Hviezdoslavovské zastavenia nielen na Scénickej žatve

            Tohtoročný hlavný organizátor Scénickej žatvy Matej Moško sa rozhodol, že jej súčasťou bude aj Pavol Országh Hviezdoslav, keďže má jubilejný 170. ročník narodenia. A tak sa programom prevažne divadelného festivalu vinula jemná linka interpretácie jeho tvorby. Začala sa slávnostným otvorením, keď popri šiestich otváracích prejavoch zazneli aj dve Hviezdoslavove básne v prednese dlhoročných účastníkov Hviezdoslavových Kubínov. Na otvorenom javisku na hlavnom martinskom námestí so všetkými jeho ruchmi aj excentrickým vystúpením bezdomovca v hľadisku zazneli verše poézie, ktorej jazyk už je síce vzdialený od súčasnosti, no jej témy stále rezonujú. V dobrej interpretácii nielen myšlienky, ale aj zvuk má silu a schopnosť osloviť ľudí až do takej miery, že ním bol nadšený aj náhodný Brit, ktorý na základe tohto zážitku chce doma rozprávať o dokonalej artikulácii a vystupovaní Slovákov na verejnosti.

            Richard Veselý, recitátor, niekdajší víťaz Akademického Prešova a lekár, desaťročie žijúci v Anglicku, teraz kvôli brexitu čerstvo presídlený do Holandska, udržiava kontakty so slovenskou kultúrou a Hviezdoslavovým Kubínom. Preň si tento rok naštudoval známu báseň o kráse slovenského jazyka a vzťahu k rodnej reči Mňa kedys´ zvádzal svet, ktorá zaznela aj ako prvé vystúpenie na Scénickej žatve. Úprimné osobné vyznanie sústredené na obsah, miestami rezignujúce na pôvodný rytmus, ale využívajúce osobitú vsuvku obrazu útočiacich okolitých jazykov na slovenčinu, čo znelo aj ako vtipná zvuková hra, pôsobilo sugestívne, hlboko a autenticky.

            Nebolo to však prvé recitátorovo stretnutie s Hviezdoslavom. „Po mojej prvej návšteve Kubína ešte ako člena súboru v 70. rokoch som si vytýčil výzvu, že si v nasledujúcom roku pripravím Hviezdoslava. Naučil som sa Krvavé sonety a pri ďalšej príležitosti K vám, urodzeným veľkomožným, čo sa mi zdala v 70. rokoch minulého storočia aktuálna, možno až odvážna téma, ale boli to len také pokusy, nedotiahol som ich do dôsledného tvaru. Keď som teraz po štyridsiatich rokoch dostal ponuku recitovať ako porotca, chcel som mladým recitátorom nielen ukázať, že som kedysi vedel recitovať, ale si aj postaviť najvyšší cieľ, čím pre mňa Hviezdoslav je, a urobiť ho tak, aby bol pre mladých zrozumiteľný. Rozhodol som sa pre text, ktorý tak trocha korešponduje aj s mojím životným osudom emigranta.“

            Vďaka Richardovi Veselému znel Hviezdoslav tento rok aj v Anglicku. „Nedávno z iniciatívy slovenského veľvyslanca vo Veľkej Británii Ľubomíra Reháka vyšiel preklad Hviezdoslavových Krvavých sonetov pri príležitosti ukončenia prvej svetovej vojny. Preložil ich írsky prekladateľ John Minahane a uvedenie prekladu sa dialo aj v prítomnosti veľvyslancov a predstaviteľov kultúrnych zastupiteľstiev. Recenzovala ho aj pani Slobodníková v Times Literary Supplement. Prekladateľ vyzdvihol, že Hviezdoslav bol jeden z mála, kto už na začiatku vojny vehementne upozornil na jej obludnosť a antihumánnosť, krutosť a nezmyselnosť, teda v čase, keď iní, prekladateľ ich aj menoval, sa za vojnu angažovali a vyzývali do boja. Bolo podľa neho naozaj výnimočné, že Hviezdoslav takto zdvihol svoj hlas proti vojne. Preklad je zaujímavý preto, že Hviezdoslavov jazyk je taký špecifický, že je aj správne povedať – nepreložiteľný. Všetky jeho kontexty, slová sú ojedinelé. Napokon Shakespeare v angličtine tiež zaviedol svojím spôsobom nový umelecký jazyk a slovník. Práve porovnanie týchto dvoch autorov bolo východiskom prekladateľa, ktorý povedal, že musel zmeniť štruktúru Hviezdoslavovho sonetu, napríklad zrušiť rýmy. V angličtine by totiž nenašiel toľko rýmov, ako si náš sonet vyžaduje, takže ho vymenil za shakespearovskú štruktúru sonetu. Pre bežného čitateľa to možno nie je ani pozorovateľná zmena, ale z literárneho hľadiska je to iste pozoruhodný jav. Na londýnskej prezentácii som z prekladu aj verejne čítal. Chýbala mi však hviezdoslavovská poetika, rytmus aj to rýmovanie. Je to tak trochu akoby z inej kuchyne, ale v Anglicku si dielo veľmi vážili, je to ich prvý Hviezdoslavov preklad, dokonca anglická kráľovná dostala od pána veľvyslanca prvý číslovaný výtlačok.“

            Soňa Pariláková, druhá recitátorka slávnostného otvorenia Scénickej žatvy, si tiež hľadala pre svoj repertoár text, ktorý ju oslovuje osobne. Našla ho v básni Hviezdnaté nebo, s ktorým súťažne vystúpila na 57. Hviezdoslavovom Kubíne v roku 2011. Na Scénickej žatve sme opäť vnímali verše objavujúce a objímajúce klenbu, ktorá nám len jemne dáva tušiť rozľahlosť vesmírneho a duchovného priestoru. Vďaka Hviezdoslavovi a jeho interpretke sme tak mohli cítiť nielen jeho éterickú hmotu, n-rozmernosť neba a svetlo ako zázrak Boží, ale aj obrovskú túžbu vzniesť sa, niesť sa týmto priestorom a naplno ho duševne prežívať. „Spomínam si, že som počula recitovať Hviezdoslava, tuším práve túto báseň a  uvedomila som si obrovskú hodnotu textu, ktorý som zrazu pocítila ako výzvu a zároveň ma silne oslovilo jeho posolstvo.“ K sile a sláve Hviezdoslavovho prednesu sa však dostala až v zrelom veku. „Z môjho prvého prednesu Hviezdoslava som dostala na základnej škole v ôsmom ročníku štvorku, lebo som kvôli výtvarnému krúžku zvládla len jednu strofu z Krvavých sonetov. Ťažko sa učili naspamäť, trvalo to dlho, lebo človek textu ani nerozumel, za večer som viac nezvládla. Ale nemala som na básnika ťažké srdce, nepripisovala som mu vinu za tento nezdar, stal sa pre mňa skôr ikonou. Až na vysokej škole sa mi k nemu začala otvárať cesta aj vďaka Hviezdoslavovým Kubínom a návštevami miest, kde pôsobil, poznávaním reálií jeho života. Bolo to postupné budovanie vzťahu. Dnes si na ňom osobne najviac vážim jeho nadčasovosť, videnie vecí v širokom kontexte. Udalostí, na ktoré reagoval, posúval vždy do širších, svetodejinných až biblických rozmerov, a vždy v nich hľadal hĺbku a odpovede na otázky: kto je človek, čo to znamená byť ním, ako kráča cestou k svojej človečenskosti. Tak ako v práci s jazykom skúmal jeho hranice i hĺbky, podobne pracoval aj s myšlienkou.“

            Otvorením a povinnou úctou sa však hviezdoslavovská náplň Scénickej žatvy nekončila. Hoci nášho klasika si recitátori nevyberajú masovo, nie je ani obchádzaný autor, a preto sa aj celkom prirodzene každý rok objavuje v súťažných vystúpeniach až na celoštátnom kole. Tento rok si najvyššie ocenenia odniesli a aj na Scénickej žatve v hlavnom programe vystúpili Nikoleta Palkovičová a divadelný súbor 1918, oboje z Malaciek. Nový svet je báseň, ktorú možno vnímať rovnako z hľadiska historicko-spoločenského, ako aj prírodno-ekologického. Je o temnote, vnútorných silách, ktoré signalizujú nové procesy a prekonávanie starého. Báseň smerovala k formovaniu a výzve slovanského nástupu, ale presahuje aj do prírodnej – geologickej a ekologickej – sféry Zeme, čo je téma dnes mimoriadne aktuálna. Recitátorka v nej ponechala obidve línie, zvládla ich technicky a významovo i rytmicky zreteľne a čisto, hoci z básne by sa dala vydolovať aktuálnejšia výpoveď. Málo známu, ba až neznámu a jazykovo, vzhľadom na archaizmy, náročnú báseň Krivoprísažník si zasa vybral kolektív 1918 pod vedením Petra Weincillera. Kratšia epická báseň pramení možno z advokátskej praxe básnika, ktorý riešil nejeden právny prípad, keď sa ľudia nevedeli dohodnúť neraz na banálnych veciach. Túžba po pôde, snaha o jej získanie podvodom, psychický nátlak, ktorému slabší jedinec nevie čeliť, a na druhej strane trest prichádzajúci z vyšších sfér, keď zem nechce prijať krivoprísažné nebožtíkovo telo a pravidelne ho vyvrhuje na povrch, vytvárajú predpoklady nielen pre nahodenie epicko-dramatickej línie, ale aj pre výchovný cieľ i humorno-kritický nadhľad. Jazykovo však ide o dosť ťažko zrozumiteľnú, skratkovitú báseň. Napriek tomu sa dramaturgia a réžia oprela o slovo, ktoré však na divadelné spracovanie  nestačilo. Dedinský humor síce odľahčil jazyk, no zároveň znejasnil epickú líniu básne aj predstavenia a zabránil urobiť z nich v súčasných aktuálnych spoločensko-politických okolnostiach údernejšiu výpoveď. V každom prípade to však bol zaujímavý pokus priblížiť Hviezdoslava nielen v ťaživých dramatických tónoch, ako bývame zvyknutí.

            Zaujímavou súčasťou programu bolo zaradenie počúvania rozhlasovej realistickej hry P. O. Hviezdoslava Otčim v dramaturgii Petra Pavlaca, dramatizácii Michaely Zakuťanskej a réžii Jána Šimka. Po prvý raz hru naštudovalo Rádio Devín a odvysielalo ju vo februári tohto roka, na Scénickej žatve však o ňu účastníci veľký záujem neprejavili, hoci ide o pozoruhodné dramatické dielo 19. storočia s happyendom. Živé rozhlasové spracovanie, v ktorom autorova neveršovaná reč znela z úst Štefana Bučka, Idy Rapaičovej, Dana Heribana, ale aj ostatných hercov celkom samozrejme a prirodzene, neprekrylo síce patinu času, ale napriek tomu hru pravdivo sprístupnilo. Hutná hmotnosť a plastickosť postáv  v hereckých interpretáciách vhodne zodpovedali slovenskému romantizujúcemu realizmu, no nepôsobili staro, lež sviežo, miestami prekvapujúco moderne. Snaha o násilný sobáš, sila a peripetie lásky, ale aj životný osud, ktorý mení charakter ľudí, či schopnosť udržať si svoj cieľ a postoj  – to všetko spájalo hru so súčasnosťou, len v jedinečnom jazyku a zvláštnej atmosfére. Mladý 20-ročný Országh ako veľký dramatický talent, ktorý vedel pracovať nielen so zápletkou, ale aj emóciami a psychológiou postáv, mohol prekvapiť viacero mladých dnešných divadelníkov, no nestalo sa.

            V každom prípade vďaka interpretom, ale aj organizátorom sme mali možnosť spoznať Hviezdoslava na Scénickej žatve 2019 vo všetkých jeho literárnych podobách – ako lyrika, epika, dramatika, ale aj filozofa, básnika osobnej výpovede, krátkeho i rozsiahleho obsahu. Vďaka nemu sme čítali nielen v našej minulosti, ale uvedomovali si aj témy, ktoré život človeka či osud človečenstva sprevádzajú stále. Ktovie, ako by sa s našou súčasnosťou  vyrovnával dnes nielen ako autor, ale aj ako právnik.

                                                                                                                       Jaroslava Čajková

Otčim – Štefan Bučko, Ida Rapaičová, Katarína Šafaříková, Michal Režný, Daniel Heriban, Zuzana Porubjaková, Anna Rakovská.