Slovenský festival poézie Beniakove Chynorany sa v decembri 2023 konal už po tridsiatykrát. Krátko po tom, presne 19. februára si v Chynoranoch pripomínali 130. výročie narodenia svojho rodáka, významného slovenského básnika Valentína Beniaka. Predstaviteľ literárneho symbolizmu, v období komunistického režimu úplne vymazaný spomedzi slovenských básnikov, sa dostal späť do širokého povedomia verejnosti práve vďaka každoročnej oslave umeleckého slova – festivalu poézie Beniakove Chynorany. Cesta tridsaťročného festivalu, dnes už plne etablovaného v umeleckom i odbornom povedomí, ktorý každoročne počas troch festivalových dní prináša nielen súťaž v umeleckom prednese poézie, ale aj bohatý kultúrny program, v našich podmienkach nebola ľahká. Vďaka zanietenosti zakladateľov a, musím povedať, aj neopakovateľne prajnej atmosfére v Chynoranoch sa festival pomaly profiloval a nachádzal si miesto medzi recitátormi, laickou i odbornou verejnosťou. O ceste Slovenského festivalu poézie Beniakove Chynorany až k podobe, ktorú poznáme dnes, som sa rozprávala s jeho zakladateľom a súčasne riaditeľom Júliusom Krajčíkom.

Kde a ako sa všetko začalo? Čo bolo pre vás hlavným „hnací motorom“ založiť festival poézie?

Na začiatku bola motiváciou organizovať stretnutia recitátorov snaha „po mene vyvolať básnika“, keďže tvorba Valentína Beniaka bola v minulom režime zakazovaná, nevydávala sa a o básnikovi sa takmer nevedelo. Neskôr pribudol aj iný motív – ponúknuť recitátorom súťažnú možnosť. V roku 1990 pripravili aktívni chynorianskí matičiari podujatie Beniakov rodný kraj, na ktorom recitovali básnikove verše len domáci Chynoranci. O rok neskôr sme podujatie rozšírili o recitátorov z celého vtedajšieho topoľčianskeho okresu. A v rokoch 1992 a 1993 sme v Chynoranoch privítali recitátorov z piatich ponitrianskych okresov (Prievidza, Topoľčany, Nitra, Nové Zámky a Komárno) a zmenili sme aj jeho názov na Ponitrie Valentína Beniaka. Názov Ponitrie sme prevzali z inej recitátorskej súťaže, ktorá sa v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch konala v Nitre.

Nasledujúci rok 1994 bol osobitou kapitolou vo vývoji festivalu poézie Beniakove Chynorany, v ktorej si nielen rodáci, ale aj celá slovenská literárna a kultúrna verejnosť pripomínali sté výročie narodenia Valentína Beniaka. Čím bol tento ročník výnimočný?

Výnimočným sa stal preto, lebo sa uskutočnil prvý celoštátny ročník Slovenského festivalu poézie. A zazneli naozaj vynikajúce prednesy slovenskej poézie aj prózy. Klasických autorov (P. O. Hviezdoslav, J. Hollý, M. Urban, K. Jarunková, M. Rúfus), ale aj mladších, súčasnejších autorov (D. Hevier, T. Lehenová, D. Dušek, R. Sloboda, J. Puškáš, I. Štrpka). Mimoriadnym počinom však bolo, že sa podarilo zorganizovať vedeckú konferenciu o živote a diele Valentína Beniaka. Ani dovtedy a, žiaľ, ani potom sa podobné podujatie neuskutočnilo. Na konferencii vystúpili také osobnosti, akými sú a boli literárni vedci a kritici Stanislav Šmatlák, Mária Bátorová, Imrich Kružliak, Július Pašteka, Milan Hamada, Vladimír Petrík, Terézia Kaššayová, Mišo Kováč-Adamov, Peter Zajac, Milan Kraus a ďalší. Zborník vedeckých štúdií, ktorý bol pri tejto príležitosti vydaný, je dodnes študijným materiálom.

Festival teda pomaly vstupoval do povedomia odbornej verejnosti. Od akého obdobia a prečo ste začali organizovať výberové kolá? Výber recitátorov už na krajskej úrovni mal zaručovať kvalitu prednesov, alebo išlo skôr o rozšírenie povedomia o súťaži v umeleckom prednese poézie do iných slovenských miest?

Poctivé je asi povedať že aj, aj. Veľmi sme chceli, aby sa o festivale „vedelo“ na celom Slovensku, preto sme od začiatku spolupracovali so všetkými regionálnymi osvetovými strediskami, ale aj s domami Matice slovenskej, ktoré odporúčali recitátorov do Chynorian. Ale zároveň sme si uvedomovali, že umelecká úroveň jednotlivých prednesov bola prinajmenej kolísavá. A stalo sa, že zazneli aj prednesy nie celkom vhodné na celoštátnu súťaž. Takže od roku 1997 sme v spolupráci s vybranými osvetovými strediskami začali organizovať výberové kolá vždy pre dva kraje – v Dunajskej Strede (neskôr v Modre) pre Bratislavský a Trnavský kraj, v Topoľčanoch pre Nitriansky a Trenčiansky kraj, v Banskej Bystrici pre Žilinský a Banskobystrický kraj a v Košiciach pre dva východoslovenské kraje, teda Košický a Prešovský. Bol to veľmi dobrý krok, úroveň prednesov, ktoré poroty odporúčajú do finále, býva pravidelne veľmi vysoká.

Postupom času sa festival začal otvárať aj dramaturgicky a programovo. Priblížte nám, ako sa vyvíjali dramaturgické požiadavky súťaže?

Pôvodne sa na festivale prednášali verše slovenských básnikov aj prozaické texty v dvoch vekových kategóriách. Veľmi skoro sa však vyprofiloval ako festival poézie, a to už v roku 1996. Z výberových kôl postupuje každý rok do chynorianskeho finále približne tridsiatka najúspešnejších prednesov. Výrazná zmena nastala od siedmeho ročníka v roku 2000, keď sa festival stal jednokolovým. Dovtedy súťažiaci recitovali v prvom kole básne Valentína Beniaka, v druhom si mohli vybrať z tvorby slovenských básnikov. Festival sa dramaturgicky otvoril tvorbe európskych autorov a prednes básne Valentína Beniaka sa stal dobrovoľným.

Počiatočnou ideou bolo založiť tematický festival. Nebáli ste sa, že vďaka týmto zmenám, ktoré viedli k väčšej otvorenosti voči dielam iných, nielen slovenských, ale aj európskych básnikov sa napokon literárna tvorba a rezonancia rodáka Valentína Beniaka z chynorianskeho festivalu úplne vytratí?

Tie obavy, pravdaže, boli. Veľmi sme zvažovali najmä to, či umožniť dobrovoľný výber z tvorby Valentína Beniaka. Obávali sme sa, aby jeho tvorba na festivale nezanikla. Naše obavy sa ukázali ako neopodstatnené – Valentín Beniak sa z programu festivalu vôbec nevytratil a čoraz viac, aj mladých recitátorov, si hľadá k jeho tvorbe cestu. A je až zarážajúce, ako súčasne zaznievajú jeho texty v mnohých dnešných prednesoch. To je len ďalší dôkaz toho, že dobrá literatúra, dobrá poézia sú nadčasové a oslovujú rôzne generácie. Aj otvorenie sa tvorbe európskych autorov bolo správne rozhodnutie – je veľmi obohacujúce, keď do programu festivalu vstupujú inšpirujúce texty inojazyčnej literatúry. Tieto zmeny sa ukázali ako krok správnym smerom, priniesli žiaduce dramaturgické oživenie a osvieženie.

Reagovali modernizačné tendencie na požiadavky recitátorov alebo to bola primárne snaha začleniť festival do systému regionálnej kultúry?

Určite sme chceli pripravovať stretnutia popredných amatérskych recitátorov, vytvoriť im novú platformu, čo najlepšie súťažné podmienky a možnosť ďalšieho stretnutia okrem známeho Hviezdoslavovho Kubína. Vedeli sme veľmi dobre, že „kubínsky“ festival má svoju polstoročnú tradíciu, vybudovaný systém postupových kôl od základných – školských – až po kubínske finále. Nechápali sme náš festival ako isté opozitum, skôr naopak, našou snahou bolo podporiť rozvoj slovenského amatérskeho umeleckého prednesu aj prostredníctvom nového, inak orientovaného festivalu, ponúknuť inú možnosť.

Člen prípravného výboru festivalu Ján Podoba citoval v roku 1992 v bulletine súťaže Vladimíra Sadílka, vtedajšieho predsedu poroty, ktorý povedal: „Verím, že táto súťaž prekročí rámec regiónu a stane sa takým malým Hviezdoslavovým Kubínom na Ponitrí.“ Dnes vieme, že vypovedané sa naplnilo. Festival poézie Beniakove Chynorany dávno prekročil domovský región a má za sebou tridsať rokov existencie, čo nie je v našom kultúrnom kontexte maličkosť.

Veľmi sa tešíme, že Slovenský festival poézie dozrel, dospel a dožil sa tridsiatky. Je to predovšetkým ovocie dobrej práce zanietených organizátorov, ale aj, a to predovšetkým, veľkého množstva kvalitných prednesov, ktoré nám každoročne recitátori zo všetkých kútov Slovenska ponúkajú. Oni sú základom i nadstavbou, bez nich by festival nemohol byť a ani by nebol.

V roku 2010 festival poézie, ktorý sa koná v Chynoranoch, zachránili Košičania. Boli to najmä nadšenci recitátorskej školy Kláry Sadovej. Ako prišlo k tomu, že Košičania museli zachrániť kontinuitu festivalu?

Práve teraz, počas nášho rozhovoru, nás zastihla smutná správa, že teta Klára, ako ju dôverne oslovovali recitátori z Košíc a okolia, navždy odišla. Česť jej pamiatke! Urobila pre festival obrovské množstvo drobnej organizátorskej práce. A áno, v roku 2010 festival, resp. jeho pokračovanie, zachránila. Okolnosti sa totiž vyvinuli tak, že organizátorom v Chynoranoch sa nepodarilo získať dostatok finančných prostriedkov – a aj personálne bol festival v tých rokoch poddimenzovaný – a hrozilo, že sa v tom roku nebude konať vôbec. Klára si uvedomila riziko – ak sa festival nebude konať jeden rok, veľmi rýchlo sa môže stať, že sa neuskutoční ani v budúcich rokoch. A tak vo vlastnej réžii, s minimálnymi finančnými zdrojmi, zorganizovala so svojimi priateľmi stretnutie recitátorov v Košiciach. A aj keď išlo o nesúťažné, inšpiratívne stretnutie dvadsiatky recitátorov, bol to počin, ktorý určite zmobilizoval organizátorov, aby už nasledujúci ročník pripravili opäť v Chynoranoch.

Recitovalo sa aj v Brodzanoch. Pamätám si nádherné priestory Slovanského múzea A. S. Puškina. Asi po dvoch rokoch sa festival opäť vrátil do Chynorian. Prečo ste podnikli tieto zmeny?

Nie je tajnosťou, že Dom kultúry Valentína Beniaka v Chynoranoch dlhodobo nie je v takom technickom stave, aby mohol poskytovať vhodné podmienky na festival. Súťaž sa teda koná v Katolíckom dome, ale keďže tam sa konajú aj sprievodné festivalové akcie, podmienky na súťaž nie sú ideálne. Hľadali sme riešenia, jedno sa ponúklo práve v neďalekých Brodzanoch. Od roku 2014 do roku 2017 sme cestovali do brodzianskeho múzea a boli sme veľmi spokojní. Predsa však – cestovanie, strata času a ďalšie okolnosti nás priviedli naspäť do Chynorian. A tak čakáme, že chynoriansky kultúrny stánok bude v dohľadnom čase zrekonštruovaný, aby mohol plniť svoje poslanie.

Ak by sme chceli v krátkosti predstaviť vývin dramaturgie interpretovaných literárnych diel od vzniku festivalu po súčasnosť, ako by ste ho definovali?

Dramaturgia je zaujímavá a veľmi pestrá. Naozaj sme mali možnosť vypočuť si prednesy staršej slovenskej spisby, ale aj diela súčasnejších autorov. V dramaturgii sa podarilo naplniť jeden z hlavných cieľov festivalu – predstaviť a spopularizovať tvorbu Valentína Beniaka, „kniežaťa slovenskej poézie“, ako ho nazval Milan Hamada. Ale tiež autorov v minulosti zanedbávaných, obchádzaných, nevydávaných, napríklad autorov katolíckej moderny. V súčasnosti sa tešíme na prednesy popredných európskych autorov. A je ich každoročne, chvalabohu, požehnane.

Mnohí slovenskí spisovatelia boli aj členmi odbornej poroty. V porotcovskej miestnosti býva dusno; tak ako recitátor hľadá správne výrazové prostriedky, porota sa snaží dosiahnuť konsenzus a zhodnúť sa na výsledkoch súťaže. Môžete prezradiť váš kľúč k výberu odbornej poroty?

Zostaviť dobrú odbornú porotu naozaj nie je také ľahké, ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať. Snažím sa do poroty nominovať predovšetkým odborníkov, ktorí sa hodnoteniu umeleckého prednesu venujú celé desaťročia. Nemajú len teoretické vedomosti, ale často aj praktické recitátorské skúsenosti. Osvedčilo sa nám, keď v porote pracovali autori – básnici, prozaici (Ján Buzássy, Peter Jaroš, Jozef Mihalkovič, Dušan Dušek, Peter Glocko, v posledných rokoch Erik Ondrejička). Ich pohľad na interpretovaný text je naozaj nevšedný, mnohokrát iný. A celkom iný pohľad prináša člen poroty z inej krajiny, v našom prípade najmä z Česka. Za dôležité pokladám, že v porote pracujú muži i ženy, jednoducho mužsko-ženský princíp nemožno podceňovať. Zásadné však je, aby členovia odbornej poroty dokázali kvalitne zhodnotiť prednes a zároveň dokázali pomôcť recitátorom, poradiť im v ich ďalšej recitátorskej činnosti.

Prezradíte nám, ktorá konkrétna báseň Valentína Beniaka je srdcovkou riaditeľa súťaže?

Je ich viac a čím viac a hlbšie sa ponáram do tvorby tohto velikána, tým viac nachádzam nové a nové myšlienky, ktoré ma oslovujú a sú mi veľmi blízke. Ale aby som neuhýbal, veľmi sa mi páčia Legendy svätého grála a z nich asi Adventná najviac.

Adventnú legendu veľmi výrazne recitovala napríklad Andrea Klemová z Košíc. Na javisku v Chynoranoch v minulosti súťažilo aj veľa recitátorov, ktorí sa neskôr presadili ako profesionálni umelci a profesionálne umelkyne alebo sa stali etablovanými osobnosťami v kultúrnom a umeleckom živote. Boli nimi Sláva Daubnerová (performerka, režisérka), Monika Potokárová (herečka), Vladimír Kobielsky (herec) a iní. Doplníte ma, prosím?

Napríklad herec SND Tomáš Maštalír, herečka a pedagogička Renáta Ryníková, Simona Simanová, moderátorka RTVS, Diana Laciaková, šéfredaktorka Javiska, Dominika Susková, bývalá spravodajkyňa slovenskej televízie v Londýne. Spomenúť treba napríklad aj Andreu Adamčíkovú, ktorá je niekoľkonásobnou víťazkou Beniakových Chynorian a v súčasnosti sa venuje výtvarnej tvorbe. Ale určite je ich viac a z rôznych oblastí kultúry a umenia.

Pre mňa ste významnou osobnosťou kultúrneho života na Slovensku. Boli ste dlhé roky riaditeľom Tribečského osvetového strediska v Topoľčanoch, ste recitátor, moderujete reláciu v regionálnom rádiu, spievate v speváckom zbore, v podstate celý život pracujete v kultúre, či už na úrovni jej riadenia, alebo ako interpret. Videli a počuli ste nespočetné množstvo výkonov v oblasti umeleckého slova. Sú také, ktoré si budete pamätať navždy? Ja si stále v sebe stále nosím silnú umeleckú, ale i veľmi zvnútornenú výpoveď Mariána Gajdoša.

Marián Gajdoš bol naozaj nevšedným chynorianskym umeleckým zjavom (pozn. autorky: M. G. súťažil na Beniakových Chynoranoch, na Hviezdoslavovom Kubíne, dokonca bol víťazom Medzinárodného festivalu poézie vo Valašskom Meziříčí). Mal som možnosť poznať ho celé polstoročie a okrem výnimočných prednesov, ktorými sa zaskvel v zrelom veku, si spomínam na divadelné postavy, ktoré vytvoril na ochotníckom javisku. Veľa bolo a je osobností, ktoré na mňa v určitom čase zapôsobili, nenechali ma chladným a prinajmenšom prinútili zamýšľať sa. Len veľmi zľahka: Dáša Kováčová a jej Beniakova Žofia, Soňa Müllerová, vtedy ešte Behulová, a jej Hrubínove Lešianske jasličky, v posledných rokoch Tomáš Hodermarský z Košíc a mnohí ďalší.

Festival poézie zďaleka netvorí len súťaž v umeleckom prednese, definuje ho aj bohatý sprievodný program – hudobno-poetické pásma, autorské večery, divadelné predstavenia, výstavy výtvarného umenia, spomienkové výstavy, konferencie atď. Ako a kto kreuje sprievodný program?

Členovia prípravného výboru festivalu sú naozaj veľmi tvoriví a kreatívni. Snažíme sa vyplniť dvoj-, trojdňový priestor aj inšpiratívnymi podujatiami z iných umeleckých oblastí. Na obohatenie všetkých účastníkov. Azda najvýraznejším sprievodným programom boli Hviezdne inšpirácie, ktoré pripravoval Marcel Šustek. Osobitý kolorit a punc rodinnosti dodávajú sprievodným podujatiam Chynoranci a miestni ochotníci. Sú veľkou pomocou pri organizácii. Spomeniem aspoň Andreja Zábredského, Jozefa Košíka, Ľudovíta Košíka, Mira Kováčika, Mariána Gajdoša, Dominika Gajdoša a Jožka Vacvala.

K festivalu patrí aj tradícia neformálnych stretnutí. Objasnite, prosím, čitateľom, čo to znamená, keď sa na festivale zakričí: „Ideme do domčeka!“

V Chynoranoch ešte stojí budova, v ktorej Valentín Beniak v dvadsiatych rokoch minulého storočia mal svoju notársku kanceláriu. Dnes je v nej jeho Pamätná izba a etnografické múzeum. Tu sa obyčajne v sobotu podvečer koná neformálne podujatie. Improvizovane sa hrá a spieva, recituje… Domáci zvyčajne pripravia typické chynorianske občerstvenie – zemiaky pečené v rúre s maslom a k nim aj to, čo „z kotlíka nám stieklo“. Družná, priateľská atmosféra, ktorá sa tam vždy vytvorí, je úžasná a prekvapuje aj nás organizátorov. To znamená: „Domček!“

Do Chynorian sa každoročne s láskou vraciam (aj do domčeka), práve tam sa začínajú moje Vianoce. Odhliadnuc od vysokej odbornosti a umeleckej kvality festivalu je tam atmosféra tvorená súzvukom spriaznených duší, kde intenzívne cítiť rezonanciu vypovedaných tém a posolstiev obsiahnutých v poézii, všadeprítomná tvorivá energia, prajnosť a naozajstná človečina je pre mňa priamoúmerná s adventným časom. V čom tkvie, podľa vás, sila festivalu poézie v Chynoranoch?

Jeho sila a význam nespočívajú vo vonkajšej pompéznosti. Skôr je to poctivý, úprimný pokus prehĺbiť, skvalitniť a zintenzívniť úroveň ľudskej i umeleckej komunikácie s recitátormi a ostatnými účastníkmi festivalu.

Vaše slová sú skvelou pozvánkou pre tých, ktorí ešte stále váhajú, či sa zapoja do súťaže, alebo pre tých, ktorí chcú festival zažiť. Ak by ste mohli ovplyvniť budúcnosť Slovenského festivalu poézie Beniakove Chynorany, čo by ste mu želali, aké prekážky by ste mu odstránili z cesty?

Festival potrebuje úprimne zanietených organizátorov. Želal by som si, aby ich bolo stále dosť a najmä mladých, ktorí pomaly budú preberať štafetu. A rád by som sa dožil času, keď sa stretneme v Dome kultúry Valentína Beniaka, aby sme celoštátnemu festivalu vytvorili naozaj dôstojné a vhodné podmienky. Ale čo je podľa mňa najpodstatnejšie, to sú recitátori. Želám si, aby sa táto výnimočná rodina recitátorov a vôbec milovníkov literatúry, kultúry a umenia stále rozširovala.

Nech sa stane!

Na záver si dovolím citovať Jaroslavu Čajkovú:

„Beniakove Chynorany nás kultivujú, zhodnocujú svet a drobnosti, ktoré by nám unikli, obracajú nás k prameňu, odkiaľ vytekáme na všetky sveta strany.“^[1]

Za rozhovor ďakuje Martina Koval Majerníková.

In Bulletin k 28. ročníku Slovenského festivalu poézie Beniakove Chynorany, 2022, s. 15. ↑