Jednou z vecí, ktorú mám rád na Scénickej žatve, je jej symbolický rozmer. Dáva totiž všetkým zúčastneným možnosť uzavrieť pravidelne sa opakujúci ročný cyklus. Do popredia sa tento rozmer dostal najmä od zavedenia augustového termínu festivalu. Vďaka nemu sa v Martine nekončí len obdobie prázdninových mesiacov, ale aj cyklus postupových prehliadok. Prvé „požatevné“ ráno tak nie je len o ukončení jedného festivalu, ale aj o návrate do sveta, v ktorom sa opäť začína obdobie pevnejších pracovných návykov, novej divadelnej sezóny, školského i akademického roka.
Prečo to musí byť o novom začiatku?
Práve pri poslednom spomínanom aspekte by som sa chcel zastaviť. Z pozície človeka píšuceho o súčasnom divadle sa mi ako jeden z najpodstatnejších prínosov celého systému prehliadok javí fakt, že mám možnosť sledovať vývoj a vývin budúcich profesionálnych tvorcov od ich stredoškolských či ešte skorších čias. Je totiž kvalitatívne zásadne odlišné vnímať prácu tvorcu/tvorkyne či interpreta/interpretky s poznaním prostredia, ktoré ich kreovalo. Práve preto celkom nerozumiem tomu, prečo obe naše vysoké divadelné školy túto možnosť vyslovene ignorujú.
Iste, aj tento rok boli súčasťou Žatvy, ale aj Zlatej priadky, FEDIM-u, Belopotockého Mikuláša a Hviezdoslavovho Kubína profesionálni divadelníci a divadelníčky pôsobiaci v akademickom prostredí. Vo všetkých prípadoch však ide o individuálnu aktivitu jednotlivcov, nie systematický záujem Divadelnej fakulty bratislavskej Vysokej školy múzických umení (DF VŠMU) či Fakulty dramatických umení banskobystrickej Akadémie umení (FDU AU).
Nikoho akoby nenapadlo, že pre kvalitnejšiu a atraktívnejšiu vysokú školu nie je dôležité len sledovať trendy v profesionálnom prostredí, ale rovnako aj poznať svojich budúcich študentov. Vedieť, aký typ literatúry ich zaujíma a aké udalosti ovplyvňujú, ktorá poetika ich inšpiruje, kto sú ľudia, ktorí ich umelecky i osobnostne formujú. Viaceré vysoké školy (na Slovensku napríklad Slovenská technická univerzita) pritom pochopili, že študent pre nich nemôže začať existovať až v momente príchodu na prijímacie skúšky.
Takže idete na DAMU? Škoda
Obzvlášť tomuto nezáujmu nerozumiem v kontexte neustále narastajúceho počtu slovenských študentov a študentiek na zahraničných školách, najmä v Čechách. Ani zďaleka to pritom už nie je len o Prahe. V porovnaní so situáciou pred 10 – 15 rokmi sa výrazne zvýšil počet slovenských poslucháčov na Janáčkovej akadémii umení v Brne, na popularite získali aj holandské umelecké vysoké školy.
Aby nedošlo k nedorozumeniu: V prvom rade si nemyslím, že človek prijatý do zahraničia je automaticky lepší, talentovanejší či disponovanejší než ten, ktorý sa rozhodne zostať na Slovensku. Jednak sú aj v zahraničí inštitúcie, pri ktorých je diplom viac dokladom o pravidelnom platení školného než o dosiahnutom vzdelaní, a jednak je prijatie na školu len prvým krokom v procese transformácie talentovaného študenta na plnohodnotného profesionála. Obzvlášť v takej špecifickej oblasti, akou je umelecká tvorba.
Stačí sa pozrieť len na počty slovenských študentov v Českej republike a je jasné, že (často navždy) prichádzame o relevantnú časť mladých ľudí, ktorí by našu kultúru, a to v konečnom dôsledku aj tú neprofesionálnu, vedeli obohatiť o nové pohľady a prístupy k scénickému umeniu.
Nie všetko sa dá ovplyvniť, ale…
Samozrejme, vnímam to aj z druhej strany. Dôvodov zníženého záujmu o VŠMU a AU je viacero a nie všetky môžu samotné školy ovplyvniť. Z pohľadu možností uplatnenia a medzinárodných prepojení je Praha iná váhová kategória než Bratislava, o Banskej Bystrici (pri všetkej mojej láske k nej) ani nehovoriac. Vzostup záujmu o Brno by už mal vzbudzovať záujem, ale v poriadku, sú tu aj iné faktory. Napríklad financovanie, v ktorom za Českou republikou zaostávame, aj celková atmosféra v krajine. Rozhodne súhlasím aj s argumentom, že rozhodnutie odísť do zahraničia často nie je motivované len racionálnym vyhodnotením reality. Je to skôr povesť a nezriedka skreslená predstava o rozdieloch v štúdiu.
A presne toto sú najzásadnejšie dôvody, prečo by VŠMU a AU mali systematicky navštevovať FEDIM, Hviezdoslavov Kubín, prípadne Scénickú žatvu. V protiváhe voči vymenovaným slabším stránkam totiž môžu ponúknuť niečo iné – osobnejší kontakt, hoci bez prísľubu prijatia. Lepšie vzájomné poznanie. Komplexnejší záujem o potenciálneho študenta ako o vyvíjajúcu sa osobnosť. Presne tie výhody, ktoré ponúka domáce prostredie voči kozmopolitnejšiemu zahraničiu.
Alibi na záver alebo disclaimer
V nadpise uvádzam, že Národné osvetové centrum nie je inštitúcia, ktorú by mal tento problém trápiť. Mladí neprofesionálni divadelníci a divadelníčky so záujmom o prechod do zahraničného profesionálneho divadelného prostredia sú úzkou skupinou a predstavujú parciálny segment v kontexte celej šírky kompetenčného rámca NOC. Primárne by to teda mali byť VŠMU a AU, ktoré zaklopú na dvere s otázkou o možnostiach spolupráce.
Samozrejme, školy neprijímajú študentov len z radov účastníkov vymenovaných prehliadok. Fakt je však ten, že na Slovensku máme unikátny systém, ktorý nám umožňuje pracovať s mladými ľuďmi so záujmom o scénické umenie a sledovať ich formovanie. Namiesto toho, aby sme ho premenili na devízu, vôbec ho nevyužívame.
P. S.: Okrem iného by to bolo aj prejavom uznania voči všetkým vedúcim súborov, pedagógom a pedagogičkám na ZUŠ či osvetovým pracovníkom a pracovníčkam, ktorí majú kľúčový podiel na tom, že napriek spomínanému exodu majú naše školy stále z čoho vyberať.
Miro Zwiefelhofer
Ilustračné foto. Autor: Michal Lašut. Na fotografii Duo Kyseli Krastafci s umeleckou produkciou Show robošov – Umelci k lopatám, Scénická žatva 2023, Martin.
