Text: Jaroslava Čajková

Foto: Filip Lašut, Plastické divadlo: Ivan Kováč, Hviezdoslavov Kubín 1982

IVAN KOVÁČ

1946 – 2026

Sú ľudia, ktorí v živote pracujú oddane, a sú ľudia, ktorí sú oddaní nielen práci, ale aj svojmu životnému poslaniu. Ivan patril k tým druhým. Bol oddaný kultúre, tvorbe, umeniu, delikátnostiam vo všeobecnosti. V pracovnom aj osobnom živote, v povinnostiach aj svojom voľnom čase.

Narodil sa v Drahovciach (1946), pre kádrový profil otca ho prijali len na Strednú priemyselnú školu hutnícku v Tisovci. Po maturite a ročnej robotníckej praxi mohol nastúpiť na Pedagogickú fakultu Univerzity Komenského (slovenčina – občianska náuka) v Trnave; v Bratislave neskôr absolvoval doktorát. Žil a pôsobil v hlavnom meste, no jeho vplyv zasahoval do kultúry po celom Slovensku aj za hranicami, v Českej a Poľskej republike.
V Trnave bol v 70. rokoch minulého storočia spolu so študentmi Pedagogickej fakulty Univerzity Komenského zakladateľom Plastického divadla. Súbor tvoril netradičné, experimentálne poetické divadlo na hranici malých foriem a divadla poézie. Spolu so Študentským divadlom v Prešove a niekoľkými ďalšími kolektívmi tvorili podstatu vysokoškolského divadla na Slovensku, ktoré sa úspešne prezentovalo aj v zahraničí. Boli si vzájomne špičkovými inšpirátormi, konkurentmi aj súpermi v súťažiach Akademický Prešov či Hviezdoslavov Kubín. Ivan bol nielen zakladateľom a organizátorom Plastického divadla, ale aj jeho režisérom, recitátorom a účinkujúcim (najvýraznejšie v role Mefistofela v inscenácii Goetheho textu Fra Faust). Okrem súborovej práce v podobe úspešných inscenácií (Pod jablonkou pávy pásla; Johnymu dali pušku; Som cesta, voz i pohyb; Do Tramtárie; Transsibírsky expres; Odyseov návrat; Kain s víťazstvom na HK v roku 1984 a i.) vygeneroval tento kolektív slovenskej kultúre významných amatérskych recitátorov a recitátorky (Viola Zubáková, Marcel Šustek, Jozef Fabuš, Viola Foltýnová, Hela Bachratá, Anna Grohmanová, Mária Jobbová, Marta Hanzlíčková a i.), ktorí neskôr zaujali nosné postavenia v kultúrnom a pedagogickom svete. Z recitátorského prostredia, ale bratislavského, pochádza tiež jeho druhá manželka Dagmar Šelepaková-Kováčová, ktorá sa stala jednou z pokračovateliek súboru po jeho presune do Bratislavy (spolu s Ľubicou Stuhlovou, Jankou Pelešovou a i.). Ivan vedel združovať a nadchnúť jednotlivcov pre spoločnú vec, vytvoriť z nich kolektív a umožniť im individuálne sa rozvíjať.

Okrem súboru, ktorému venoval pár desaťročí svojho života vrátane vedenia jeho kroniky (dnes, žiaľ, stratenej), stal sa kmeňovým pracovníkom Krajského osvetového strediska v Bratislave – metodikom pre umelecký prednes a malé javiskové formy vtedajšieho Západoslovenského kraja. Po Viktorovi Šajnohovi prevzal úseky s tradíciou aj bez nej. V odbornej spolupráci s Rudolfom Lesňákom postupne Štúrovu Modru vytvaroval ako najslávnejšiu z krajských súťaží v umeleckom prednese a divadlách poézie nielen jedinečnou poetickou atmosférou, ale aj vynikajúcimi recitátorskými výkonmi, z ktorých sa pre limitovaný postup mnohé nedostali na celoštátne kolo Hviezdoslavovho Kubína. Jej úspech bol postavený na celoročnej koncepcii recitátorských školení, ktoré doviedol obsahovo aj organizačne k dokonalosti. Štúrova Modra prežila aj porevolučný zánik KOS v Bratislave, existovala pod novou inštitúciou a organizáciou, svoju históriu však napokon tiež nedávno uzavrela
Okrem Štúrovej Modry organizoval Ivan aj krajskú súťaž malých javiskových foriem (Nové Mesto nad Váhom a i.), kde podporoval činnosť tohto typu divadla, najmä mládežnícke a stredoškolské súbory. S kádrovým pokarhaním prežil v polovici 80. rokov aféru okolo nitrianskych súborov, ktoré svojou tvorbou pohoršovali politických a ideologických pracovníkov.
Jeho organizátorský a tvorivý duch sa so spomínanými úsekmi neuspokojil. Zakladal a spoluzakladal nové festivaly, súťaže, podujatia a programové cykly, ktoré prerástli svoje miesto či región, pretrvali desaťročia alebo žijú dodnes (Dni inšpiratívnych vystúpení – DIV v Bratislave, neskôr v Trnave; Štúrov Uhrovec; Beniakove Chynorany; Návraty z Oravy a Moravy a i.). Pomáhal mnohým podujatiam svojimi nápadmi, bohatými skúsenosťami, kontaktmi. Vedel prepájať známych s neznámymi, inšpirovať nečakane a netradične, pomáhať dramaturgicky aj organizačne (Medzinárodný festival poézie vo Valašskom Meziříčí, Víkend atraktívneho divadla vo Zvolene, Kremnické gagy a i.). Ivan bol neúnavný organizátor, v 90. rokoch, v čase rozpadu a zániku mnohých kultúrnych inštitúcií sa snažil zachovať staré hodnoty v nových formách a rozvíjať kultúru v možnostiach voľného trhu.

Zmeny porevolučných rokov ho zbavili stabilného miesta metodika a prinútili hľadať si nové miesto v kultúre. Čakalo ho striedanie pôsobenia v niekoľkých kultúrnych inštitúciách (radca na Ministerstve kultúry SR, dramaturg Mestského kultúrneho strediska v Bratislave, Kultúrne zariadenia Petržalky). Všade zanechal výsledky svojej schopnosti kombinovať všetky druhy umeleckých aktivít a spájať ich tvorcov. Bol dramaturgom Bratislavského kultúrneho leta, kde bohato rozvinul jeho programovú ponuku aj o najlepšiu amatérsku divadelnú a hudobnú tvorbu či podnety z českej kultúrnej scény. Hlboký vzťah k českej kultúre uplatňoval od mladosti na všetkých úrovniach svojho života; poznanie, inšpirácie a kontakty z nej rád rozdával a opatroval do svojich posledných dní. V Petržalke zasa pripravoval program pre Kino Lúky, kde okrem dospelých dokázal filmom nadchnúť aj školy a mládež.

Po odchode do dôchodku svoju energiu a túžbu odovzdávať ľuďom kultúrne zážitky sústredil v Bratislave do Kafé Scherz, kde práve on založil tradíciu komorných programov so zaujímavými osobnosťami, pričom vedel použiť svoje konferencierske predpoklady v bezprostrednom neformálnom prejave a kontakte.
Rád bol s ľuďmi, odovzdával im informácie, zaujímal sa o nich, majstrovsky vytváral pre nich zážitky malé aj veľké, rôzneho druhu. Bol inšpirátorom, poradcom, lektorom aj hodnotiteľom mnohých recitátorov, divadelných zoskupení, festivalov a kultúrnych podujatí. Do svojich posledných dní patril k pravidelným a pozorným divákom kultúrnych podujatí. Osobitne miloval poéziu, hudbu, divadlo, literatúru aj výtvarnú tvorbu. Žil kultúrou a pre kultúru. Potreboval ju ako jednu zo základných podmienok svojho života. Bol v nej naplno celou svojou existenciou a nenásilne viedol k nej každého, s kým sa stretol.

Všetci spejeme k odchodu z ľudského bytia. Do ďalšej existencie si odnesieme azda spomienky a určite tu zanecháme výsledky svojho pôsobenia. Ivan bude mať na čo spomínať a stovky recitátorov, divadelníkov, kultúrnych tvorcov a pracovníkov doma i v zahraničí na neho tiež.

PaedDr. Ivan Kováč bohato naplnil svoj život prácou, kontaktmi, vzťahmi s ľuďmi. V tichosti sa s nami rozlúčil 6. novembra 2025 a my s ním o týždeň neskôr v bratislavskom krematóriu.

Česť jeho pamiatke!