Text: Tamara Vajdíková
Foto: Patrik Čech, Tešima: A čo vy tu tak sama?
Fotogaléria: ap.unipo.sk/fotogaleria_den-druhy
Streda na Akademickom Prešove bola ako mozaika. Nie vždy presne poskladaná, niekedy s puklinami, inokedy v prekvapivej harmónii. Deň s potrebou oslobodiť sa – od zaužívaného, spod tlaku, manipulácie, spoločenských konvencií… Potreba nájsť slobodu, sám pre seba aj pre druhého, sa prejavovala v obsahu aj forme divadelných spracovaní.
Od mladých k mladým
Text autorky Kataríny Varechovej Hitlerova neter, víťazný text súťaže Žatva drámy 2024, priniesol na Akademický Prešov súbor Divadla pri fontáne z Michaloviec. Inscenácia pod názvom Geli, ako sa skutočne Hitlerova neter volala, priniesla stále dôležitejšiu tému kyberšikanovania. Dej sa odohráva prevažne v tanečnom štúdiu, v ktorom sa nová členka Gizela, s prezývkou Geli, snaží zapadnúť. Už od prvého momentu je však jasné, že jej spolutanečníci ju nemajú príliš radi. A tak jej postupne začínajú ubližovať. Téma sa rozvrstvuje – vidíme vzťahy medzi kamarátmi, šikanovanie, súťaživosť medzi mladými, sesterský vzťah a tak ďalej. Mnoho z načrtnutých tém však ostalo nevypovedaných. Geli v podaní michalovského súboru však napriek tomu bola výhražným prstom mladého tvorivého kolektívu smerovaným k mladým ľuďom.
Pieta k textu aj forme
Matka raslavického Divadla Na skok bola tradičná inscenácia. Pôsobila dokonca ako herecké cvičenie, v ktorom sa herci pokúšali nájsť rytmus, tón a tvar svojej výpovede tak, aby vynikol samotný text. Pôvodný príbeh sa opieral o rodinné väzby – súrodenecký vzťah, krehké spojenie medzi deťmi a rodičmi, ale aj o nachádzanie lások a vytváranie nových rodín. V popredí stojí ľubozvučná slovenčina, ktorá nesie nostalgiu i túžbu po porozumení. Akoby sa postavy pokúšali nájsť svoju inakosť, ktorá sa stratila niekde v minulosti. A hľadali tiež slobodu, ktorú im uprela zvolená forma. Matka ako pieta k textu i autorovi.
Chaos farieb a otázok
Koláž scén, fragmenty myšlienok. Normalizácia. Kto je žena a aká je jej úloha v dnešnej spoločnosti? A má to byť vôbec jasné? Divadlo DISK sa už tradične nesnaží hľadať ucelenú formu, skôr ju rozkladať. A taká bola aj posledná inscenácia Blahoslava Uhlára. Krásni sú šťastní, krásne sú šťastné – no len ak veríme, že krása je odpoveďou. A veríme tomu? Šialené farby, medzi nimi žiarivá ružová – farba, ktorá je stereotypne pridelená ženám, ale je skutočne ženská? Normalizácia bola zážitkom i posolstvom, vizuálnou poéziou, ktorá sa nebojí byť nejasná. A sloboda? Tá bola synonymom tvorby Blaha Uhlára predsa vždy.
Obete nevyžiadaných poznámok
Performance Emy Šimovej A čo vy tu tak sama? bola najintímnejším divadelným zážitkom druhého festivalového dňa. Z reproduktorov znejú nevyžiadané poznámky, ktoré zažívajú mnohé ženy: „A ideš domov sama? A doma ťa niekto čaká?“ Otvára sa otázka intímneho priestoru. Šimová si na seba pomaly lepí kusy látky namočené v sadre – začína vznikať predmet, žena sa stala objektom, sochou, vecou. Performerkino záverečné oslobodenie a zanechanie sadrového panciera zavŕšilo hľadanie slobody nielen druhého dňa.
A čo teda tá sloboda? Fenomén v divadle prítomný a potrebný. Nevyhnutný. Divadlo dáva možnosť odpútať sa od bežného života a hľadať nové pohľady, smery a uhly, ktorými sa možno uberať. Nielen v tvorbe, ale aj v osobných príbehoch. Nebojme sa prekročiť hranice seba tak, ako tvorba na Akademickom Prešove každý rok prekračuje hranice divadla.