Rozhovor dvoch divadelníkov, ktorých cesty sú dosť podobné. Obaja so Silvestrom sme začínali v amatérskom divadle, dovolím si tvrdiť, že celkom úspešne, akademické divadelné vzdelanie prišlo až potom, čo sme vyštudovali niečo iné, a aj vstup do profesionálneho divadla prišiel o trochu neskôr, ako to býva zvykom. K tomu všetkému sme obidvaja prešli manažérskou skúsenosťou v médiách, obaja sa dnes venujeme umeleckému školstvu a pôsobíme v rovnakom regióne.

Rozhovor Jozefa Krasulu s jubilujúcim prozaikom, dramatikom, rozhlasovým a divadelným tvorcom, organizátorom literárneho a divadelného života nielen v Bánovciach nad Bebravou a pedagógom Silvestrom Lavríkom.

Silvo, nedávno si oslávil šesťdesiatku. To je príležitosť obzrieť sa a zhodnotiť, čo z tvojich snov a plánov sa podarilo zrealizovať a čo ešte nie. Moja prvá otázka teda znie: čo považuješ za svoj najväčší divadelný úspech a neúspech (skromnosť a hrdosť bokom!)?

Úspechy vybavíme rýchlo. Bánovské pokútne divadlo, svoj domovský súbor, považujem za vzácny organizmus. Za viac než tridsať rokov ním prešli desiatky šikovných a obetavých ľudí, hrali sme doma aj za oceánom. Vážim si, že sa nám podarilo urobiť inscenácie ako V nebi sa čúra stojačky, Zátišie s matkou či zatiaľ posledný opus minor Spovedné tajomstvo, ale v BáPoDi stále platí, že súbor je dôležitejší než inscenácia.

Rád spomínam na inscenáciu Hájnikova žena (zabíjala) s dolnokubínskym súborom V.S.O.P. Hviezdoslav. Pľúca mi mierne nadúva, keď si spomeniem, že Klietku z červeného zlata, ktorú sme premiérovali v New Yorku, sme tam potom v Theatre la mamma dva týždne hrali pred vypredaným hľadiskom a dobre dopadla aj na Fringe festivale v Edinburgu. Nesmierne si vážim, že inscenáciu Svety za dedinou vybral svojho času Tankred Dorst na festival Bonner Bienale. Rád spomínam aj na Tichý dom so Zitou Furkovou, Zuzanou Kronerovou a Miroslavom Marcellim v Divadle Astorka Korzo ’90. Za úspech považujem aj to, že ma divadlo ešte stále baví. Dokonca viac, ako keď som ho začínal robiť. Preto si dobre vyberám, do čoho sa na javisku pustím.

Neúspechy? Nechcem, aby to vyznelo ako vykrúcanie sa, ale aj pri divadelnej robote platí, že čo ťa nezabije, to ťa niečo dôležité naučí. Je mi ľúto, že na niektoré misie (Městské divadlo Zlín, ND Praha) som nemal dosť životných skúseností, ktoré by mi pomohli správne prečítať situáciu. Nech to nepôsobí tajnostkársky, poviem to priamo – do Městského divadla Zlín ma riaditeľ divadla Antonín Sobek pozval robiť umeleckého riaditeľa, aby som mu, podľa jeho slov, pomohol vybŕdnuť z provinčnosti. Ale ani zriaďovateľ, ani on, ani súbor, ani zlínsky divák (väčšinový) si to vlastne neprial. No a v pražskom Národnom divadle som mal smolu na šéfa činohry, ktorý sa zľakol hereckého súboru rozdráždeného Morávkovými a Pitínskeho réžiami. A ja som predčasne kapituloval a inscenáciu nedoskúšal. Ale opakujem – nemrzí ma to, za úspechy to vydávať nemôžem a nechcem, len si to pamätám ako výrazné ponaučenia.

S BáPoDi si ma vôbec neprekvapil. Pracoval si vo významných pozíciách (okrem spomínaných ako riaditeľ Rádia Devín či kreatívny riaditeľ reklamnej agentúry), viacerí tvrdia, že si pracant, ale aj náročný šéf a ťažko sa im s tebou spolupracovalo. Čím to je, že v Bánovciach to bolo inak? Čo potrebuje režisér, autor a šéf amatérskeho divadla vedieť, aby bol súbor úspešný a vydržal tak dlho prakticky v tom istom zložení?

Vekom sa dôvody menili. Najskôr som bol veľmi mladý netrpezlivý, a keď som z toho vyrástol, vysvitlo, že som dosť nekompromisný, pokiaľ ide o kvalitu odvedenej práce. Tak by mohla znieť odpoveď, ak by to mal byť zároveň hrdinský epitaf. V skutočnosti zrejme však na seba v týchto prípadoch narazili podráždené márnomyseľnosti zainteresovaných strán, pričom tá moja mala pozičnú výhodu. A ak sa to skrížilo s pocitom, že veď sme aj kamaráti či partneri, mohlo to vyústiť do frustrácie podriadených. Lenže človek v pozícii šéfa či režiséra je povinný niesť zodpovednosť za celé dielo či organizáciu. A tak som si musel presadiť aj riešenia, ktoré nemuseli každému hneď lahodiť. No a pokiaľ ide o to BáPoDi – ostali len tí, ktorí toto všetko vydržali a ktorí si do divadla (k divadelnej robote) chodia od života oddýchnuť, nežijú vzťahy a prácu ako divadlo, hysterizujúcu náhradu skutočného života. Je to oslobodzujúce a človeku to dáva potrebný odstup. Nakoniec ja sám dnes chodím do divadla (dramatická tvorba, réžia, tvorivé dielne, semináre) skôr na objaviteľské výpravy než do práce.

Ako si to myslel – nežijú vzťahy a prácu ako divadlo?

Pokušenie preceňovať divadelníkov, ktorí považujú svoju divadelnú prácu za akési špeciálne poslanie, nebodaj sebažertvu, nemám. Divadlo je práca ako každá iná, treba si jasne pomenovať ciele, stanoviť limity a triezvo sa pozerať na dosiahnuté výsledky; ak je prečo, potešiť sa z nich. Ale keď potlesk doznie, herec vystúpi z postavy, je dokonané. Poznám veľa režisérov, a sám sa rátam medzi nich, pre ktorých je divadlo príťažlivé hlavne do momentu premiéry. Nie, nie je to nezáujem o diváka. Nie je to neúcta. Divák právom očakáva, že dianie na javisku prekoná jeho očakávania. No smutné je, že sa len neochotne nechá prizvať k tomu, aby aj on, sediac v hľadisku, odviedol svoj kus práce na spoločnom diele – predstavení. Ak nejde o divadlo ako zábavu pre zábavu, ale to je zase divadlo zredukované na remeslo, hoci netvrdím, že robiť zábavné divadlo je ľahké a príjemné. Áno, v divadle (a dramatickom umení vôbec) sa pracuje s vypätými emóciami, ich bezprostrednými nositeľmi a simulátormi sú ľudia z mäsa a kostí, ale to nie je dôvod na adorovanie či iné formy hystérie. Divadlo prežíva moment svojej fyzickej smrti po doznení potlesku, ostáva tak žiť len v spomienkach. Ale takto to funguje aj so vzťahmi napojenými na divadlo; ak sú postavené na hodnotovom, kultúrnom a emočnom súznení, prežívam ich rovnako v divadle, s divadlom aj mimo neho. Keď sa (pracovne) stretnem s novým človekom, prvou spoluprácou sa spoznávame. Po jej ukončení zvyčajne viem, či s ním ešte niekedy chcem spolupracovať. Ak áno, a vydarí sa aj druhá spolupráca, v duchu sa opýtam, či by som s ňou alebo s ním chcel ísť na cestu okolo sveta. Ak odpoveď znie áno, vzťah sa z pracovného stáva osobným. A sme pri tom, prečo k pojmom ako vášeň pre divadlo, herecký talent, život strávený na javisku, podmanivý hlas, uhrančivá kamera… mám asi toľko dôvery ako k vešteckej guli a výrobkom ponúkaným v teleshopingu. Ľudia, ktorí svoje životy, úspechy, trápenia a tragédie zažívajú bez prítomnosti publika, až na tlo vlastnej existencie, prepieraní všednou každodennosťou a napriek tomu ostávajú plní radosti zo života a neprestávajú veriť v pravdu a krásu smerujúce k dobru, sú pre mňa zdrojom inšpirácie a aj obdivu, hoci zvyčajne dobre skrývanému, lebo takí ľudia bývajú aj plachí. Keď sa potom človek nasiaknutý takýmito skúsenosťami a kvalitami postaví pred diváka, zobudím sa, zbystrím a často sa mi stane, že ostávam zelektrizovaný aj dlho po zhasnutí.

To, že si veľmi úspešný spisovateľ a písané slovo je tvojou silnou stránkou, sa prejavuje aj v autorských inscenáciách v BáPoDi. Skús nám trochu priblížiť svoj spôsob práce. Ako prvý vzniká text, až potom jeho javiskové spracovanie alebo už pri písaní je jasné, ako to bude vyzerať na javisku? Ako veľmi (a či vôbec) sa líši text pred začiatkom práce na javisku od toho, čo vidíme na premiére? Dovolíš do neho zasahovať aj hercom?

Inscenácie, ktoré vznikli na pôde BáPoDi, hoci ich je viac než desiatka, predstavujú len zlomok mojej dramatickej tvorby. No môj autorský prístup ich v ničom od tých ostatných neodlišuje. Aj celý proces tvorby je zo systémového hľadiska porovnateľný. Najskôr, dávno predtým, než vznikne dramatický text, musí prísť dostatočne nosný nápad, téma, problém. Dramatický text potrebuje riešiť rozpor, situáciu, ktorú je potrebné zmeniť. Potom sa toho problému musia ujať postavy. Jedny ho chcú riešiť, iné nie, ďalšie sú nerozhodné alebo ľahostajné. V tejto fáze sa už začínam zaujímať o to, kto by ich mohol hrať. Od chvíle, keď je predbežné obsadenie hotové, sa herečky a herci mimovoľne stávajú spolutvorcami, často o tom ani nevedia. Na prvú skúšku prichádzam s predpripravenou témou a začíname diskutovať. Vedia, že si musia dať pozor na to, čo povedia, lebo sa im ľahko môže stať, že to o chvíľu niektorá z postáv povie z javiska. To je otvorená fáza tvorby dramatického textu, keď do budúceho dramatického tvaru môžu hovoriť všetci zainteresovaní. Výsledkom tohto vrstevnatého procesu je východiskový dramatický text. To, čo v konečnom dôsledku z neho prežije až do premiéry, je podriadené metamorfóze, ktorej cieľom je nechať potenciál literatúry zaznieť v divadle tak, aby slovo nezavadzalo, nebrzdilo, nepoučovalo, ale produktívne spolupracovalo s ostatnými výrazovými zložkami divadla. Takže sa škrtá, prepisuje, dopisuje. Lavrík režisér vie byť prísny a protivný, no najprotivnejší býva na Lavríka dramatika. A áno – aj za prispenia herečiek a hercov. Ale stále platí, že posledné slovo má režisér. Lavrík, aby bolo jasné.

A čo Lavrík divák? Máš inscenácie, ktoré zásadným spôsobom poznačili tvoje divadelné videnie? Mne sa takou stala legendárna inscenácia Zdeňka Pospíšila Odyssea (Divadelný súbor Josefa Skřivana, Brno). Videl som ju ako mladý chlapec na svojej prvej súťaži malých javiskových foriem v Trenčíne v roku 1980. To bol blesk z jasného neba! Potom bol môj divadelný svet už iný ako predtým. Stalo sa aj tebe niečo také?

Bednárikova Guľôčka. Na festivale divadla MJF v Poprade. Muselo to byť tiež začiatkom osemdesiatych rokov. Furióznosť a organickosť tej inscenácie ma nenávratne nadchla pre divadlo, lebo dovtedy som sa videl len ako výtvarník. A patrí sa spomenúť aj Prostonárodnie v podaní divadla Pegasník. Túto ikonoklastickú scénickú fresku som videl na Akademickom Prešove, tiež ešte v prvej polovici osemdesiatych rokov. Do tretice Eo ipso divadla Stoka na divadelnom festivale DIV v Trnave. Tieto inscenácie do mňa zasiali neotrasiteľnú vieru v silu a nesmrteľnosť divadla, hojivú náplasť na jeho pominuteľnosť, zraniteľnosť a mnohorako filtrovanú exkluzivitu. Aj keď sa môže zdať, že akosi obchádzam divácke zážitky z divadiel, ktorým sa zjednodušene hovorí profesionálne, hoci presnejšie by bolo povedať prevádzkové, nie je to tak. Neobchádzam ich, a videl som toho naozaj veľa po celom svete. Ale napriek tomu, že som videl vynikajúce inscenácie excelentných tvorcov, už nikdy nikto vo mne nezanechal takú výraznú stopu ako tieto tri spomínané inscenácie.

Species: alternativista vysokováženec. Foto: Daniela Muranová

Vážim si režisérov, ktorí majú originálny a ťažko napodobiteľný jazyk, a ty k takým určite patríš. V čom si myslíš, že je najcennejší, resp. najoriginálnejší prínos tvojho tvorivého štýlu?

Domýšľavosť mi našepkáva, že už to, že si mi položil túto otázku, vytvára reálny predpoklad existencie čohosi takého ako vyhranený štýl. To ma pokúša otočiť ju proti tebe, lebo tvoj názor ma naozaj zaujíma a vážim si ho. Netrúfam si komentovať svoju vlastnú prácu nad rámec zámerov, no vždy som sa usiloval o typ organického divadla, v ktorom zúčastnené výrazové zložky fungujú ako dobre vyladené nástroje v orchestri hrajúce podľa multižánrovej partitúry. Aj sme tomu hovorievali orchestrácia. Dúfam, že si to len nenamýšľam, ale aj silná dávka sebairónie a schopnosti nebrať sa priveľmi vážne sú v mojich inscenáciách – bez ohľadu na to, s kým ich robím – prítomné. Kedysi dávno, po Zátiší s matkou páni Jozef Ciller a Ľubomír Vajdička povedali, že je to inscenácia kantorovská. Až keď to začali opakovať viacerí, začal som zisťovať, kto to Tadeusz Kantor je. Nuž, ak to tak naozaj je, ocitol som sa v skvelom klube a teoretizovanie nechám na iných.

Podľa môjho názoru ťa ako režiséra zdobí vecnosť, presnosť, štýlová čistota, nepotrpíš si na rôzne tzv. kudrlinky, ozdôbky, v tvojich inscenáciách je vždy jasný a pevný názor na vec. Nakoniec tvoj umelecký a občiansky svetonázor je dostatočne zrejmý aj zo spisovateľskej a publicistickej aktivity. V súčasnosti pôsobíš ako riaditeľ ZUŠ v Bánovciach nad Bebravou. Ako veľmi sa zmenila tvoja pozícia ako divadelného režiséra? Nechýba ti profesionálne divadlo?

To, čomu sa hovorí profesionálne divadlo, mi naozaj nechýba. Nie je to krákanie havrana, ktorý nedočiahne na syr. Je to zistenie človeka, ktorý má to šťastie, že sa môže zmysluplne a s patričným ohlasom venovať aj iným oblastiam tvorivej práce. V mojom prípade je to predovšetkým písanie prózy, resp. dramatických textov, o ktoré je ešte stále záujem aj v profesionálnych divadlách. Napríklad minulú sezónu hrali moje hry štyri repertoárové divadelné domy (Astorka Korzo ’90, DJZ v Prešove, ND Košice, Jókaiho divadlo v Komárne) a teším sa, že môj literárny materiál inscenovali aj študenti na Akadémii umení v Banskej Bystrici. Okrem toho aj teraz pracujem na ďalších hrách a dramatizáciách na objednávku. Dvadsať rokov som sa potuloval po javiskách doma aj v zahraničí, neukotvenosti som si užil dosť; prísť do nového prostredia, medzi nových ľudí, pol dňa meniť desiatky individuálnych predstáv na jednu spoločnú, pritom každému zo zúčastnených treba nechať pocit, že je to presne tak, ako to on/ona myslel… Tešilo ma to, tvorivo vzrušovalo, ale aj vyčerpávalo. Stačilo. Dnes si divadelné projekty starostlivo vyberám. Chcem sa venovať témam, ktoré ma zaujímajú, s ľuďmi, s ktorými ma to baví na javisku aj mimo neho, a spôsobom, ktorý prináša radosť nielen pri premiére, ale aj počas celého procesu tvorby.

Čo ti práca v ZUŠ dala a čo vzala?

Riaditeľom Základnej umeleckej školy Dezidera Kardoša som sa stal po veľkom otáľaní pred desiatimi rokmi. Vedel som, čo takáto práca zahŕňa, pôvodne som učiteľom a celý život učím a pracujem s mladými ľuďmi. S malými prestávkami som už vyše tridsať rokov aj niečoho riaditeľom. A byť riaditeľom nie je za odmenu. Váhanie pred prijatím riaditeľskej pozície v Bánovciach nad Bebravou spôsobilo vedomie zodpovednosti za mladých ľudí a pedagógov, ktorí im venujú svoju najlepšiu energiu. Dnes môžem pokojne povedať, že riaditeľovanie v ZUŠ-ke mi nič podstatné nevzalo, zato dalo veľmi veľa. Vidieť rásť, doslova aj prenesene, šikovné deti, mať možnosť prispieť k hodnotovému, estetickému, osobnostnému a vedomostnému formátovaniu ich mentálneho sveta – to človeku dáva zmysel. Ak sa to deje v meste, v ktorom ZUŠ-ka supluje mnoho ďalších spoločenských a kultúrnych funkcií, radosť ma napĺňa aj v občianskom zmysle slova. Aby sme však zostúpili späť na zem, sú aj veci, ktoré ma pri tejto práci netešia. Budem konkrétny, jeden príklad za všetky – už dva roky sa pokúšame revitalizovať átrium školy, premeniť ho na učebňu pod šírym nebom. Aby sme sa mohli do toho pustiť, potrebujeme zbúrať dve nefunkčné toalety. Úradníci stále rozmýšľajú nad tým, či tento smelý stavebnícky zámer neohrozí celú budovu školy a neznehodnotí majetok mesta. Nič to, aspoň bude námet na ďalšiu divadelnú inscenáciu.

Čo tvoji učitelia a osobnosti, ktoré ťa ovplyvnili?

Japonci hovoria, že ak je žiak pripravený, učiteľ sa nájde. Škoda, že spravidla som si to uvedomil až dodatočne. Vo svojom živote som mal naozaj šťastie na stretnutia s ľuďmi, ktorí ma výrazne posunuli, nasmerovali alebo upozornili na to, že veci sa majú inak, než sa pri letmom pohľade javia. Karol Plicka, Martin Slivka, Ján Jamnický… stretnutia s nimi a ich prácou mi prihrala náhoda, prosto som sa ocitol v správnom čase na správnom mieste. Ich dosah na dostredivku v mojej hlave bol obrovský, hoci v tom čase som si to vôbec neuvedomoval. Inú kategóriu influencerov predstavovali ľudia, s ktorými som sa stretával bežne – z učiteľov to bol triedny a slovenčinár František Hanáček, miestny farár Ján Hudy a predovšetkým dospelí príbuzní, ktorým dominoval otec. Všetci boli zruční, zásadoví a nesmierne pracovití. Mali aj vzácny zmysel pre rozlišovanie hodnotného od braku a na prvé počutie drsný, no zároveň láskavý a vynaliezavý humor. Potom pribudli učitelia na pedagogickej a filozofickej fakulte – Karol Horák, Stanislav Rakús, Dušan Srvátka. Na VŠMU sa k nim pridali Vladimír Strnisko, Ján Jaborník, Martin Porubjak a Milan Lasica. A nesystémovo, zato naozaj intenzívne ma ovplyvnili filozofi Ľubomír Šárik a Miroslav Marcelli, ale aj Václav Havel či Tankred Dorst. Ako vidno, pomerne dlhý zoznam, zďaleka nie úplný a vôbec neobsahuje mená, ktoré moje myslenie poznačili prostredníctvom svojej tvorby.

Spomenul si, že si neustále aktívny ako dramatický autor. Nemôžem nespomenúť, že si sa stal víťazom súťaže o Cenu Alfreda Radoka s hrou Katarína (1995) a získal si v nej aj 3. miesto za hru Posledný letný deň (1998). Štyri razy si bol finalistom súťaže Anasoft litera. Si držiteľom viacerých významných literárnych cien, dvakrát si získal Cenu MK SR za tvorivý čin roka na Scénickej žatve – takže ľuďom z oblasti umenia a kultúry si sa z očí ani na chvíľu nestratil. Možno menej sa už vie o tom, že si patril k tým najaktívnejším, ktorí pomohli po veľkej reforme v oblasti územnosprávneho členenia v 90. rokoch a následných zmenách v kompetenčnom zákone amatérskemu divadlu z najhoršieho, prispeli k jeho významnej reforme, ktorá sa začala tzv. Senickou iniciatívou, pokračovala návrhom na novú formu postupových súťaží a vznikom občianskeho združenia Rada pre neprofesionálne divadlo na Slovensku. Ako vidíš budúcnosť amatérskeho divadla v dnešnej neradostnej situácii, v ktorej sa umenie a kultúra ocitli?

Budúcnosť divadla vidím v jeho angažovanosti. Zámerne som vynechal prívlastok amatérske, pretože pre mňa je to len pomocná kategória zameraná na režim organizovania, zabezpečovania prevádzky a marketingu. Ak niekto trvá na delení na profesionálne a amatérske, ochotnícke, nezávislé, alternatívne, komunitné a neviem aké divadlo, nejde mu primárne o divadlo a jeho výrazové prostriedky, ale o ekonomické a sociálne aspekty života tých, ktorí sa mu venujú. To dajme bokom, pretože z tohto pohľadu dlhoročný člen Činohry SND na tom nie je ani lepšie, ani horšie než príležitostný ochotník – musí robiť mnoho vecí, aby sa uživil a mohol si dovoliť hrať divadlo. Špeciálne na Slovensku autochtónne profesionálne divadlo povstalo z ochotníckeho, resp. susedského divadla. Najvýraznejšie osobnosti divadla na Slovensku majú v rodnom liste divadelníka ochotnícky, študentský, komunitný súbor. Dôležité je, do akej miery boli otvorení podnetom, ktoré ich cestou postretli. Dostávame sa k podpore tohto procesu vo fáze zrodu, formovania, hľadania. Práve tu vidím veľké rezervy – podceňovanie a často vyslovené zaznávanie potrieb a spoločensky prospešného potenciálu spôsobu divadelnej práce, ktorej spoločnosť dáva zjednodušujúci prívlastok amatérska. Na druhej strane stále verím vo vitalitu tohto mohutného prúdu entuziazmu a spontánnej potreby tvorivo zhodnocovať podnety s použitím výrazových prostriedkov divadla, ktorá mu pomôže nielen prežívať, ale aj plnohodnotne žiť. Kým ostane angažované, teda schopné napĺňať očakávania tvorcov a očakávania divákov prekonávať objavným spôsobom. Povinnosťou divadla je „hrýzť ruku, ktorá ho kŕmi“, divadlo si nesmie nechať nasadiť náhubok.

Ako a kam sa posunulo amatérske divadlo za ten čas, čo si v ňom aktívny?

Na mape mienkotvorných fenoménov sa posunulo od stredu na okraj. O pozornosť verejnosti sa musí deliť s literatúrou, filmom, videoartom, podcastmi a rôznymi novými formátmi, ktoré sú vďaka digitalizácii a globalizácii hriešne ľahko dostupným zdrojom poznania, ale najmä zábavy. Divadlo žije len tu a teraz, po doznení potlesku ostáva iba spomienka a nech nás nemýli, že máme možnosť ľahko vyrobiť záznam, ten má vždy len dokumentačný charakter. Ak už divák príde, je právom náročný a očakávania má vysoké. Na druhej strane akási utkvelá predstava kontinuity a cieľavedomého smerovania divadla odniekiaľ niekam, od diletanstva k majstrovstvu, je chimérou. Divadelník začína odznova, učí sa základom estetizácie reality v nadväznosti na hodnotový, štýlotvorný, žánrový a vkusový dobový rámec a jeho divadelné videnie sveta starne spolu s ním. V konečnom dôsledku to teda vidím tak, že súčasné divadlo je po formálnej a estetickej stránke výrazne iné, než bolo divadlo, ktoré sme pred tridsiatimi či štyridsiatimi rokmi robili my, ale iné neznamená lepšie alebo horšie. Verím len tomu divadlu, ktoré ctí princípy a kánony divadelnej reči, no zároveň hľadá a nebojí sa byť autentickým a uveriteľným odtlačkom myslenia a videnia sveta svojich tvorcov. No a neostýcha sa zaujať hodnotovo uchopiteľné stanovisko k dôležitým témam svojej doby bez toho, aby moralizovalo či svojich divákov podceňovalo. Ale ja nie som teoretik divadla, som len jeho milovník, aj to do veľkej miery platonický, a kto by už takého mohol brať vážne!?

Niečo o svojich najbližších plánoch si už naznačil, ale predsa len: čo aktuálne chystáš, píšeš, režíruješ, buduješ?

Pre Divadlo Astorka Korzo ’90 píšem komornú drámu s pracovným názvom Plukovník o vysokom dôstojníkovi z útvaru ochrany ústavných činiteľov, začínal za Husáka, končil s Václavom Havlom a trochu zvrchu sa pozerá na Jurija Gagarina, lebo ten, hoci bol prvým človekom vo vesmíre, to dotiahol len na majora, kým on sám na plukovníka. Pre Mestské divadlo v Poprade mám vo fáze príprav hru s názvom Vasil a Andy idú na Rysy. V BáPoDi máme rozpracovanú inscenáciu s pracovným názvom Holmenkollen, ktorá sa celá odohráva v saune. A včera odišiel do tlačiarne román s názvom Predpoveď na zajtra, má skoro 600 strán, tak som zvedavý, kto ho dočíta do konca.

Ďakujem ti za rozhovor!

Jozef Krasula

Foto: Daniela Muranová