Osobne zastávam názor, že prepolitizovanosť súčasného verejného života so sebou prináša len málo pozitívneho. Okrem iného je to spôsobené tým, že to, čo sa vydáva za politickú činnosť, je v skutočnosti len vyprázdneným marketingom, ktorý sa riadi heslom: Je jedno, čo do spoločenskej debaty predhodím, hlavne nech sa zvýši viditeľnosť môjho mena. Nejde rozhodne o slovenské špecifikum, ale celosvetový trend spôsobený podcenením významu sociálnych sietí v čase ich vzniku. Pokiaľ vás táto téma zaujíma, dávam do pozornosti napríklad podcast Kanárci v síti, ktorý sa touto problematikou zaoberá dlhodobo a jeho autori Alexandra Alvarová a Josef Holý pri reflexii jednotlivých tém prepájajú svoj stredoeurópsky pôvod a severoamerické ukotvenie.
Plne rozumiem, ak ste z politiky unavení. Vnímam to v princípe rovnako. V istom momente sa však treba ozvať. Nie kvôli samotným politickým predstaviteľom, ale kvôli ľuďom, ktorých sa ďalší geniálny nápad kohokoľvek, z ktorejkoľvek časti politického spektra dotkne.
Na začiatku novembra sa jednou z tém stal zámer ministra sociálnych vecí pozmeniť systém rozhodovania o dvoch percentách z dane. Tie ste doteraz mohli buď ponechať štátu, alebo ich „venovať“ konkrétnej neziskovej organizácii. Čitateľom Javiska pritom nemusím ozrejmovať, že nezriedka bol touto organizáciou práve divadelný súbor. Bol to totiž administratívne pomerne jednoduchý a nenáročný spôsob ako aspoň z časti finančne pokryť základné výdavky spojené s bežnou prevádzkou súboru. Zamýšľaná zmena by mala k spomínaným dvom možnostiam pridať tretiu – poslať dve percentá z dane jednému zo svojich rodičov na prilepšenie dôchodku. Úprimne povedané, je mi v zásade jedno, či tento nápad vznikol so zámerom vytvoriť dymovú clonu nelichotivému stavu verejných financií, či ako súčasť súčasného „džihádu“ proti neziskovému sektoru. Je mi však neuveriteľne trápne pri pomyslení, že by sa čo i len jeden obyvateľ tejto krajiny musel seriózne zamýšľať nad otázkou, či podporí neprofesionálny súbor, ktorý navštevuje jeho dieťa, alebo prispeje na dôchodok svojich rodičov. Je mi neuveriteľne trápne, keď si predstavím, že ministerstvo kultúry tento nápad prejde mlčaním, hoci má inak plné ústa toho, ako chce podporovať práve regionálnu kultúru a menšie aktivity so zdôvodnením, že kultúra nie je len Slovenské národné divadlo (polarizácia jednotlivých segmentov kultúry by pritom bola na samostatnú tému).
Dnes ešte nevieme, ako by mala celá zmena tohto systému vyzerať, aktuálne to skôr vyzerá tak, že z celého zámeru zišlo, hoci oficiálne stanovisko neexistuje. Platí však, že už len debata o spomínanom zámere je vyslovene úbohá. Okrem iného preto, že celý systém dvoch percent vznikol aj ako dôsledok neexistujúceho sponzorského zákona. Štát nebol schopný nastaviť systém podpory záujmových združení zo súkromných zdrojov, preto vymyslel asignáciu dane. Teraz zas – štát nie je schopný vyrovnať sa s trinástym dôchodkom zakotveným v ústave, preto ide emocionálne vydierať vlastných občanov.
Nech už bude systém prerozdelenia dvoch percent fungovať v budúcnosti akokoľvek, pocit trápnosti z toho, ako štát presúva vlastné zlyhanie na svojich občanov, tu zostane aj do budúcna.
Miro Zwiefelhofer
Ilustračné foto. Autor: Jakub Jančo. Na fotografii scéna inscenácie Ľud-milá súboru KOKRAM z Kovačice a Ochotníckeho divadla Janka Čemana z Pivnice, Scénická žatva 2023, Martin.