Festival Divadelná Chalupka v Brezne je známy ako „čierna ovca“ divadelných festivalov na Slovensku. Jeho priebeh má nesúťažnú podobu. Zakladateľ festivalu Ladislav Vagaday spomína, že požiadal o pomoc pri organizácii Maroša Krajčoviča, vtedajšieho metodika pre divadlo z Banskej Bystrice: „Počúvaj, dramaturg! Nezorganizujeme v Brezne festival? Taký náš. Žiadne ,žatvy‘. Pekne bez poroty. Nech súbory nesúťažia, ale zostanú na pár dní. Čo povieš? Bude s tým súhlasiť tvoja riaditeľka?“ Súhlasila.
TEXT: Katarína Mišíková Hitzingerová
FOTO: Katarína Baranyai
Osemnásty ročník Divadelnej Chalupky sa začal práve zvonením na zvonec čiernej ovce v podobe bábky na javisku. Na tohtoročnom festivale sa predstavili: divadlo Apostrop, Divadlo Akadémie umení v Banskej Bystrici, Potulné dividlo J+T, Divadlo VHV z Báčskeho Petrovca, divadlo Gunagu, Teatro Neline, DDS Bebčina, DDS Elenky z Mudroňky a Divadlo f*ACTOR a, samozrejme, domáci Divadelný súbor Janka Chalupku z Brezna. „Dramaturgické prípravy festivalu sa začali na jeseň minulého roku. Súčasťou organizačného tímu Divadelnej Chalupky bolo aj Štúdio mladých v Brezne, ktorí so svojimi aktivitami vyšli do ulíc Brezna, bližšie k ľuďom,“ povedal dramaturg festivalu Dušan Jablonský. „Najväčšie množstvo mladých navštevuje festival v rámci organizovaných predstavení pre školy. Občas sa nám podarí odsledovať reakcie študentov a študentiek a vždy sa nájdu nadšení aj nesmierne znudení. Často aj takí, ktorí sú v divadle prvýkrát a užijú si to. To je potom radosť aj na našej strane.“
Festival otváral domáci súbor s inscenáciou Orchester Titanik od Christa Bojčeva. „Diváci v tejto inscenácii nachádzajú aj rôzne nadinterpretácie a sme veľmi prekvapení, čo všetko tam vidia, napríklad aj odkaz na našu súčasnú politiku, ktorú sme tam my nechceli dávať. Hlavná myšlienka inscenácie je metaforou zacyklenosti v našich životoch. Tlmočíme ju vlakovou stanicou, na ktorej postavy prežívajú dookola tie isté pocity a nevedia sa z nich vymaniť,“ hovorí režisérka Janka Ovšonková.
Sprievodné podujatia v réžii mladých divadelníkov
Sprievodný program festivalu, ktorý zostavuje Štúdio mladých pri DSJCH, nesie názov Popoludnie s čiernou ovcou (maskot festivalu). Ide o aktivity v uliciach mesta a na námestí, hoci tento rok museli byť z dôvodu nepriaznivého počasia presunuté do vnútorných priestorov Bombury NKP. „Našou snahou je zaujímavo doplniť hlavný program, dostať festivalovú atmosféru z uzavretých priestorov von k ľuďom a v neposlednom rade rozšíriť povedomie o festivale medzi mladými,“ doplnil informácie k dramaturgii festivalu jeho spoluorganizátor Erik Škôlka.
Byť divadelným ochotníkom znamená…
Festivalová dramaturgia oslovila všetky cieľové skupiny obyvateľstva od najmenších až po seniorov a ponúkla aj žánrovú pestrosť. „Divadelná Chalupka je zaujímavá tým, že je to inšpiratívny festival, na ktorom neúčinkujú iba ochotnícke súbory, ale aj profesionáli a vzájomne sa inšpirujú vo svojej divadelnej tvorbe. Súbory prídu a navzájom sa podporujú, čo je vzácne, pretože na väčšine iných festivalov po odohraní utekajú naspäť domov,“ hovorí o začiatkoch festivalu Tomáš Pohorelec z Potulného Dividla. Tento zámer Chalupky je bohužiaľ limitovaný finančnou dotáciou. „Zriaďovatelia kultúrnych inštitúcií by mali vedieť, že ochotníci tak pritiahnu divákov, ktorí si zakúpia lístky, a tí zase pozvú ďalších, pričom mu robia reklamu. Tí, ktorí len rozprávajú na rôznych prezentačných fórach, ako kultúra vychováva a pestuje ducha našej mládeže, by mali aj niečo urobiť, keď na to príde. Spomínané slová pôsobia, že ich to zaujíma, tak potom nech to aj dokážu, nech to nie je len tak. Podobne ako to bolo s našimi zlatými hokejovými chlapcami. Všetci sa s nimi chceli fotiť a potľapkávali ich, ale keď chceli postaviť pre deti a mládež štadióny, zaplatili to z vlastných peňazí, ktoré si zarobili za morom. Ochotníci si podobne ako oni sami nosia z domu rekvizity, sami si šijú kostýmy, len aby zahrali pred divákmi, čo ich baví, pretože nie každý dedinský ochotnícky divadelný súbor má financie na to, aby si zaplatil profesionálneho scénografa alebo režiséra. Mnoho významných umelcov, ktorých dnes vnímame ako legendy, vyšlo z ochotníckeho podhubia. Tiež veľkí herci Slovenského národného divadla boli raz deťmi, ktoré trávili čas v detských divadelných súboroch. Keď deťom nedáme na začiatku tú možnosť, nemôžeme čakať, že nám niekto vyrastie,“ hovorí o podpore a o motivácii ochotníckych divadelných súborov Dušan Jablonský.
„Naše Potulné dividlo cestovalo s predstavením (NE)BOJ SA! po dedinách v okolí Brezna, kam sa divadlo nemá možnosť dostať. A tak sa kultúra približuje k ľuďom v čase, keď sú zaplavení médiami, internetom. Po korone majú ľudia šancu vidieť živého človeka a je to pre nich vzácne. Napríklad dnes sme hrali na Polomke, kde bežne chodí 30 – 40 divákov. Na naše predstavenie sa však prišlo pozrieť okolo 90. Nielen starší ľudia, ale aj mladší, čo nás veľmi teší,“ povedal herec Potulného dividla Juraj Haviar.
Súčasťou festivalu býva aj slovenský súbor zo zahraničia, s ktorým DSJCH v rámci zájazdov udržiava kontakty (vtedajšia družba) až do dnešných čias. Na tohtoročnú Chalupku prišiel divadelný súbor VHV z Báčskeho Petrovca (Vojvodina, Srbsko). „Som veľmi rada, že na Divadelnej Chalupke vidím veľa mladých ľudí, ktorí chcú, aby sme sa tu cítili super. U nás vo Vojvodine to chýba, pretože sa mladí vracajú na Slovensko. Ak by som mala porovnať festivaly v Srbsku a na Slovensku, tak všetko závisí od ľudí. Aj témy, ktoré spracovávajú divadelné súbory na Slovensku, sú iné ako vo Vojvodine. U nás je tak zle, že všetci robia komédie. Snažíme sa, aby sa všetci smiali. Rozumiem tomu, ale nemôžeme to robiť naveky. V rámci motivácie ochotníckeho divadla vidím u nás práve demotiváciu. Náš súbor VHV nedostáva finančnú pomoc od obce, politikov alebo okresu, ale ani akúkoľvek inú podporu. Ledva zoženieme peniaze, aby sme zakúpili napríklad scénografiu. Ale ak sa chceme ísť prezentovať do vedľajšej dediny, nemáme na to prostriedky. Je to smutné. Dotáciu máme len zo Slovenskej republiky. My divadlo robíme hlavne pre niekoho iného. Najmä by sa mali podporovať mladí ľudia. To je pre nás najväčšia motivácia,“ hovorí Marína Dir, režisérka inscenácie Tak sa to vraví.
Divadelná Chalupka vo svojom programe priniesla rozmanitú dramaturgiu a navštívili ju diváci a diváčky z rôznych kútov Slovenska. Pri organizácii tohto festivalu by možno stálo za úvahu zaradiť do programu aj vzdelávacie workshopy, ktoré by motivovali ochotníkov a ochotníčky nielen pobudnúť na festivale dlhšie, ale aj k ďalšej činnosti. Niekedy nestačí len „standing ovation“, aby sa divadelný súbor posúval napríklad v dramaturgii inscenácií alebo hereckej kreácii. K vzájomnému inšpirovaniu je účasť jedného profesionálneho divadla málo na to, aby si divadelník či divadelníčka vytvorili predstavu o „dobrom divadle“. Divadelná Chalupka na Horehroní je však tradíciou, ktorá sa v každom ďalšom ročníku môže budovať invenčnejšie a vytvoriť tak z publika partnera.
