Kon(tro)verzácie

Sloboda umeleckého výrazu alebo mimojazykové prostriedky v umeleckom prednese

Okrem neverbálnych výrazových prostriedkov recitátora ako mimika, gesto či kostým, ktoré sú v prednese prítomné prirodzene, sa budeme venovať aj tým, ktoré sa stávajú predmetom diskusií v zmysle hraníc ich využívania – čo bolo aj predmetom oxfordskej debaty Mimoslovné a mimojazykové prostriedky v umeleckom prednese. Či, kedy a ako ich používať?

Text vznikol na základe oxfordskej debaty, ktorá sa konala počas konferencie o umeleckom prednese, divadle poézie a recitačných kolektívoch pri príležitosti 70. Hviezdoslavovho Kubína pod názvom Kon(tro)verzácie 12. decembra 2024 vo V-klube v Bratislave.

Oxfordská debata je štandard diskusie na kontroverzné témy. Umožňuje demokratickú, detailnú a vyváženú analýzu vybraného problému, prezentáciu kontroverzných stanovísk v priateľskom a vecnom duchu. Úlohou dvoch expertov je uviesť tému z hľadiska historickej perspektívy a urobiť odbornú analýzu podporujúcu stanovisko za alebo stanovisko proti. Debata vychádza z predpokladu, že nastolená otázka nie je definitívne vyriešená, a teda ani neexistuje konečná správna odpoveď.

MIMOSLOVNÉ A MIMOJAZYKOVÉ PROSTRIEDKY V UMELECKOM PREDNESE. ČI, KEDY A AKO ICH POUŽÍVAŤ?
Čistota zvukového prednesu verzus komplexné javiskové vystúpenie. Kostým, rekvizita, pohyb, gesto, svetlo, hudba, zvuky, spev. Ako definovať funkčnosť použitia?
• Za používanie mimojazykových prostriedkov, expertka 1: Zuzana Budinská
• Proti používaniu mimojazykových prostriedkov, expert 2: Aleš Vrzák

Text: Zuzana Budinská
Foto: Pavel Smejkal

Umelecký prednes sa opiera o slovo. V slovách je obsiahnutá myšlienka. Recitátor je ten, kto sa vybral za hľadaním a pretlmočením literárnej myšlienky do jazyka zvukovo-kinetickej interpretácie. Pri umeleckom prednese ide o výkon umelca, ktorý má danosti a talent byť presvedčivým tlmočníkom. Môže slovo literáta priblížiť, prezentovať či znásobiť jeho silu a disponuje schopnosťou zaujať. Vo svojej potrebe exhibovať však nechce ostať len v role „prenášača myšlienky“ – popasoval sa s ňou a nesie ju na svojich pleciach zo stanice autora do stanice interpreta. Chce vyniknúť a na to si vybral text iným druhom talentu obdareného umelca, stotožnil sa s ním, prijal ho za svoj, a tak ho aj prezentuje.

I.
Premena literárneho obrazu na interpretačný sa uskutočňuje v týchto fázach:
1/ analýza (rozbor) literárneho obrazu – recitátor disponuje odbornými vedomosťami a schopnosťou objavovať vlastnosti textu, jeho funkciu, hodnotu, silu a význam;
2/ vymedzenie interpretačného zámeru – tvorivý akt, ktorý recitátorovi predurčí, ako bude koncipovať obsahovo-formálnu podobu prednesu. Je to činnosť analytická a zároveň intuitívna;
3/ rozbor námetu, kompozície a dejovej línie v závislosti od zámeru interpreta (obrazotvornosť) – v tomto procese recitátor uvažuje o transformácii umeleckého textu do ústnej podoby, hľadá, nachádza a dotvára jeho konečnú zvukovú podobu s využitím zvukových prostriedkov reči aj s použitím mimojazykových prostriedkov;
4/ osvojenie si textu na základe subjektívneho videnia interpreta;
5/ tlmočenie novovzniknutého interpretačného obrazu – vyznačuje sa schopnosťami, dispozíciami, umeleckými sklonmi a jedinečnou osobnosťou recitátora.

Recitátora, podobne ako herca, si možno zapamätať na základe jeho neobyčajného výkonu, ktorý ostal v pamäti tých, ktorí ho videli a počuli. Možno si po čase nebudú vedieť spomenúť, čo hovoril, ale spomenú si, ako to povedal. Bolo to bravúrnou myšlienkou, ktorú prezentoval, alebo spôsobom, akým ju uchopil? Vynikla sila textu alebo aj nástroje emócií a myšlienok, ktorými disponoval?

Tieto otázky otvárajú priestor na skúmanie umenia prednesu, ktoré sa opiera predovšetkým o slovo, ale jeho výnimočnosť a jedinečnosť pramení predovšetkým zo schopnosti umelca interpretovať ho estetickými výrazovými prostriedkami, a tie sú nielen verbálneho, ale aj neverbálneho charakteru.

II.
Prednes nie je masovou záležitosťou a nikdy nebude. Nesie v sebe exkluzivitu, je náročnou umeleckou disciplínou. Ak má mladý človek záujem venovať sa samostatnému pódiovému umeniu, snažme sa hovoriť o príťažlivosti problematiky, a to s dôležitosťou akcentu na otváranie nových možností v prednese. Cieľom je, aby sa slobodne a naplno prejavila predstavivosť interpreta v tvorbe umeleckej interpretačnej formy. Kto povedal, že to či ono je správne a tak to musia robiť všetci? Zvlášť v umení. Kto určil pravidlá, že takto sa to má?

Pri recitácii dáva interpret umeleckému textu inú podobu, nové sprostredkovanie inými umeleckými prostriedkami, než aké použil autor textu. Každé umelecké dielo (maľba, socha, báseň aj prednes) je obrazovo-zmyslové vyjadrenie predstáv, pocitov a prežívania tvorcu. Vo finálnej fáze teda recitátor tvorí obrazovo-zmyslovú podobu, ktorá je naviazaná tak na zvukové, ako aj optické výrazové prostriedky. Už samotné slovo „obrazový“ nám ponúka také vnímanie umeleckého výtvoru, ktoré má bližšie k predstave o forme než predstave o jeho obsahu:
Recitácia tu nie je na poučovanie ani na obranu etiky, ale na rozozvučanie nášho vnútra za pomoci zmyslovo-konkrétneho obrazu. Recitátor musí zostúpiť k vlastným tvorivým hodnotám. Nesmie byť iba prekladateľom logických hodnôt, lebo tie sú len jednou zložkou textu, aj to nie najpodstatnejšou.
Čo má v básni hľadať recitátor? Je tvorcom, ktorý vystupuje aj ako zástupca básnika. Hoci sa stávajú „jedným hlasom“, každý hovorí za seba. Mohli by sme to prirovnať k príkladu človeka, ktorý má záujem obohatiť svoj šatník o nejaký módny kúsok odevu. Oblieka sa do šiat, ktoré mu autor nachystal. Vybral si však podľa svojej vôle, teda také, aké sa mu páčia, v ktorých bude vyzerať dobre. Výberom sa stávajú šaty jeho majetkom. Môže s nimi nakladať, ako chce, a ak ich bude vedieť správne nosiť, bude v spoločnosti neprehliadnuteľný. Možno sa ho aj opýtajú, odkiaľ ich má. Prirodzene, prizná autorskú dielňu, z ktorej vyšli. To vzbudí všeobecný záujem, a tým aj zvýši cenu pôvodcu diela. Šaty túžia po tom, aby ich niekto nosil. Ak však človek neodhadne mieru vkusu, je po efekte. A ešte jeden mimoriadne dôležitý detail: šaty si vyberáme tak pre potrebu obliecť sa, ako aj z pocitu, že sa chceme páčiť, že chceme pôsobiť dobre a esteticky. Tak je to aj s básňou: v momente pretlmočenia do zvukovej interpretácie prestáva byť majetkom básnika. Túži však po dodržaní štýlu autora, ako aj po zachovaní žánru a charakteru diela (s letnými šatami vyzerajú zimné snehule nepatrične) a osobitného štýlu recitátora.
Básnik vo svojom prejave nemyslí len na obsah slova, ale aj na jeho formu. Na jeho zvučnosť, farbu. Básnický jazyk sa usiluje, aby spôsob jeho vyjadrenia bol krásny, prekvapujúci a zaujal svojou umeleckou formou. Tak aj recitátor v tomto ohľade pracuje s formálnymi znakmi.

Umelecké dielo je teda dielo obrazovo-zmyslové a má v tomto zmysle bližšie k predstave o forme než o jeho obsahu. Pretože na všetko umelecké, na čo len pohliadnu naše oči, čo počujú naše uši, reagujeme predovšetkým cez svoje city, až potom prostredníctvom rozumu. Recitátor musí svojimi vlastnými prostriedkami oživovať text, zaujať osobný postoj. Na to potrebuje zaktivizovať celú svoju osobnosť. Text je pre neho inšpiračný prvok, informatívne zázemie. Individuálna tvorba interpreta je postavená na vnútornom vlastníctve, zdroji, z ktorého bude čerpať najdôležitejšiu matériu na osobnú výpoveď. Čím je zdroj bohatší, tým budú poetické obrazy pestrejšie. Ukrýva v sebe všetky dojmy, fakty, skúsenosti, zážitky. Čím bližšie bude téma k emocionálnemu zdroju, ktorý vlastní interpret, tým bude jeho výkon presvedčivejší, zrozumiteľnejší, dôveryhodnejší.
Módna technika prednesu a súčasný životný štýl núti mladých ľudí recitovať ináč. Výkladové pozície sú a musia byť iné, pretože ak by húževnato prisahali svojim učiteľom, nevyjadrovali by generačnú pravdu o interpretácii.

III.
Umenie prednesu opierajúceho sa predovšetkým o slovo je takým mocným estetickým prostriedkom, že je schopné prekryť aj silu pôvodne napísaného.
Účinok slova je úzko spätý s emóciou v spôsobe narábania so slovom. Recitátor má svoje prostriedky vyjadrenia: neopakovateľné timbre hlasu, schopnosť melodicky sa zmocniť zvuku, možnosť variovať intonáciu, využívať pauzu každého druhu. Ale aj pohyb, gesto, mimiku, prípadne rekvizitu. A svoj zjav. Vďaka presvedčivosti a príťažlivosti interpreta a jeho výkladu sa príjemca zmieri s interpretáciou, v skutočnosti však novým dielom, alebo sa doň dokonca zamiluje. Ale len za predpokladu, že interpret sa slobodne rozhoduje pre tvorbu vyjadrovacích prostriedkov aj pre použitie prostriedkov významových.

Skvelí interpreti, ktorí sa zapísali do dejín umeleckého prednesu na Slovensku, sa stali zapamätateľnými práve vďaka tomu, že postavili svoje umenie na schopnosti meniť nápad na formu, vychádzajúcu z toho, čo im je najbližšie, osobité, čo vychádza z nich samých. Preto ponechajme recitátorovi právo na úctu k autorovi a umeleckú pokoru, a zároveň mu netrpme malú odvahu prejaviť vlastný názor. Dovoľme mu slobodne hľadať formu v podobe obrazov, ktoré sa stávajú obsahom v recepcii prijímateľa. V konečnom dôsledku sa stanú myšlienkou.

Za posledné desaťročie je tendencia v rámci slobody tvorby vnášať do prednesu viac neverbality. Tí, ktorí s touto skutočnosťou nesympatizujú, to označujú ako akt „hrania“. Využívať neverbálne prostriedky v recitácii však nie je herectvo, ak to vychádza prirodzene z nápadu a potrieb interpreta a podnecuje slobodné hľadanie formy i obsahu. Rovnako ako pri nevyužívaní mimojazykových prostriedkov – kvalitná práca so sémantikou výpovede aj pri využívaní mimojazykových prostriedkov znásobuje silu hovoreného.

IV.
Okrem neverbálnych výrazových prostriedkov recitátora ako mimika, gesto či kostým, ktoré sú v prednese prítomné prirodzene, sa budeme venovať aj tým, ktoré sa stávajú predmetom diskusií v zmysle hraníc ich využívania – čo bolo aj predmetom oxfordskej debaty Mimoslovné a mimojazykové prostriedky v umeleckom prednese. Či, kedy a ako ich používať? počas konferencie Kon(tro)verzácie v Bratislave.
Pohyb ako výrazový prostriedok zakomponovaný do prezentovaného celku je stále prijímaný s rozpakmi a stojí na hranici medzi „už hraním“ a recitovaním. Charakter pohybov súvisí však aj s temperamentom človeka, hoci v umeleckom prednese by mal byť predsa len vedome kontrolovaný a štylizovaný. Podstata problému diskusie na tému pohybu v prednese často tkvie v otázke: Je to dovolené? – Položme si otázku inak: Máme právo sa pýtať, či je v slobodnej tvorbe umelca niečo dovolené alebo nie? Nemali by sme sa skôr opýtať: Je to funkčné? Opodstatnené?
Rekvizita v prednese sa využíva na metaforické vyjadrenie. Jej použitie musí byť významovo funkčné, nie samoúčelné – ako východisko z núdze na „oživenie“ pozornosti diváka. Nemala by prebíjať myšlienku, dominovať nad ňou ani nad interpretom. Ak chápeme rekvizitu ako znak, musíme prostredníctvom nej dať divákovi zároveň návod na odkódovanie znakovosti, kľúč na odčítanie významu, čo tiež predpokladá rekvizitu použiť v texte viackrát. Podobne to je aj so spevom či s využitím svetla na javisku. Recitátor sa pri interpretácii musí zamýšľať nad javiskovým kontextom.
Priestor je dôležitá súčasť prednesu ovplyvňujúca celkový umelecký dojem. Často si recitátor nemôže vybrať, kde bude recitovať, ale môže a musí citlivo zvážiť svoje umiestenie v danom priestore s ohľadom na povahu textu, ktorý interpretuje. Teda aj to odkiaľ prichádza, s akým výrazom, na aké miesto sa postaví, ale tiež premyslieť spôsob, akým z javiska odíde – v tejto neverbalite tvorí a prináša umeleckú formu, ktorá výrazne vplýva na celkovú atmosféru aj význam prednesu.
Neverbálne výrazové prostriedky sú v prednese vhodne použité vtedy, keď:

• vychádzajú z významovej roviny textu a vnútorného impulzu recitátora,
• nevymykajú sa charakteru interpretovaného diela,
• nesú sa v tempe a rytme interpretácie,
• pracujú významovo funkčne v rámci umeleckej interpretačnej formy.

Teším sa z každého prednesu, v ktorom čítam viac interpreta ako autora textu. Keď ma pozve na cestu objavovania zákutí metafor cez príťažlivú formu, ktorá sa následne v procese umeleckého spracovania stáva myšlienkou. Viem byť rovnako očarená, keď recitátor pracuje s optickými výrazovými prostriedkami minimalisticky a viac ponúka verbálnu podobu textu s využitím zvukových prostriedkov reči, a rovnako žasnúť nad prednesom, ktorý sa vydáva neprebádanými cestami objavnosti v zmysle hľadania formy prednesu cez výrazné využitie neverbálnych signálov.

Hovorme o príťažlivosti umeleckého prednesu, aby sme stále nachádzali a inšpirovali tých, ktorí majú záujem recitovať. Dovoľme im tvoriť slobodne a neobmedzujme ich, ak má byť ich výpoveď autentická.