Divadlo je druh umenia, ktorý s veľkou pravdepodobnosťou prežije všetko. Od rituálnych tancov okolo ohňa cez jeho zdokonalenie v antickom Grécku až po zlatú shakespearovskú éru si vždy našlo niekoho, vďaka komu dokázalo v ľuďoch znovu a znovu zapáliť ten magický pocit – stať sa aspoň na chvíľu súčasťou nejakého príbehu. A zárukou toho, že prežije aj dnešnú technológiami zahltenú dobu, je aj režisérka, dramaturgička a manažérka Divadelného štúdia RosArt v Ružomberku Marianna Stančoková.

Kedy si prvýkrát o sebe zistila, že máš blízko práve k divadlu?

O tom, že to bude pravdepodobne láska na celý život, som sa presvedčila, keď som mala päť rokov, nos mi šteklil zajačí chvostík a ja som hrala prvú nekomparzovú postavu v ochotníckom divadle v Likavke. Bola som v prestrojení za Indiánku a nechýbalo ani „bojové“ líčenie, ktoré zabezpečoval ujo maskér – veľký milovník zajacov, a tak namiesto labutienky pri pudrovaní používal zajačí chvostík. Ešte dnes cítim vôňu púdru farby antuky, vďaka ktorému som nevyzerala ako Indiánka, ale pacientka s akútnym kožným ochorením. Aj teraz cítim jemné štetinky angoráka, ktoré ma šteklili v nosných dierkach, a počujem smiech, lebo na maskérskej stoličke bolo vždy veselo. Chute, farby, vône, príbehy, emócie a „prezliekanie“ do postáv – to všetko bol pre mňa fascinujúci svet, ku ktorému ma priviedla moja mamina, amatérska herečka miestneho divadla.

Ako sa mladé dievča stane dramaturgičkou, režisérkou a umeleckou šéfkou divadelného štúdia?

Za všetko môže sliepka. Prvé kontakty s divadlom som mala v spomínanom divadle v Likavke. Popri Gogoľovi, Lorcovi a iných velikánoch ťažisko dramaturgie tejto scény tvoril „urbánkovský“ repertoár. Pri jednom predstavení, v ktorom hrala aj živá sliepka, sa tejto chudinke rozviazali nohy, vyletela z košíka a bežala do hľadiska, kde za sebou nechávala nevoňavé „stopy“. Vtedy som si definitívne uvedomila, že chcem robiť divadlo, ktoré má potenciál zanechať v publiku skutočné stopy – pretože hovorí o súčasníkovi, súčasných problémoch a používa na to súčasný jazyk. V tom čase som sa vydala, presťahovala do Ružomberka a slepačí zážitok ma inšpiroval k založeniu divadla. A režisérkou som sa stala kvôli peniazom (smiech). Založila som divadelný súbor, našla ľudí, zabezpečila všetko potrebné, dokonca som získala dotáciu od mesta na prvú inscenáciu a chvíľu to vyzeralo tak, že som našla aj režiséra. Ten nás pár mesiacov „ťahal za nos“, až nakoniec povedal, že s ním nemáme počítať. A keďže dotácia bola účelovo a časovo viazaná, teda mohli sme ju použiť len na naštudovanie inscenácie a urobiť sme to museli hneď, rozhodla som sa, že budem hrať a popri tom sedieť aj na režisérskej stoličke. Vznikla naša prvotina, ja som objavila čaro réžie a dramaturgie a uvedomila som si, že moje miesto nie je na javisku, ale že „ťahať nite“ z hľadiska, hľadať interpretačné možnosti textu a odhaľovať tie herecké, je presne to, čo ma napĺňa. Tvorivý proces mi prináša vzrušujúce okamihy, v ktorých každý atóm môjho ja cíti, prečo žije. Znie to pateticky, neuveriteľne, ale aj toto sú dôvody, prečo idem do rizika, s ktorým súvisí napríklad prevádzkovanie vlastných divadelných priestorov v takom malom meste, ako je Ružomberok, prečo sa vo veku 37 rokov rozhodnem začať študovať ďalšiu vysokú školu, prečo dramaturgia nášho divadelného štúdia siaha aj po tituloch, ktoré nie sú overenými, atraktívnymi repertoárovými kusmi, ale lovíme aj v neznámych vodách a ponúkame slovenské premiéry divadelných hier.

Si poslucháčkou 3. ročníka dramaturgie a dramatickej tvorby na VŠMU v Bratislave. Aké sú tvoje ďalšie plány po skončení školy?

Materstvo a aj covidová situácia ma naučili nerobiť si zásadné plány. Naučila som sa, že ak cesta, na ktorú sa vydám, prináša prekážky a zároveň mi dáva dosť energie na ich ľahké zvládnutie, je to tá správna cesta. Nevyžadujúca boj, ale harmonizáciu s okolím a sebou samým. Viem, že aj po skončení štúdia chcem robiť divadlo na čo možno najvyššej kvalitatívnej úrovni v Ružomberku, vybudovať tu kultúrno-umeleckú inštitúciu, ktorá bude spoločnosť debarierizovať, bude otvorená najrôznejším komunitám a bude vytvárať možnosti na dialóg zdanlivo nesúvisiacich, až protichodných názorových táborov. Nie sú to všetko len plány do budúcnosti. Už dnes sme vďaka projektu #RosArt4dogs prvým dogfriendly divadlom na Slovensku. Vybrané predstavenia sú prístupné aj pre psích divákov, ktorí u nás dostanú nielen vodu, maškrty a predstavenie môžu sledovať v pohodlí pelechu, ale máme zabezpečenú aj službu pre psíkov, ktorým vybraná divadelná produkcia nie je po chuti. Naša dvorná „kynologička“ Nelka Stančoková sa s nimi pôjde prejsť a pohrá sa s nimi v našich VIP priestoroch, kam iní diváci nechodia. Pes a divadlo – zdanlivo dva nezlučiteľné svety. Z našich štatistík návštevnosti vyplýva, že divadlo navštevujú ľudia minimálne vo dvojiciach. Pre niekoho môže predstava, že má prísť do divadla sám, predstavovať neprekonateľnú bariéru. Preto sme otvorení aj štvornohým divákom. Títo sú zároveň vďačným prostriedkom komunikačnej debarierizácie – po predstaveniach sa diváci pri psíkoch pristavia a začne sa dialóg aj medzi ľuďmi, ktorí by si možno nikdy nevenovali jediné slovo. Konverzácia na javisku sa skončí, ale začne sa v hľadisku, a tak sa diváci od nás neponáhľajú. Vytváranie príjemnej, až rodinnej atmosféry považujeme za také zásadné, ako vytvárať divadelnú produkciu, ktorá s divákom komunikuje nielen v priamom kontakte javisko – hľadisko, ale ponúkne aj dosť materiálu na ďalšie uvažovanie. Našou snahou je aktivizovať diváka tak, aby sa sám stával aktívnou súčasťou výkladu videného.

Aký je dramaturgický zámer Divadelného štúdia RosArt?

Divadelné štúdio RosArt (predtým Ružomberské neprofesionálne divadlo RosaThea) je od svojho vzniku primárne dramaturgicky orientované na inscenovanie súčasnej drámy a hľadanie tém, ktoré rezonujú v dnešných ľuďoch. Cítime potrebu hovoriť o intímnych témach jednotlivca aj celospoločenských témach a našou snahou je prinášať široký diapazón polemických pohľadov. Kladieme otázky a hoci neponúkame presnú odpoveď, ponúkame možnosti náhľadu a nadhľadu.

Má súbor stálych členov alebo hľadáš pre každú inscenáciu nových hercov? Spolupracuješ s niektorými hercami aj od založenia divadla?

Determinantom všetkého je vybraný text, ktorý nikdy nevyberám podľa požiadaviek na herecký ansámbel, ale hľadám témy. Preto výsledný tvar je kombináciou „stálic“ nášho divadla, z ktorých niektoré sú v divadle naozaj od jeho počiatku, a nových tvárí, ktoré sa na našom javisku objavia vždy v produkcii, pre ktorú „boli stvorené“. Výber hereckého obsadenia považujem za zásadný pre budúci úspech inscenácie.

Koľko inscenácií máte aktuálne vo svojom repertoári? A robíte aj nejaké predstavenia pre deti?

Doposiaľ sme vytvorili dvanásť inscenácií pre dospelého diváka. Od roku 2021 máme vlastné priestory v centre mesta, a tak sa nám v repertoári podarilo zachovať štyri. Momentálne pripravujeme ďalšiu. Každá tretia nedeľa v mesiaci je venovaná detskému divákovi, s ktorým chceme pracovať systematicky. V rámci Detských divadelných nedieľ ponúkame vlastnú produkciu, ale pozývame aj iné, nielen divadelné subjekty. Vytvorili sme dva vlastné programy, v jednom s názvom Psie kúsky vystupuje aj živý psík – samozrejme, je v celku, nie sú z neho iba kúsky. Počas uplynulých Vianoc sme vytvorili program pre deti Zasnežené rozprávky, ktorý momentálne reprízujeme aj v rámci organizovaných podujatí pre materské a základné školy. Cítim v sebe veľkú potrebu robiť produkciu aj pre deti, učiť deti z Ružomberka a okolia „chodiť do divadla“ a objavovať čaro tohto magického sveta už v ranom detstve. Aj pre mňa boli kontakty s divadelným vesmírom už v útlom detstve zásadné, prebúdzali vo mne fantáziu, robili ma citlivejšou k rôznym zásadným osobným aj celospoločenským témam a nútili ma premýšľať.

Divadlo funguje už od roku 2011. Dosiahli ste za tých uplynulých 12 rokov aj nejaké úspechy a ocenenia?

Každoročne sa zúčastňujeme na rôznych festivaloch a prehliadkach, kde zasadá odborná porota a udeľuje ceny. Tieto si pravidelne odnášame aj my, či už je to na Slovensku, alebo v Českej republike. Odkedy však máme vlastný divadelný priestor, stal sa pre nás hlavným „arbitrom“ divák nášho divadla a je pre nás najdôležitejší on. I keď pozitívne reflexie od odborníkov, ktorí sa divadlu venujú na profesionálnej úrovni, sú rozhodne pozitívnym stimulom.

Hrávate divadlo iba doma na Slovensku alebo sa zúčastňujete aj na prehliadkach a festivaloch v zahraničí?

Najďalej sme zatiaľ účinkovali v Lotyšsku. Opakovane navštevujeme celoštátnu prehliadku Jiráskův Hronov a už niekoľko rokov sme súčasťou programu Festivalu Ludmily Cápkovej v Kroměříži. V roku 2024 plánujeme prehĺbiť spoluprácu s Divadelním spolkem Kroměříž. V rámci spoločného projektu a medzinárodnej výmeny chceme zapojiť do divadelnej produkcie aj lokálnu mládež a spoločne vytvoriť výsledný javiskový tvar.

Plánujete v tomto roku aj nejaké nové premiéry? Môžeš prezradiť aké?

Vo februári sme mali premiéru inscenácie zo života tridsiatnikov, ktorí sa čerstvo nasťahovali do novostavby bytovky a tu žijú svoje malé životy. Komédiu, v ktorej rezonuje téma domova, osobnej identity a integrity, samoty a osamelosti, potreby a zároveň ne/schopnosti vytvárania a udržiavania osobných sociálnych vzťahov uvádzame pod názvom CandyCrash.sk. Štart novej divadelnej sezóny 2023/24 bude patriť premiére rozprávky Najkrajší dar na svete, ktorá bude syntézou činoherného, bábkového a pohybového divadla a bude o dobrodružnej výprave za priateľstvom.

Dávate v Divadelnom štúdiu RosArt priestor aj iným divadelníkom, umelcom alebo záujmových združeniam?

Chceme, aby bol RosArt synonymom otvorenosti, a preto necháme priestor aj iným divadelným zoskupeniam, rovnako aj muzikantom, literátom, tanečníkom, výtvarníkom, diskutérom – všetkým, ktorí majú čo povedať. Rovnako sme otvorení aj iným než umeleckým komunitám, napríklad komunite milovníkov psov či horolezcom, ktorí už opakovane u nás organizovali svoje aktivity.

Si tiež úspešná recitátorka prózy. Čo ťa priviedlo k tomuto krásnemu koníčku a na akých podujatiach recituješ?

Keď som bola na materskej dovolenke, chcela som sa zdokonaliť v javiskovej reči, aby som mohla lepšie viesť našich hercov. Prihlásila som sa na tvorivú dielňu o prednese, mysliac si, že to je predsa skoro ako javisková reč. Prečítala som tam nejaký text a lektor sa ma opýtal: „A ty prečo nerecituješ?“ A tak som začala. Teraz už na prednes popri ostatnom nie je čas, ale určite mi recitačná skúsenosť pomohla v uvažovaní o interpretácii textu – v tom, ako sa stať mostom medzi autorom textu a poslucháčom/divákom.

Máš svoju rodinu, študuješ na vysokej škole, vedieš divadlo, režíruješ. Dá sa to všetko vôbec skĺbiť dokopy?

Ako sa zdá – dá. Je však nevyhnutné mať okolo seba ľudí, ktorí rovnako ako ja veria tomu, čo mnohí iní považujú za bláznovstvo. Som nesmierne vďačná svojmu manželovi a dcére, v ktorých mám 100 % podporu a oporu. Bez nich by som denné štúdium v Bratislave ani všetko ostatné určite nezvládla. A som vďačná aj pár dôležitým ľuďom v mojom živote, ktorí vo mňa veria a dodávajú mi odvahu.

Dokázala by si vlastnými slovami opísať, prečo robíš v živote všetko to, čo robíš?

Toto sa pýtam aj sama seba, keď presedím týždenne 7 – 8 hodín vo vlaku (smiech). Robím to, lebo chcem. Nemusím. Chcem. Cítim, že toto je spôsob, ako využiť dary, ktoré mám, a považujem to za spôsob, ako dať niečo svetu. A zaľúbila som sa – do smiechu, ktorý dokážu naše inscenácie vyvolať v publiku. Hoc je to často smiech cez slzy. Uvedomila som si, že je krásne dávať ľuďom možnosť na úsmev a smiech vo svete, v ktorom sa na nás valia mračná negatívna. Divadlo sú moje ústa, ktorými hovorím o veciach, ktoré vidím, cítim, myslím, dúfam… Dá sa hovoriť o mnohých funkciách divadla, ale pre mňa osobne je to prostriedok, ktorý dokáže dávať nádej. A to je v každých časoch zásadná ingrediencia prežitia.

Rozhovor pripravil: Vladimír Dubeň