6. – 8. mája 2022 sa uskutočnil 28. ročník Slovenského festivalu poézie, niekoľkokrát odložených Beniakových Chynorian. V roku 2020 sa festival nemohol uskutočniť, takže recitátori a recitátorky, ich lektori a lektorky, milovníci a milovníčky prednesu poézie a porota sa mohli s nadšeným organizátorským tímom z rodiska básnika Valentína Beniaka konečne stretnúť až po dlhých 30 mesiacoch čakania.
TEXT: Richard Veselý, predseda poroty
FOTO: ???
Namiesto tradičného decembrového termínu na Mikuláša sme do Chynorian tentoraz zavítali netradične na jar. Obec sa nám ukázala v májovom slnečnom rúchu, ktorého osviežujúcim doplnkom bol občasný dážď. To umožnilo otvoriť pre festival aj priestory záhrady v Beniakovom domci počas pamätného stretnutia pri pečených zemiakoch, z ktorého sa nikto veľmi neponáhľal domov.. Až vznikla úvaha, či to takto nie je lepšie, či nepresunúť decembrový termín natrvalo. Či už tak, alebo onak, jedno je isté – Chynoranci vždy vytvoria jedinečnú atmosféru, pocit rodinného stretnutia, na ktoré všetci účastníci prinesú dary, ktoré ostatní s vďakou a uznaním prijímajú.
Spoločný svet recitátora a poslucháča
Ako konštatovala odborná porota, dvaapolročná tvorivá pauza napokon priniesla bohatú, tematicky rôznorodú a kvalitnú úrodu. V súťaži odznelo 25 prednesov v troch kategóriách, 18 z nich si odnieslo formálne ocenenie. Každé vystúpenie však prinieslo niečo hodnotné a zaujímavé, výberová porota na krajských kolách urobila veľmi kvalitnú prácu.
Ak by sme hľadali nejakého spoločného menovateľa pre menej úspešné recitácie, možno by sme ho mohli nájsť v tom, čo robí umelecký prednes takým atraktívnym a odlišným od prostého čítania poetického textu. Je to schopnosť vytvoriť spoločný svet recitátora a jeho poslucháča, intímny priestor na zdieľanie a vzájomné porozumenie prežitého, na očistné hľadanie odpovedí a otázok. Je to známy fenomén – recitátor pociťuje naliehavú potrebu podeliť sa o zážitok, ktorý ho napĺňa, či už duchovný, milostný, existenciálny, hodnotový, alebo historicko-politický a nájde text, s ktorým sa stotožní. Toto stotožnenie ho tak fascinuje, že stratí orientáciu a nadhľad. Zabudne, že to nestačí, že toto je len začiatok. Ak má byť rovnako fascinovaný aj recitátorov poslucháč a divák, musí nasledovať tvrdá práca. Analýza, hľadanie, skúšanie, overovanie. Zápas titanov – očarenia a inšpirácie na jednej strane a úmorného procesu remeselnej techniky tvorby – výberu najlepších jazykových a mimojazykových výrazových prostriedkov a premena témy na osobnú a osobnostnú výpoveď.
Tento pocit vzájomnosti recitátora a poslucháča sa občas nepodarilo vytvoriť, a to dokonca ani niektorým v minulosti úspešným recitátorom. Niektoré výpovede napriek technickej kvalite recitátora a možnostiam literárneho textu vyzneli príliš formálne, jednostranne a hlucho. Ani najväčšia téma, ani najprekvapujúcejší dramaturgický objav nezaručujú samy osebe kvalitu ani úspech. Ak sa neobjavná dramaturgia spojí s neobjavnou interpretáciou, nemôže vzniknúť nič lepšie než okukaný plagát. Môžeme len špekulovať, či sa na tomto fenoméne nepodpísal aj nedostatok komunikácie a osamelosť v dôsledku pandemickej izolácie.
Ocenené prednesy rezonovali súčasnosťou
Tie najkvalitnejšie prednesy zarezonovali niekedy až prekvapivou súčasnosťou a čerstvosťou napriek dlhovekosti literárnej predlohy. Beniakovu Labutiu pieseň dokázal Július Balkovský, víťaz I. kategórie, predstaviť nielen ako nanajvýš aktuálnu protivojnovú obžalobu „pánov“, ale naplnil aj jej druhoplánové filozofické posolstvo. Na svoj vek s bravúrnou ľahkosťou sa vyrovnal aj s ťažkosťami cyklického opakovania veršov a nevyhnutným hľadaním ich rôznorodej interpretácie, hoci možno niekedy aj za cenu náznaku oslabenia konzistencie celku. Práve schopnosť prirodzenej interakcie s poslucháčom je tým, na čom môže Július Balkovský stavať pri svojej budúcej tvorbe. Okrem prvého miesta v kategórii najmladších získal aj osobitnú cenu za prednes poézie Valentína Beniaka.
Víťazka II. kategórie (starších stredoškolákov) Eva Kubaliaková sa rozhodla popasovať s aktuálnou výpoveďou o láske vo víre geopolitických katakliziem, láske, ktorá má vždy blízko k nenávisti a naopak. Súčasťou tohto neľahkého zápasu bol aj boj s pomerne nepoetickým naratívom predlohy (Dominika Moravčíková: Čas koptov) ponúkajúcim na pozadí dilemy medzi „politickým a materským“ aj otázky typu: Aké je to žiť bez vlastného štátu?, ktoré zaváňali vojenskou žurnalistikou. V Dominikinej výpovedi predsa len zvíťazila ženskosť, hoci doráňaná a zhrubnutá – rovnako ako národ, ktorý prežil vlastnú genocídu. V pomerne vyrovnanej kategórii tento úprimný boj o hľadanie svojho hlasu uprostred svetového chaosu oslovil najviac.
Ako dokáže silný individuálny hlas urobiť z politickej proklamácie mrazivo osobné prebúdzajúce zatrasenie ukázal vrcholný prednes prehliadky. Rozsiahlejšiu Nemeckú báseň majstra poézie nonsensu Ernsta Jandla zostrihal Tomáš Hodermarský do priamočiareho a ľahko čitateľného príbehu brutálneho zneužitia naivity, frustrácie hľadajúcej ochranu v identite davu vedúcej od „ľudovej slávnosti“ k deportáciám. Ak tu hovoríme metaforicky o hlase ako o názore, posolstve, tak v Tomášovom prípade musíme súčasne vyzdvihnúť aj jeho prácu s hlasom ako nástrojom reči, alebo presnejšie, nástrojom na vytváranie zvukov. Zvukovosť je jedným z nosných princípov tohto vystúpenia. Recitátor sa nenechá naháňať textom, dokáže sa zastaviť v takmer neznesiteľnom tichu a pomaly ho s masochistickou rozkošou premeniť na polminútový akustický koncert nezmyselných, ale veľmi dobre zrozumiteľných výkrikov. A neostáva pri hlase, zvuky vydáva celé telo. Práve premena fanatického dupania a skandovania fašistického ľudového zhromaždenia na zvuk lokomotívy odnášajúcej obete tejto naivnej „hry“ v ústrety neodvratnej smrti bola majstrovská. Videonahrávka tohto prednesu víťaza III. kategórie (dospelých) by sa mohla zaradiť do učebníc umeleckého prednesu.
Inú cestu k divákovi a poslucháčovi testovala Nikola Húsková. Baladu Jána Botta Margita a Besná, ktorá by možno ponúkala rovnako expresívne zvukové poňatie v štýle moderných fantasy filmov útočiacich na všetky zmysly, uchopila Nikola naopak veľmi striedmo a sústredila sa na intímne pradivo vzťahov pod hladinou búriacich sa vôd. Porota ocenila tento umelecky objavnejší, pozoruhodnejší a obdivuhodnejší projekt cenou za prednes slovenskej klasiky.
Posledným vystúpením uzavrela súťaž Chynorianka Mária Kovalíková. Po všetkých búrkach, zemetraseniach, svetových i osobných katastrofách, ktoré recitátorky a recitátori na tomto ročníku reflektovali, prišla ako upokojujúci balzam, pokojná múdra rieka, nesúca k nížinám všetku úrodnú pôdu života. Žofia Valentína Beniaka v jej podaní pripomenula silné prednesy jej chynorianskeho rodáka, viacnásobného víťaza Slovenského festivalu poézie i Hviezdoslavovho Kubína Mariana Gajdoša, ktorý nám v Chynoranoch chýbal a pripomenuli sme si ho zvláštnou spomienkou počas otvorenia. Mária Kovalíková si odniesla cenu za úprimnú výpoveď.
Nové výzvy
Kým december je časom bilancovania, máj je symbolom jari, nového začiatku. Možno nezrelosti, ale hlavne prísľubov. Ako všetko, aj Chynorany sa počas pandemickej pauzy zmenili. Vznikol nový organizačný výbor festivalu, zmenila sa koncepcia sprievodných podujatí, na stole sú nové myšlienky a nápady. Ak sme sa obávali, či sa podarí vrátiť odstavený vlak znova na koľaje, či bude mať kto recitovať, či mladých ľudí neprestane poézia baviť, či sa nebudeme musieť uspokojiť iba s tým, že sa tešíme, že sa vôbec znova vidíme, báli sme sa zbytočne. Žiadny pokles záujmu alebo kvality sa nekonal. Naopak. Doba prináša nové výzvy a nové pohľady na rovnaké témy. Pohľady, s ktorými sme už nerátali. Vojna sa znova stala súčasťou nášho života, fašizmus dvíha hlavu z podhubia, ktoré sme považovali za mŕtve, utrpenie utečencov a utečeniek a choroby prekonávajú bolesti zo sklamaných lások či osamelosti. Možno preto sme v rámci tohto ročníka nevideli toľko experimentálnych prednesov. Takmer všetci recitátori a recitátorky (možno len s výnimkou Tomáša Hodermarského) zvládli svoje prednesy s klasickým nasadením výrazových prostriedkov.
Organizátorom a predovšetkým súťažiacim patrí veľká vďaka. Najbližší ročník Beniakových Chynorian je naplánovaný už na december tohto roku, v tradičnom mikulášskom termíne. Verme, že žiadne udalosti už neohrozia jeho konanie a že recitátori a recitátorky si v skrátenom termíne stihnú pripraviť rovnako obohacujúce a vyzývajúce vystúpenia.
