DL: Jakub, odchádzaš z Javiska…
JM: Veru, je to tak. Priznávam, že to pre mňa nebolo ľahké rozhodnutie a s touto myšlienkou som vnútorne zápasil niekoľko mesiacov, kým som sa nakoniec rozhodol s ňou konfrontovať verejne. Chcel som byť presvedčený, že svojím odchodom nespôsobím Javisku a všetkým, ktorí ho formujú, zbytočné škody. Zároveň bol rok 2022 v znamení významného výročia: Scénická žatva a jej priami predchodcovia oslávili 100 rokov! Čiže NOC-ka mala starostí nad hlavu, do ktorých som nechcel vnášať ďalšie.
Našťastie, zo žiadnej stoličky či dverí som si nemusel odlepovať etiketu či menovku, pretože som nemal žiadne stále pracovisko. Hoci sa môže zdať, že práca šéfredaktora je kancelárskeho typu, pravdou je, že som snáď nikdy v živote toľko necestoval, či už na rôzne prehliadky, súťaže, premiéry, alebo stretnutia… Mojím pracovným miestom bolo teda väčšinou kupé vlaku, sedadlo spolujazdca či kaviarne všemožných foriem. Iba pracovný e-mail som si kvôli obmedzenej kapacite stihol za tie dva roky prečistiť len párkrát.
Na toto obdobie budem spomínať veľmi rád. Život však predo mňa postavil nové profesijné výzvy, ktorým som sa rozhodol ísť naproti.
DL: Vráťme sa ešte k tvojmu pôsobeniu v Národnom osvetovom centre. Rok 2018 nebol pre Javisko šťastný. Dlhoročná šéfredaktorka Javiska Jaroslava Čajková síce začala pripravovať publikáciu k jeho 50. výročiu, no zároveň nemohla dokončiť jeho 50. ročník. Problematické pozadie tejto skutočnosti súvisiace s rozhodnutiami vtedajšieho vedenia NOC v kombinácii so spornou novou koncepciou časopisu vyústilo do otvoreného listu dlhoročných spolupracovníkov Javiska, žiadajúceho odborné vedenie časopisu, premyslenú dramaturgiu, aktuálnosť, profesionálnu komunikáciu s autormi i čitateľmi a pod. Po odvolaní generálneho riaditeľa sa poverené vedenie NOC rozhodlo vypísať výberové konanie na nového šéfredaktora Javiska. Do toho času sa časopisu ako dočasný šéfredaktor ujal Matej Moško, teatrológ a riaditeľ Scénickej žatvy. Z výberového konania vzišiel nový šéfredaktor, divadelný vedec a dramaturg Jakub Molnár…
Aké boli tvoje predstavy o kontinuite a novom smerovaní Javiska? A aká bola realita?
JM: Javisko som poznal už ako tínedžer v rámci ochotníckych či recitačných prehliadok a súťaží. Neskôr sa mi opakovane dostávalo pod ruky počas divadelných štúdií na VŠMU. Post šéfredaktora som však obsadil už ako absolvent praktickej dramaturgie z JAMU. Táto kombinácia osobných metamorfóz mi pomohla stanoviť si základné piliere uvažovania o Javisku. Ako niekdajší ochotník som túžil časopis reprofilovať, presnejšie vrátiť jeho zameranie na ochotnícke divadlo a umelecký prednes. Ako bývalý študent divadelnej teórie a kritiky som však mal ambície poskytovať priestor aj akademickým textom či historickým štúdiám s cieľom teoreticky uchopiť daný fenomén alebo archívne zaznamenať významné míľniky slovenského ochotníctva. Ako praktický dramaturg som zas vedel, že Javisko musí byť aj platforma aktívneho experimentovania. To znamená, že som sa snažil prinášať progresívne témy aj z prostredia profesionálneho divadla, akými sú environmentálne umenie, nepravidelná dramaturgia či metódy aplikovaného divadla. Za kľúčové som považoval nadviazať na úspešnú trajektóriu, ktorú poctivo vyšliapali také osobnosti ako Vladimír Štefko, Marián Mikola, Karol Horák, Jaroslava Čajková a mnohí ďalší. V praxi to znamenalo, že som sa inšpiroval mnohými úspešnými rubrikami a nápadmi z minulosti. Veľkou oporou mi bola redakčná rada. Obnovili sme rubriku Malý repertoár, v ktorej sme publikovali nové dramatické texty, prepájali svet umenia s humanitnými a spoločenskovednými disciplínami, reportovali o viacerých festivaloch a súťažiach atď. Pribudli však aj novinky. Považoval som za dôležité venovať sa viac novej poézii, preto som zaviedol rubriku Báseň čísla. V rubrike Minority sme sa zas venovali marginalizovaným skupinám obyvateľstva, ktoré tiež hrávajú divadlo alebo recitujú, no vymykajú sa všetkým databázam a ukazovateľom. Skrátka, do Javiska som vstúpil s ambíciami zapáleného šuhaja. Situácia však bola od prvého dňa na novej pozícii náročná. Časopis som zdedil po dvoch rokoch akéhosi provizória, čo takmer fatálne ovplyvnilo dôveru zo strany verejnosti, profesijné kontakty, počet predplatiteľov a podobne. Čo ma však mrzí oveľa viac, je nedostatočná aktivizácia celej inštitúcie za záchranu a reštart aj po mojom zvolení. Vo svete bujnela pandemická kríza, ktorá nielenže drakonicky ovplyvnila obsah prakticky celého ročníka 2021, no pre NOC znamenala existencia Javiska extra finančné náklady. A proti takémuto zbedačenému stavu sa argumentovalo a plánovalo len sťažka.
DL: Obdobie tvojho pôsobenia v Javisku vnímam ako stabilizačné. Podľa môjho názoru sa ti podarilo nadviazať na najvýznamnejšie tematické línie tohto jedinečného periodika a reštartovať cielenú komunikáciu s mladými čitateľmi a čitateľkami. Ako vnímaš svoju úlohu v histórii Javiska ty?
JM: Keď som do Javiska nastúpil, považoval som za dôležité preštudovať si všetky ročníky z minulosti. To mi pomohlo porozumieť jeho genéze, ale i spätnej väzbe na jednotlivé témy a články zo strany čitateľov a čitateliek. Následne som viedol intenzívny dialóg nielen dovnútra NOC, ale aj navonok, s cieľom zistiť, ktoré témy či myšlienky by sa mali v Javisku reflektovať a ktorým sa moji predchodcovia nevenovali. Zistil som, že hoci sa na ochotníckych súťažiach a prehliadkach pravidelne stretávame s dramaturgiou ako najslabším komponentom amatérskych inscenácií, v Javisku nebola tejto profesii doteraz venovaná systematickejšia pozornosť. Taktiež som považoval za nutné artikulovať súčasné európske tendencie v praxi i teórii, ktoré napríklad vyzdvihujú princípy nehierarchického či udržateľného divadla. Svoju úlohu preto vnímam na dvoch úrovniach: kontinuálnej a modernej.
Myslím si, že komunikáciu s mladými čitateľmi a čitateľkami som nadviazal len čiastočne. V nadväznosti na predošlé ročníky Javiska som sa snažil v časopise poskytovať priestor na rozhovory, reportáže či fejtóny, ktoré by zaujali aj mladšiu časť čitateľstva. So svojou a mladšou generáciou som sa snažil nadviazať dialóg viacerými spôsobmi, avšak nie vždy úspešne. Takmer žiadny ohlas som nedostal na barterovú súťaž s kníhkupectvom Artforum, rovnako vlažne sa predávali tlačené čísla na podujatiach a festivaloch (čo je zrejme dôkaz širšej krízy printových médií na Slovensku). Javisko som chcel od prvého momentu modernizovať, zatraktívniť jeho vizuálnu identitu, vymeniť lesklý papier za ekologickejšie varianty, poskytnúť priestor začínajúcim autorom a autorkám, vytvoriť jasnú marketingovú stratégiu, kooperovať s ďalšími kultúrnymi časopismi, zvýšiť náklad, periodicitu i medzinárodné renomé atď. Asi si touto vetou zašpiním svedomie, keď prezradím, že som sa nemienil Javiska vzdať, dokým by som nezískal aspoň 1 000 nových predplatiteľov… Hej, taký idealista som bol. Nie je to nemožné, no aby sa to podarilo zrealizovať, je nutné, aby si všetky relevantné odbory NOC uvedomili, že Javisko je jediný časopis svojho druhu a čitatelia a čitateľky budú cez Javisko posudzovať celkovú úroveň inštitúcie. Na čo som však hrdý, sú viaceré metodické texty či cielené nadviazanie medzinárodných kontaktov so Slovákmi žijúcimi v zahraničí. Pandémia nám zasa neplánovane umožnila venovať sa témam, na ktoré by — kvôli bohatej festivalovej sezóne — nebol v časopise priestor. A tak sme mohli podrobnejšie rozobrať problematiku autorských práv, reflektovať aj menej etablované podujatia či venovať viac strán samotným ochotníkom či pedagógom, ich názorom a skúsenostiam. Občas som aj provokoval, spochybňoval či kritizoval. Ak by som však mal nejak zhodnotiť moju krátku etapu v Javisku, tak môžem konštatovať, že som sa úprimne snažil z neho kreovať miesto aktívneho dialógu.
JM: Diana, divadelná obec ťa pozná ako teatrologičku, redaktorku, dramaturgičku či organizátorku festivalu Akademický Prešov. Prečo si sa rozhodla uchádzať o post šéfredaktorky Javiska?
DL: K Javisku mám bytostný vzťah. Spája sa s ním radostné obdobie slobodnej a experimentálnej tvorby na prešovských javiskách Márie Kuderjavej (ZUŠ M. Moyzesa) a Karola Horáka (Prešovská univerzita). Vždy ma neuveriteľne bavilo hľadanie textov, práca s nimi (ó, montáže!), nehovoriac o postupnom uvedomovaní si spoločensko-politického kontextu jednotlivých diel, o budovaní si odstupu od vlastnej tvorby a myslenia a o schopnosti autoreflexie. A pritom mi bolo nápomocné aj Javisko. Neskôr som si ho zosobnila vo fenoméne Jarky Čajkovej, s ktorou ma vo veľkej miere spájali hodnotové preferencie.
Od roku 2018 spolupracujem na projektoch, ktoré sú v úzkom kontakte s grantovými schémami (Slovenské centrum medzinárodnej asociácie divadelných kritikov — SC AICT, Akademický Prešov, nezávislé kultúrne centrá a ď.). Po niekoľkých rokoch v rytme jednotlivých grantových schém človek zistí, že okrem mnohých pozitív je tento spôsob práce spojený aj s neistotou a večnou rozdrobenosťou, čo spôsobuje veľké odčerpávanie energie namiesto práce samotnej a vytvárania dlhodobých efektívnych perspektív. Ponuka Národného osvetového centra prišla v období, keď som sa rozhodla uprednostniť koncentrovanú prácu v širokom časovom horizonte, ideálne na projekte, ktorý by pre mňa opäť znamenal viac než len prácu, a to sa podarilo. Som veľmi vďačná ľuďom, ktorí majú blízko k Javisku a zároveň ku mne, že ma popchli k tomuto rozhodnutiu, pretože bez ich podpory by som sa neodvážila vstúpiť do histórie Javiska.
JM: Za Javisko odteraz zodpovedáš primárne ty. Aké konkrétne plány a zámery s ním máš?
DL: Javisko sa bude transformovať na online platformu. To je prvá a zásadná zmena, ktorá je vyústením dlhodobých tendencií spojených nielen s týmto časopisom: znížená periodicita, ktorá so sebou prináša menšiu aktuálnosť, všeobecný trend virtualizácie publicistického priestoru a v neposlednom rade obrovský nárast nákladovej položky za tlač. Rovnako ako pravdepodobne mnohí priaznivci Javiska a milovníci tlačených periodík som si na túto skutočnosť musela chvíľu zvykať, ale pravdou je, že v nej vidím mnoho príležitostí.
Aj online Javisko bude prinášať správy a reflexie z festivalov, celoštátnych prehliadok, postupových súťaží a kultúrnych podujatí. Ide o informačno-kritickú líniu časopisu, ktorá uchováva reflexie zásadných udalostí v ochotníckom divadle a umeleckom prednese pre históriu. Druhým pilierom Javiska budú aj naďalej priehľady do sveta divadelnej vedy a umeleckého prednesu: do ich dejín a teórie. Pôjde o tematické články a štúdie o jednotlivých zložkách divadelného diela či umeleckého prednesu, o ich výrazových prostriedkoch, o estetických, etických, filozofických a axiologických otázkach spojených s umeleckým dielom, o dejinách (nielen) ochotníckeho divadla z rôznych aspektov atď. Rovnako sa budeme aj naďalej venovať metodike, profilovým rozhovorom s významnými osobnosťami a vrátime sa aj k recenziám nových inscenácií prepájajúcich ochotnícke profesionálne divadlo. Ďalším dôležitým bodom novej koncepcie bude aktuálnosť: živé reflexie vrátane kultúrno-spoločenských komentárov na dôležité témy a otázky v divadle, umení, kultúre a spoločnosti. Nadviažeme na publikovanie nových dramatických textov, budeme inšpirovať podnetnými knižnými tipmi s ukážkami.
JM: Prinesieš do Javiska aj čosi, čo v ňom nikdy nebolo?
DL: www.javisko.sk koncipujeme ako živý priestor komunikácie. Ochotníci sa významne zapájajú do dobrovoľníckych aktivít, seminárov, študentských porôt, sledujú rôzne konkurzy prepájajúce ochotnícke a profesionálne divadlo, možnosti zapájať sa do divadelných a umeleckých projektov, konfrontujú svoj názor s názormi recenzentov, sledujú odbornú literatúru a pod. Svedčí to o tom, že snaha a aktivita súvisiace s ich vlastným rozvojom sú veľké. A to je to, čo by mal internetový nasledovník svojho printového predchodcu robiť: prinášať aj všetky tieto informácie, ešte viac prepájať svet divadla, približovať ho, objasňovať.
Dôležitým bodom otvárania sa živej diskusii a zväčšovania komunity čitateľov bude možnosť publikovať texty aj pre členov ochotníckych divadiel. Bol si na festivale a niečo ťa zaujalo? Napíš o tom. Mal si zaujímavý rozhovor o divadle či umeleckom prednese, z ktorého vyplynula podnetná úvaha? Natrafil si vo svojej obci na zakladateľa/člena/pamätníka divadla a mali ste inšpiratívny rozhovor? — Napíš, pošli. Zredigujeme, odpublikujeme. Táto blogová časť má za cieľ kultivovať uvažovanie a písanie o divadle či umeleckom prednese (najmä u mladých divadelníkov/divadelníčok) a poskytnúť priestor na ich „moderovanú“ verejnú prezentáciu. Pôjde o cielenú aktivitu, v rámci ktorej budeme aktívne spolupracovať s pedagógmi a vedúcimi súborov. Veríme, že vďaka zmene paradigmy môže byť Javisko stále kvalitné v obsahu a zároveň kreatívnejšie a komunikatívnejšie v novej forme.
JM: To znie ako systematická a intenzívna práca na každý deň. Kto bude Javisko spoluvytvárať? Plánuješ obnoviť redakciu či redakčnú radu?
DL: Áno, znie, a dobre tak. 🙂 Javisko bude mať svoj redakčný okruh a, samozrejme, aj redakčnú radu. Pôjde o starostlivo vybraných odborníkov v jednotlivých oblastiach divadla v interdisciplinárnych presahoch, v generačnom i regionálnom rozptyle. Zoznam sa kreuje a zároveň akákoľvek jeho finálna podoba bude vždy otvorená novým konštruktívnym spoluprácam.
DL: A keď sme pri tých spoluprácach, Jakub, smiem sa opýtať, aké sú tvoje nové profesijné výzvy? Kde sa s tebou budeme môcť stretnúť?
JM: Byť súčasťou väčších celkov a komunít bol vždy môj cieľ a zmysel tvorivej práce. Aj preto som bol nadšený, že som mohol prostredníctvom Javiska spájať, sieťovať, informovať či inšpirovať. A platí to aj obrátene. Nekonečné debaty s redakčnou radou, kolegami a kolegyňami, práca na článkoch o témach, ktoré mi boli dosiaľ neznáme, rozpravy s ochotníckymi súbormi či recitačnými kolektívmi… to všetko ma veľmi formovalo a ukázalo nové obzory a možnosti. Všimol som si však na sebe, že ešte väčšie potešenie mi dodáva dialóg v rámci živého skúšobného inscenačného procesu. Aj popri Javisku som síce občasne dramaturgoval v externých spoluprácach s profesionálnymi divadlami (ak mi to čas a energia dovoľovali), no tieto tendencie sa zintenzívnili natoľko, že už nebolo možné to skĺbiť. Avšak hlavným argumentom, prečo som sa rozhodol rozlúčiť s časopisom práve teraz, bola pracovná ponuka, ktorú som nemohol odmietnuť. Ako dramaturg som bol oslovený na spoluzaloženie prvého profesionálneho divadla v Poprade, teda v domovskom regióne, kde som ja sám mal v minulosti podobné ambície. V súčasnosti kreujeme herecký súbor, zostavujeme dramaturgický plán, koncipujeme celý ekosystém. Začali sa mi teda realizovať moje najbláznivejšie sny. A tie si pýtajú celú osobu.
DL: Ó, to sú skvelé správy! Tak nech pri vás stojí všetka podtatranská divadelná miazga! A vidíme sa na prvej premiére…
JM: Ďakujem! Aj ja tebe i Javisku želám plno tvorivého kvasu, kvalitných textov a plodných stretnutí.
