Tohtoročná sezóna bola na prednesy IV. a V. kategórie dostatočne pestrá a štedrá. Nemožno hovoriť o výnimočnosti či vrcholoch, bola však živá, nádejná a ambiciózna. Ako sa jej životaschopnosť prejavila na celoštátnej prehliadke?
Miernou prevahou prednesov prózy, bizarnosťou tém a solídnou, poučenou interpretáciou, kde-tu aj osobitou, experimentujúcou. V mladšej, IV. kategórii do 19 rokov, vari ani nebolo slabého prednesu, o každom by sa mohlo písať pozitívne, preto v nej aj bolo najviac ocenených. Istú hranicu v nej možno vnímať medzi recitátormi – jednoduchými, prirodzenými rozprávačmi – a recitátormi – výraznými interpretmi až štylizovanými rozprávačmi. Tí prví zaujali úprimnosťou, tí druhí pôsobivosťou. Umenie potrebuje jedno i druhé, osobitosť však vždy prekvapuje a vynucuje si pozornosť a do značnej miery aj ocenenie.
I. Próza
Kristína Balgová (Veľký Krtíš, 1. miesto) síce neprišla s objavným autorom, lebo Etgar Keret a jeho poviedky sú za posledné desaťročie stabilnou súčasťou všetkých stupňov tejto súťaže (našťastie celé desiatky poviedok nielen napísal, ale sú do slovenčiny aj preložené Silviou Singer, takže sa veľmi neopakujú). Objavnou pre prednes bola vizuálna interpretácia poviedky Myšlienka v tvare príbehu, hoci vychádzala z vlaňajšej inscenácie veľkokrtíšskeho súboru Štvornožci. Tému poviedky – stretnutie výnimočnosti jedinca so zaužívanými pravidlami ľudí na Mesiaci – recitátorka zreteľne vyložila, svoj výklad doplnila divadelným kostýmovaním i významovým gestom, ktorým nahradila rozhodujúce slovo v texte vyjadrujúce koniec života, citlivo, jednoducho, pritom dostatočne silno a účinne.
Osobitý prednes si pripravila aj Simona Horičková z Nitry (2. miesto) už výberom poviedky argentínskej autorky Claudie Piñeiro Odpad pre sliepky (preložila Barbara Sigmundová). Text nesie pečať a atmosféru nielen hispánskeho vidieka a jeho drsného životného štýlu. Recitátorka prebrala rolu rozprávačky sústredenej na presné tvarovanie detailov vecí na vidieku a na silný vnútorný emocionálny postoj k udalosti, ktorú postupne vylupovala z textu a prežívala ju „tu a teraz“. Vďaka sugestívnemu prednesu tak vyrástol obraz surového dedinského ukončovania tehotenstva v domácich podmienkach, žiaľ, bežného kedysi aj u nás. Otriasajúca výpoveď by však bola zniesla len postupne narastajúci emocionálny tlak, nie údernú silu na každé slovo hneď od začiatku. Trhané pauzy túto silu ešte znásobovali, a tak jej štylizované rozprávanie zabiehalo k ťaživému hereckému monológu.
Snahu herecky štylizovať repliky literárnych postáv prezentovala aj Alexandra Horňáková z Trnavy (3. miesto) v poviedke Woodyho Allena Intelektuálka na predaj (preklad Martin Kubuš), avšak na rozdiel od predchádzajúcej recitátorky nie tak konzistentne a logicky. Text si vyžadoval aj vytvorenie základnej rozprávačskej polohy s allenovským nadhľadom, komentárom i humorom, čo je požiadavka od recitátora vskutku náročná.
Ostatné výkony sa držali vyrovnaného rozprávania a prirodzeného rozprávačského prejavu ako základu umeleckého prednesu prózy. Nina Rybáková (Banská Bystrica, 2. miesto) si vybrala text fiktívnych autorov (P. Guterman a J. Colohnatt) od Dušana Taragela Vražda v divadle. Ide o akési „metodické pokyny“ poučené históriou a „skúsenosťami“ zo slávnych vrážd, spojené s odporúčaniami a pokynmi k jednotlivým súčastiam procesu, ako vraždiť systematicky, efektívne a efektne. Humorný nadhľad textu očakáva vtipného a inteligentného recitátora/ku, čo sa v tomto prípade aj stalo, ale prednesu chýbalo ešte rozprávačské vychutnávanie detailov, špecifický dôraz na niektoré z nich, spomalenie tempa, hra s textom a prekvapenia pre diváka. Stalo sa tak až ku koncu prednesu o spoločenských zvyklostiach a likvidácii parlamentu.
Osobitosťou viac dramaturgickou ako interpretačnou zaujala Michaela Žatková (Považská Bystrica, 3. miesto), ktorá si vytvorila zostrihmi z próz a básní troch autoriek (A. Jančová, D. Hrnčiarová-Šišláková, U. Kovalyk) montáž pod názvom Stratená. Jej prednes pôsobil ako osobná spoveď a výpoveď o pocitoch, reflexiách, ktoré prechádzajú od apatickej osamelosti cez rozrušenie, zlosť až k racionálnemu uchopeniu stavu strácania (sa) a následného nového hľadania ako jediného správneho východiska z takýchto psychických či životných stavov. Bola to poctivá, akoby autentická výpoveď, ktorá pôsobila úprimne, bez násilných emócií, ale aj bez silnejšieho zásahu diváka.
Bez veľkého recitátorského čarovania, ale osobnostne presvedčivo sa predstavili v tejto kategórii aj chlapci. Z nich čestné uznania dostali Samuel Vrlák (Kostolište, Malacky) za dobre členený, plastický, živý prednes poviedky Veroniky Šikulovej Horekomoštopoje a Jakub Szöke z Nitry za silnú aktuálnu tému zo školského prostredia v diktátorskom režime, ako ju spracoval bieloruský autor Saša Filipenko v knihe Bývalý syn.
Ani staršia, V. kategória, tento rok nezaostala za mladšími kolegami, hoci sa v nej objavilo niekoľko extrémov. Tie súviseli najmä so štýlom prednesu, ktorý podobne ako vo IV. kategórii zabiehal k hereckým prostriedkom, najmä vonkajškovému hraniu replík namiesto ich vyslovenia a podtextovania. Pri nezvládnutí výrazovej miery tak občas došlo k zvukovo nepríjemným či komickým polohám, ktoré repliky uniformujú a obsah textu splošťujú, neprehlbujú. Tam, kde recitátori mieru zvládli, aj pri bizarnostiach tém, textu či recitátorských výrazových prostriedkoch sa vydarili osobité výkony, a tak sa porota rozhodla udeliť dokonca tri prvé miesta.
Andrej Rácz z Nitry si vybral úryvok z knihy Bernharda Schlinka Predčítač (preklad Ladislav Šimon), tému vyrovnávania s nacistickou minulosťou pred tvárou práva a verejného súdu. Text sa opiera o obraz súdnej siene, kde sa odohráva proces s bývalými dozorkyňami koncentračných táborov za prítomnosti mladých právnikov v hľadisku. Z veľkej časti úryvok spracúva tému viny vo všeobecnosti, ani recitátor postavu s konkrétnymi udalosťami nehodnotí, len sústredene opisuje. Dôsledným dôrazom na takmer každé slovo vyvoláva silný pocit zodpovednosti za zlo nielen v sebe, literárnych postavách, ale aj divákovi. Morálny tlak slova i pohľadu recitátora sa miestami stáva až neznesiteľný, najmä preto, že na jednoznačné otázky sa v komplikovanej realite nedá jednoznačne odpovedať.
Patríciu Demeterovú z Kežmarku tiež oslovila téma zla, avšak vo fiktívnej, metaforickej poviedke švédskeho autora Pära Lagerkvista Výťah, ktorý šiel až dolu do pekla (preklad Helena Dobiášová). Manželský ľúbostný trojuholník má vertikálne rozpätie od platonického vzťahu po smrť, keďže jeden v ňom sa takmer vždy stáva obeťou. Text je umocnený symbolikou výťahu, ktorý môže klesať i stúpať. Recitátorka sa sústredila na repliky postáv, z ktorých sa postupne odhaľuje vzťah milencov aj ich zostup do pekla. Vonkajškovo, až parodicky v postave ženy, spracovaný dialóg veľmi dobre dotvára situáciu zostupu až po stretnutie so satanom, zniesol by však aj iné podtexty a hlbšiu sondu v rozprávačskom postoji.
Denisa Šatana (Kostolište, Malacky) tiež môžeme zaradiť do radu recitátorov, ktorých výkon pôsobí autenticky dokonalou štylizáciou, v jeho prípade polohou rozprávača s poruchou autistického spektra či inou psychickou poruchou. Poviedka Karola Horvátha Absolútny sluch je dosť košatá na vzťahy hlavného hrdinu, recitátor ju však predniesol dramaturgicky upravenú a sústredenú len na rodinný trojuholník – syn, matka, otec. Z reálnej situácie nečakaného čakania na spoj sa cez spomienky odhaľuje nie celkom zdravý vzťah matky k synovi, čo recitátor akcentuje výrazom a parodicky nadsadzuje jej hystériou. Práve matka je príčinou osobitej existencie hlavného hrdinu i tragédie jeho otca, jej manžela. Horváth osobitú realitu vo svojich poviedkach často hyperbolizuje, a tak sa rozhodol aj recitátor. Cez koncízneho rozprávača, ktorý diváka súčasne rozosmeje i rozplače nielen dokonalým rečovým prejavom, ale aj nekoordinovaným mávaním rúk, si v závere uvedomujeme tragédiu človeka i celej rodiny.
Ďalšie recitátorky (Martina Mareková, Trnava – Etgar Keret: Nie celkom sama a Iveta Kloptová, Ružomberok – Soňa Uriková: Zajaci, obe 3. miesto; Iveta Meszárošová, Lehnice, Dunajská Streda – Vincent Šikula: S Rozarkou, čestné uznanie) priniesli do súťaže zaujímavé texty, ale už nie veľmi originálne spracovanie. Ich prejav zostal viac-menej v polohe vecného, civilného informovania s pochopením a jasným výkladom textu, ale bez výraznejšieho sledovania dramaturgického či recitátorského cieľa.
II. Poézia
Prednesy poézie IV. kategórie osviežili spomienky na hodnotné básnické, v minulosti recitátorsky overené texty, zopár z nich sa však zjavilo ako novinky. Maďarská autorka Virág Erdős (v preklade Evy Andrejčákovej a Vlada Jančeka) je medzi recitátormi známa vďaka silnej prítomnosti života, vzťahov, drsného až nemilosrdne groteskného pohľadu na ne i na seba. Čím je zaostrenie tvrdšie a surovšie, tým viac odhalí človeka až do kosti. Obrazy osobnej vivisekcie si recitátorka Martina Herichová z Nitry (1. miesto) poskladala s obrazmi života iných subjektov, pričom významnú tému v nich mala nielen osobná, ale aj vzájomná zodpovednosť za životy iných. Vznikla tak účinná montáž zo zbierky Moja vina, ktorú vedela plne nasýtiť a vytvoriť silnú výpoveď o súčasnom človeku a o živote. Výrazné osobnostné predpoklady, hlboký zvučný hlas a vypracovaná artikulácia ju priam predurčili pre túto autorku, aby zaznela naozaj plnokrvne v surových obrazoch, ale aj tvrdých vyhranených postojoch a reflexiách, i osobitej etike.
Tak trochu v protiklade k nej stála Klára Dobšovičová z Trnavy (2. miesto) s básňou Jacqua Préverta Zelená nádej. Hoci téma stretnutia a súboja prírody s človekom je tiež dostatočne silná, básnikova obraznosť a štýl riešili tento problém pred viac ako polstoročím oveľa pokojnejšie, jemnejšie, no veľkolepejšie, smerujúc k potrebe vzájomnej harmónie. Recitátorka sa podriadila autorovi, interpretovala text zodpovedne a poctivo, nesnažila sa ho nijako výrazom znásilniť. Od parkovej slávnosti cez vzburu stromov proti človeku, ktorý ich ničí, až po bolestnú lásku ľudí viedla poslucháčov jednoduchým recitátorským výrazom, pričom jej neunikali významy ani hlbšie roviny básne, cítila a rešpektovala melodické vlnenie a plynulé prechody básnikovho verša. Jej prednes zachovával minulosť, no hovoril k súčasnosti.
Barbora Rožnayová z Trnavy (3. miesto) siahla po ešte staršej poézii – americkej autorke Amy Lowellovej a jej básni Vzory (preklad Rudolf Skukálek, Jozef Kot). Imažinistickú autorku vedela recitátorka primerane interpretovať a sprostredkovať detailný vizuálny opis záhrady a komplexnú prítomnosť poetky v nej, jej pocity, spojenia, vzťah s okolím, každou drobnosťou. Opatrný precízny záznam dosahovala recitátorka pomalým tempom, jemnými dôrazmi, zasnenosťou, no postupne do záhrady dokonalosti vstúpila v podobe oznámenia smrť autorkinho milého, budúceho manžela. Dramatickú ponuku básne recitátorka výraznejšie nevyužila, do konca svojho prednesu zaujala „statočnú“, dôstojnú, akoby dokonalú polohu, ktorou ovláda city v každej situácii.
O istý interpretačný experiment sa pokúsil Jozef Urban z Levíc (čestné uznanie) na texte Michala Talla Zrod. Recitátor do značnej miery rezignoval na obsah a formu textu mladého básnika, sústredil sa na svoj „zrod“ či lúčenie zvnútorneným, rovnomerne plynúcim prejavom bez akýchkoľvek rečových výrazových osobitostí, s jemným dôrazom na každé slovo. Dosiahol tak pomerne silnú sugestivitu, ktorú zvukovo príjemne ozvláštnil aj nečakaný zvuk dažďa na streche Zmeškalovho domu (niekdajšieho domu kultúry a osvety), kde sa súťaž konala. Záverečné zobliekanie recitátora, ktorý nakoniec odchádzal v čiernom trikote a zároveň sa rodil v inej dimenzii, jeho prerod zavŕšil.
Aj piata kategória mala niekoľko zaujímavých vystúpení. Najsilnejšiu výpoveď priniesla Mária Kotorová z Miňoviec (Stropkov) s prednesom básne Milana Rúfusa Pecko sprostáčik. Osobnostná a životná zrelosť interpretky spojená s recitátorským majstrovstvom, k tomu hlboké prežitie a pochopenie oboch strán ostrakizmu, následného vylučovania osobitých jednotlivcov zo spoločnosti boli ukážkou dokonalého prednesu s obrovským ľudským dosahom. S prednesom známej básne sa recitátorka zúčastňovala a bola ocenená na celoštátnych súťažiach aj pred viacerými rokmi. Propozície Hviezdoslavovho Kubína účasť ocenených prednesov na iných celoštátnych kolách recitátorských súťaží, v záujme neopakovania prednesov a zároveň rozširovania repertoáru recitátorov spojeného s ich umeleckým rastom, nedovoľujú. Prednes bol síce veľkým obohatením vystúpení nielen V. kategórie, ale do hierarchie ocenených súťažiacich nemohol vstúpiť a prvé miesto v tejto kategórii nebolo udelené.
Na druhom mieste sa umiestnila Jarmila Ráczová z Nitry s prednesom upravenej básne Pavla Országha Hviezdoslava Spravodlivosť. Báseň z ranej autorovej tvorby je reflexiou s otázkami i priamočiarymi odpoveďami na ne, písaná viac-menej voľným veršom. Dodnes je vďaka tomu aktuálna, zrozumiteľná, len kde-tu s archaickými prímermi. Recitátor/ka tak môže pracovať s intonačným aparátom blízkym súčasnej reči, čo interpretka aj využila dôsledne, poctivo pri každom slove, obraze, myšlienke. Ich zreteľné členenie, presná práca s dôrazom a intonáciou i nebojácny vstup pod kožu poslucháča boli jej najsilnejšími prostriedkami a aj bez Hviezdoslavovho záveru dokázala prednes úspešne a aktuálne zavŕšiť.
Karin Ďurčeková z Topoľčian (3. miesto) si vybrala rozsiahlu a náročnú báseň Miroslava Válka Poviedka s osou. Hlasovo a rečovo disponovaná a dobre pripravená študentka konzervatória sa sústredila najmä na dramatické obrazy a aklamácie, ktoré vedela patrične nasýtiť nielen zvukovo, ale aj vnútorne. Jej miera prežitia a interpretácie básne sa však diala hlavne na emocionálno-dramatickej úrovni, miestami až zbytočne prehnane. Reflexívno-filozofická línia básne a z nej vyplývajúci recitátorský postojový výklad zostal málo čitateľný, nerozvinutý, len v opise.
Hviezdoslavov Kubín sa teda prezentoval ku koncu šiesteho desaťročia záujmom o overené básnické texty, ale zároveň sleduje a uvádza do pozornosti aj vychádzajúcu literatúru svetovú i slovenskú. A dôkazom prehlbovania kontaktov recitátorov s literatúrou bolo aj ich priame stretnutie so živou legendou slovenskej poézie. Beseda básnikov Mariána Milčáka s Ivanom Štrpkom dala možnosť nielen účastníkom súťaže bližšie spoznať literárne osobnosti a pochopiť tiež vznik a existenciu literárneho hnutia Osamelí bežci.
Jaroslava Čajková
Foto: Peter Zakuťanský. Na fotografii: Jarmila Ráczová
