Vykročiť z komfortnej zóny klasického realistického divadla smerom k jeho alternatívam je pre mnohých tvorcov a tvorkyne na Slovensku stále neľahká úloha. Sú tu však takí divadelníci a divadelníčky, ktorí sa alternatívou zaoberajú celkom zámerne. Študenti a študentky. TEXT: Tamara Vajdíková

FOTO: Patrik Čech, Slávka Kmečová

Práve o študentoch, študentkách a o ich pokusoch hľadať pálčivé témy spoločnosti a tvoriť divadelný experiment bol Akademický Prešov 2022.

Knihy, Štúr a krásavice

Sériu festivalových predstavení tento rok otvorilo košické divadlo KonJA so súťažnou inscenáciou Krásavica z Leenane. Priniesla akútnu a aktuálnu tému domáceho násilia a vyvolávala otázku, kto je v skutočnosti manipulátor a kto manipulovaný.

Študentský súbor siahol po texte autora Martina McDonagha. Ten ponúka priestor na herecké stvárnenie rozpadnutej rodiny, matky a dcéry, ktoré mali odlišné vzťahy k tej druhej. Inscenácia priniesla tematicky silnú výpoveď, no herectvo často skĺzlo k afektu, ktorý autorovej citlivej drobnokresbe postáv viac škodil, ako pomáhal. Lukáš Lipčák, predstaviteľ Pata aj Raya Doolyeho, ukázal dve herecké polohy. Ako Pato bol zmäteným, dedinským mladým chlapcom, ako Ray bol zasa elegantným džentlmenom. Eva Sofia Baníková ako Moreen dokázala v úvode skrývať svoje úmysly a manipulatívny charakter svojej postavy prejaviť až v závere. Do postavy však vkladala často až priveľa emócií. Júlia Micíková nervóznymi tikmi ruky, mikropohybmi mimiky a hlbšie posadeným tónom hlasu ukazovala strach, hoci tvrdou, prísnou gestikuláciou a artikuláciou navodzovala dojem, že ona je tá, kto má veci pod kontrolou. Tvorivému tímu sa, hoci so slabými miestami, no predsa, podarilo zachytiť mučivo-drastickú atmosféru autorovej predlohy, v ktorej analyzuje skryté charakterové črty postáv. Inscenácia po celý čas udržuje publikum v napätí a očakávaní, kedy sa odhalí tajomstvo visiace vo vzduchu.

Rozpadnutá rodina sa stala akýmsi leitmotívom aj ďalších predstavení. V Štúrovi Spišského divadla sa tvorivý tím hral s divadelnou ilúziou a hľadal odpovede na to, aký má dnes divadlo ešte vlastne zmysel. V texte Karola Horáka sa striedala divadelná skúška s hraným príbehom Ľudovíta Štúra, no ten tu bol vyobrazený nie ako typický hrdina z legiend o národe slovenskom, ale ako človek z mäsa a kostí. Toto striedanie, hoci v texte bolo výrazne odlíšené, však inscenácia Spišského divadla nezvládla úplne dobre. Pasáže sa miesili, herectvo nebolo nijakým spôsobom odlíšené, a tak sa stávalo, že predstaviteľ Štúra Filip Štrba rozprával úplne rovnako v postave Štúra, ako aj keď hral sám seba. Divadlo v divadle tak nebolo nijako zvýraznené a text strácal svoju ráznosť.

Zo západu na východ

Druhý deň otvorilo Univerzitné divadlo THE.ART.RE z trnavskej Univerzity Cyrila a Metoda inscenáciou Turbulencie, v ktorej charakterizovali mnohé súčasné problémy od osobných, vzťahových až po tie klimatické. To všetko bolo vypovedané z úst mladých ľudí, v príbehu s takmer existencialistickým nádychom.

Skupinka neznámych ľudí uviazne na letisku pred Vianocami a zrazu vysvitne, že sa vlastne poznajú lepšie, ako by sa poznať chceli. Opäť sa vrátila téma rodiny a identity s otázkou, ako môžem vedieť, kto som a odkiaľ som, keď neviem, kto sú moji najbližší predkovia. A ako neopakovať ich chyby? Súbor využíval jednoduché kulisy: zopár stoličiek, plastovú debničku, paraván… a pomocou nich budoval prostredie letiska. Treba vyzdvihnúť najmä kvalitnú dramaturgiu, vďaka ktorej sa príbeh odvíjal od začiatku tajomne a po čriepkoch odhaľoval ďalšie a ďalšie spojitosti medzi jednotlivými postavami. Herecké vedenie trnavského herca Michala Jánoša nechalo v študentoch a študentkách cit pre budovanie postáv. Jazyk a humor boli súčasné, také, akými sa vyjadrujú dnešní mladí ľudia. Celkovo tak z Turbulencií vznikla silná generačná výpoveď o tom, ako dnes fungujú vzťahy a (ne)funguje komunikácia.

Opačný javiskový prístup pri tematizácii rodiny a absencie medziľudského dialógu využil študentský súbor z Prešovskej univerzity v Konšpiráciách s podtitulom Človek etudový. Tím pracoval iba s pohybom a vďaka jednému stolu a vlastnému telu vytvoril sugestívny divadelný tvar bez potreby prežívať na javisku vášne a prehnané emócie neadekvátnym spôsobom.

Pohyb a slovo

Zoskupenie Divadlo E.T. in Slovakia prinieslo performanciu Môj denník je písaný cudzím perom. V ňom študenti a študentky VŠMU programu Erasmus ironicky a s nadhľadom hovorili o svojich pocitoch z pobytu v Bratislave, s využitím rôznych divadelných techník od skečového herectva cez pohybové divadlo až po videozáznam premietaný za scénou. Andrássy Maté a Újvári Milán zas v pohybovej performancii Zanedbané mužské krásy vtipným spôsobom predviedli, čoho je schopné ľudské telo. Ukázali, že jeden človek môže tancovať balet rovnako dobre, ako predvádzať grotesknú scénu naháňačky po divadelnej sále. Inscenácia bola vtipná, no zároveň vizuálne a umelecky pôsobivá, a tak našla kompromis medzi prílišnou „ľúbivosťou“ pre publikum a kvalitou pre odbornú verejnosť. Keďže jeden z účinkujúcich bol veľmi nízky a druhý veľmi vysoký, tento signifikantný výškový rozdiel už v úvode vytvoril na javisku komickú scenériu. Zahrala vážna hudba a tanečníci predviedli pasáž v štýle klasického baletu. Potom prešli do moderného tanca a neskôr plynulo nadviazali pohybovými etudami. Baletné, moderné a etudové sekvencie sa potom rovnomerne striedali tak, aby mali tanečníci priestor ukázať to, o čom celá performancia má byť – o kráse svojho ľudského, mužského tela.

Budúcnosť divadla, budúcnosť Európy

V prípade prešovskej prehliadky študentských divadiel skutočne platilo, že na záver prišlo to najlepšie. Posledný deň sa začal domácou scénou a ich projektom Konšpirácie II (Európa, ó, Európa), ktorý bol realizovaný ako site-specific v suterénoch starých internátov. Študenti a študentky deklarovali, že budú svojou inscenáciou hľadať budúcnosť Európy. Na krátkom úseku v tajomných podzemných chodbách odhalili svoje strachy aj bolesti, od vzťahov cez vojnu až ku klimatickej kríze.

Monroe a Odkaz divadla Crocus theatre z Košíc uzavreli študentskú časť festivalu úvahou o tom, čo to znamená byť divadelným umelcom. Monroe ukázala príbeh Marilyn Monroe v monodráme a Odkaz bol pohybovou etudou, takmer manifestom študentov a študentiek konzervatória o tom, že chcú vykročiť z pravidiel, ktoré stanovil kedysi dávno K. S. Stanislavskij, a vydať sa vlastnou cestou. O kvalite oboch inscenácií by sa dalo pochybovať – pri Monroe to bola najmä nezvládnutá dramaturgia a pri Odkaze nedostatočná pohybová disponovanosť účinkujúcich na takýto divadelný tvar, no práve o tom by to malo byť – skúšať, hľadať a učiť sa.

Akademický Prešov tento rok uzavrelo predstavenie domácej inscenácie Divadla Alexandra Duchnoviča Pieskovisko, ktoré zavŕšilo všetku snahu o alternatívne a angažované divadlo výkrikom: Sme tu a chceme lepšiu budúcnosť (nielen) pre naše deti!

Chuť experimentovať

Päťdesiaty šiesty ročník Akademického Prešova priniesol vzostupy aj pády. Študentské divadlo presvedčilo, že v mnohých ohľadoch môže konkurovať tomu profesionálnemu, a to najmä v odvahe skúšať nové veci a otvárať pálčivé témy. V dramaturgii festivalu boli študentské a profesionálne inscenácie v nevyrovnanej kvalite. Dve stredajšie predstavenia inscenácií Podivuhodné hodiny literatúry Hany a Matúša a poľského hosťa Sex pre neochotných priniesli závan profesionality, no v porovnaní so študentskými divadlami mali až príliš konzervatívnu príchuť. Študenti a študentky, naopak, prejavili silu ísť ďalej za hranice zaužívaných techník a postupov. A hoci nie vždy študentským kolektívom pokus o experiment vyšiel, z každého z nich bolo cítiť chuť pokračovať v bádaní a skúmaní vlastných možností. To bolo najcennejšou charakteristikou tohto ročníka Akademického Prešova.