu sa jedná o muzikál), aby priority vtelené do predlohy zostali aspoň čiastočne zachované. Bohužiaľ, práve to sa Divadlu Materinky v ich Pinocchiovi príliš nedarí: na motív zla a dobra, ten najdôležitejší v každej rozprávke, sa tu v mene zábavy zabudlo.

Michal Lošonský, člen poroty Scénickej žatvy: „Menej by bolo viac. Množstvo nesúrodých prvkov, ktoré sú na scéne, by potrebovalo spoločnú koncepciu, ktorá ich tam priniesla.“ Škoda.

Kvet druhý – Neprofesionálne divadlo dospelých

Najpočetnejšie bola obsadená kategória neprofesionálnych divadiel dospelých. Diváci si v rámci tejto sekcie mohli pozrieť päť predstavení. Jedno v podsekcii Tradičné prúdy divadla a štyri v podsekcii Súčasné prúdy divadla.

Prvým z nich bolo vystúpenie DS Jána Vojtaššáka zo Zakamenného (jediný zástupca tradičných prúdov divadla). Súbor priniesol inscenáciu hry Mila Urbana Beta, kde si? Ochotníci z oravskej obce s necelými šiestimi tisícmi obyvateľov sa dali dohromady v roku 2014, a dozreli v priebehu piatich rokov svojej existencie natoľko, že postúpili až na Scénickú žatvu. Po zhliadnutí predstavenia je jasné, ako sa im to podarilo: súbor má veľmi talentovaných hercov a kvalitné vedenie. Svedčí o tom stavba inscenácie, použité inscenačné prvky (prázdna scéna na začiatku, znaková scénografia a dobré vedenie hercov v priestore, aj pri stvárnení jednotlivých postáv.)

Patrik Lančarič, člen poroty Scénickej žatvy: „V hre Beta, kde si? sa Milo Urban sústreďuje na klasický a pre Slovensko typický konflikt mesta a dediny. Režisérka Zuzana Demková sa rozhodla príbeh vyrozprávať prostriedkami realistického herectva v jednoduchých mizanscénach, čo je podľa môjho názoru dobré riešenie, evokujúce priam antické divadlo. Scénografiu inscenácie charakterizuje striedmosť a čistota.“

V závere inscenácie sa tvorcovia vyjadrujú aj k súčasnej horúcej téme, k úlohe cirkvi v dnešnom svete. Idú za rámec daný pôvodnou predlohou, ale práve v tom je najväčšia hodnota ich práce.

Inscenácia: Nebezpečná hra čiapočky s vlkom

Súbor: Teáter Komika, Levice

Autorka scenára a režisérka v jednom Renata Jurčová v multižánrovej inscenácii využíva prvky fyzického divadla, filmových dokrútok a živej hudby.

Michaela Zakuťanská, členka poroty Scénickej žatva: „Inscenácia vzbudzuje množstvo otázok týkajúcich sa interpretácie samotného príbehu o Červenej čiapočke a jeho úlohy v našich detských či dospelých životoch.“

Tvorcovia si známu rozprávku vybrali z jediného dôvodu – chceli ukázať úlohu muža v partnerskom vzťahu ako rolu predátora (vlka). Tento fakt do istej miery celú inscenáciu obmedzuje. Pracovali tiež s textom Uršuly Kovalyk Červené topánky, ktorý prináša tému ženskej sexuálnej túžby. Zvolená konštrukcia sa však javí ako trochu samoúčelná, výsledný tvar aj napriek tomu prináša veľmi efektné predstavenie plné mimoriadnych výkonov v pohybovej, ako aj v hudobnej zložke inscenácie.

Inscenácia: Podzemné blues

Súbor: DS Homo Fuge, Púchov

Viac-menej monologická hra, ktorá sa dotýka veľmi abstraktných tém: nerozlučnosti krásneho a škaredého, prekliatie tých, ktorí sa pýtajú na vyšší zmysel, a končí v biblickom zmierení oslavujúcom chudobných duchom. Toľko z anotácie slávnej a svojím spôsobom aj škandalóznej hry.

Preklad zabezpečil Peter Lomnický, ktorý je podpísaný aj pod dramatizáciu a úpravu. Réžiu majú na starosti Lucia Panáčková a Michal Vidan, hrajú Michal Vidan a Lucia Panáčková.

Handke ústami mužskej postavy, ktorá je na scéne po väčšinu predstavenia, prakticky celú dobu nadáva divákom a obviňuje ich snáď zo všetkého nízkeho, čo panuje v človeku.

Miklós Forgács: „Pod zemou potrebujeme svetlo oveľa viac, ako na povrchu zeme. Michal Vidan hneď na začiatku prinesie vlastné svetlo a upriami pozornosť na vlastnú tvár. Diváci ho obklopujú z troch strán, a on hneď na každú stranu vtieravými grimasami a pichľavým pohľadom demonštruje, že skaza a hrôzostrašnosť sveta ho deštruuje nielen v mysli, ale aj fyzicky.“

Celkovému silnému dojmu by ešte viac prospela väčšia autenticita ženskej postavy, ktorá prichádza v závere inscenácie v podaní Lucie Panáčkovej.

Inscenácia: Obolus

Súbor: Divadlo DISK, Trnava

Ďalší vrchol Scénickej žatvy 2019. Trnavskí ochotníci z DISKu pod vedením Blaha Uhlára vytvorili výnimočne silnú inscenáciu, ktorá stojí na mimoriadnych hereckých schopnostiach každého herca a veľkej invencii Blaha Uhlára v úlohe režiséra.

O čom je Obolus? V programe k inscenácii sa hovorí: ´Obolus môže byť maličký dar ktorým chceme niekomu pomôcť.´ Okamžite sa ponúka otázka: komu a prečo chcú Trnavčania z Disku na čele s Uhlárom pomáhať? Z diania na javisku je možné vyvodiť odpoveď – sebe, aj nám všetkým. Predstavenie začína samovraždou. Je to predznamenanie: Ak chcete žiť tak, ako niektorí skutočne žijeme, tak konáte samovraždu počas vášho života, bez toho aby ste skutočne zomreli. Áno, to nie je protirečenie – žijete, ale ste mŕtvi!

Počas prevažne nonverbálneho päťdesiat päť minút trvajúceho strhujúceho predstavenia zaznie len niekoľko viet. Sú však nesmierne dôležité. A záverečné memento znie veľmi hlasno: Ľudia prebuďte sa a žite život! Nebuďte len žijúcimi mŕtvolami! Dôležité upozornenie: nejde v žiadnom prípade o moralitu, ale o skvelú komédiu!

Súbor: Art Point Teatro, Prievidza

Inscenácia: Jedna na druhú (na motívy hry Roba de Graafa Mako)

Réžia Štefan Bielik, scénografia Hana Kurhajcova, hrajú Nela Jakubisová a Zuzana Kráľová.

Táto inscenácia ako jediná vzbudila viac pochybností ako zodpovedaných otázok – o čom to celé je, čo to chce povedať, prečo sa to vôbec hrá a o čo vlastne ide?

Miklós Forgács: „Všetko je len zdaním, dialóg nie je naozajstný, akcia, ktorej sa zúčastní divák, sa stane utajenou, nič sa neodhalí, ani zmysel, ani účel. Dve herečky ako abstraktné moderátorky, všeobecné hostesky sa kŕčovito a pozérsky snažia vytvoriť situáciu, ktorá je akoby konkrétna, akoby jasná. Pohybové ilustrácie neodkrytých vzťahov a situácií sú takisto afektované. K nejasnému obsahu bola nájdená nejasná forma. Módna prehliadka teatrálneho výpredaja.“

Kvet tretí – Detské recitačné kolektívy a divadlá poézie

V kategórii recitačné kolektívy a divadlá poézie detí vystúpili dva súbory.

Inscenácia: Umelec pod vankúšom

Súbor: DDS Únikový východ, Veľký Krtíš

Deti z DDS Únikový východ z Veľkého Krtíša priniesli inscenáciu Umelec pod vankúšom, ktorý sa stala jedným z vrcholov tohtoročnej Scénickej žatvy. Mimoriadne kvalitná predloha z pera štrnásťročnej autorky Anny Semkovej (dnes už dospelej ženy) prináša zásadnú správu: Umenie funguje ako portál do iného sveta.

Patrik Lančarič: „Osem mladých herečiek, ktoré akoby jedna mater mala, no každá z nich má pri tom veľmi osobitý esprit a čaro, rozkrútia kolotoč príbehu, na konci ktorého je katarzné oslobodenie.“

Autorka scenára, dramaturgička, scénografka a kostymérka v jednej osobe Silvia Svákusová je podpísaná pod kongeniálnu scénografiu, hlavne však pod formovanie ľudských osobností s mimoriadnym kúzlom. Majú ho všetky účinkujúce dievčatá a prenášajú ho do kolektívneho vystúpenia. Vo všetkých ohľadoch očarujúca záležitosť.

Baladu Zuzanka Hraškovie P. O. Hviezdoslava javiskovo stvárnil súbor štrnástich dievčat z DRK Úsmev Babín. Michal Lošonský: „Balada odznieva celá, nezmenená. Jej rytmika sa pretavuje do prednesu. Prednes určuje rytmus javiskovému dianiu. Na javisku sa odohrá balada. Kruh sa uzatvára. Zuzanka kráča v stopách balady na breh rieky, do tône jelšavy, kde sa utopí. Sivý zbor herečiek je jej svetom na tejto púti. Svojimi telami a pohybom sa stávajú scénografiou Országhovej poézie.“

Scénický jazyk opretý o folklórne inšpirácie je adekvátny k zvolenej predlohe, a okrem iného ukazuje aj možnosti spojenia ľudovej kultúry a divadla.

Kvet štvrtý – recitačnú kolektívy a divadlá poézie dospelých

DS Bebčina, Nová Dubnica, Nuda. Na motívy poviedok Sławomira Mrożeka.

Hrá sa v preklade Jozefa Marušiaka, pod scenárom, dramaturgiou a réžiou je podpísaná Miriam Martináková.

Patrik Lančarič: „Príbehu dominuje priam nihilistická optika života (vynikajúco spracovaná napríklad v scéne pozorovaní samovraha), presne tak, ako to v správnej inscenácii absurdnej drámy má byť. Využitá je aj repetícia – opakovanie situácií (napríklad beh davu na mieste), čo poukazuje na istý stereotyp života, jeho bezobsažnosť a pocit beznádeje. Inscenácia bola čistá a presná aj vo svojej scénografickej zložke. Miriam Martináková nám so súborom Bebčina pravidelne prináša inscenácie s výraznou dynamikou a krátkou stopážou, ktoré sú charakteristické javiskovou čistotou, koncentrovaným, no uvoľneným herectvom. Nikdy sa pri nich nenudím, a to ani v prípade, ak priamo zobrazujú nudu.“

Predstavenie Nuda ukazuje, ako sa dá učiť v školách história uplynulých sedemdesiatich rokov. V krajinách bývalého sovietskeho bloku sa na tento účel dajú využiť stretnutia s autormi, ktorí boli potláčaní totalitnými režimami. Práve medzi takých patril aj Sławomir Mrożek.

Divadelný Súbor 1918, Malacky, P. O. Hviezdoslav: Krivoprísažník

Balada Pavla Országha Hviezdoslava Krivoprísažník je v podstate veľmi jednoduchá, avšak zároveň mimoriadne aktuálna. Krivo prisahajúci muž v túžbe získať bohatstvo umrie, je pochovaný, ale zem falošného svedka odmieta prijať, a tak je kostlivec opakovane vyvrhovaný zo svojho hrobu, až ho nakoniec umiestnia do kostola. Mravné memento textu je zrejmé. Michal Lošonský: „Prednesený text sa mi zdal nezrozumiteľný. Herci boli vyvrhnutí do cudzieho priestoru bez atmosféry. Nebožtíkovo neustále vstávanie z mŕtvych vyzeralo ako odkopávanie sa spod periny, čo pôsobilo viac komicky, ako výtvarne, esteticky. No pripúšťam aj takú možnosť, že išlo o zámer a v takom prípade ostávam zmätený, čo to všetko vlastne malo znamenať.“

Kameňom úrazu sa v tomto prípade stal rozpor medzi obsahom a zvolenou formou.

Kvet piaty – neprofesionálne divadlo mladých

DS LANO Bratislava, Pär Lägerkvist, Alex Madová a kolektív: Sibyla

Vstupujem do sály a pri prvom kroku som oslovený jedným z účinkujúcich, odhadom sedemnásťročným chlapcom, ktorý mi hovorí: „Každé miesto je posvätné.“ Hľadím mu do očí, ale uhne pohľadom. To u mňa vzbudí pochybnosť. Rozhliadnem sa. Ďalší členovia súboru sú rozostavení v uličke okolo sedadiel a obdobným spôsobom oslovujú ostatných divákov. Veľmi sugestívny zážitok navodzuje pôsobivú atmosféru. Počujem ďalšie vetu: „Niet takej rieky, ktorá by nebola božstvom.“ Hlavou mi prebleskne – takí mladí, a také hlboké slová! Hovorím si: nie si v ateistickom Česku, toto je omnoho religióznejšie Slovensko! Ale tá pochybnosť, ktorú vo mne vyvolal uhýbajúci pohľad, pretrváva.

Hlavnú dejovú os tvoria dva prelínajúce sa monológy, Ahasverov a Sibylin. Ahasver je Bohom odsúdený k večnému životu, so Sibylou v úlohe delfskej Pýthie zase jej boh splodí dieťa.

Hlavnými výrazovými prostriedkami sú pohyb a hovorené slovo, ktoré sú použité v vo vnútri jednotlivých situácií. Najväčšou otázkou je už spomenutá vierohodnosť. Je otázna predovšetkým v závere hry, kedy prebiehajú nie úplne zvládnuté a mierne patetické dialógy. Avšak sila Lägerkvistovho nadčasového textu zostáva zachovaná. A nemožno opomenúť vynikajúci herecký výkon Anny Lehotskej v postave mladej Sibyli.

DS DRIM Nitra, Agotha ​​Kristof a Marica Šišková: Za veľkým zošitom

Divadelný súbor DS DRIM je herecký kolektív mladých ľudí, ktorí sa rozhodli javiskovým spôsobom sprostredkovať svoj osobný zážitok z čítania preslávenej prózy Agothy Kristof Veľký zošit. Ak by išlo o pokus o regulárnu dramatizáciu románu, či lepšie povedané o jeho divadelnú adaptáciu, bolo by potrebné hodnotiť predstavenie z úplne iného pohľadu. Marica Šišková, podpísaná pod dramatizáciu, vytvorila kolektívnu postavu, takže v takmer zborovom prevedení vidíme obraz krutej vojnovej atmosféry a uprostred nej dav nadávajúci dvom malým chlapcom tými najhrubšími výrazmi. Áno, ide o dobre zvolený spôsob zobrazenia vplyvu, ktorý z oboch detí nakoniec vytvorí neľudské bytosti. Problém je v tom, že akonáhle si v rámci kolektívnej postavy účinkujúci jeden druhému odovzdávajú individuálne role chlapcov, nepripravený a neinformovaný divák, ktorý nepozná literárnu predlohu, sa prestáva orientovať. A základná podmienka dobrého divadla, zrozumiteľný dialóg medzi hľadiskom a javiskom, sa tak vytráca.

Teatro in vitro, Žilina, Vladimír Mores: Šumienky

One man show Dávida Smolka v réžii autora textu Vladimíra Moresa prináša tretí vrchol tohtoročnej Scénickej žatvy. Michaela Zakuťanská: „Herec, o ktorom som si prečítala, že sa volá Dávid, aj keď on tvrdil, že je Patrik, vytvoril z minimálnych prostriedkov maximálny komický efekt. Patrik sa divákom zdôveruje so svojím trápením, jeho vnútorný hlas počujeme naozaj a nahlas, neskrýva ho do vnútra, ale predostiera nám ho, odkrýva svoje vnímanie sveta, to, čo ho trápi pomenúva, a triedi to, čo ho obklopuje. Strohý Dávidov prejav, uviaznutý v strnulej práci s hlasom aj telom, vytvára jednoliatu plochu nesebavedomo sebavedomého, emočne ohraničeného Patrika. Práve cez kontrast vecného a strohého prejavu a vnútornej drámy Patrikovho života vzniká humor. Dávid pracuje s tempom, informácie nám dávkuje postupne, túto hru cmúľame ako cukrík. Slovami Konfucia: „Bývam vo veľmi malom domčeku, ale moje okná hľadia do veľkého sveta.“

Kvet šiesty – detská dramatická tvorivosť

MoDRé TRaKy Vráble, Zhavranelí, na motívy ľudovej rozprávky o zhavranelých bratoch

Rozprávka Traja zhavranelí bratia zo zbierky Pavla Dobšinského Slovenské rozprávky sa stala základom pre kolektívnu dramatizáciu textu. Do východiskového textu bola premietnutá aj iná verzia rovnakej témy – rozprávka Sedem havranov. Výsledkom je príbeh o dobre a zle, o sile súrodeneckých vzťahov a o slovách, ktoré nemôžeme nikdy vziať späť. Michaela Zakuťanská: „Rozprávka je bio, eko, organická. Kvalitné bio semienka boli zaliate vodou, pravidelne hnojené hrou, súbor burinu poctivo preplieval, až sa im pod vedením skúseného záhradníka Štefana Foltána urodilo veľa chutných plodov. Mladí divadelníci zahrali svojim rastlinám pre dosiahnutie krajších a väčších plodov na gitaru a akordeón. No keď záhradku mamke podupali, tak im vynadala, až im košieľky zhavranelých bratov na paliciach vyrástli a sedem neposedných škodcov bolo zo záhrady vyhostených. Hojnými prípitkami premostili medzi detskou hrou a samotným príbehom.“ Keď v samotnom závere zaznie spontánny výkrik kliatby „Bodaj by si …“ prichádza dramatická pauza. A divák sa stáva adresátom jasného posolstva – skôr než dopovieš kliatbu, rozmysli si, čo všetko sa môže stať v dôsledku tvojich slov.

Kvet siedmy – hostia

Dva hosťujúce súbory prišli na festival z Českej republiky. Pražský súbor Relikty hmyzu priniesol inscenáciu WAR-IN-PROGRESS. Burcujúce politické divadlo o vojne na východe Ukrajiny zasiahlo divákov strhujúcim apelom vyzývajúcim k pomoci. Otázka, ako môžeme pomôcť Ukrajine v konflikte živenom putinovským Ruskom, je zodpovedaná slovami účinkujúcich: aspoň o nás hovorte. Medzi nami a Ruskom je už len Ukrajina a Vladimírovi Putinovi nikto do hlavy nevidí. Nikto nevie, na čo vojnu medzi separatistickou Doneckou ľudovou republikou a Ukrajinou potrebuje. Dvom herečkám, Stephanii Van Vleet a Natálii Novákovej, sa v réžii Šimona Stiburka celkom iste darí prebudiť svedomie v publiku, kdekoľvek sa táto inscenácia hrá. A to úplne stačí – že každý z nás začne premýšľať, ako a čím môže pomôcť k dosiahnutiu mieru.

Súbor Stinné stránky Most stvárnil hru Miloša Macourka Hra na Zuzanku. Dramaturgia Pavel Skála a kolektív, réžia Pavel Skála. Macourkov text plný humoru o šťastí, živote, snoch, ale aj o smrti, text plný žonglérskeho narábania so slovami, je východiskovým materiálom pre komunikáciu s (najmä) mladým publikom. Kúzlo nonsensu, prekvapivých slovných spojení a k tomu gejzír energie prúdiacej z javiska, to všetko nadchlo divákov.

Stuha poézie, ktorou je kytica zviazaná

Sedem kvetov obopínala stuha umeleckého prednesu v podaní víťazov Hviezdoslavova Kubína. V podaní Veroniky Mészárosovej, Alfréda Tótha, Martina Lörinca, Nikolety Palkovičovej, Radky Hadovej a Denisy Oláhová odzneli verše Vaska Popu, Michala Talla, Svetlany Vasilenko, Pavla Országha Hviezdoslava, Sylvie Plathovej a Lawrencea Ferlinghettiho.

Organizátorom sa až na jednu výnimku podarilo výborne skĺbiť prednes básne s nasledujúcim divadelným predstavením, vďaka čomu boli oba zážitky silnejšie. Publikum mohlo oceniť tradičnejší prístup k umeleckému prednesu, aj úplne súčasné podanie veršov i prózy. Vo všetkých prípadoch bolo obdivuhodné zvládnutie rečového prejavu spojené s mimoriadne osobitým a originálnym spôsobom oslovenia poslucháčov-divákov.

Slovo na záver

Ako člen poroty Scénickej žatvy 2019 a zároveň ako hosť z Českej republiky môžem len obdivovať bohatú ponuku poézie v programe tohto ročníka. Nielen individuálne vystúpenia recitátorov, ale aj recitačné kolektívy detí a dospelých dostávajú na Slovensku oveľa väčšiu plochu pre prezentáciu svojej práce ako u nás. Jiráskův Hronov, obdobná prehliadka v Českej republike, niečo také ani zďaleka neponúka. Je potrebné teda vysloviť obdiv a snažiť sa nasledovať tento príklad.