Text na Hviezdoslavov Kubín?
Recitovať znamená čítať, čítať umožňuje žiť viackrát
Dramaturgia prednesu v detských kategóriách
Text: Eva Pršová
Foto: Jakub Jančo, Zádrapky pri ZUŠ Senica: (Takmer) Zdrevenení, Scénická žatva 2025
Knihy sú dielami o svedomí.
Ladislav Ballek[1]
Pri čítaní sa nemusíme vždy cítiť len dobre alebo veselo, príbehy z kníh by nás mali provokovať a podnecovať na hľadanie odpovedí či uvažovanie o živote, histórii, úlohe človeka v nej, nech sme v akomkoľvek veku.
Na mnohých stránkach a fórach možno v tomto čase nájsť veľa otázok týkajúcich sa výberu textu: čo by sme mali vybrať šiestačke na prednes prózy, poraďte mi text pre ôsmaka alebo akú báseň dať recitovať piatačke… Stáva sa, že v odporúčaniach sú básničky, v ktorých jediným znakom poézie je, že sa rýmujú (hlavne gramatickým rýmom, veď sa to ľahko učí). Obsahovo sú však ukotvené v triviálnych situáciách, o ktorých sme už toľkokrát čítali a vždy rovnako, sú didaktické, utilitárne, recepčne rátajú s jednoduchým uvažovaním detí, ale ako vieme, deti sú skvelí filozofi a geniálni tvorcovia jazyka, len čo začnú rozprávať (písali o tom Kornej I. Čukovskij, Marc Soriano, Antoine de Saint-Exupéry, Matthew Lipman). Keď začneme čítať, už vopred vieme, ako sa text skončí, pri druhom čítaní nám básnička (rovnako sa to týka aj prozaického textu) už nič nové nepovie. Chýba jej prekvapenie, tajomstvo, veľakrát aj zmysluplná kompozícia, dokonca akýkoľvek výrazový aparát, ktorý nás na poézii teší rovnako ako myšlienky: keď čítame v texte slovné spojenia, ktoré sme v podobnej situácii alebo pri opise nejakého javu ešte nikdy nečítali, keď sú v ňom obrazy situácie, ktorú sme niekoľkokrát zažili, ale takto opísané nám ich ešte nikto neponúkol, sú tam symboly odkazujúce na viacero interpretácií a my musíme hľadať zmysel aj pre svoj život, sú tam prívlastky, ktoré nás nútia vrátiť sa k nim opäť a zas, aby sme sa potešili nevšednosťou, novosťou, naliehavosťou, opakovaním slov. Lepšie je teda hľadať text na prednes pre seba, svoje dieťa, svojich žiakov tak, že budeme veľa čítať, porovnávať, hodnotiť a vyberať. Nezáleží na tom, či je to text zo slovenskej literatúry alebo prekladovej, dôležité je, že osloví deti a má potenciál osloviť aj dospelých, hoci úplne iným rozmerom.
Najbohatšiu a najpestrejšiu ponuku literárnych textov má jednoznačne prvá kategória. Oveľa ťažšie je vybrať text pre tínedžerov, teda recitátorov a recitátorky vo veku 12 – 15 rokov. Čítajú oveľa menej ako na prvom stupni, alebo čítajú len školskú lektúru. Väčšina prežíva druhú čitateľskú krízu (približne v 7. ročníku), po ktorej sa k čítaniu už nevráti tak, ako to bolo predtým, deti pohltia iné záujmy a snažia sa prispôsobiť väčšine. Ale pretože niektorí stále chcú recitovať, vyberajú si texty (ak si ich vyberajú sami), ktoré ich zaujmú na prvé čítanie. Pracujú s nimi bez hlbšej analýzy, spoliehajúc sa na dominujúcu emocionalitu, ktorá je práve v tomto veku na vrchole vývoja. Takéto texty však môžu byť triviálne až gýčové, hoci im môžu saturovať nejakú aktuálnu potrebu. Neodmysliteľná je tu úloha pedagógov – vedia posúdiť umeleckú hodnotu a potenciál textu pre dieťa, ktoré poznajú. No a ešte sú tu dospievajúci/-e, ktorí/-é čítajú a vnímajú literatúru ako dôležitú súčasť svojho života, ale nedokážu akceptovať ponúknuté texty, aj keď sú tematicky príťažlivé a umelecky kvalitné. Majú pocit, že až príliš dobre rozkrývajú ich problémy a odhalili by zo seba viac, ako by chceli. Ak berieme do úvahy aj predpoklady na prezentáciu na verejnosti, máme do činenia s komplikovanou situáciou.
Prvý dôležitý predpoklad pri výbere a príprave textu je akceptovanie detského veku alebo veku dospievania, ontogenetických dispozícií, ktoré anticipujú poznanie, potreby, záujmy, túžby detí aj bez toho, aby sme konkrétne dieťa poznali. Ten, kto pracuje dlhšie s dieťaťom, pozná ho aj osobne a tuší, čo by ho mohlo osloviť .[2] Absentovanie textových prvkov, ktoré umožňujú deťom a mládeži stotožnenie alebo aspoň čiastočnú identifikáciu s referenčnými odkazmi (téma, protagonista, rozprávač, jazykové prvky), ich oberá o prirodzenosť. Deti môžu recitovať aj náročnejšie texty s filozofickým potenciálom, ale bez porozumenia a skúsenostného rozmeru sa sotva dopracujú k autenticite. Mnohé veci máme napozerané, napočúvané bez autentickej skúsenosti, ale pretože sme súčasťou veľkého sveta s arzenálom emócií, empatie a predstavivosti, dokážeme porozumieť javom aj z pozície pozorovateľov. O druhej svetovej vojne môže recitovať 12-ročné dieťa, ktoré je už poučené o hrôzach vojny a malo by vedieť, čo vysiela svojou interpretáciou a hlavne prečo je dôležitý práve jeho detský pohľad na túto tému. Nik od neho nebude očakávať poučovanie, ale skôr množstvo otázok, prekvapenie, sklamanie a emocionálny zásah. Ak sa niekto rozhodne v štrnástich recitovať text Jána Smreka Bacardi, dospelí by ho mali upozorniť, že text obsahuje pasáže, ktoré sú na míle vzdialené (snáď) jeho zmyslovej skúsenosti, že nejde o oslavu alkoholu a už vôbec nie o vtipnú báseň. Bez etapy rozhovoru o vhodnosti a primeranosti výberu môže prednes naraziť na nepochopenie a povrchnú interpretáciu, čo pri hodnotení potom spôsobuje deťom frustráciu.
Vhodný text na prednes by mal ponúkať isté problematizovanie života a jeho javov, nielen opis každodenných situácií. Dovolím si ako dôkaz, že čítanie pre deti nemôže byť len zábava, zacitovať slová Viliama Marčoka: „Je psou povinnosťou literatúry, aby vytvárala vo vedomí detí sebaobranné látky proti ochoreniu na ilúziu bezproblémového pohodlia a konzumno-rekreatívnemu spôsobu života, ktorý mu naštepuje reklama a priemysel zábavy. Tak môžeme vychovať len frustrovaného narkomana, schopného podnecovať svoju telesnosť až do sebazničenia“/…/. Už dávnejšie som sa usiloval pripomínať, že poslaním detskej literatúry nie je ani tak dieťa zabávať a rozvíjať jeho fantáziu, ale skôr pomáhať mu pri ubytúvaní sa vo svete ľudí a vecí.“[3]
Napriek tomu mnoho textov je o každodennosti a obyčajnosti; ale zaujímavé sú spôsobom, ako o tej obyčajnosti píšu. Určite by mali reflektovať vnútorné svety alebo konflikty detských/mladých postáv v zajatí každodennosti. Ak ide o historickú problematiku, mal by mať text aktualizačný rozmer alebo univerzálny charakter, pri ktorom konkrétna doba v texte nehrá úlohu, napríklad texty zobrazujúce vojnu, holokaust, preklady filozoficko-symbolických či alegorických textov Oscara Wilda, Hansa Christiana Andersena, Antoina de Saint-Exupéryho, Hermanna Hesseho, Karla Čapka, Richarda Bacha a i. Aj v slovenskej rozprávkovej tvorbe je množstvo kvalitných a medzinárodne oceňovaných textov. O dôležitých životných hodnotách v spolužití píše Erik Jakub Groch v knihe Tuláčik a Klára (vhodný pre 1. alebo 2. kategóriu), symbolickými obrazmi o pocitoch z odmietania na ceste za slobodou a dôstojným životom Marek Vadas v knihe Útek. Obidve knihy patria k literatúre, ktorú sa oplatí čítať aj počúvať mnohokrát a ani tak neomrzí. Z ďalších zaujímavých a univerzálne platných rozprávkových textov je napríklad kniha O Smrekáčikovi, Triesočke a lipovej kolíske Olina Kozubeka alebo Sedem dní v pivnici a Med z ľadových kvetov Petra Karpinského. Druhý spomínaný titul je vhodný aj pre vyššie kategórie, lebo okrem rozprávkového príbehu prináša aj konfrontáciu modernej doby s nedávnou minulosťou a akcentuje súrodenecké vzťahy. Romány s vojnovou tematikou, aj keď sa viažu na konkrétne obdobie, presahujú do súčasnosti – pohľadom dieťaťa na javy, ktorým síce nie je schopné porozumieť, ale práve ten pohľad otvára nadčasovosť diela. Lampáš malého plavčíka od Jána Navrátila alebo Z pekla šťastie Ladislava Grosmana sú detským čitateľom takmer neznáme.
Niekedy môže osloviť silný príbeh z konkrétnej časovej a priestorovej roviny, ktorej reálie sú už možno známe a všedné. Známy príbeh je vyrozprávaný tak sugestívne, že práve to sa stane v podaní recitátora/-ky dominantnou hodnotou prednesu (Anna zo Zeleného domu, Dobrodružstvá Toma Sawyera a Huckleberryho Finna, humorné poviedky Marka Twaina, rovnako ako sociálno-kriticky ladené príbehy chlapčenských rozprávačov z poviedok Williama Saroyana).
Výhodou je, keď sa recitátori stretávajú s referenčnými hrdinami pri zobrazovaní formovania identity, pochybovania, adaptácie na novú skutočnosť, alebo keď protagonisti riešia rodinné vzťahy, spoločenské tlaky či osobné vzťahy a ich krízy. Nie je potrebné štylizovať sa do polohy, ktorú nepoznajú, dôležité je ustrážiť si emocionálnu zainteresovanosť, ktorá by mohla pôsobiť pateticky. Niekedy takúto možnosť poskytuje aj literatúra pre dospelých. V tejto časti textu sa však venujem intencionálnej literatúre zámerne písanej pre deti, teda nielen s príťažlivým obsahom pre deti, ale aj s dôležitými hodnotami. Knihy slovenskej autorky Tone Revajovej, ktorá píše pre začínajúcich aj starších čitateľov a čitateľky, k takej určite patria.
Jedna z najkrajších kníh za ostatné desaťročie je jej Rok sivka ohniváka, sugestívny, citlivý a silný príbeh malého dievčatka, ktorého najväčšou túžbou je chodiť konečne do školy. Hoci je čakanie na ňu dlhé, čas v škole jej všetko vynahradí. Text je komponovaný do kratších, na seba nadväzujúcich príbehov (kapitol), ktoré sú však ohraničené a ľahko identifikovateľné ako samostatné epizódy. Obsahujú hlboké posolstvá a dôležité poznania pre deti.
Pre rovnakú vekovú kategóriu možno vybrať aj Revajovej knihu O druhej v malej telocvični – pre tých, ktorí majú radi tanec a dokážu pochopiť, že nie vždy je život len veselý a bezstarostný. Pre vyššiu kategóriu je vhodná jej tetralógia Johanka v Zapadáčiku, Zlom väz, Johanka, Moja Johanka a Johankina veľká rodina o dievčenskej hrdinke Johanke, prechádzajúcej zložitou životnou etapou. Aj tu je možné vyčleniť časť z jednej kapitoly, spojiť úryvky z dvoch kapitol alebo si vybrať jednu dejovú líniu z viacerých príbehov. Knihy sú čitateľsky veľmi úspešné, vhodné pre 8- – 12-ročné dievčatá, riešia životný diskomfort, vzťah s mamou a bračekom, túžbu po starých rodičoch, hľadanie priateľov, nové kolektívy v škole, problematizovanie dospievania, implicitne sa objavujú aj psychické problémy, nezrelosť dospelých a ich chyby, ktoré nie vždy deti dokážu pochopiť, a úprimný detský pohľad na svet dospelých…
Príbehy z rozprávkovej tvorby Jána Uličianskeho prinášajú potešenie deťom aj ich načúvajúcim dospelým, napríklad jeho alúzia na Exupéryho emblémovú postavu v knihe Malá princezná, ďalej Kocúr na kolieskových korčuliach, postava Betky Bábikovej z knihy Analfabeta Negramotná alebo Pán Nápad zachraňuje svet.
Do pozornosti dávam aj diela Jaroslavy Blažkovej, jej rozprávkovú tvorbu, napríklad Minka a Pyžaminka, alebo príbehy s detskými postavami Ostrov kapitána Hašašara, Ohňostroj pre deduška, či náročnejší text, v 90. rokoch veľmi často recitovaný, Môj skvelý brat Robinzon ešte z roku 1968.
Z knihy Jána Navrátila Kto vidí na dno môžem odporučiť poviedku Cez prah dospelosti, ktorá je aktuálna aj v súčasnosti, ponúka pohľad na dievčenské predstavy a fatálne dôsledky bezdôvodného obvinenia blízkeho človeka. Novely Petra Holku Leto na furmanskom koni, Piráti z Marka Twaina, Prekážkar v džínsach či dokonca Normálny cvok, romány Petra Glocka Ja sa prázdnin nebojím, Robinson a dedo Milionár alebo aj Tri vety pre ospedalské siroty ponúkajú okrem tematicky zaujímavých obsahov uveriteľných protagonistov, ktorých problémy každodenného aj nekaždodenného života poznajú mnohé deti: vzťahy so starými rodičmi a konfrontácia s ich hodnotami, nedostatok pozornosti, lásky, deštrukcia osobnosti, závislosti, kritické pohľady na deformity dospeláckeho sveta, alkoholizmus a dysfunkčná rodina. Humornejšie, ale nie ľahké príbehy zase možno nájsť v tvorbe Juraja Šebestu v románoch Keď sa pes smeje alebo Venussha (Ťažký týždeň) a formou rozprávania aj v románovej próze Kamily Šebestovej Generácia MY. Okrem humornej nadsádzky sú texty v primerane mládežníckom (často skratkovitom, slangovom) jazyku, ktorý spolu s úprimným rozprávačom môže priniesť sviežosť a aktuálnosť prednesu. V tomto kontexte je dôležitá miera ponoru do rozprávania a ponechanie si určitého odstupu. Podobne je to aj v Šebestovej zbierke poviedok Triezvenie (vhodnejšia pre vyššie kategórie) s riadnou dávkou čierneho humoru. Chlapcov možno osloví poviedková kniha Vlada Bednára Divné hrušky s divnou chuťou a pre umeleckú kvalitu a autenticitu zobrazenia detského a mládežníckeho sveta vyšli opätovne v minulom roku najlepšie prózy Kláry Jarunkovej Deduško a vlk, Jediná či Brat mlčanlivého Vlka. Nie náhodou Jediná pod názvom Don´t cry for me vyšla v USA už trikrát a je považovaná za dievčenský ekvivalent románu Jeroma D. Salingera Kto chytá v žite.
Pre deti v 5. – 6. ročníku odporúčam aj knihy talianskej autorky Angely Nanettiovej, ktoré do slovenčiny prekladá Daniela Lozanová: Adalbertov denník, alegorickú rozprávku aj pre dospelých Priatelia dažďa s ekologickou tematikou a o hodnotách spolužitia a priateľstva alebo príbeh chlapca Tonina z knihy Môj dedko je čerešňa. Autorkou kvalitnej literatúry o deťoch bola rakúska spisovateľka Christine Nöstlingerová, napríklad próz V pondelok je všetko inakšie, Konrád z konzervy, Grétkin príbeh, Keď si môj otec chcel vziať mamu Anny Lososovej. No a niekoľko rokov skvelú inšpiráciu na prednes poézie a prózy ponúkajú aj antológie z cyklu „poviedky pre deti a násťročných“ z vydavateľstva Perfekt, napríklad Srdce šachovej dámy, Kapitán Spomienka, Kráľovná, Jablko v župane.
Knihy zahraničnej proveniencie pre násťročných, vhodné pre 3. kategóriu prednesu prózy, tiež prinášajú témy blízke našim deťom a mládeži. Po knihách v zahraničí oceňovanej autorky Clémentine Beauvoisovej Jaternice tiahnu na Paríž alebo Huncútky môžu siahnuť dievčatá s prirodzeným rozprávačským talentom, so zmyslom pre humor a nadsádzku a milovníčky kvalitného jazykového materiálu. Vážnejší tón sa ozýva z knihy mladej austrálskej autorky Caitlin G. Drews Tisíc dokonalých tónov (2019) o matke tyranke a jej vysokých ambíciách a očakávaniach, ktoré zanechávajú krvavé jazvy, o klavírnej hudbe a obyčajných detských túžbach, ktoré sa môžu splniť, ak máme obrovskú odvahu, a z druhej, o niečo známejšej knihy Stephena Chboskeho Charlieho malé tajomstvá (2012). Ide síce o náročnejšie témy, ale ak recitátori tretej kategórie zvládnu autentického priameho rozprávača s pohľadom do intímnej sféry a otváranie náročnejších tém (samovražda, rôzne druhy závislostí, homosexualita a problémy s toleranciou, zneužívanie dospelými, sadistické výchovné praktiky), je to pre nich dobrá príležitosť detabuizovať a sprítomniť niektoré témy a narušiť stereotypizáciu komunikácie o nich. Témy rasizmu, šikanovania, zneužívania a xenofóbie otvorila veľmi realisticky v románe V tejto rodine kopte hlbšie mladá americká autorka Amy S. Kingová. V románe je množstvo postáv a epizód, čo umožňuje vyselektovať jednu z nich na prednes, dokonca aj pre 4. kategóriu, keďže román je z oblasti young adult literatúry.
Zobrazenie života mládeže v zložitom svete postsocialistickej spoločnosti, postavené na autentickom a expresívnom rozprávaní a subštandardnom jazyku, predstavila mladá ruská spisovateľka Irina Denežkinová ešte v roku 2004 v knihe poviedok Daj mi!. Aj súčasné slovenské autorky priniesli nevšedné polohy detských protagonistiek, napríklad Monika Kompaníková v románe Piata loď a Soňa Uriková v poviedkovej knihe Dôvod na radosť. Sú to príbehy zväčša pre dospelých čitateľov, ale napríklad Urikovej poviedka Marika odkrývajúca prostredníctvom dievčenskej hrdinky odlišné svety vnučky a starej matky ponúka podobné motívy ako novela Babička Ivany Gibovej. Mnoho detí žije v podobnom vzťahu so svojimi babičkami ako protagonistky spomínaných kníh a materiálne ani emocionálne sa nedokážu vymaniť z ich vplyvu. Pred niekoľkými rokmi sa podobné texty objavili v prednesoch poviedok Uršule Kovalyk.
Vtipné, nonsensové, ale aj lyrické básne postavené na filozofovaní o svete ponúkla Marta Hlušíková v zbierke básní Aprílová brada a iné švihnuté básne (2018). Kratšie nonsensové básne pripomínajú Tuwimovu poetiku (aj jeho poézia je stále obľúbená vďaka prekladom Miroslava Válka) a sú vhodné skôr na zábavné čítanie, dlhšie básne o čudesnom aj poetickom fungovaní obyčajných vecí možno pospájať do montáže tematicky (Vzbura paradajok, Popletený mak, Nenásytný hosť a Smädná ťava alebo Veselá fontána, Keby, Čo všetko sa zmestí do sna a Ako sa žije báseň). Záleží na tom, či chceme nájsť radosť a zábavu vo veciach okolo nás alebo chceme viac filozofovať. Oba pohľady, možno nie celkom vyvážené v každej básni, ponúkajú aj ďalšie zbierky poézie: Zápisník jedného chlapca od Dávida Dziaka, zbierky Lenky Šafranovej Čo by bolo keby a Prečo je tma čierna. „Rozpohybovať“ či rozohrať takéto básne je síce o čosi náročnejšie, keďže ťažisko je na poetických opisoch a statických obrazoch, ale niekedy si recitátori vystačia aj s minimalistickým arzenálom jazykových a poprijazykových prostriedkov. V 2. alebo 3. kategórii už môžu recitátori a recitátorky siahnuť aj po preklade Ovidiových Metamorfóz (napríklad Premeny v preklade Viliama Turčányho z roku 2000).
Ďalšie zaujímavé a umelecky príťažlivé zbierky básní vhodné na prednes poézie v nižších kategóriách:
Silvia Kaščáková – Osem miliárd básní; Valentín Šefčík – Kamienky pri ceste, Basta fidli, Bola raz jedna láska alebo Zázraky; Noha k nohe a Karamelky od Viliama Klimáčka; od Daniela Heviera Päťka z nudy alebo Tak takéto básne pre deti píše Hevier; Brutálničky a Jemňacinky od Evy Luky a určite aj básne, možno v montáži, z tvorby Štefana Moravčíka, Milana Ferka, Jána Navrátila a Milana Rúfusa.
Básnických textov, vhodných pre detských recitátorov a recitátorky, predovšetkým pre vyššie detské kategórie, je oveľa menej ako pre 1. kategóriu. Preto sú pedagogičky a pedagógovia prednesov nútení siahať aj po poézii z tvorby pre dospelých. Je to prirodzené a každý rok nás v detských kategóriách malí recitátori a malé recitátorky presviedčajú, že si vedia poradiť aj s náročnejšími dielami. Preto ak som v úvode písala o autentickosti niektorých pocitov a možnej životnej skúsenosti, ktorá ovplyvňuje výber textu, artikulovala som skúsenostný rozmer, jednu z dramaturgických stratégií. Niekedy sa aj deti potrebujú vyrovnať s ťaživými situáciami, napríklad s nepochopením, ponižovaním, úzkosťou alebo so smrťou blízkeho, a tak si zvolia text, kde sa podobné témy riešia. Občas im stačí len dobre pozorovať a počúvať iných. Ak znevážime ich výber textu len preto, že máme pocit, že textu ešte nemôžu naplno porozumieť (ak aj nemôžu, porozumejú mu práve tak, ako potrebujú) a že možno chcú len zaujať a byť originálni, znevažujeme ich ľudskú podstatu a právo na výber emócií cez text. Samozrejme, teraz mám na mysli prednes, ktorý okrem textu zafunguje po všetkých stránkach: recitátor dokáže intelektovo obsiahnuť myšlienkový potenciál textu (rozumie mu) a interpretačne ho zvládne (výberom výrazových prostriedkov ako polohy hlasu, tempa, melódie, dynamiky, prácou s pauzou, funkčným gestom a i.) a prenesie posolstvo i emócie cez prednes na poslucháčov.
Väčšinu situácií, na ktoré sa viažu zážitky v textoch, nezažívame, našťastie, ani my dospelí, nieto ešte deti. Veď čítame aj preto, aby sme v texte okúsili to, o čom môžeme len snívať, alebo sme sa oboznámili s niečím, čo si ani v najhoršom sne nedokážeme predstaviť. Očakáva sa, že pri výbere dominuje aktivita dospelého (rodiča, pedagóga), no niekedy stačia detská citlivosť, empatia, intelektový potenciál, zmysel pre spravodlivosť a čestnosť, ktoré deťom slúžia ako kompas pri výbere. Navyše ak sú disponovaní aj technickými zručnosťami, ktorými si môžu napomôcť pri komunikovaní náročných (filozofických, protivojnových, humanistických) posolstiev. Je prirodzené, že keď je estetický a etický rozmer textu silný, osloví aj dieťa bez väčších skúseností. Sila umenia je občas taká prenikavá, že sa rušia aj atribúty ontogenetického vývinu a nikomu ani nenapadne povedať dieťaťu „na toto si ty ešte nedorástol“ alebo „tento text si nechaj do vyššej kategórie“. Niečo môže fungovať tu a teraz preto, lebo je to silné posolstvo a v prednese dominuje schopnosť preniesť lyrické obrazy cez imagináciu, niečo preto, lebo je to vtipné a úprimné alebo postavené na bezprostrednom rozprávaní, iné preto, lebo technicky je prednes taký precízny, že prekryje aj slabší text. No zajtra alebo v inej atmosfére to už tak vôbec nemusí byť. To, čo platí pre jedného, inému môže v prednese uškodiť, neexistuje jednotný návod. Každý je originálny a jedinečný, čo nám napokon zabezpečuje aj odlišný prístup k umeniu. A tak je to dobre. Umelecký prednes nás tak ako iné umenia nemôže všetkých oslovovať rovnako.
BALLEK, Ladislav. Ballek: Vďaka knihám som bol aj námorníkom. In: Pravda [online]. Bratislava: OUR MEDIA SR, 2. apríl 2007 [cit. 2026-01-15]. Dostupné z: https://kultura.pravda.sk/kniha/clanok/39775-ballek-vdaka-kniham-som-bol-aj-namornikom/. ↑
Ak mu nezáleží viac na vlastných ambíciách, lebo aj to sa, bohužiaľ, stáva v detskom prednese. ↑
STANISLAVOVÁ, Zuzana. Quo vadis, pôvodná tvorba pre deti? In: Literika. 1999, roč. 4, č. 2, s. 110. ↑