Cestopisný bedeker ochotníckeho divadla Prešovského kraja. Zastavenie posledné: divadlá dospelých
TEXT: Alžbeta Verešpejová
FOTO: archív NOC, Roman Adamják, Filip Lašut
Po vzniku Československa, s istým meškaním oproti západu a stredu Slovenska, sa po roku 1920, ale hlavne v 30. rokoch aj na východe rozprúdil divadelný život. V mestách ho pestovali rôzne spoločenské krúžky a telocvičné jednoty, na dedinách miestni učitelia a kňazi. Podnetne prispeli aj českí divadelníci, pracovne prevelení na východ. Po roku 1945 obnovila činnosť len časť spolkov. K nim pribudli od 50. rokov súbory, ktoré vznikali pri závodných kluboch a osvetových strediskách. Podrobne o týchto obdobiach podávajú informácie vo svojich publikáciách napríklad V. Štefko, L. Čavojský či J. Marták.
V 60. rokoch Osvetový ústav určil súťažné kategórie dospelých ochotníckych divadiel podľa kvality tvorby: A – vyspelé, B – pokročilé, C – začínajúce. Toto delenie bolo po roku 2000 čiastočne predefinované a dnes sa divadlo dospelých člení na 2 súťažné kategórie: prúdy súčasného divadla a prúdy tradičného divadla. Zaradenie sa pritom určuje podľa charakteru konkrétneho predstavenia.
Bardejov
Bardejovské divadlo vzniklo v roku 2017. Iniciátorkou založenia bola dramaturgička Veronika Burgerová s divadelne spriazneným okruhom tvorcov. Domovskou scénou divadla sa stal komorný priestor historickej Hrubej bašty. V rovnakej miere sa venuje divadlu pre deti i pre dospelých. V dramaturgii sa orientuje hlavne na málo známe či nové divadelné texty. S inscenáciou bájky Adonis a jeho hosť (2019) od súčasného nemeckého autora Freda Apkeho, ktorá detskému divákovi poetickou formou vysvetľuje pojmy slobody a priateľstva, získali na krajskej žatve v Levoči zlaté pásmo a bronzové na celoštátnej súťažnej prehliadke Divadlo a deti v Rimavskej Sobote. Za vznikom predstavenia stál národnostne pestrý tím: slovenská režisérka Marika Smreková, taliansky hudobník Elia Moretti a česká výtvarníčka Jana Adamec Tkáčová. Z hľadiska dramaturgie treba oceniť aj invenčné hľadanie tém pre dospelé publikum. Autorská hra Jozefa Jenča Ci hutorim, ty vole! (2020) sa venuje gastarbeiterstvu východniarov v Čechách. Text, napísaný v metajazyku – východniarskej českoslovenčine, ocenila česká divadelná agentúra Aurapont v súťaži v roku 2018. Jenčova réžia viac ako tragikomický potenciál témy akcentovala živelnú komediálnosť. Výsledkom ďalšej autorskej a režijnej spolupráce súboru s Jenčom bola takmer monodráma Sám na javisku (2022). Ohlasy a odborné reflexie, ktoré divadlo získalo za krátky čas svojej existencie na súťažiach a festivaloch, priniesli určite kreatívne stimuly pri uvažovaní nad ďalším inscenačným smerovaním (o oboch inscenáciách sme referovali aj v časopise Javisko, pozn. red.).
Humenné
Divadelný súbor Samé ucho vstúpil do kultúrneho diania mesta v roku 1992 pod vedením Jany Šibovej. Generačne pestrý a personálne premenlivý súbor sa prioritne orientoval na komediálny žáner (C. Goldoni, J. N. Nestroy). Po výmene režisérov sa do repertoáru včlenili aj spoločensky angažované hry (Orwellova Zvieracia farma, autorská hra Drogy, 1998) a špeciálne naštudovania rozprávok pre deti s mentálnym postihnutím. Od roku 2003 až do zániku v roku 2018 súbor režijne viedla Zuzana Švecová. Jej skúsenosti a inšpirácie z divadelných workshopov presmerovali súbor od dovtedajšieho realistického divadla k divadlu pohybovému. Správnosť tohto rozhodnutia potvrdilo aj víťazstvo Voľného víkendu (2005) na medzinárodnom festivale amatérskeho divadla v Maďarsku. V roku 2005 siahli po poetike cool drámy (Olekšákova hra Neha). Prvky štylizovaného pohybového divadla, práca so znakom a scénickou symbolikou ostali inscenačným princípom aj v ich posledných inscenáciách Ako som vstúpil do seba (2011) a Naboso (2012).
Humenské ochotnícke divadlo sa rozhodla založiť režisérka a herečka Zuzana Švecová v roku 2018, po rozpade DS Samé ucho. Viacgeneračný súbor má domovskú scénu v History art & music clube. Premiérou Bodnárovej Sobotnej noci (2019) potvrdila režisérka svoj trvalý príklon k štylizovanému divadelnému výrazu. Pre účinkujúcich bez divadelných skúseností však jeho osvojovanie nebolo bezproblémové. Rozbehnuté skúšky tragifrašky Lukáša Brutovského Talenty zastavila pandémia, a tak divadlo pripravilo aspoň niekoľko online akcií pre knižnicu v Humennom. V roku 2021 sa jeho činnosť čiastočne obnovila prípravou monodrámy MOCAD(R)ÁMY banskobystrického Štúdia T.W.I.G.A., premiéru však skomplikovali covidové problémy. O tom, že ani napriek tomu nemieni rezignovať, svedčí účinkovanie na humenskom Festivale slov v roku 2022 s krátkou dramatickou kompozíciou z dvoch esejí Milana Zelinku.
Kendice
Divadlo Etudy v roku 1993 debutovalo vlastnou parafrázou radošinského Jááánošíííka pod vedením miestneho kňaza Jána Sedláka. Po jeho odchode mladí divadelníci nerezignovali, a hrali prevažne zábavné, estrádne formáty, činoherné komédie alebo malé javiskové formy. Vyskúšali si aj Dostálov muzikál Jednotkári (1993). V roku 2007 súbor ambiciózne porušil dovtedajší repertoárový štandard a naštudoval Ionescovu Lekciu (réžia Veronika Pavelková), s ktorou zvíťazil na celoštátnej súťaži a predstavil sa aj na Scénickej žatve. S hrou reprezentoval Slovensko na celosvetovom festivale ochotníckych divadiel v Maroku, hosťoval v divadle Husa na provázku v Brne i v Krakove. Za úspechom stála nielen invenčná a sústredená réžia, ale aj výkony hosťujúcich členiek prešovskej ZUŠ M. Moyzesa – G. Marcinkovej, J. Kovalčíkovej a A. Rakovskej, dnes už profesionálnych herečiek. Po tejto zmysluplnej divadelnej spolupráci uviedlo divadlo Gombárov a Mankoveckého hudobný projekt Štúrovci – koncert (ne)zrušený! (úprava, réžia Tomáš Fedorko, 2015). V roku 2011 inscenácia „svadobnej veselohry“ Jana Ivana Uľej, uľej signalizovala návrat k pôvodnému charakteru repertoáru. Popri reprízovaní svojich úspešných hier sa Etudy od roku 2016 venujú tvorbe pre deti a príležitostným kultúrnym aktivitám.
Kladzany
Divadelný súbor KĽUD (Kladzanske ľudove divadlo) vznikol v roku 1998 v rámci občianskeho združenia KĽUD na divadlo i film. Odvtedy má za sebou 30 titulov vrátane kabaretných pásem a rozprávok. Okrem prvej hry (Psí život, 1999) sú texty písané vo východniarskom nárečí. Nárečie vytvára silnú mieru autenticity príbehu a výdatne pomáha účinkujúcim. Súbor hrá výlučne autorské texty režiséra Jozefa Jenča (rozhovor s ním sme uverejnili v Javisku 1/2021, pozn. red.). Námetovo vychádzajú z aktuálnych osobných a spoločenských tém, neraz s odkazom na slovenskú minulosť (Chujava nau, 2013, hru sme publikovali v Javisku 1/2021, pozn. red.). Inscenačnými prostriedkami komunálnej satiry sa síce čiastočne banalizuje vyslovené, no texty dávajú možnosť pracovať aj s tragikomickým akcentom, ako napríklad v hrách Cicho, bo skajpujem s dzifku! (2016) či Jou, paňe Bože! (2015), v ktorej sa biblický motív úteku Jozefa a Márie prepája so súčasnou utečeneckou krízou. Autor významovo umiestnil dej do emblémového slovenského sociálneho priestoru – krčmy. Šmiškonadu Džvirata na deskoch abo jak nacvičic ďivadlo na dzedziňe za 10 dňi, kec jutre je premiera (Cena Stana Radiča za objav roka na Kremnických gagoch 2011) a rovnako i hru Hore dolu bez (2019) inšpirovali vlastné divadelné skúsenosti. Slovo „ľudové“ v názve predznamenáva síce poetiku divadla, ale zvolenými témami zasahuje aj publikum, ktoré nehľadá len prvoplánovú zábavu.
Kurima (okres Bardejov)
Tak ako v mnohých iných obciach, aj v Kurime prvé divadelné aktivity zaznamenávame po 1. svetovej vojne vďaka obecným učiteľom. Učitelia I. Tobiáš a J. Vocel svoje neúspešné večerné kurzy pre dospelých nahradili nácvikom divadelných hier. Prvé predstavenia sa konali v budove cirkevnej školy. Pravidelnejšia divadelná činnosť spadala do 30. rokov, napríklad uvedenie Jiráskovho Otca. Súbor si zahral aj operetu Anička Kováčovie (1947) či agitačné Buky podpolianske (1954). Po viacerých prestávkach miestni ochotníci v roku 1999 obnovili divadelnú tradíciu. Nielen inscenačne (insitné maľované kulisy, herectvo statickej pravdepodobnosti), ale i príklonom k slovenskej klasike, v prvom rade k Urbánkovi. Od roku 1999 uviedli 7 jeho veselohier. Poslednou bola veselohra Slobodní manželia v šarišskom preklade Šľebodne ženače (2014). V roku 2020 znovu zahrali veselohru Keď mesiačik svietil, ktorá sa po prvýkrát hrala v obci v 20. rokoch minulého storočia.
Ľubica
Divadlo exTEATRO pôsobí od roku 1994. Pod vedením režiséra (i autora) Marcela Hanáčka dlhodobo spolupracuje s Kežmarským hradom v projekte Krvavé dejiny (1995 – 2022), v ktorom čerpajú z dejín mesta, ale i pri uvádzaní rozprávok. Spolupodieľa sa na kultúrnych projektoch firmy Whirlpool. Hanáček autorsky a súbor herecky participovali v roku 2004 na programoch Bojnického zámku. ExTEATRO sa programovo venuje náboženským témam, osudom historických osobností kraja (Beata Laska, Samuel Bredetzký, Dávid Frölich), príležitostným programom. V roku 2021 vystúpili so scénickou montážou hier dramatika Jána Chalupku – Chalupka inak. V tomto roku výrazne zaujali dokuprojektom Domov (2022), zostaveným z príbehov násilného vysťahovania karpatských Nemcov z Československa v rokoch 1945 – 1946. Text vznikol na základe spomienok pamätníkov a archívnych materiálov.
Raslavice
Divadelný súbor AD99 vznikol v roku 1999 po viacročnej absencii divadla v obci. Debutoval Štepkovou hrou Hotel Európa (réžia M. Cimbala) a až do svojho rozpadu sa repertoárovo orientoval na ľahké komediálne žánre.
Divadelný súbor NA SKOK založil herec a režisér Martin Bašista v roku 2016 spolu s vtedajšími spolužiakmi z košického konzervatória. Repertoár divadla sa vyvíjal od komponovaných vianočných akadémií cez divákmi žiadanú komédiu až po drámu Matka J. Barča-Ivana (2019, k 100. výročiu 1. písomnej zmienky o ochotníckom divadle v obci). Horváthovej Slovenskú sirotu (2020) ocenila porota na Gorazdovom Močenku 2. miestom. Bašistovu razantnú úpravu textu (vrátane transpozície hry do šarišskej dediny), réžiu a rovnako interpretačné výkony herečiek v Čechovových Troch sestrách (2022) odmenili poroty na celoštátnych súťažiach FEDIM, Gorazdov Močenok i Scénická žatva (o inscenácii sme viackrát referovali v Javisku, pozn. red.). Inscenácia naznačuje evidentné odpútanie od klasického dedinského divadla k divadlu silne štylizovaného výrazu, vizuálnej pútavosti, významovej scénickej skratky. Rozpracovaná inscenácia Macbeth Off Broadway preto právom vzbudzuje zvedavosť a očakávania.
Spišská Stará Ves
Divadelný súbor RAMAGU sa prvýkrát predstavil neformálne v roku 2009 a oficiálne v roku 2011. Spolu s ateliérom RAMAGU životabudičsky vtrhol do kultúrnej klímy mestečka na Zamagurí. Pri rozprávkach inscenátori stavajú na otvorenej komunikácii s detským publikom a na nápaditom humore (Goralské rozprávky 2017, O psíčkovi a mačičke, 2019). Repertoár pre dospelých hľadá rovnováhu medzi komerčnou a náročnou dramaturgiou. Prínosom pre súbor sa javí nadviazanie spolupráce so skúsenými divadelnými praktikmi. Prvý inscenačný úspech dosiahol súbor s Tajovského Matkou (2013, réžia Dušan Kubáň a Michal Novák), s ktorou postúpil na Belopotockého Mikuláš. V roku 2021 na ňom zvíťazil s monodrámou Mengeleho dievča v réžii Jany Ovšonkovej (o predstavení sme referovali v Javisku 1/2022, pozn. red.) a o rok neskôr s jednoaktovkami Pytačky a Medveď (2022, réžia V. Benko). Preto novopripravovaná inscenácia (opäť v réžii Jany Ovšonkovej) právom budí veľké očakávania priaznivcov súboru.
Stropkov
Divadelný súbor Ondavan začal pracovať v roku 1966. S bábkovým divadlom Paravan, fungujúcim v meste od roku 1962, ho spájalo meno Daňa Soósa, vedúceho súboru a režiséra. Ondavan viedol až do roku 2022 a ako ústredná osobnosť ho po desaťročia dramaturgicky a režijne formoval. Dramaturgicky trvalo preferoval slovenskú klasiku (vrátane vlastných dramatizácií). Svoje miesto si v repertoári našla príležitostne i svetová klasika (C. Goldoni, Molière, N. V. Gogoľ, F. G. Lorca), i súdobí slovenskí dramatici (I. Bukovčan, I. Rusnák, O. Záhradník). Pre súbor je príznačné bohaté generačné obsadenie a budovanie hereckého zázemia už od detského veku. Soósove úpravy dramatických textov vychádzali zo zloženia a schopností súboru (napríklad Gogoľov Revízor ako Revízorka), réžie preferovali realistický štýl s konvenčne budovanými mizanscénami, minimálnou prácou so svetelnou zložkou a presadzovaním vlastnej scénografickej estetiky. Inscenačné ozvláštnenie často prinášali folklórne vstupy v zmysle koloritu udalosti či vizuálneho efektu. Ondavan sa pravidelne zúčastňuje na postupových súťažiach i na Celoštátnom festivale divadelných hier s dedinskou tematikou v Trebišove, na ktorom získali viacerí interpreti ceny za herecké výkony, napríklad cenu za ženský herecký výkon v predstavení Ženský zákon (Babski mores, 1992).
Sabinov
Divadelný súbor Sabinovská ochotnícka scéna vznikol v marci v roku 2004 na podnet zanietenej divadelníčky Evy Arvayovej. Dlhoročne pôsobila ako herečka v DS Jula Zborovjana i ako režisérka jeho Štúdia mladých. Do súboru prešla na jej podnet aj časť bývalých michalianskych divadelných kolegov. Po prvýkrát sa súbor predstavil Holbergovou komédiou Jeppe z vŕšku (2004, réžia V. Benko). Jej hlavné postavy boli šité na mieru protagonistom súboru Jurajovi Navrátilovi ml. (sedliak Jeppe) a Eve Arvayovej (výbušne temperamentná žena Nille). Na Krajskej scénickej žatve v Levoči získal Juraj Navrátil ml. za postavu Jeppeho Cenu za najlepší herecký výkon. V roku 2006 súbor upútal zaslúženú pozornosť inscenáciou Obchod na korze (réžia Peter Cibula). Od roku 2008 až do roku 2018, keď divadlo svoju činnosť pozastavilo, pridalo do svojho programu výlučne komédie (Charleyho teta, 2009, Inkognito, 2010, Ženský zákon, 2011 – Cena za ženský herecký výkon Eve Arvayovej na krajskej žatve v Levoči, Skrotenie zlej ženy, 2012, Sluha dvoch pánov, 2015, Všetko je dobre tak!, 2018).
Divadelný súbor Jula Zborovjana (DS pri ZO ROH Imuna, Šarišské Michaľany) nadviazal voľne na tradíciu divadelného spolku z 20. rokov 20. storočia. Repertoár predstavovali vianočné pastierske hry, rozprávky i slovenská klasika. V 50. rokoch si zobral súbor pod patronát podnik Imuna. Poskytol mu nový hrací priestor i existenčné krytie, čo viedlo k ďalšiemu pôsobeniu súboru už pod novým menom DS pri ZO ROH Imuna, Šarišské Michaľany. Nový režisér Rudolf Navrátil st., skúsený divadelný ochotník, odchovanec kolínskeho súboru Tyl, pretvoril dovtedajší repertoár. Pribudli hry českých dramatikov, svetová klasika i súčasná slovenská dráma. S Karvašovou drámou Antigona a tí druhí (1963) po prvýkrát súbor uspel na krajskej súťaži ochotníkov. Po intenzívnom hracom období nastal útlm činnosti, ktorý ukončil až nástup novej generácie divadelníkov na čele s Jurajom Navrátilom ml. Spolu s Julom Zborovjanom doplnil repertoár o akadémie, estrády a poetické pásma.
V roku 1970 bol súbor zaradený do kategórie B (pokročilé súbory). S Dobrodružstvom pri obžinkoch (1974) postúpil na Belopotockého Mikuláš, rovnako ako s Ajtmatovovým Matkiným poľom (1976) a Zorinovým Neznámym (1980), s ktorým zvíťazil a zúčastnil sa aj na Scénickej žatve. Do Martina sa vrátil s Jílkovou komédiou Môj hrad (1983) a dostal aj pamätnú medailu. V roku 1984 sa súbor z úcty k umelcovi premenoval na DS Jula Zborovjana. Zmeny, ktoré nastali po roku 1989 (zrušenie zriaďovateľa, odchod viacerých tvorivých osobností, strata hracieho priestoru) spôsobili existenčnú krízu aj zánik súboru. Poslednou inscenáciou bol Urbánkov Kamenný chodníček (2000), s ktorým divadelný súbor začínal svoju ochotnícku činnosť.
Spišská Belá
Divadelný súbor Theatrobalans v roku 2009 obnovil po 20 rokoch divadelnú tradíciu mesta. Odvtedy inscenoval 7 činoherných titulov pre dospelých a 3 hry pre detské publikum. Repertoár uprednostňuje overené ľahké komédie (napríklad Kto hovorí s koňom A. Koenigsmarka, 2012), ale herci si trúfli aj na detektívku A. Christie Desať malých černoškov (2013). Vítanú príležitosť na umelecký posun priniesla režijná hosťovačka Dušana Kubáňa a Michala Nováka v Nušićovej spoločenskej satire Trúchliaci pozostalí (2018) a komédii A. Nicolaja Nebola to piata, bola to deviata (2019). Režijné i herecké skúsenosti tejto dvojice veľmi pomohli účinkujúcim pri tvorbe postáv, práci s dramatickým časom, tempom, dynamikou a scénografiou. Tieto dôležité praktické vedomosti môžu súboru výrazne pomôcť pri ďalšej divadelnej tvorbe.
Šuňava
Divadlo mladých v Šuňave nadviazalo na viac ako storočnú tradíciu ochotníckeho divadla v obci. Tú v minulosti intenzívne pestoval dobrovoľný hasičský zbor. Vystupovali príležitostne, počas všetkých väčších sviatkov. V 40. rokoch sa zúčastňovali na divadelných pretekoch v Poprade a v Liptovskom Mikuláši. Po spojení Vyšnej a Nižnej Šuňavy (1974) sa divadelná činnosť načas odmlčala a obnovila sa až v 80. rokoch po výstavbe nového kultúrneho domu. Súbor viedol a režíroval až do roku 2003 Vladimír Majovský. Pod jeho vedením získal súbor viaceré ocenenia (za kolektívny výkon, réžiu, dramaturgiu, individuálne herecké výkony). Na celoštátnej súťaži v Šuranoch (1995) získal 2. miesto s hrou Cesta a v roku 1997 postúpil na Scénickú žatvu s veselohrou Jašek Kutliak spod Bučinky. Po jeho smrti divadlo nadviazalo intenzívnu spoluprácu s Vladom Benkom, režisérom Divadla Commedia v Poprade. Aj vďaka pozoruhodnému hereckému výkonu Michala Zajaca sa s Čechovovými Pytačkami (2007) prebojovali až na Scénickú žatvu. Publikum i porota ocenili aj ďalšie inscenácie, napríklad Rysavú jalovicu (2014) či Ženský zákon (2021), s ktorým zvíťazili na Palárikovej Rakovej. Obe tiež v réžii V. Benka.
Poprad
Divadlo Commedia si od svojho založenia (1968) až podnes vybudovalo popredné miesto v slovenskom ochotníckom divadle a reprezentovalo ho i v zahraničí. Dramaturgia divadla sa v jedenej línii orientuje na publikom žiadané ľahšie žánre – Kováči (2008), Statky zmätky (2009), druhú, náročnejšiu líniu reprezentujú napríklad tituly Malka (2004), Pastier (2009), Neprebudený (2012), Zápisky dôstojníka Červenej armády (2016). Súbor zdôrazňuje, že ich cieľom je zabávať publikum premysleným, herecky hravým humorom. V niektorých inscenáciách sa však zábavnosť mieša s tragikomikou, ktorej príčiny musí divák odkrývať. Históriu Divadla Commedia podrobne zmapovala kniha M. Argalácsa Divadlo bez derniér (2018), ktorá je zaujímavým čítaním pre všetkých priaznivcov ochotníckeho divadla.
Tatranská Lomnica
Divadlo Paľa Bielika nadviazalo na tradíciu divadla v obci v 50. rokoch 20. storočia. Ako kultúrne úderky vystupovali zamestnanci hotelov a zotavovní pre tatranských hostí. Divadlo Paľa Bielika oficiálne vzniklo v roku 1989. Debutovalo hrou Maríny Kusendovej Kam presadiť starý strom (réžia E. Fertaľ). Súbor má za sebou desiatky naštudovaných titulov, hlavne veselohier (Plakalo bejby, Dva tucty červených ruží, Tri dámy plné nehy), často aj v kolektívnej réžii. Výraznejšie súťažné ocenenia získal súbor s Miklósovou komédiou Panny v oblakoch (réžia V. Benko) na krajskej súťaži v Prešove i na celoslovenskej prehliadke v Šuranoch. Alena Čechová získala Cenu za herecký výkon na postupovej prehliadke v Šuňave (2017). S Fraynovou komédiou Číňania (2017) na krajskej súťaži v Levoči nenaplnili síce svoje očakávania, ale určite získali viacero dôležitých podnetov, ktoré by ich mohli inšpirovať v ďalšej javiskovej tvorbe.
Tulčík
Tulčícke ochotnícke divadlo nepriamo nadviazalo na divadelnú tradíciu, ktorej základy sa vytvorili v roku 1927. Zo zachovaných správ sa možno dozvedieť, že napríklad v roku 1932 tulčickí ochotníci získali 1. miesto v súťaži ochotníckych divadiel v Prešove. Dlhodobo so súborom pracoval Ján Drabiščák, ktorý režíroval 55 hier. Ako mnohé vidiecke divadlá, aj tulčícke fungovalo s mnohými dlhšími prestávkami. Svoju činnosť naposledy obnovili v roku 2009 založením občianskeho združenia. V roku 2012 s inscenáciou New Kocúrkovo alebo Biznis je biznis obsadili v regionálnej súťaži 2. miesto a postúpili aj na Celoštátny festival divadelných hier s dedinskou tematikou v Trebišove. Súčasným režisérom 30-členného súboru je Vladimír Greif. Jeho réžie sa vyznačujú realisticko-ilustračným prístupom. V intenciách tejto poetiky v roku 2021 naštudoval vlastnú úpravu Ženského zákona – Aňi podobrotki, ani pozlotki (Co še babe šnilo, to še babe chcelo)… abo naspak? Kým v minulosti si súbor volil len hry z dedinského prostredia, v súčasnosti zaradil do repertoáru aj anglickú súčasnú komédiu (Lekárske tajomstvo).
Uvedené súbory, samozrejme, nepredstavujú kompletný počet a nepodávajú komplexný obraz o činnosti ochotníckych divadiel dospelých v kraji. Náhľad poskytuje informácie o divadelných zoskupeniach, ktoré máme možnosť vidieť na rôznych stupňoch súťaží a na rôznych festivaloch na Slovensku a dostali sa do širšieho povedomia ochotníkov i verejnosti.
Pri písaní tohto príspevku sa vynorila otázka zaradenia divadelných zoskupení, ktoré fungujú čiastočne z grantov, sponzoringu, z vlastného zisku z predaja vystúpení školám, organizáciám, mestám pri rôznych kultúrnych podujatiach. Nezúčastňujú sa na divadelných súťažiach ochotníkov a ich personálne zloženie je z hľadiska divadelného vzdelania veľmi rôznorodé. Ich predstavenia nie sú odborne monitorované. Stali sa akousi sivou zónou medzi profesionálnym a ochotníckym divadlom.
