Celoštátna postupová súťaž a prehliadka umeleckého prednesu poézie a prózy a tvorby recitačných kolektívov a divadiel poézie detí, mládeže a dospelých Hviezdoslavov Kubín

Dolný Kubín, 17. – 21. jún 2025

71. Hviezdoslavov Kubín | kategória: recitačné kolektívy a divadlá poézie detí

Text: Diana Laciaková

Foto: Michal Lašut, Nekondenzovaný chromozóm – My house is burning

Numeri

Súťaže sa zúčastnilo šesť divadelných súborov z piatich krajov; chýbal prešovský, žilinský a trenčiansky kraj, pričom nominant z prešovského kraja sa neobjavil v programe HK už niekoľko rokov.

Všetky inscenácie mali štandardnú umeleckú a estetickú úroveň, o čom svedčia aj udelené ceny: 2 inscenácie v zlatom pásme, 3 inscenácie v striebornom pásme, 1 inscenácia v bronzovom pásme, 4 špeciálne ocenenia.

Themata. Generatio Z

V tematickom spektre inscenácií sa objavili špecifické spoločenské problémy. Možno práve preto, že forma divadla poézie je ústretová metaforizácii myšlienok a prežívania, siahli mladí tvorcovia po bytostných témach. Od pálčivých javov z oblasti psychického zdravia, ako napríklad fenomén výkonnostnej úzkosti, cez alkoholizmus v rodine a sexuálne zneužívanie mladistvých po realitu vojny atakujúcu naše vedomé i podvedomé prežívanie. Mladý človek sa ako jednotlivec, ktorý je vždy súčasťou spoločnosti, ocitá vo zvláštnom období emerging adulthood, medzi neskorou adolescenciou a skorou dospelosťou (prekrýva sa zároveň s vekom súťažiacich v tejto kategórii); v roku 2025 je však tento mladý človek zároveň príslušníkom generácie Z, ktorá obzvlásť intenzívne reaguje aj na zdanlivo vzdialené problémy, ako napríklad globálne problémy životného prostredia, ktoré sú spojené s nie zriedkavou enviromentálnou úzkosťou. Nadčasovou intelektuálnou témou je reinterpretácia mýtov či naratívov silného hrdinu.

Javiskové výpovede vznikali ako klasické divadlo poézie, teda vznikajúce z poetickej predlohy (vrátane vlastnej tvorby), a ako dramatizácie prozaických predlôh. V prípade víťaznej inscenácie (DS Datív, Nitra: Tri stratené detstvá) vychádzajúcej z novely Ivany Gibovej Babička sa opäť oživila debata o forme divadla poézie, o jej podstate i miere prestupnosti hraníc smerom k iným formám scénického umenia. Na druhej strane potešil svojím umeleckým hľadačstvom nitriansky súbor Nekondenzovaný chromozóm. A hoci experimentálna tvorba narazila na svoje limity, bol to skutočne osviežujúci a breath of fresh air. 71. ročník HK teda prezentoval inscenácie od klasického typu divadla poézie cez diela smerujúce k forme recitačného kolektívu (fókus na verbálnu zložku javiskového diela) až k hraničným dotykom s alternatívnym divadlom vrátane autorského divadla a divadelného experimentu, inklinujúc pritom k expresívnemu pohybovému divadlu. Kvalitu inscenácií v rámci jednotlivých prístupov porota odzrkadlila v špeciálnych oceneniach.

Divadlo Dúhadlo, Bratislava: Špeciálna cena za výpravu a scénickú hudbu

S3, Divadlo Akadémie umení, Banská Bystrica: Špeciálna cena za scénickú výpravu

DP KonKE, Konzervatórium Petra Dvorského, Košice: Špeciálna cena za kolektívny interpretačný výkon

Nekondenzovaný chromozóm, ZUŠ J. Rosinského, Nitra: Špeciálna cena za využitie nových divadelných foriem a aktuálnu tému

Zona aurea

DS Datív, ZUŠ J. Rosinského, Nitra: Tri stratené detstvá

Divadlo Dúhadlo, Bratislava: Odysseov návrat

Hlavná cena a priamy postup na Scénickú žatvu boli udelené Divadelnému súboru Datív z Nitry. Kolektív na čele s Maricou Šiškovou abstahoval z prozaickej predlohy (I. Gibová: Babička) tému „konca detstva“ a snažil sa ju komunikovať jazykom divadla poézie. Hlavnú postavu Magdu sprevádza v inscenácii chór, z ktorého sa postupne vylupujú jednotlivé postavy, príp. rozprávač. Obrazy detstva sú zachytávané v dynamických metaforách a ladené kontrapunkticky (v takýchto prípadoch sú divadelne najúčinnejšie), občas skĺzavajú do sentimentálnych polôh, čo príbehu ani téme nesvedčí. Scénograficky stojí inscenácia na troch základných metaforách – lavička ako verejný priestor, premenná v rovnici detstva, dospievania i dospelosti (deti zo susedstva, pán, otec); lavór ako intímny priestor iniciácie, očisty, zdanlivej ochrany súvisiacej s rodinným kontextom; a papučky, ktoré množia obraz hlavnej postavy, hľadajúc ťažiská kompozície v obraze jej života. Otáznou je forma inscenácie. Inscenačný scenár vychádzajúci z prozaickej predlohy má podobu aditívne radených obrazov a hoci sú vybrané „na tému“, držia linku dramatického deja. Scenár a réžia stavajú na javisku okrem situácií – metafor aj klasické dramatické divadelné situácie, ktorých jadrom sú vzťahy postáv v ich danej charakteristike a dynamike. Otázka je to zaujímavá a opäť inšpiruje k úvahám o tom, čo je divadlo poézie, aká je jeho substancia, čo je jeho kvintesenciou a aký prísny má byť proces od inšpirácie cez kódovanie po výsledný javiskový tvar. Fascinujúci na týchto úvahách je však už samotný proces kontemplácie ako najvyššej formy spätosti s formou divadla (poézie).

Zlaté pásmo a teda aj návrh na Scénickú žatvu získalo Divadlo Dúhadlo. Kolektív divadla v posledných rokoch dokazuje, že sociálna inklúzia v oblasti divadla môže znamenať aj kvalitnú a inšpiratívnu umeleckú tvorbu. Po úspechu minuloročnej inscenácie Červená (sa) čiapočka (účasť a ocenenie na Scénickej žatve) sa divadlo rozhodlo spolupracovať s profesionálnym tímom na čele s režisérkou Juditou Sadílekovou. Vzniklo režijne ambiciózne divadelné dielo vyrastajúce z poézie Jána Buzássyho a mohutnejúce do veľkého scénického gesta (Špeciálna cena za výpravu a scénickú hudbu). Na projekte spolupracovali tiež profesionálna herečka Adela Dukátová a niekoľkonásobný víťaz HK, recitátor Andrej Rácz. Domovský súbor Divadla Dúhadlo mal v inscenácii menší priestor, snažil sa držať presného temporytmu inscenácie určeného dramaturgicko-režijným konceptom a uspôsobiť sa na formu divadla poézie. Dominantná bola relácia medzi božstvom ako hýbateľom deja (A. Dukátová) a hlavným hrdinom (A. Rácz), ktorá akcentovania mimoriadne zaujímavý kritický pohľad na tému hrdinstva. Tento fókus však so sebou priniesol v hereckej zložke tiež istú hraničnosť polôh, ktorá smerovala miestami k pátosu (Odysseus), miestami k zvlášnej nepresvedčivosti (Pallas Aténa), ktorá však mohla súvisieť s náročnou úlohou, ktorú táto postava ako dynamizujúci princíp špecifického kolektívu mala. Bez pochýb však bola inscenácia Odysseov návrat dôležitým medzníkom na tvorivej ceste kolektívu Divadla Dúhadlo.

Zona argentea

S3, Divadlo Akadémie umení, Banská Bystrica: Kathachinta

DP KonKE, Konzervatórium Petra Dvorského, Košice: My – uprostred oslnenia

Zádrapky, Senica: Kreslím čiaru nie vždy rovnú

S3, Divadlo Akadémie umení, Banská Bystrica: Kathachinta

S poučeným divadelným tvarom sa predstavilo banskobystrické vysokoškolské zoskupenie S3. Vychádzajúc z básní indicko-kanadskej poetky Rupi Kaur vytvorilo javiskovú metaforu o civilizačnom aj intímnom stave človeka, ktorý sa ocitá v slučke predstáv o dokonalosti v každej zo svojich sociálnych rol. Dôsledný a inšpiratívny koncept scénického minimalizmu (Špeciálna cena za scénickú výpravu) však nemohol vyniknúť na navrstvenom význame; kvalita textov a dramaturgický koncept tému neobohacovali, ale primárne ilustrovali. V tomto zmysle boli najsilnejšími situácie, v ktorých dominoval odstup od témy a humor. Mimoriadne kultivovaná inscenácia je však cenným príspevkom do diskurzu o duševnom zdraví človeka a úzkostných pasciach mladej generácie.

DP KonKE, Konzervatórium Petra Dvorského, Košice: My – uprostred oslnenia

Neobyčajne disponované interpretky košického konzervatória pracovali vo veľmi presnom a sugestívnom prejave s detailným výkladom textu, ktorý dopĺňali významovým gestom a štylizovaným pohybom (Špeciálna cena za kolektívny interpretačný výkon). Základným a zároveň jediným scénickým predmetom bola debna na náboje a samopal. Jeho sila tkvela v prirodzenej výpovednosti a vhodne zvolených akciách podporujúcich metaforizáciu témy vojny. Okrem herečiek bola na scéne prítomná hudobníčka – záhadná postava s flautou. Jej dramatický a významový potenciál sa však naplno nerozvinul, bola zrejmá snaha o podfarbenie mizanscén a podporu nálady. Najsilnejšie momenty vznikali pri kontrastnom spracovaní myšlienky, zapracovanej do diela (ako aktívna scénická zložka). Podobne na tom bola práca so svetlom.

Zádrapky, Senica: Kreslím čiaru nie vždy rovnú

Autorská kompozícia mladých dievčat – žien, hľadajúca základné body istoty a kriticky posudzujúca smery, ktorými možno vydať sa, o neľahkom životnom období známom v psychológii ako emerging adulthood. V duchu témy išlo o meditáciu nad stavom človeka vo „vynárajúcej sa dospelosti“, viac však pasívnu než narúšajúcu zaužívané predstavy spoločnosti. Poetické autorské texty sa striedali s civilnou – realistickou líniou, scénografia odrážala základnú metaforu diela – život ako cesta vlakom („svet sa mení, nespoznávam ho“) – a pracovala s tromi balmi papiera zavesenými vo výške, odmotávajúcimi sa v závislosti od príbehu. Inscenácii, pod ktorou je vo všetkých zložkách zhodne podpísaný „kolektív“, by prospela spolupráca s dramaturgom a režisérom v zmysle odstupu od témy a cizelácie divadelného tvaru.

Zona aenea

Nekondenzovaný chromozóm, ZUŠ J. Rosinského, Nitra: My house is burning

Žánrová exkluzivita tohto súboru spočíva v špecifickej meditatívnej práci s mizanscénou a s témami, ktoré presahujú jednotlivca smerom ku komunite a komunity smerom k ľudstvu (nepateticky). Výsledkom sú inscenácie, ktoré kolektívne prehovárajú k človeku dneška uvedomujúcemu si krízu hodnôt, vzťahov, ale napr. aj ekosystému. Výrazná estetizácia tvaru spočíva v práci s pohybom, so scénografickou zložkou, s rekvizitami a líčením. Javisková esej s postapokalyptickým nádychom My house is burning pertraktuje vzťah človeka k svojmu (životnému) prostrediu, pýta sa na jeho podstatu (človeka, vzťahu i prostredia), na prepojenie minulosti a prítomnosti s víziou budúcnosti. Budúcnosti, ktorá sa kreuje každým naším rozhodnutím. Koncentrovaný prejav interpretiek a výrazná hudobná linka dotvárajú intelektuálny a umelecký zážitok z inscenácie. Porota navrhla oceniť experimentátorský spôsob tvorby kolektívu a ponoru do témy (Špeciálna cena za využitie nových divadelných foriem a aktuálnu tému), ktorý, prirodzene, so sebou prináša aj riziko „slepej uličky“. Divadelný experiment narazil na svoje hranice a uzatvoril sa do vlastného vnútorného sveta, čím došlo k výraznému oslabeniu interakcie a komunikačného prepojenia medzi tvorcami a divákmi.

In margine

71. ročník Hviezdoslavovho Kubína dbal na to, aby mohli všetci účastníci stihnúť ktorýkoľvek bod programu. Jeho sprievodná časť priniesla okrem iného prepojenie s kvalitnou literatúrou (dlhodobý koncept), ale aj novinku v podobe reštartu improvizácie (Improliga v réžii jedného zo súborov – Zádrapky, Senica). Obe tendencie považujem za mimoriadne dôležité a zároveň divácky príťažlivé (recitátori a divadelníci neustále hľadajú nové texty a súťaže v improvizácii sú aktuálne na vzostupe, zároveň však nadväzujú na dlhodobú tradíciu).

Rozbory jednotlivých inscenácií nájdete aj vo festníkoch Hviezdoslavovho Kubína Info.