Úvaha prvá
Scénická žatva je klasika. Klasika v zmysle existencie, formátu, očakávaní, možností, realizácie, času a dobrých tvorivých ľudí. Píšem to schválne, pretože ubrať jedno z toho by znamenalo ochudobniť ju. A zároveň s vedomím, že s tým rátame, hoci túžime po zlepšovaní všeličoho – lepšie poroty, iné poroty, zaujímavejšie workshopy, iný harmonogram, lepšie využitie času, nové priestory, digitálne aplikácie, udržateľnosť. Ale niečo v jej podstate ju robí stabilnou. Akási jasná divadelná hodnota. Túžba Žatvy neustále sa posúvať. Možnosť dialógu. Otvoreného, skrytého, nasrdeného aj (ne)vypovedaného. Konfrontácia. V rámci krajov, foriem, tém a spracovaní. Verím, že je to tak trochu aj vzájomná provokácia, ktorá akceleruje nové otázky.
Úvaha druhá
To, čo dokáže prekvapiť, je vlastne paradox. Je to neustála schopnosť hľadať v divadle aktuálne témy. Témy, ktoré idú do hĺbky, ktoré občas otvárajú rany a neschovávajú sa za nič. A citeľné je to najmä v divadle mladých.
Počas tohto ročníka mi mnoho ráz prišlo na myseľ, že mladých ľudí trápia zásadné veci a sú natoľko odvážni, že sa odhodlali obsiahnuť ich na javisku. Dominuje téma, forma za ňou niekedy dobieha. Ale dôležitou (a opakujúcou sa) správou je, že divadlo mladých má odvahu ísť do autorských inscenácií a tém, ako sú šikanovanie (Spojenia), manipulácia a konfrontácia s virtuálnou realitou (Nuly a jednotky), vlastná identita verzus ten druhý (Daddy Freud), vzťah k rodičom a ich strácajúcej sa pozornosti (Úschovňa). Osobné témy dominujú a cítiť nutnosť tvorcov využiť divadlo ako tlmočníka stavu. Je pochopiteľné, že autorský spôsob tvorby je tejto skupine prístupnejší a viac sa hodí aj k pedagogickému procesu a zjavne aj k interpretačným skúsenostiam mladých.
Ďalšími sú inscenácie, ktoré sa opierajú o existujúci text či predlohu, majú teda konkretizovaný námet. Zásadnosť tém zostáva, len sa našiel iný, už naformulovaný materiál. Príkladom je Tyra, inscenácia o šikanovaní, bezmocnom pocite nárazu o neprijatie a trieštenie identity. Podobnú inšpiráciu mala aj inscenácia Vačica, ktorá sa nesmiala – vlastná identita, manipulácia, sebapresadenie. Môj skvelý brat Robinson si kladie otázku o zmysle bytia, stretnutiach, identite.
Pri inscenácii Ňej po vašem budze sa stali dominantnejšími skôr kontext a citácia, ale zároveň pribudla téma mladých, ktorí sa potrebujú, musia a chcú vymedziť. Je to vlastné tejto generácii a dôležité. A priniesli si to aj divadelníci a divadelníčky z Pivnice v inscenácii Ľud-milá. Prelínalo sa v nej niekoľko rovín – kontakt s biografiou, definovanie vzťahu k divadlu a vymedzenie sa, aj cezhraničné. Kdesi medzi svetmi fantázie, straty a osamelosti sa hýbe aj Otec so zemiakovým pyré.
Pointou týchto diel je, že bez ohľadu na to, či ide o autorskú vec, alebo o kontakt s konkrétnou predlohou, či aspoň motívmi textu, sa objavuje spoločný menovateľ – inscenácia funguje ako kolektívne dielo. Ako fungujúce teleso, ktoré sa živí zo spoluúčasti a vyrovnanej energie všetkých.
To, čo inscenácie intenzívne prepája, je prítomnosť kolektívnych výkonov. Mení sa tak zjavne (a už dlhodobejšie) prístup k herectvu. Nejde o postavy, ale o kolektívny herecký prístup. Kolektívne herectvo, ktoré vstupuje do tvorby pre deti aj do divadla dospelých. Je to azda najviditeľnejší znak a poznávacie znamenie, ktoré aktuálne v neprofesionálnom divadle máme.
Úvaha tretia
Keď hovoríme o Scénickej žatve ako o klasike s jej istotami, tak medzi ne nepochybne patria aj recitátori a recitátorky. Silná, stabilná, výrazná súčasť. Ukazuje diváctvu nové spektrum možností. Nielen tém, autorov a autoriek, ale aj samotnej formy. Drobne prestupuje do rámca performancie a posilňuje zážitok. Napríklad prostredníctvom kostýmu, no len v takej miere, ktorá umocní prednes a, samozrejme, koreluje s jeho nositeľom, nositeľkou. Hra s dikciou, jazykom, gestom a prežitkom robí prednesy veľmi živými.
Vďaka prítomnosti recitátorov a recitátoriek viac vyniknú aj divadlá poézie. Ako napríklad šarmantne uchopená inscenácia Klopkanie, ktorá hravou formou hovorí o malých strachoch. O tých veľkých, existenčných, hovorilo Slovo o Jankovi. Sugescia, sila, výraznosť a práca s textom túto inscenáciu dokonca posúvajú až k špeciálnemu zážitku, kde je atmosféra a naladenie na ňu súčasťou celku. V neposlednom rade je to generačná výpoveď so silným výtvarným gestom.
Na Žatve vidíme, ako vysoko je na Slovensku nastavená latka na prácu s poéziou. Vďaka, Hviezdoslavov Kubín, že máme možnosť toto zažívať.
Úvaha štvrtá. Sila presahu do lokálnej komunity
V divadle dospelých, zdá sa, zohrávalo v minulom roku dôležitú úlohu to, ako intenzívne a aké intenzívne témy chce amatérske divadlo komunikovať vo svojej lokalite – komunite.
Disk je Diskom. Metóda tvorby. Estetika. Poetika. Forma. Témy. To všetko je v Cholesterole, tak ako poznáme Disk a očakávame ho, v tom najlepšom zmysle slova. Spoločenská kritika bez obalu v artovom formáte. Znejú trpké a ironické tóny nad svetom – v obrazoch, ktoré neustále prekvapujú. Prehovára ku komunite súčasníka, nie bratislavskej, ale diskárskej. Je to svet, do ktorého možno vstúpiť a je nutné doňho vstúpiť, aby v ňom bolo to, čo má byť.
Ženba Divadla „A“ a Divadla Shanti interpretovala klasický text s vysokou mierou zosúčasnenia. Kľúč vidieť v postavách, cez ne sú tlmočené témy spoločné pre 19. i 21. storočie. Prehovorila ku komunite, ktorá chce v divadle vidieť postavy, situácie, interpretačné herectvo, dobový posun a výklad. Spoločenská kritika napasovaná do starej formy, v snahe nájsť aktuálnosť v adekvátnom vyhmatnutí paralel s dneškom.
Spovedné tajomstvo divadla BáPoDi bolo krokom ku kritike cirkvi, dediny, papalášizmu, nekonečnej hlúposti a zároveň krokom ku komunite – malý uzavretý svet pokúšajúci sa reflektovať sám seba. Humorná karikatúra sa však stala dominantnejšou ako cizelácia objemu obsahu a formy.
No land divadla dNO vytvoril nový kontextový rámec. Inscenácia má kontakt so svetom dokumentárneho divadla, ktorý vzápätí opúšťa a ponára sa do vôd divadla rurálneho rituálu a atmosféry. Inscenácia so spoločensky silnou témou stavby priehrady, využívajúca prvky site specific, navodzuje živú atmosféru, obraznosť a veľmi jasne komunikuje námestovskej komunite, že jej minulosť nie je dostatočne preskúmaná a je čo hľadať. Tento odkaz vlastne patrí všetkým.
Úvaha piata?
Kam a ako smerujú prúdy súčasného a tradičného divadla? V spleti foriem ostávame tradiční, ale v téme súčasní – nie je súčasné už vlastne aj tradičné? Závisí súčasné viac od tém alebo od formy? Bude viac doku divadla, aby sme sa zosúčasnili? A pre koho sa zachová tradičné divadlo? Čo treba uvoľňovať a kde treba hľadať, aby bolo impulzov dosť? Chcú nové témy svoje vlastné, nové formy? V situácii, keď tu už všetko bolo, sa vlastne otvárajú nové možnosti spojení.
Miriam Kičiňová
Foto: Jakub Jančo. Méntrga, Glej Theatre, Ľubľana: What will become of this?
Ocenenia, príhovory, fotografie nájdete tu:
