Myslel som si, že som v divadle zažil už asi všetko (okrem pôrodu a smrti).
Ako dieťa som odohral polovicu bábkovej „drámy“ Hopka Klopka (s javajkami) „za“ spadnutým paravánom (ja som to nebol, kto ho zvalil!).
Asi v ’83 sa na Akademickom Prešove oneskoril začiatok „Výpredaja“ – jedného z jeho highlightov, pretože som si (z mne neznámych dôvodov) ľahol beznádejne opitý doprostred javiska, tesne za oponu, a odmietal som odtiaľ odísť. Našťastie ma nakoniec za nohy odtiahol osobne Karol Horák (čo doteraz považujem za česť).
Videl som anjela, ktorému začali nečakane horieť krídla.
Bol som pri tom, keď sa v klasicky interpretovanej Jiráskovej Lucerne (práve hranej pre stredné školy) mali vymeniť kulisy (zavesené na ťahoch). Ale už zrána zhulení kulisáci pustili dole namiesto kulís z Lucerny kulisy zo sado-maso verzie Gogoľovho Revízora. Herci boli správni profíci – hrali ďalej, ale bola z nich cítiť neistota až do spustenia správnej výpravy.
Videl som herca, ktorý zaspal za stolom, nikto ho nevedel prebudiť, tak odspal aj klaňačku.
Bol som prítomný na derniére svojho textu (v mojej réžii), ktorá trvala 153 minút. Lenže premiéra mala minút 63. Všetky kulisy sa rozpadli na kusy rovno pred divákmi. Tesne pred koncom sa definitívne rozpadol aj samotný súbor a už sa nikdy neposkladal.
Ale že v nedeľu dopoludnia nebudeme môcť skúšať v riadnej skúšobni amatérskeho súboru? Pretože hneď po Veľkonočnom pondelku cvičili na lúke kúsok odtiaľ naši profesionálni vojaci? A do skúšobne vošiel naozajstný tank? To som fakt ešte nezažil.
Karol Horváth
Ilustračné foto. Zdroj: Akademický Prešov