13. ročník festivalu Drama Queer
Bratislava, 18. – 27. október 2025
Text: Zuzana Rimáková
Foto: Hugo Bordas
Pri vstupe do sály počúvame francúzske šlágre rozliehajúce sa v priestoroch Divadla Lab. Na scéne je lezecká stena, na jej vrchole tri fľaše prírodnej minerálnej vody ikonickej francúzskej značky Evian.
Komu môžeme vďačiť za to, že sme dnes tu, na otváracej inscenácii divadelného festivalu Drama Queer? Riaditeľ Róbert Pakan poďakoval zahraničným aj slovenským partnerom. Práve vďaka ich podpore, no najmä crowdfundingovej kampani občianskej iniciatívy Otvorená kultúra a siete pre nezávislú kultúru Anténa sa môže tento rok uskutočniť 13. ročník tohto jedinečného podujatia. Hoci odborná komisia Fondu na podporu umenia projekt Drama Queer 2025 odporučila na podporu, Rada FPU zasiahla do rozhodnutia a festival ostentatívne nepodporila. Predstavenie, ktoré otvorilo aktuálny ročník, však jasne potvrdilo, že festival má svoju kvalitu, stabilné publikum a opodstatnené miesto v slovenskom kultúrnom priestore.
Divadlo na cucky nastolilo v inscenácii Návrat do Remeša (cez Olomouc) zaujímavú otázku vďačnosti: je vďačnosť zabudnutou podmienkou práce pre spoločnosť – politickej angažovanosti? Zazneli aj iné, rovnako pálčivé. Hlavní aktéri v jednej z interakcií s publikom kladú otázky: Ako dlho nám bude trvať, kým nájdeme v divadle sociálne vylúčeného človeka? A čo by tu robil? Glosujú – do divadla si predsa chodíme ukazovať, že sociálne vylúčení nie sme. Postupne sa dozvedáme, že práve jedna z postáv vyrastala v rodine, kde sa stala prvým členom, ktorý dosiahol stredoškolské vzdelanie.
Jan Lepšík vystupuje v role Didiera Eribona, významného francúzskeho spisovateľa, filozofa a sociológa. Inscenácia čerpá inšpiráciu z jeho kultovej knihy Retours sur Retour à Reims (2009). Jiří Svoboda predstavuje Karliho, umelca a intelektuála, alebo divadelníka a intelektuála, či nižšieho stredného robotníka v kultúre, ktorý má problém zaradiť sa a prispieva do štruktúry naratívu vlastnými príbehmi chlapca z Olomouca, východoeurópskeho mesta.
Rámcom deja je beseda s Eribonom o jeho knihe, rozoberajúcej témy triednej identity, sexuality a osobnej cesty za slobodou. O Eribonovi sa dozvedáme, že hoci dnes patrí k vyššej spoločenskej triede, narodil sa v 50. rokoch minulého storočia do robotníckej rodiny. Predstavuje nám komplikovaný vzťah s rodičmi, ich postoje k (jeho) sexualite, práci a novému životu i k politickému dianiu, pričom zároveň približuje jav nedôvery voči intelektuálnym a politickým elitám a nárast pravicového extrémizmu podporovaného bývalou ľavicovou robotníckou triedou. Až po smrti otca nachádza vo svojom živote priestor pre dialóg s matkou, ktorú na javisku interpretuje Karli, inak v úlohe moderátora. Cez spoznávanie jej skúseností ako ženy z najnižšej spoločenskej vrstvy sa pokúša porozumieť spoločnej minulosti. Karli sa podobne odcudzene cíti v byte svojej starej mamy, ktorá nevie prijať jeho sexuálnu orientáciu a životný štýl vrátane vegetariánstva, alebo fakt, že sa stal Pražákom. Spoločne rozoberajú stratu domova, neschopnosť návratu – fyzického či psychického.
Režisérovi Adamovi Svozilovi a scénografke Pavle Kamanovej sa podarilo pomocou zaujímavého scénografického konceptu v podobe lezeckej steny originálne stvárniť aj fyzický rozmer triednej mobility. Postavy po nej vystupujú či zliezajú v súlade s dejovými zvratmi, čím reflektujú (svoju) triednu migráciu.
Dynamický svetelný dizajn zahŕňal tiež stroboskop, bodové nasvietenie počas monológov či počas scény na vrchole steny, kde vďaka generátoru hmly vytvoril pôsobivú ilúziu postáv vznášajúcich sa na špičke triednej hierarchie, ktorá doplnila aj celkové výtvarné poňatie inscenácie.
Na prvý pohľad sa môže zdať, že inscenácia nie je typickým zástupcom festivalu Drama Queer, keďže jej nosná téma sa primárne nedotýka LGBTI+ problematiky. Dramaturgia nielen tohto ročníka je však tvorená v duchu slov Róberta Pakana – festival cieli na širšie spektrum tém. Jeho zámerom je predovšetkým narúšať a prehodnocovať spoločensky zakorenené dogmy a stereotypy, ktoré queer ľudí často obmedzujú či definujú zvonka. Návrat do Remeša (cez Olomouc) tento prístup reprezentuje: prostredníctvom humoru a miestami až pichľavej (seba)irónie podnecuje k zamysleniu nad osobnými aj spoločenskými témami, ktoré sa navzájom často prelínajú.