Tri bodky na ceste: Kto som?

Réžia: Renata Jurčová

Dramaturgia: Štefan Jurčo

Scéna, kostýmy, grafika: Alica Záhorská

Výroba scény: Branislav Mitter

Hudba: Jozef Urban

Trailer: Peter Drmlík

Hrá: Terézia Pravdová / Renata Jurčová

Premiéra: 5. november 2023, V-klub, Bratislava

Spomínate si na to, keď ste sa svojich príbuzných pýtali na otázky „medzi nebom a zemou“? Neustále pátranie po tom, kým človek je, skúma v knihe Kto je Wilhelm? nórska autorka kníh pre deti Constance Ørbeck-Nilssen. Hlavnou postavou je chlapec Wilhelm, ktorý zo všetkého najradšej premýšľa a rozpráva sa so svojimi príbuznými, aby zistil, kým je. Predpokladám, že práve dobrodružstvo myslenia a s ním spojená spontánnosť oslovili režisérku Renatu Jurčovú a dramaturga Štefana Jurča k tomu, aby tento titul inscenovali. Nejde o dramatizáciu knižnej predlohy, tvorcovia sa ňou inšpirovali a vytvorili svojbytný javiskový tvar.

V ich režijno-dramaturgickej koncepcii je hlavnou hrdinkou Zora. Meno, ktoré vybrali, nie je náhodné, keďže Zornička „ohlasuje nový deň, keď ostatné hviezdy hasnú (…) v mytológii môže obsahovať slovanskú bohyňu krásy, úsvitu, ranných a večerných zôr.“^[1] Zora je zvedavé dievčatko a snaží sa vypátrať pravdu – odpovede na otázku, ktorú si často kladieme aj my: kto som? Dôležitú úlohu pre ňu zohrávajú rodinné vzťahy. Snaží sa zistiť, aké je jej miesto vo vzťahoch a čo pre ňu znamenajú. Odpovede nie sú jednoznačné, skôr mätúce. A tento pocit sa prenáša aj na diváka a nesie sa ako leitmotív celou inscenáciou.

Neviem, či to bol zámer tvorcov, primäť divákov k neustálemu premýšľaniu, alebo boli tvorcovia takí pohltení filozoficko-existenciálnymi úvahami, že im chýbal odstup. Oceňujem, keď tvorivý tím prostredníctvom formy či obsahu kladie otázky, keď divák musí uvažovať nad (vizuálnymi) metaforami. Zároveň je však potrebné dostať adekvátne množstvo informácií, aby sa necítil stratene a netápal v jednom scénickom obraze za druhým.

Inscenáciu Kto som? tvorí sled obrazov, ktoré na seba nenadväzujú a tiež neidentifikujú prostredie, čas či priestor. Bližšie nie sú špecifikované ani vzťahy medzi rodinnými príslušníkmi. Dozvieme sa síce, že babička Zoru nepočúva, že pre dedka predstavuje vnučka zmysel existencie, alebo že pradedko nerozumie, čo Zora hovorí. Inscenácii by však prospelo väčšie rozvinutie vzťahov a Zorinej aktivity, aby sme lepšie pochopili, prečo tak veľmi túži zistiť to, kým je.

V inscenácii je často zdôrazňovaný motív hľadania. Východisková situácia súvisí s tým, že Zora je ponorená v predstavách. A to je zároveň najväčším kameňom úrazu inscenácie. Režijno-dramaturgická koncepcia ponúka iba tento uhol pohľadu, čo spôsobuje, že javisková postava vyznieva príliš plocho a divák sa s ňou ťažko identifikuje.

Výtvarný návrh Alice Záhorskej a Branislava Mittera symbolizuje rebrík, na ktorom sú zavesené drevené domčeky. Rebrík v kontexte tejto inscenácie predstavuje miesto, kde môžeme opustiť zem a vzlietnuť vyššie k oblakom, odpútať sa od pozemského sveta. Toto scénické riešenie korešponduje s témou hľadania a podnecuje tvorivosť diváka. Spomeňme napríklad mizanscénu, v ktorej herečka Terézia Pravdová vstupuje do kontaktu s javiskovými predmetmi na rebríku. Práve interakcia s objektmi vytvára v niektorých mizanscénach napätie a budí zvedavosť. Keď herečka poukladá domčeky vedľa seba a povie: „Dávaš môjmu životu zmysel.“, poukáže tým na usporiadanosť vzťahov a ich logiku. Toto tvrdenie následne spochybní vetou: „Nemusím vedieť všetko.“ A svetielkujúce domčeky opäť zavesí do vzduchu.

Kostým herečky tvoria krátke šaty svetlej farby, ktoré svojím elastickým materiálom odkazujú k prostrediu domova a pohodlnosti. Terézia Pravdová stvárňuje zvedavé a zamyslené dievča. Jej prejav pôsobí prirodzene. Spontánnosť realizuje prostredníctvom vzrušeného hlasu či pobehovaním po javisku. Pri premýšľaní nad tým, kým Zora je, sa kýva zo strany na stranu a pohľad má uprený do diaľky. Hudba Jozefa Urbana predstavuje kombináciu ľudových piesní, rapu, atmosférotvorných zvukov či opakovania slov.

Režijno-dramaturgickej koncepcii chýba informačná nasýtenosť, ktorá by bola rovnocenná meditatívno-filozofickej línii inscenácie. To má za následok až priveľkú interpretačnú otvorenosť, v dôsledku ktorej je divák stratený vo vizuálnych metaforách. A aj tie informácie, ktoré dostane, sú kusé a nepodajú mu vodiacu niť. Na inscenácii oceňujem, že diváka podnieti k uvažovaniu a k aktívnemu rozkrývaniu vizuálnych symbolov. No minca má aj druhú stranu – ak treba rozkrývať každý vizuálny symbol, ako recipienta vás to vyčerpá. V súvislosti s touto inscenáciou je možné uvažovať o žánri divadla poézie – na jednej strane vyžaduje vysokú mieru metaforickosti, ale rovnako ako pri akomkoľvek divadelnom žánri musí byť inscenácia komunikatívna, čo sa docieli práve premyslenou štruktúrou jasne identifikovateľných významových dominánt.

Inscenácia by mala byť komunikatívnejšia, mala by obsahovať viac „nápovedí“, ale možno práve proces hľadania a uvažovania, ktorý divák zažije s ostatnými v sále, a ktorý podnieti diskusiu, je skutočnou ,,zorničkou“ tejto inscenácie.

Miroslava Košťálová

1. Bulletin k inscenácii, nečíslované strany. ↑