Divadelné správy zo Scénickej žatvy alebo o konci javiskového realizmu v Martine

28. sep 2025

Vrcholná prehliadka tvorby slovenských súborov a jednotlivcov vo všetkých oblastiach neprofesionálneho divadla a umeleckého prednesu

Martin, 27. – 30. august 2025

Text: Kamil Žiška

Foto: Jakub Jančo, DISK Trnava: KONVENCIA. Idioti sú tí druhí

Scénická žatva v Martine bola aj v roku 2025 intenzívnou a inšpiratívnou prehliadkou divadelných inscenácií z celého Slovenska. Dokonca na osvieženie pricestovali do nášho divadelného mesta aj súbory z Portugalska, Čiech a zo Srbska – Kysáča. Počas posledných augustových dní sme teda mentálne cestovali po divadelnej mape od Bratislavy, Nitry, Púchova, Žiliny až po Spiš, Gemer či Šariš. Mali sme možnosť zhliadnuť a pozorovať rôzne kreatívne metódy a divadelné koncepcie. Počas štyroch dní sa predstavilo niekoľko desiatok súborov. Napriek rôznym prístupom a témam boli citeľné isté dramaturgické línie, ktoré rezonujú v atmosfére dnešný dní. Hovorím dní, nie rokov. Dokonca nespomínam ani dobu. Prítomnosť je totiž naozaj ponorená v akomsi „tu a teraz“, ktorej najcharakteristickejším prvkom sú nové komunikačné technológie, ktoré vplývajú na realitu okolo nás.

Hneď prvá súťažná inscenácia z Babína s názvom Agáta, kde si? bola vstupnou bránou do cyklických tém 21. storočia – mobilný telefón. Svieža a dynamická inscenácia, v ktorej nám Detský divadelný súbor Úsmev rozohral príbeh Agáty a jej patálie s mobilným telefónom, nás ešte naozaj milosrdne uviedla do danej témy. Nástrahy mobilu a spôsoby ako zvládnuť tlak spojený s tým, že sme stále „v kontakte“ a rôzne variácie „mobilných“ nebezpečenstiev boli podané v javiskových situáciách názorne, stručne a vtipne. Dokonca základný scénický prvok – krabica/kocka, taký častý na podobných detských predstaveniach, našiel svoje nové a ozvláštnené riešenia. Etuda, v ktorej znázorňovali herci prácu veľkého procesora, bola efektnou a funkčnou ukážkou, ako variovať prácu s predmetom tak, aby sa nestala očakávanou a nudnou. Inscenácia mobilizovala súbor k presnému zvládnutia javiskového pohybu a fyzickej disciplíne. Aj z tohto pohľadu sa v nej zdravo spájali prvky pedagogické a ludické.

Predstavenie Tri stratené detstvá DS Datív z Nitry už bol na divácku percepciu ťažší oriešok. Inscenácia, ktorá vznikla podľa predlohy Babička Ivany Gibovej, bola prvým silnejším výkričníkom do publika. Príbeh malej Magdy, ktorá rekapituluje a rekonštruuje obraz svojej nefunkčnej rodiny, je drásavou správou o detskej duši, ktorá hľadá prijatie a keď ho nenájde vo svojej rodine, hľadá ho inde, čo skončí skoro vždy tragicky. Zručná a hlboká predloha vytvorila kvalitný pôdorys pre inscenáciu. Ako sme u režisérky Marice Šiškovej zvyknutí, na javisku vidíme len pár dominantných scénických prvkov – lavicu, lavór s vodu, fľašu a množstvo detských papučiek, ktoré sa rôznymi sémantickými posunmi v štruktúre inscenácie stávajú mnohými znakmi slúžiacimi príbehu. Stávajú sa symbolom času, domácnosti, bezpečia, odcudzenosti, samoty či prijatia. Metóda protagonistu a chóru, ktorá evokuje antickú drámu, nebola náhodná – rovnako i v tomto prípade spejeme ku katarzii. Tentoraz vo význame, že sme pochopili kontexty. Riešenia neprichádzajú. Ale už len to, že dokonale chápeme kontext konajúcej postavy a identifikujeme chybné kroky, je silným prvkom inscenácie, ktorá nevychováva, ale znázorňuje. Scéna, keď Magda s matkou na prechádzke pochopí, že ju má rada, len jej to nikdy nedokázala vyjadriť, patrila k vrcholom inscenácie.

Limonádové more Absolventov detskej divadelnej akadémie z Trnavy nás v hravej a prvej akejsi postdramatickej koncepcii občerstvilo svojou asociatívnosťou a zvláštnym druhom humoru a nadhľadu. Príbeh troch prasiatok sa stal impulzom pre surrealistický kabaret, ktorý riešil tému civilizačných utópií. Línie príbehu sledovali situácie školákov a ich životných plánov a na druhej strane utopického projektu Auroville v Indii. Režisér inscenácie Šimon Spišák so svojou bezhraničnou divadelnou slobodou nás prostredníctvom prapodivného kabaretu troch prasiatok sprevádzal tiež rôznymi metódami rozohrávania utopických príbehov. Nakoniec si divák dokázal pospájať nitky významov a osviežiť sa „limonádou“, i keď nie celkom mu bolo jasné, aké sú indikácie nápoja, ktorý s radosťou vypil. Súbor ukázal svoju disponovanosť. Uvidíme, aké druhy limonády si vyberie v ďalšom projekte, ale v každom prípade tešíme sa, čo to bude.

Predstavenie Lúzri, ktoré prinieslo do Martina divadlo Neskorý zber zo Stupavy, uzavrelo prvý festivalový deň. Ostrá groteska autorky Gabriely Alexovej na tému rozbitej rodiny s matkou, ktorá zomiera na rakovinu, bola záverečným zhrnutím tém, ktoré rezonovali aj v iných predstaveniach. V tomto prípade postavy nekonali v kontexte, ale skôr akoby v kruhu, vo svojich egocentrických priestoroch. Boli to typy uzavreté vo svojich svetoch – nové masky súčasnej ľudskej tragikomédie.

Zádrapky zo Senice nás v ďalšom festivalovom dni ukolísali rozprávkou, resp. hrou na rozprávku s názvom (Takmer) zdrevenení. Ponor do fantázie dievčatka, ktoré si vymyslí svoj svet s dreveňákmi, pôsobilo priam archetypálne. Dreveňáci sú ako ľudia, ibaže sú to dreveňáci. Najprv ako rozprávkové postavy, ale potom sa začnú správať ako ľudia, čím končí rozprávka a začína rivalita. Keď sa rozprávkový svet začne riadiť ľudskou logikou, nemusí to skončiť dobre. Našťastie na koniec príde dievčatko a drevené hračky schová do zázračnej škatuľky, z ktorej sa začal odvíjať príbeh a kde aj končí.

Rozhovory s králikom už bola iná rozprávka. Drásavý príbeh Eli, ktorá žije priam v neexistujúcej rodine, kde matka s otcom sú sústredení na svoje pracovné a vzťahové izolované svety, kde malá Eli nemá miesto. Rozpráva sa s králikom. V príbehu, ktorý vznikol na základe knihy Anny Höglundovej, sa prepadávame do rôznych rovín sociálnych aplikácií, virtuálnej komunikácie a sebaidentifikácie. Strácame sa a blúdime spolu s hrdinkou v tomto efemérnom labyrinte. Králik sa postupne stáva strašidelným komiksovým sprievodcom a nie sme si celkom istí, či mu dôverujeme. A bojíme sa o Eli. Režisérka inscenácie Silvia Svákusová vkusne a kreatívne zvládla prácu s tabletmi a minimalistickým riešením scénografie. Prvky pohybového divadla, zrozumiteľná práca s médiami, koncepčné používanie súčasných prvkov a informácií a najmä temporytmické zvládnutie predstavenia, boli veľkým festivalovým zážitkom. Názov súboru Únikový východ je symptomatický – zameraný na príznaky, nie na príčiny. V inscenácii sme však videli aj príčiny odcudzenia mladého človeka spoločnosti a najmä svojím najbližším – tí najbližší sú postupne tými najvzdialenejšími.

Road movie po súčasných témach pokračuje. Divadlo LET zo Žiliny s nežným názvom inscenácie Snívali sa mi ruky tvoje, ktorý si vypožičali od slovenskej poetky Maše Haľamovej, vôbec nebolo nežné. Témou ich diela bolo obťažovanie, násilie na ženách a agresivita vo verejnom prostredí. Tri herečky predviedli v divadelnom ringu boj s touto témou. Tým, že formulovali svoj postoj a jasne vyjadrili svoju situáciu v rôznych formách ohrozenia, prizvali hľadisko do dialógu. Inscenácia bola apelatívna a vyznela ako protest song proti rôznym negatívnym a manipulatívnym tendenciám v mužskom správaní. Používanie bojovej bandáže, boxerských rukavíc nebolo samoúčelné. Inscenácia sa skladala z troch zložiek: osobné príbehy herečiek, autentické nahrávky svedkýň a rôzne literárne útržky, ktoré dopĺňali danú tému. V rámci inscenačnej metódy vychádzali aktérky z experimentálneho divadla, z čoho vyplývala aj sofistikovaná práca s rekvizitami, rovnako mali blízko k forme pohybového divadla. Suverenita herečiek a ich jasný postoj k téme umocňovali javiskový výraz, takže predstavenie malo kontúry bojového umenia. Režisérka Barbora Juríčková dokázala sebavedomo a kreatívne koordinovať tri temperamentné herecké talenty.

Zohratý a skúsený Divadelný súbor Jána Chalúpku z Brezna priniesol do Martina veľkovýpravnú rozprávku Bohdana. V réžii Mateja Struhára sme mali možnosť vidieť odvážnu produkciu poučenú muzikálom a hudobným divadlom. Na javisku dominoval strom, ktorý menil svoje scénické funkcie, ale najmä zohratý ansámbel – rozprávač a mediátor príbehu o titanskej vernosti hlavnej postavy Bohdany. Boli sme svedkami víru akýchsi slovanských slávností a mocného mýtického príbehu o vernosti sestry trom zhavraneným bratom. Témy, ktoré sme dovtedy mali možnosť vnímať v iných inscenáciách a v odlišných žánrových postupoch, do istej miery sublimovali do príbehu odohrávajúcom sa v archaickom čase. Inscenácia nám pripomenula, že divadlo disponuje mnohými jazykmi, ktoré sa cyklicky objavujú a opäť zanikajú. Súbor z Brezna zaujal najmä silnou hudobnou synergiu zboru.

Divadlo Falangir z Kostolišťa nadviazalo na dramaturgiu súčasných tém. Inscenácia Vlnenie zaujala ako výborná skica či experiment, ktorý rozvíja problém umelej inteligencie. Sterilné neónové trubice v priestore a neosobný nerezový stôl evokoval temnú náladu. Kompozícia však začala komickými scénami, ktoré sa postupne strácali a nastupovala hlavná téma hrdinu manipulovaného umelou inteligenciou. Prednáška po predstavení, ktorá nás uviedla do celého fenoménu umelej inteligencie a práce s ChatGPT (súčasť programu SŽ, nie konceptu inscenácie), pôsobila komplementárne.

Perfomerka Ema Šimová predstavila svoj projekt A čo vy tu tak sama? V štúdiovom priestore Barmusea sme sa ocitli v bielej kocke. V strede priestoru protagonistka oblečená v tmavom trikote postupne zo sadrových vankúšov, ktoré namáčala vo vode a nanášala na svoje telo, vytvárala škrupinu – negatív – formu svojho tela. Reprodukované útržky rôznych rozhovorov z ulice, ktoré navodzovali tému ohrozenia, formovali popri minimalistickom konaní herečky štruktúru témy: intimita, hranice osoby, premena na subjekt pozorovania – to všetko boli impulzy, ktoré sa pred divákom vynárali a tuhli ako sadra na tele performerky. Záverečné vyvlečenie sa zo sadrovej formy, ktoré prebiehalo civilne a bez emotívnych mimických prejavov, i tak pôsobilo príbehovo, teda ako záverečná pointa, útek zo sveta nebezpečia, ako prejav konania a ochrany svojho súkromia. Performatívne predstavenie Emy Šimovej napriek ťažkým kontextom pôsobilo decentne a primerane. Akoby sama forma umenia dokázala vzdorovať krutej realite.

Divadlo Dúhadlo z Bratislavy prinieslo ojedinelý projekt – Odysseov návrat podľa predlohy od Jána Buzássyho. Súbor, ktorý tvorili herečky a herci s Downovým súborom a dvaja profesionálni herci, nás previedol mýtickým príbehom Odyssea, ktorý putoval do svojej rodnej Ithaky po Trójskej vojne. Réžia Judity Sadílekovej bola empatická aj ambiciózna. A to je dobrá kombinácia. Sadíleková si pozvala do spolupráce skúsených divadelníkov. Vo veľkej výprave Michaely Zajačkovej, ktorej dominovali stĺpy vytvorené z reflexného materiálu, v hmle zvukových patternov kreatívneho skladateľa pre divadlo Juraja Bolfa, v dramaturgii skúsenej pedagogičky Elišky Sadílekovej sme boli svedkami javiskového diela, ktoré nielen spĺňalo nároky dramaterapie, ale sme sa chvíľami dostávali až do wilsonovského ticha, v ktorom vznikajú a zanikajú slová. Téma hrdinstva silno zarezonovala.

Inscenácia s názvom Hranica/Granica bola jedným z vrcholov tohtoročnej Scénickej žatvy. Fenomén dNO z Námestova predviedol svoju vitalitu a suverénne obsadil priestor štúdia Slovenského komorného divadla. Východiskovým bodom inscenácie je určovanie hraníc, ktoré sa formovali po Prvej svetovej vojne na hranici oravských dedín a Poľska. Na pôdoryse životných osudov troch postáv, z ktorých každá má iné ambície (Poliak, Čechoslovák a Slovák), sme boli schopní odčítať, čo všetko to znamenalo životných osudoch ľudí. Ženský zbor vytváral i dopĺňal atmosféru doby. Komponoval priestor a evokoval fyzické, ale aj metafyzické rámce udalostí. Tri výrazné herecké kreácie korunovali koncepčne vyváženú inscenáciu. Bez výraznej hereckej participácie by hrozila predstaveniu tézovitosť. Režisér Lukáš Kubík je pôvodne architekt, čo je v inscenácii cítiť – je kompozične vyvážená, postavená na silných základoch a podopretá nosnými témami. Strechou inscenácie je spoločenský a politický kontext doby. Na javisku stojí dobrá režijná stavba – napriek tomu, že hovorí o statickej narušenosti doby –, ktorá má dostatočné množstvo pevných múrov, aby ani na chvíľu nespadla.

Rovnako výrazne, ale s iným estetickým kľúčom zarezonovala aj inscenácia divadla Disk s názvom KONVENCIA. Idioti sú tí druhí. Divadlo grotesky, ktoré analyzovalo všetko formy modernej paralýzy ľudskej dôstojnosti, vzniklo ako pocta Blahovi Uhlárovi. Držalo sa v línii svojho zosnulého učiteľa, ale rovnako bolo prísne organizované réžiou Dušana Vicena. Vicen je neľútostný kritik neduhov súčasnej doby a rôznych patologických skratov ľudí zo strednej vrstvy. Sled krátkych epizód, ktoré často pripomínali časy nemých grotesiek, ale so silným ironickým a expresívnym nádychom, nás pomaly viedli k niekoľkým momentom, v ktorých sme si povedali, že divadlo Disk sa nadýchlo a nevidí všetko tak čierne. Hlas Jána Rampáka nás vovádza do krásy slova a silnej vnútornej sile osobnosti, o ktorej Viktor Frankl hovoril ako človeku, ktorý má „vôlu k zmyslu“. Inscenácia vrcholí obrazom človeka na invalidnom vozíku a davom ľudí, ktorý ho dezorientuje a nevie mu pomôcť. Človek z vozíka sa zdvihne a sám organizuje túto bizarnú situáciu. Divákovi letmo napadne stav dnešnej civilizácie a je mu všetko jasné.

Divadelný súbor Ochotníček nás v posledný festivalový deň osviežil predstavením s názvom Južný vietor. Hravá, krehká inscenácia o prvej láske spolužiaka k spolužiačke pod režijným vedením Petra Hudáka pôsobila ako úkaz. Divadlo, ktoré vo svojej jednoduchosti – prostriedkov, príbehu a scénografie – potrebuje len málo, aby nás dojalo priamosťou a prirodzenosťou. Pedagogické vedenie bolo priam neviditeľné, tak ako je neviditeľný južný vietor.

Posledným súťažným predstavením bola hra od Sławomira Mrožeka Karol. Všetky ostatné inscenácie Scénickej žatvy 2025 boli viac-menej autorské, vychádzajúce síce z predlôh, ale so silným autentickým vkladom súboru. Mrožekova hra bola symbolickým zavŕšením festivalu. Absurdná dráma, ktorá vznikla v komunistickom Poľsku koncom 50. rokov 20. storočia, je analýzou praktík a metód socializmu a opäť sa stala aktuálnou. Mrožek svoju hru skomponoval presne ako hodinky. Jej štruktúra je jednoduchá: k očnému lekárovi príde Dedo s Vnukom a hľadajú istého Karola, ktorého chcú zlikvidovať. Lekár nerozumie, neskôr pochopí, že ide aj o jeho život. Napriek tomu, že je čím ďalej, tým viac zmätený latentne agresívnym správaním dvojice Deda a Vnuka, stáva sa na konci hry ich spolupracovníkom a udavačom. Čo nás dnes manipuluje? Kto dnes hľadá nových Karolov? Prečo tej hre opäť rozumieme a dotýka sa nás? To všetko boli otázky, ktoré vyvolala konzistentná a poctivá inscenácia divadla Ramagu zo Spišskej Starej Vsi.

103. Scénická žatva teda bola bohatá. Je možné, že v ďalšej divadelnej etape sa objavia pevné texty, ktoré skomprimujú vyššie spomínané témy do dramatických celkov. V každom prípade javiskový realizmus ustupuje realite dnešných dní, ktorá je plná podivuhodného divadla.

SCÉNICKÉ VENCE 2025

Cena Michala Kováča Adamova za celoživotný prínos ochotníckemu divadlu