Fenomén oceňovania v prostredí ochotníckeho divadla bol vždy guľatým štvorcom rozporov. Poroty, inštitúcie i ministerstvá sa dekády pokúšajú udeľovaním cien zachytiť nejaký umelecký trend, formovať vkus či kladne ohodnotiť kontroverzné dielo v očiach verejnosti. Toto symbolické uznanie tvorivej práce zväčša putuje do rúk režisérom, hercom alebo celým kolektívom. Cena Michala Kováča-Adamova za celoživotný prínos ochotníckemu divadlu túto pomyselnú misku váh čiastočne vyrovnáva.

Veľkých cien v oblasti neprofesionálneho divadla sme za posledných sto rokov mali neúrekom. Ich zmysel začali obhajovať už organizátori prvých divadelných závodov (súťaží, prehliadok) v 20. rokoch minulého storočia. V roku 1922 bol dramatik, výtvarník a etnograf Pavol Socháň poverený vymyslieť spôsob, ako motivovať slovenských ochotníkov a ochotníčky k pravidelnejšej a kvalitnejšej činnosti. Spolu s Ústredím slovenských ochotníckych divadiel (ÚSOD) zorganizoval celoslovenské divadelné závody v Martine, počas ktorých začali ochotnícke súbory súťažiť pod hodnotiacim zrakom odbornej poroty. Tu – kdesi vo foyeri, kancelárii alebo na toalete Národného domu v Martine – vznikol fenomén, ktorý zrejme pozná každý porotca: subjektívna objektivita. Niekoľkočlenné poroty zasiali tradíciu hádok, pasívnej agresie, slepých sympatií i osočovania. „Kvôli čomu si myslíš, že má vyhrať práve tento súbor?“ „Toto bola zvládnutá réžia? Neblázni, pán kolega!“ Hodnotiace kritériá boli spočiatku improvizované a zloženie porôt málo fundované. Na seriózne ocenenia si museli ochotníci chvíľu počkať.

V roku 1928 sa situácia mierne zlepšila. Český divadelník a porotca Vojtěch Kristián Blahník prišiel s nápadom organizovať v rámci súťaží odborné rozbory predstavení. Vďaka tomu si ochotníci mohli vypočuť subjektívno-objektívne verdikty, oponovať im, diskutovať. ÚSOD zároveň aktualizoval systém bodovania súťažných inscenácií a od roku 1928 začal na celoslovenských závodoch v Martine udeľovať Memoriál slovenského ochotníctva. Iste, nie všetkým sa táto 40 centimetrov vysoká soška Thálie s maskou v jednej a s vavrínom v druhej ruke páčila. Pri posudzovaní úrovne predstavení totiž často vznikali spory o body, ba aj o ich desatiny. Niektoré súbory sa už preto na martinských závodoch nikdy neukázali a namiesto toho si založili vlastný festival s vlastnými cenami.

Divadelné ocenenia však od 30. rokov začínali vo všeobecnosti získavať na kredibilite, a to aj vďaka založeniu regionálnych a krajských postupových prehliadok. Došlo k pozitívnej inflácii odmien, ÚSOD začal rozdávať rôzne medaily, diplomy či špeciálne ceny. Do hry vstúpilo aj ministerstvo kultúry, ktoré si okrem štátnej ceny za literatúru začalo všímať aj aktivity ochotníkov. Už nielen herci a režiséri, ale aj recitátori, dramatici či dokonca kostýmoví výtvarníci mohli získať nejakú symbolickú pochvalu. Víťazi martinského festivalu mohli okrem Memoriálu zinkasovať aj 1 000,- Kčs. Za tie by ste si v tom čase vedeli kúpiť kvalitný bicykel, zaplatiť nájom v mestskom byte na 3 mesiace, cestovať z Prahy do Brna 10-krát a ešte by vám ostalo na dvanásť kíl hovädzieho mäsa. Aby toho nebolo málo, zaviedol ÚSOD v roku 1941 novú súťažnú kategóriu, tzv. Čestný veniec víťazov, do ktorého porota nominovala tie najvyspelejšie súbory.

Komunistický prevrat však do fenoménu vyznamenaní vniesol politickú ideológiu. ÚSOD bol násilne včlenený do Matice slovenskej, ktorá sa stala jediným štátom garantovaným organizátorom ochotníckeho života, a teda aj jeho oceňovania. Sošky, busty a plakety sa stali vianočnými darčekmi za lojalitu režimu, ktoré namiesto umeleckého prínosu mali skôr vyzdvihnúť štátnu ideológiu. Len máloktorá cena získala mediálny výtlak alebo rešpekt verejnosti.

Šesťdesiate roky priniesli uvoľnenie a cenám vrátili prestíž a odbornosť. Založením Scénickej žatvy v roku 1970 a obnovením postupového systému súťaží sa roztrhlo vrece aj s rozličnými cenami za „cieľavedomú pedagogickú pomoc“, „mladým talentom“, „nápaditú a štýlovo čistú výtvarnú zložku“ alebo „dlhoročnú prácu pri budovaní súboru“. Najväčšie uznanie mohol ochotnícky súbor získať cenou Tvorivý čin roka, ktorá sa od roku 1976 do roku 2016 udeľovala na Scénickej žatve.

Krátkymi dejinami ocenení sa dostávame do súčasnosti. Aj keď tradícia subjektívnej objektivity pretrváva (pretože divadlo nikdy nebude futbal s jasným bodovaním), je zrejmé, že aj v 21. storočí majú pre ochotníkov ocenenia veľkú váhu. Tento jav si uvedomil aj terajší organizačný tím Scénickej žatvy, ktorý sa v roku 2022 pri príležitosti 100. výročia založenia ochotníckych festivalov rozhodol vytvoriť cenu Scénický veniec, a to rovno vo viacerých kategóriách. O rok neskôr sa k oceneniam za najlepšiu réžiu, hudbu, herecký výkon či dramaturgiu pridala aj mimoriadna Cena Michala Kováča-Adamova za celoživotný prínos ochotníckemu divadlu a umeleckému prednesu. Michal Kováč-Adamov, ktorý zomrel v roku 2023, nebol zvolený za patróna tejto ceny náhodou – patril medzi popredných kultúrnych historikov, teatrológov a divadelných organizátorov a bol jedným zo zakladateľov Scénickej žatvy. Cena sa tak sústredí predovšetkým na osobnosti, ktoré sa významne podieľajú na organizácii, financovaní, práci v porotách či propagácii ochotníckeho divadla doma i v zahraničí. A nebolo vôbec prekvapujúce, že jej prvou držiteľkou sa v roku 2023 stala Alena Štefková.

Cena Michala Kováča-Adamova za rok 2023

ALENA ŠTEFKOVÁ

Alena Štefková sa narodila v malej obci Pliešovce neďaleko Zvolena. V rokoch 1956 – 1964 pôsobila v bábkarskom súbore pri Ústrednom dome pionierov a mládeže K. Gottwalda v Bratislave (dnešný Pisztoryho palác), kam v tom čase chodievali osobnosti ako František Kovár, Juraj Kukura či Július Satinský. Kolektív, ktorý založil a viedol najskôr Alexander Pogorielov a po ňom Jarmila Kaletová-Mikulková, vyhral niekoľko celoslovenských amatérskych súťaží a viackrát úspešne vystúpil na celoštátnej Bábkarskej Chrudimi. Alena Štefková popritom založila a viedla detský bábkarský súbor pri Osvetovej besede v Bratislave (1962 – 1965), z ktorého sa stalo podobne úspešné teleso. 

Následne odišla do Prahy študovať bábkoherectvo na DAMU, čo bola vtedy jedna z najväčších a personálne najstabilnejších katedier nielen rámci AMU, ale v rámci vysokého umeleckého školstva v ČSR vôbec. Koncom 60. rokov však prechádzala komplikovaným vývojom, pretože vtedajší konzervatívny postoj pedagogického vedenia voči bábkovému divadlu narazil na novú vlnu mladých tvorcov a tvorkýň, ktorí sa chceli identifikovať s modernými prúdmi a žánrovými prienikmi objektového, činoherného, bábkového divadla a divadla malých javiskových foriem. Vpád vojsk Varšavskej zmluvy však liberalizačné tendencie pozastavil. Alena Štefková stihla štúdium absolvovať v roku 1969, no jej cesty neviedli do žiadneho profesionálneho divadla (aj keď občas spolupracovala ako bábkovodička v bábkových inscenáciách Československej televízie v Bratislave), ale do Osvetového ústavu v Bratislave, kde prežila celý svoj kariérny život. Zastávala rôzne vedúce a riadiace funkcie. Bola riaditeľkou Kabinetu amatérskej umeleckej tvorby, riaditeľkou oddelenia záujmovej umeleckej činnosti, metodičkou a inštruktorkou. Zároveň pôsobila ako vedúca divadelného oddelenia a riaditeľka festivalu Scénická žatva, ktorý sa jej zásluhou stal prestížnym a medzinárodným podujatím. 

Od 70. rokov začala pôsobiť aj ako porotkyňa na divadelných súťažiach. Iniciovala a realizovala dlhoročnú metodickú spoluprácu medzi ochotníckymi a profesionálnymi divadelníkmi, a to najmä vo vzdelávaní. Je autorkou mnohých edičných a vzdelávacích projektov, z ktorých najznámejší je trojročný kurz divadelnej réžie s Petrom Scherhauferom (1996 – 1999). Taktiež publikovala vo viacerých časopisoch i knižne (Slovenské ochotnícke bábkové divadlo, 1979; Scénická žatva 1990 – 2006, 2022 a i.), bola členkou redakčnej rady časopisu Javisko a prednášala na Činohernej a bábkarskej fakulte VŠMU v Bratislave.

Aktivity Aleny Štefkovej presiahli regionálny rámec. Pravidelne bola pozývaná do odborných porôt aj na české festivaly a významne sa podieľala na propagácii slovenského ochotníckeho divadla. Celoživotne pôsobila v Medzinárodnej organizácii ochotníckeho bábkového divadla UNIMA, ako viceprezidentka v Stredoeurópskej sekcii AITA/IATA či od roku 1988 ako predsedníčka Československého strediska AITA/IATA.

V súčasnosti je ako významná autorita slovenského ochotníckeho divadla poradkyňou metodikov a odborných pracovníkov a silným podporným hlasom pri rôznych transformáciách v ochotníckom divadle.

Cena Michala Kováča-Adamova za rok 2024

ELENA BAKOŠOVÁ

Autorka, režisérka a teoretička v oblasti detskej dramatickej tvorivosti Elena Bakošová sa narodila do mlynárskej rodiny Anny a Štefana Krškovcov ako druhá dcéra. Detstvo prežila vo Visolajoch na brehu rieky Pružinka; obec vtedy patrila do Ilavského, neskôr Púchovského a tiež Považskobystrického okresu. Pracovnú kariéru začínala na sklonku šesťdesiatych rokov minulého storočia ako redaktorka podnikových novín v Gumárňach 1. mája v Púchove. V roku 1970 vyhrala konkurz na miesto pracovníčky s deťmi a mládežou v novootvorenom púchovskom Dome kultúry. Tu sa začal aj jej divadelný príbeh. Založila detský divadelný súbor, neskôr Detské divadelné štúdio Ochotníček. O devätnásť rokov neskôr odišla do Bratislavy a svoje skúsenosti s detskou dramatickou tvorivosťou zúročila ako metodička pre divadlo a detskú dramatickú tvorbu v Národnom osvetovom centre. Naďalej sa venovala detskej dramatickej tvorivosti, organizovala tvorivé dielne pre vedúcich detských divadelných kolektívov, publikovala, konzultovala, bola členkou porôt postupových súťaží. Angažovala sa v divadelných táboroch pre slovenské deti v Maďarsku i arteterapii so zdravotne a mentálne znevýhodnenými deťmi v medzinárodných táboroch s občianskym združením Stružielka. S rovnakou vervou sa venovala aj réžii inscenácií bábkového súboru D 121, ktorý v Púchove pomáhala zakladať. Je autorkou päťdesiatky inscenačných scenárov. V roku 2002 odišla do dôchodku, ale doposiaľ sa väčšine zo spomenutých činností venuje.

Rozhovor s Elenou Bakošovou, ktorý vznikol v roku 2023 pri príležitosti jej životného jubilea si môžete prečítať na javisko.sk/divadlo-povazujem-za-dar.

Sú to nielen vizionárski režiséri a režisérky či talentovaní herci a herečky, kto formuje ochotnícke divadlo, ale aj metodici, osvetoví pracovníci a organizátori divadelného života. Nová Cena Michala Kováča-Adamova sa tak popri Cene Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT) za mimoriadny prínos v oblasti divadla^[1] stáva druhou dôležitou platformou, ktorá vyznamenáva tých, bez ktorých by divadlo a jeho infraštruktúra nemali také kvalitné zázemie.

Laureátkam srdečne gratulujeme!

Jakub Molnár

a

Alexandra Štefková ako spoluautorka medailónu Aleny Štefkovej

Peter Hudák ako autor medailónu Eleny Bakošovej

Foto: Michal Lašut. Scénická žatva, 2024

1. Národné osvetové centrum udeľuje Cenu Michala Kováča-Adamova za celoživotný prínos ochotníckemu divadlu v oblasti amatérskeho divadla. SC AICT udeľuje Cenu SC AICT za mimoriadny prínos v oblasti divadla profesionálneho, a to už od roku 2015. Zámerom ocenenia je upozorniť na tých, ktorí svoju nenahraditeľnú prácu pre slovenské divadlo odvádzajú mimo svetiel rámp a bez potlesku publika. Viac: aict.sk/cena-sc-aict. ↑