Asociácia súčasného divadla dnes oznámila výsledky ankety 26. ročníka Divadelných ocenení sezóny – DOSKY 2023. Mená víťazov a víťaziek DOSKY 2023 boli vyhlásené počas slávnostného ceremoniálu, ktorý sa uskutočnil v pondelok 13. novembra 2023 v DPOH v Bratislave a v priamom prenose na Dvojke RTVS.

Najviac „Dosiek“ získala inscenácia Kocúrkovo (Činohra SND), za hudbu k tejto inscenácii bol ocenený Róbert Mankovecký, za scénografiu Michal Lošonský a za réžiu Rastislav Ballek. Táto inscenácia zároveň získala aj Cenu za najlepšiu inscenáciu sezóny.

Obe herecké ceny putujú do Martina. Získali ich Marek Geišberg za postavu Agamemnona, achájskeho kráľa, a Lucia Jašková za postavu Hekuby, trójskej kráľovnej, v inscenácii hry Mariny Carr Hekuba v réžii Lukáša Brutovského v Slovenskom komornom divadle Martin.

Cenu za najlepší kostým vyhrala už po druhý raz za sebou Bet Moth (Alžbeta Kutliaková), a to za kostýmy v nezávislom projekte Alžbety Vzguly Toni Wolff zisťuje, že prerobila milióny (Uhol_92, Bratislava).

V ankete DOSKY zabodovalo aj zvolenské Divadlo Jozefa Gregora Tajovské, ktoré získalo cenu za Mimoriadny počin v činohernom divadle za kolektívny projekt Sme krajina: Príbeh ľudí, priehrady a času, ktorý vznikol pod vedením českých tvorkýň Petry Tejnorovej a Marty Ljubkovej.

Hudobná skladateľka Ľubica Čekovská získala cenu za Mimoriadny počin v hudobnom divadle za operu Impresario Dotcom, ktorá mala svetovú premiéru na Bregenzer Festspiele v koprodukcii so Slovenským národným divadlom. Na Slovensku sa zatiaľ prezentovala jedinýkrát v októbri 2022, na ďalšie reprízy v SND sa však môžeme tešiť už v januári 2024.

Za mimoriadny počin v tanečnom divadle bola označená choreografia talianskeho tvorcu Manuela Rondu s názvom YOLT – You Only Live Twice, ktorú ju pripravil s kolektívom fungujúcim pod značkou Tanečno počas viacročnej spolupráce. Skupina je známa nielen organizovaním rovnomenného tanečného festivalu na Orave, ale aj vlastnými umeleckými aktivitami členov v zložení Miriam Budzáková, Silvia Sviteková, Matúš Szeghö a Andrej Štepita.

Ceremoniál 26. ročníka sa uskutočnil pod záštitou primátora hlavného mesta Bratislava Matúša Valla. Režisérkou divadelného ceremoniálu bola Soňa Ferancová, moderovali operný spevák Štefan Kocán a prvý sólista Baletu SND Andrej Szabo. O scénografiu podujatia sa postaral Martin Kotúček.

Anketu DOSKY vyhlasuje Asociácia súčasného divadla (ASD). Ceny DOSKY sú ocenením tvorivých činov v oblasti profesionálneho divadla na Slovensku, a to vo všetkých žánroch: činoherné divadlo, opera, muzikál, bábkové divadlo, balet, súčasný tanec. DOSKY sa udeľujú fyzickým osobám bez ohľadu na štátnu príslušnosť tvorcov za umelecké výkony, ktoré mali premiéru v divadlách na území Slovenska v predchádzajúcej sezóne, v tomto ročníku sa teda hodnotili premiéry v termíne od 1. augusta 2022 do 31. júla 2023. Udeľovanou cenou je doska s postriebreným štítkom. Autorom výtvarného návrhu ceny je Aleš Votava, jej realizátorom je akademický sochár Tomáš Lupták. Autormi projektu divadelných ocenení sezóny DOSKY sú Silvia Hroncová, René Parák a Zuzana Uličianska. Ceny DOSKY sa udeľujú od roku 1996. V rámci ankety každoročne desiatky divadelných kritikov a kultúrnych žurnalistov dávajú svoje návrhy na ocenenia. Účastníci ankety navrhujú tri výkony v každej kategórii. Pri celkovom súčte bodov udelených kritikmi sa rešpektuje poradie nominovaných výkonov: tri body získavajú výkony uvedené na prvom mieste, dva body výkony uvedené na druhom mieste a jeden bod výkony uvedené na treťom mieste. Víťaza určí súčet dosiahnutých bodov. 

Víťazi

Divadelné ocenenia sezóny

DOSKY 2023

Mimoriadny počin v činohernom divadle
Petra Tejnorová, Marta Ljubková a kol. za inscenáciu Sme krajina: Príbeh ľudí, priehrady a času, Divadlo Jozefa Gregora Tajovského vo Zvolene

Mimoriadny počin v tanečnom divadle 
Manuel Ronda za choreografiu inscenácie YOLT – You Only Live Twice, Tanečno & Manuel Ronda

Mimoriadny počin v hudobnom divadle
Ľubica Čekovská za autorstvo opery Impresario Dotcom, Opera Slovenského národného divadla, Bratislava v koprodukcii s Bregenzer Festspiele

Cena za najlepšiu scénickú hudbu sezóny
Róbert Mankovecký za hudbu v inscenácii hry Jána Chalupku Kocúrkovo, Činohra Slovenského národného divadla, Bratislava

Cena za najlepší kostým sezóny
Bet Moth (Alžbeta Kutliaková) za kostýmy v inscenácii hry Alžbety Vzguly Toni Wolff zisťuje, že prerobila milióny, Uhol_92, Bratislava

Cena za najlepšia scénografia sezóny 
Michal Lošonský za scénografiu v inscenácii hry Jána Chalupku Kocúrkovo, Činohra Slovenského národného divadla, Bratislava

Cena za najlepší mužský herecký výkon sezóny 
Marek Geišberg za postavu Agamemnona, achájskeho kráľa v inscenácii hry Mariny Carr Hekuba, Slovenské komorné divadlo, Martin

Cena za najlepší ženský herecký výkon 
Lucia Jašková za postavu Hekuby, trójskej kráľovnej v inscenácii hry Mariny Carr Hekuba, Slovenské komorné divadlo, Martin

Cena za najlepšiu réžiu sezóny
Rastislav Ballek za réžiu inscenácie hry Jána Chalupku Kocúrkovo, Činohra Slovenského národného divadla, Bratislava 

Cena za najlepšiu inscenácia sezóny
Inscenácia hry Jána Chalupku Kocúrkovo v réžii Rastislava Balleka, Činohra Slovenského národného divadla, Bratislava

Výber z reakcií kritikov a kritičiek na ocenené diela a výkony

Inscenácia Kocúrkova v SND v réžii Rastislava Balleka vznikla opäť pri výročí, opäť výraznou úpravou a Chalupka v nej opäť nemá na ružiach ustlané. Ballekova a Pavlacova úprava je však novým dielom. Scenár a následne aj inscenácia – ako je uvedené aj v bulletine – vznikli ako pokračovanie Kocúrkova, ktoré autor nechal bez bodky. Zdá sa, že napriek plynúcemu času, ktorý zatlačil Chalupku do úzadia, Kocúrkovo pokračuje – naveky. Princíp javiskových obrazov, ktoré vytvárajú voľné asociácie s Kocúrkovom súčasným i minulým, v politických i kultúrnych kontextoch, vyžaduje od diváka nielen aktívnu účasť, ale aj aktívne znalosti, ktoré v súčasnosti nie sú prirodzenou súčasťou kultúrnej gramotnosti. Preto je celkom namieste, že sa SND rozhodlo ponúknuť divákom k novej inscenácii dramaturgický úvod. Náhodní milovníci 19. storočia a Ballekových obrazov z dejín Slovenska si však nové Kocúrkovo nepochybne užijú. Bodka. 

Zdenka Pašuthová, Bodka za Kocúrkovom?, časopis kød – konkrétne o divadle

Ako kritik (a divák) so slabosťou pre postmoderné tvorivé postupy nemám inscenácii veľmi čo vyčítať. Porozumela som jej skladbe, schvaľujem jej výrazové prostriedky aj myšlienkové posolstvo, ktoré, prirodzene, vzhľadom k zvolenému inscenačnému štýlu nie je možné vnímať ako jednoduché heslo, ale skôr ako mnohorakú kritiku večnej „kocúrkovčiny“, vynárajúcu sa zo zmesi na seba sa nasúvajúcich, poprepájaných aj vzájomne vyrušených, komentovaných, rozvíjaných intertextových odkazov. Uvoľnená pestrosť valiacich sa podnetov pritom môže byť práve tým, čo pritiahne k zaprášenému klasikovi myseľ nepokojnej a netrpezlivej internetovej generácie. 

Martina Ulmanová, Klasik na úteku z muzeálnej vitríny, monitoringdivadiel.sk

Inscenácia sa v prvom rade spolieha na interpretovanie slova. Textu je veľa, na počúvanie je zložitý a stačí okamih nepozornosti na to, aby sa stratil jeho zmysel. Na druhej strane, niekedy len vizuálny obraz odohrávajúci sa v pozadí prináša oveľa viac významu než slovná kadencia na proscéniu. Režisér Rastislav Ballek nikdy nerežíruje „na prvú“ a núti premýšľať, hľadať prepojenia, doštudovať si. Azda to nie je to, čo stredoškolskí pedagógovia hľadajú ako reprezentatívne dielo pri výučbe povinnej literatúry. Ballek a jeho tím totiž zašli ďalej, ako je očakávaná interpretácia klasiky. Prinášajú obraz súčasnosti, nami vytvoreného nefungujúceho politického aj spoločenského prostredia. Je to deštrukcia Chalupkovho diela, pretože ním napísané šťastné konce majú dnes celkom iné konotácie. I naoko šťastný záver Trinástej hodiny predsa hovorí o tom, že musíme zvoliť Slováka, nie Maďara či Nemca. A človeku sa až nechce veriť, že do vojenského pochodu zhudobnený text naozaj patrí Chalupkovi: „Doktor, apatekár nech sú naše deti / von z mesta, von, všetky cudzozemské smeti!“

Dária Fojtíková Fehérová, To zas bude poprask v Kocúrkove!, mloki.sk

Marek Geišberg ako Agamemnón a Lucia Jašková ako Hekuba podávajú priam dychberúce výkony. Ani jeden z nich nie je plochý a nesústredí sa na jednu základnú emóciu. Nie je to len panovačný a krutý dobyvateľ a zničená matka, ktorej pred očami umierajú milované deti. V oboch výkonoch je toľko rôznorodých odtieňov a zrozumiteľných náznakov, že dochádza aj k paradoxným situáciám. Nejednému divákovi sa Agamemnóm môže v istých situáciách vidieť sympatický a Hekuba úsmevná. Nejde však o žiadne relativizovanie vzťahu agresor – obeť, ale o príklad vynikajúceho a zrelého herectva.

Soňa Jánošová, Tróju nedobyli žiadni hrdinovia, boli to vraždiaci barbari na cele s populistom, SME

Deštruktívna sila vojny je vrastená do celej inscenácie. Hekuba (Lucia Jašková) však hneď v prológu povie, že „toto nie je vojna, pretože tá má svoje pravidlá, ale genocída“. Najväčší vojnový teror zažíva práve Hekuba, ktorá stratí postupne celú svoju rodinu, územie i postavenie. Obrovská krivda a bezmocnosť, miestami hraničiaca so šialenstvom, inokedy plná rozvahy i odvahy, je zosobnená v bezchybnom, emocionálne nasýtenom a koncentrovanom výkone Lucie Jaškovej. Z Hekuby vytvorila autentickú a plnokrvnú postavu Ženy so všetkými jej sociálnymi rolami, ako aj individuálnymi potrebami a túžbami, cnosťami i chybami. Mrazivé je uvedomenie, že v jej pozícii sa môže ocitnúť každá a každý jeden z nás. Aj napriek drastickému obsahu svojich prehovorov pracuje Jašková s rytmom reči veľmi dynamicky a kultivovane, čím sa približuje k úzu antickej tragédie. (…) Geišberg zintenzívnil Agamemnónovu bezmocnosť a frustráciu a zobrazil ho ako absolútneho bohorúhača, ktorý je presvedčený, že svet podlieha chaosu, pretože bohovia sú nespravodliví. Inak by nedovolili preliať toľko nevinnej krvi. Okolnosti prinútili Agamemnóna stať sa pragmatikom, podľa ktorého sú v živote dôležité iba vojenské víťazstvo, sex a jedlo. Okrem toho, že je Geišbergov Agamemnón animálny, má aj veľkú charizmu, ktorá imponuje aj Hekube. Geišbergova herecká interpretácia v sebe prirodzene prepája vojenskú drsnosť, milenecké pudové túžby aj otcovskú nežnosť.

Alex Rychtarčíková, Čo je nás po Hekube? Všetko!, časopis kød – konkrétne o divadle

Kostýmy v pestrofarebných pastelových tónoch sú akousi uniformou členov kultu, a teda tisícok žien, ktoré začnú veriť na pravdivosť kurzov a seminárov, v ktorých majú pod dohľadom samozvaných guruov spoznať svoj vnútorný hlas a prostredníctvom neho nadobudnúť nereálne, ba až magické schopnosti.

Lucia Galdíková, Rádio Devín

Čekovskej práca s orchestrálnym aparátom aj speváckymi hlasmi je zdravo sebavedomá, uvoľnená a skutočne vtipná. Baviť sa zrejme budú najmä poučení fajnšmekri, no predpokladám, že aj tí, ktorí neodhalia pôvod všetkých výpožičiek a princíp ich variácií, si užijú kontrast medzi ľubozvučne znejúcimi citáciami operných árií a ich postupnou deformáciou. (…) Popri číslach parafrázujúcich známe árie skomponovala Čekovská aj množstvo vlastnej hudby, kde prezentovala porozumenie pre ľudský hlas, aj cit pre nuansy vytvárajúce potrebný hudobný kontrast. Rovnako orchestrálna časť partitúry je farebne originálna (zmysel pre túto zložku hudobného výrazu je silnou stránkou skladateľkinho rukopisu), harmonicky odvážna, nie však elitársky odrádzajúca, citlivo balansujúca medzi „modernosťou“ a poslucháčskou prístupnosťou. 
Michaela Mojžišová, Čekovskej Impresario Dotcom 2 v 1: premiéra, ktorá bola zároveň derniérou, operaslovakia.sk

Spievanie je otázka života či smrti,“ túto vetu opakuje dookola záhadný impresário Dotcom (…) Nové dielo je vlastne operou v opere, nehovorí sa tu však o vysokom, čistom umení, ale o boji o lukratívny angažmán v divnom opernom dome sponzorovanom bohatým mecenášom. Speváci sú ochotní pre impresária urobiť akúkoľvek zvrhlosť – ak to od nich bude chcieť, budú preňho hoci aj spievať pod vodou, aj keď vidia, že opere vôbec nerozumie. „Angažoval nás všetkých, ale aké bude to divadlo? Naozaj budeme mať taký vysoký plat? Čo myslí Dotcom pod tou operou ,avangardistik´? Čo rozumie pod tým hlasom ,performativistik´?
Zuzana Uličianska, Zvony smrti a zvody impresária, časopis kød – konkrétne o divadle

Ako spoločnosť sa už pár rokov konfrontujeme s krízami na rôznych úrovniach. Svet je stále zložitejší, a tak je oveľa náročnejšie (či dokonca nemožné) nájsť jednoznačne správne riešenia problémov. (…) Tanečné dielo You Only Live Twice (YOLT) ponúka precítenie súžitia tohto krehkého poriadku a nekončiaceho chaosu, ktorý dennodenne prežívame. (…) Ako ľudské bytosti sme totiž nutne sociálnymi – vo vnútri si nosíme nielen seba, ale aj všetkých okolo nás. Možno práve to je „zdvojenosť“ života, o ktorej hovorí názov diela (s odkazom na frázu „YOLO“ – You Only Live Once, popularizovanú okolo roku 2012). Nie dva životy, ktoré sú v následnosti, ale dva uhly nazerania – dva životy žité súčasne. Ako vyvažovanie úprimnej sebarealizácie a rešpektujúceho spoločenského života. 

Michal Zoller, Poriadok chaosu, chaos poriadku, mloki.sk

„Petra Tejnorová vždy experimentuje. Aj preto so súbormi s pravidelnou dramaturgiou pracuje skôr sporadicky. Umeleckému vedeniu zvolenského Divadla Jozefa Gregora Tajovského sa však podarilo túto renomovanú režisérku z českej nezávislej scény (aj s celým jej tímom) získať na spoluprácu. Ich spoločná ambícia bola vysoká. Zahĺbili sa do starej, mediálne málo známej a komplikovanej kauzy so sociálnym aj environmentálnym pozadím, ktorá sa dotkla ľudí a ich domovov a takmer zasiahla aj do života iných druhov a ich biotopov. (…) Tejnorová s Ljubkovou siahli do rôznych archívov, ponúkli svedectvá, vedecké poznatky aj osobné názory ansámblu a vytvorili poučnú aj poetickú inscenáciu o kúsku krajiny okolo rieky Slatina. Mohli miešať aj v opačnom pomere – pridať viac poetického, teda momentov, keď sa s obsahom spája aj prekvapivý obraz, keď zaznievajú iba hlasy vtákov, keď sa takmer nič nedeje a zavládne ticho. Netradičný divadelný dokument však napriek tomu umne a citlivo odhaľuje jednu z absurdne smutných historiek lokálnych dejín. Vo zvolenskom divadle, v ktorom sme boli zvyknutí na konvenčnejšie koncepcie a realistické i dramatické herectvo je Sme krajina pokračovaním novej etapy. Táto inscenácia predstavuje prelom nielen tým, s akou látkou sa vyrovnáva, ale aj tým, že šlo o stávku na neistotu, ktorá narúša rutinu.

Milo Juráni: Neverending story o krajine a jej obyvateľoch, mloki.sk

Inscenácia SME KRAJINA je trochu ako meander rieky Slatina – odbáča od hlavného toku (občianskeho prerokovania) a zase sa doň navracia, pričom jej biotop tvoria ľudské príbehy a hádky, rôzne profesie, morálne dilemy, obrazové svedectvá aj vtáčie hlasy. Niekedy sa zdá, že je tých obsahových, vizuálnych aj zvukových impulzov príliš veľa a hrozí, že v šume zanikne to podstatné. Čo však je to podstatné? V jednom z rozhovorov Tejnorová povedala, že cieľom inscenácie nebolo priniesť veľký „statement“ ani poučovať. Spoločne s dramaturgičkou Martou Ljubkovou sa vyhýbajú aj označeniu divadelný experiment, ktorý v súvislosti s inscenáciou použil riaditeľ DJGT Peter Kováč. Hovoria skôr o „poli spoločného zážitku“, o dialógu s človekom, s divákmi.

Michaela Hučko Pašteková, Sme (absurdná) krajina, časopis kød – konkrétne o divadle

Foto: SND, Kocúrkovo, autor fotografie – Braňo Konečný, 2023