Aj 69. ročník Hviezdoslavovho Kubína nadviazal na dlhoročnú, už tradičnú koncepciu prezentácie víťazných prednesov krajských súťaží detských kategórií v podobe komponovaných, režijne stvárnených programov. Vrcholná celoslovenská prehliadka má napriek zadeľovaniu účinkujúcich do zlatého, strieborného a bronzového pásma nesúťažný charakter, čo umožňuje pracovať tvorivo s dramaturgiou textov, poradím prednesov aj s ich scénickým dotvorením. Judita Sadíleková sa réžie všetkých šiestich programov (každá kategória je vzhľadom na počet recitátorov rozdelená na dve časti) zhostila po prvý raz a jej debut v tejto úlohe priniesol svieži a kompaktný celok, na jednej strane spojený centrálnym motívom domova a zároveň variabilný, vhodne prispôsobený rôznemu veku recitátorov. Réžia mala jednoduchú a efektnú scénu, ale i hrejivú atmosféru a dobrý rytmus, nezaťažovala recitátorov, naopak, nalaďovala ich na výkon. Obraz domova, útulného priestoru evokovali „rekvizity“ detskej izby – plyšové hračky, knihy, oblečenie – ale i postavy dvoch dospelých sprievodcov, „mamy“ a „otca“, ktorí v krátkych etudách „privádzali“ jednotlivých recitátorov na javisko tesne predtým, ako vstúpili do svojho vlastného prednesu. Tieto charakterizačné momentky nám pripomenuli, že náš každodenný život sa skladá z desiatok drobných, no pre pocit bezpečia a ukotvenosti v ľudskom spoločenstve potrebných stretnutí, malých láskavostí a pozorností, a že práve vďaka nim v nás môže rásť jedinečná tvorivosť, ale i odvaha odovzdávať ju ďalším ľuďom. Odvaha postaviť sa na veľké javisko a porozprávať cez vybranú literárnu predlohu „svoj príbeh“.
V prvej kategórii sa predstavilo sedemnásť recitátorov a ak sa spomedzi všetkých troch javila ako najmenej oslnivá, bolo to spôsobené pravdepodobne tým, že sa v nej neprejavila naplno spontánnosť a hravosť, ktorú by sme od tohto veku očakávali, akoby ostala stiahnutá za príliš korektnými školskými intonáciami. Zároveň sa v rámci tejto kategórie najčastejšie objavovali literárne menej kvalitné predlohy, v próze šlo napríklad o jednoduché príbehy zo života detí, ktoré nedávajú recitátorovi širšiu škálu príležitostí na interpretáciu. Druhým úskalím v tomto detskom veku je „prílišná réžia“, teda situácia, keď nad imagináciou dieťaťa prevláda zámer lektora. Najcelistvejším výkonom bol prednes Tomáša Rožnaya (J. Navrátil: Od koho má babka dedka), ktorý dokázal vytvoriť na malých plochách veršov živé a výrazovo presné premeny nálad i situácií a jeho interpretácii nechýbala ani poetickosť a vtip.
V druhej kategórii sme si vypočuli šestnásť prednesov. Ak sme boli po minulé roky zvyknutí na vysokú kvalitatívnu úroveň i náročnosť dramaturgie najmä v tretej kategórii, v tomto ročníku sme podobný vývoj zaznamenali i v druhej kategórii. Spomeňme len niekoľko autorov, ktorí sa v tomto vekovom stupni vo výbere neobjavujú často: Jacques Prévert, Jan Werich, Roald Dahl, Anton P. Čechov, Thomas Sterns Eliot. Zároveň nám tohtoročné výkony potvrdili, že napriek relatívne úzkemu vekovému rozpätiu tejto kategórie (10 – 12 rokov) vidíme výrazné recitátorské individuality, vymykajúce sa bežnému vekovému zaradeniu, ktoré si pomocou svojich lektorov vyberajú myšlienkovo náročné predlohy a svojou vyspelosťou a jedinečnosťou potvrdzujú, že recitačný výkon nikdy nemôžeme hodnotiť paušálne, ale vždy vo vzťahu ku konkrétnemu dieťaťu. Takýmito príkladmi premýšľavých a hĺbavých interpretácií boli prednesy Eleny Slížikovej (J. Werich: Rozprávka o zaslúžilom vrabcovi), ktorá dokázala zvládnuť žánrovo rôznorodé rozprávanie na hranici grotesky a čierneho humoru; Simona Baláža (R. Dahl: Medzi koľajnicami), ktorý budoval sústredeným ponorom dramatickú, priam existenciálnu situáciu hraničného zážitku, nachádzajúc s postavou poznanie vlastnej sily; prednes Tomáša Nováka (A. P. Čechov: Ustrice), ktorý podobne s hlbokým vcítením vykresľuje situáciu hladovania svojho rovesníka, či prednes Martina Spišáka (P. Hůlová: Zlodejka môjho otca), ktorý podáva dramatickú situáciu dieťaťa v rozvedenej rodine. Sviežosť komického talentu a rozprávačskej ľahkosti priniesol Andrej Vlček (M. Macourek: O Konrádovi, ktorý písal nosom) a v podaní Nicolasa Jerguša (T. S. Eliot: Gus – Kocúr z divadla) sme si vypočuli prepracovanú, mnohými nuansami oživenú charakteristiku, miestami až paródiu kocúra z divadla, pri ktorej recitátor inšpiratívne, neprvoplánovo pracoval aj s rekvizitou (klobúk).
Najväčšie zastúpenie mala tretia kategória s devätnástimi vystúpeniami a i tohto roku potvrdila dlhoročnú kvalitatívne vysokú úroveň. Vedú k nej viaceré okolnosti. 12 – 15-roční recitátori majú za sebou často už viacero skúseností s prednesom, sú technicky a rečovo dobre pripravení, zároveň sa dostávajú do veku, v ktorom sa zosilňuje ich individuálna, osobnostná výpoveď a napokon, majú po svojom boku ešte stále stabilné pedagogické vedenie (čo napríklad v prípade IV. kategórie stredoškolákov nie je pravidlom). Z takejto synergie potom môže vzísť napríklad minimalistický, priam monetovsky načrtnutý portrét zážitku skorého rána v tráve Barbory Ježovej (J. Fosse: Vysoká tráva); hra so zvukom verša, hrou významov i zvukov flauty v prednese Margaréty Hvozdíkovej (V. Popa: Večne neviditeľná); dramatická situácia vytvorenia hlbokého vzťahu, prekonania strachu i prvého bolestného sklamania v rozprávaní Jakuba Valášeka (M. Rivas: Motýlí jazyk); citlivo, so zmyslom pre rytmus verša i múdrosť skrytú za rozprávkou podaný príbeh v interpretácii Adely Bajnoci (M. Rúfus: Múdry chlapec); s ľahkosťou, nadhľadom i zmyslom pre stupňovanie vystavaný, rozprávačsky suverénny prednes komického textu v interpretácii Samuela Macka (S. Leacock: Hrôzostrašný osud Melpomena Jonesa); ale i dramaturgicky objavný, drsný satirický text J. Swifta Skromný návrh ako dosiahnuť, aby deti chudobných obyvateľov Írska neboli na príťaž ani vlastným rodičom, ani domovine, a aby z nich verejnosť mala úžitok v mrazivej interpretácii Romana Thora.
Je potešiteľné, že účastníci Kubína, samotní recitátori aj ich lektori a rodičia, sa pozorne a aktívne zúčastňovali hodnotiacich seminárov. Záujem o túto podobu reflexie a vzdelávací potenciál, ktorý sa v dialogicky vedených spätných pohľadoch na jednotlivé výkony ponúka, prináša otázku, či by nebolo do budúcnosti možné venovať tejto časti celoslovenského podujatia väčší časový priestor a otvoriť ho i pre viaceré skupiny seminaristov z radov učiteľov. Stále znova sa totiž potvrdzuje skúsenosť, že najkvalitnejšie prednesy na Kubín prichádzajú od kvalitne pripravených a skúsených lektorov a pedagógov, ktorí sa umeleckému prednesu venujú systematicky a neustále sa v tejto oblasti aj vzdelávajú.
Kvalitatívny vývoj jednotlivých ročníkov Hviezdoslavovho Kubína je vždy výsledkom mnohých parametrov a zahŕňa rozsiahly systém postupových kôl, preto je problematické vynášať kategorické hodnotiace súdy a i pomenovanie istých tendencií je potrebné brať komplexne a sústrediť sa najmä na priebežnú prácu vo vzdelávaní pedagógov a tých, ktorí sú v jednotlivých nižších stupňoch súťaže členmi porôt. Je dobré mať neustále na zreteli, že napriek pomyslenej viditeľnej špičke ľadovca, ktorou sú prednesy víťazov krajských kôl, nie je v prípade prednesu detí najdôležitejším momentom samotné súťažné vystúpenie, ale najmä celý proces tvorby umeleckého prednesu, ktorý za ním stojí. Jeho kvalita rozhoduje o tom, či sa umelecký prednes stane dobrým vývinovým impulzom pre dieťa. Výchova umením a k umeniu chce v prvom rade vhodne podporiť individuálny vývoj dieťaťa, rozvoj reči, cítenia, myslenia, rozvoj súladu duševného a fyzického. Z toho plynie veľká zodpovednosť pre všetkých, ktorí s detským prednesom pracujú.
Soňa Pariláková
Foto: Jakub Jančo. Na fotografii: Tomáš Novák
