Už tridsiatykrát sme sa zleteli zo všetkých sveta strán do Chynorian na festival poézie. Niektorí doslova, iní prišli vlakmi, autobusmi, autami, na bicykli či peši. Prvý ročník, 1994, „len“ z Ponitria, potom, keď sa organizácie ujal Julo Krajčík, už z celého Slovenska, ba aj z iných chotárov, keďže súťaž je otvorená aj pre Slovákov žijúcich v zahraničí.

30. ročník Slovenského festivalu poézie Beniakove Chynorany. Príležitosť bilancovať, sumarizovať, zamyslieť sa. Čím je tento slovenský festival charakteristický?

1. Propagácia života a diela Valentína Beniaka, dlho skrývaného klenotu slovenskej poézie

To bolo možno prvotným motívom organizátorov a povinnosťou recitátorov v prvých ročníkoch bolo vybrať si na súťažný prednes jednu z básní slávneho chynorianskeho rodáka. Postupom rokov bol výber textov rozšírený na slovenských a neskôr aj na európskych autorov, čo platí doteraz. Bolo toto obmedzenie slobody výberu v porovnaní s Hviezdoslavovým Kubínom užitočné? Jarka Čajková v Bulletine 28. ročníka Beniakových Chynorian o tom hovorí: „Hviezdoslavov Kubín bol… otvorený aj svetovej literatúre a tá na súťaži dominovala v 80. rokoch aj v prvých porevolučných rokoch, Slovenský festival poézie recitátorom prehodil výhybku pri výbere básnických textov, čo nás v čase preberania západných hodnôt upozornilo,… že literárne hodnoty máme aj doma … slovenský festival bol výzvou hľadať v domácom prostredí, porovnávať… a vážiť si našich básnikov, klasických aj súčasných…“ Vidí dokonca možnú súvislosť medzi dramaturgickým obmedzením festivalu v Chynoranoch s neskoršími úspechmi prednesov slovenských autorov na Hviezdoslavovom Kubíne. Či už to bol efekt tejto pozitívnej diskriminácie slovenskej a špeciálne beniakovskej dramaturgie, alebo nie, Valentín Beniak je v Chynoranoch doteraz, už nepovinne, takmer každý rok znovuobjavovaný a slovenská poézia má v slobodnom výbere recitovaných textov stále prevahu.

2. Miestny chynoriansky kolorit

Prítomnosť Chynorancov cítiť každú minútu festivalu. Nechýba ani lokálne politické zastúpenie a podpora, ale tým hlavným sú oduševnení organizátori z občianskeho združenia Beniakove Chynorany pod vedením nezabudnuteľnej Denisy Penciakovej, ktorej privítanie a potom rozlúčka naladia účastníkov na pozitívnu vlnu jedinečnej spolupatričnosti. Od chvíle, keď v piatok vstúpite do Katolíckeho domu, miesta konania súťaže, ovládne vás komorná festivalová atmosféra. Úsmevy, objatia, stisky rúk, dojatie a radosť z opätovného stretnutia. Prvky improvizácie a spontánnosti v programe, impromptu recitačné, divadelné a hudobné príspevky, impozantný koktail insitnosti a profesionality. Unikátnosť aj nedokonalosť miesta. Miestni ochotníci a spev na plné hrdlo s harmonikou. Varené zemiaky s maslom a soľou, spomienky na Ignáca Marka, Mira Kováčika, Mariána Gajdoša aj trocha z toho, „čo z kotlíka nám stieklo“ v pamätnej izbe V. Beniaka, v „domčeku“ s ojedinelými vzácnymi historickými artefaktmi. Začítame sa do dobových dokumentov, uvedomíme si ďalekosiahly význam tohto mimoriadneho človeka a rozmýšľame o presahoch jeho posolstva do dnešných dní. Potrebuje Slovensko stále svojich Strážcov a Ochrankyne? Pred kým, pred čím? Kto sú tí povolaní Strážcovia a kto „nové plemä ľudožrútov“? Ako je to s naším „riedkym mäsom, riedkou vodou“?

Aj blízky zámok s Múzeom A. S. Puškina v Brodzanoch, kde festival tiež zavítal, nám pripomenie, že aj v zdanlivej vidieckej idyle sme stále súčasťou udalostí veľkého sveta. Prítomnosť transcendentálneho duchovného rozmeru festivalu, všadeprítomnej lásky a tolerancie podčiarkuje aj tradičná nedeľná omša pre všetkých účastníkov. A navyše, občas príde aj Mikuláš!

3. Svetové recitačné výkony

Alebo presnejšie: svetové recitačné zážitky.

Beniakove Chynorany boli dlho v tieni svojho staršieho brata, Hviezdoslavovho Kubína, a vnímali sa ako jedna z viacerých súťaží druhej kategórie. Takéto porovnanie možno niekedy v minulosti malo svoje opodstatnenie, ale je vo svojom základe chybné a nedôležité. Hviezdoslavov Kubín je celoslovenským hnutím s obrovskou tradíciou, zázemím a podporou, je takpovediac súčasťou národného povedomia. Chynorany sú výsledkom vzopätia vášne a organizačných schopností malej skupiny miestnych nadšencov, ktorým sa podarila nevídaná vec, nielen dostať túto neveľkú obec na mapu najvýznamnejších celoslovenských recitačných aktivít, ale festival naplnil aj ambíciu prezentovať tých najlepších recitátorov, akých amatérska scéna na Slovensku ponúkala a ponúka, a v histórii súťažných prednesov nájdeme nejeden z kategórie nezabudnuteľných.

Už sme spomínali Mariána Gajdoša, Chynorančana, ktorý sa stal pojmom a „trendsetterom“ neštylizovaného, pokojného, citovo striedmeho, ale mravne autenticky silného prednesu, podopretého hlbokou životnou skúsenosťou skromného človeka, ktorý oslnil nielen Kubín, ale zažiaril aj v zahraničí. Myslím, že nebudem ďaleko od pravdy, ak poviem, že pán Gajdoš spôsobil, že aj nejeden porotca si musel trocha poupratovať v hlave, kým dokázal uchopiť a vyhodnotiť jeho nekonvenčný umelecký prednes. Nepatetický pátos, neagresívna nástojčivosť, sofistikovaná jednoduchosť. Pripomeňme si Beniakov legendárny Rodný môj kraj (2017), Puškinovho Eugena Onegina (2018) alebo Lermontovovo Borodino (2015).

To o nezabudnuteľnosti platí o mnohých ďalších prednesoch. Stále žije v pamäti napríklad Beniakova Žofia v podaní Terky Benejovej z roku 2009, Moravčíkovi Predkovia Márie Kotorovej Jenčovej (2011), Urban Frederiky Kašiarovej (Dnes nie je Mikuláša, 2016) a z najnovších Jandlova Nemecká báseň Tomáša Hodermarského či Achmatovovej Pri samom mori od Andrey Klemovej. Každý doplní zoznam o ďalšie mená a tituly. Ale nezabudnuteľné sú aj mnohé iné, možno aj menej ocenené vystúpenia, najmä tie od recitátorov seniorskej kategórie, ktorí sa do Chynorian každoročne vracajú podeliť so svojím intelektuálnym a emocionálnym bohatstvom, ako napríklad panie Hájiková, Kovalíková, Ondrejmišková, pán Galaba a ďalší. Aj oni dotvárajú typickú chynoriansku atmosféru vzájomného obdarovávania.

Aký bol tridsiaty ročník Beniakových Chynorian?

Ako obstáli v historickom porovnaní účastníci jubilejných tridsiatych Beniakových Chynorian? Samozrejme, ťažko porovnávať úrodu 29 rokov s jedným ročníkom, ale určite sme neboli sklamaní. Ak pri víne platí, že pre dobrý ročník je dôležité stabilné a vyvážené počasie a rôzne výkyvy majú na jeho kvalitu negatívny vplyv, pri umeleckej tvorbe to býva naopak, stabilita a pokoj akoby umeniu neprospievali. Ale ak by sme očakávali, že sa búrlivá spoločenská atmosféra odzrkadlí na výbere recitovaných textov, museli by sme konštatovať, že táto súvislosť nie je taká priamočiara. Kým v predošlých rokoch sa recitátori často vyrovnávali s veľkými univerzálnymi javmi, ako vojna, migrácia, rasizmus, fašizmus, geopolitická kataklizma, tohto roku sme mohli jasne identifikovať posun k vnútornejším témam, ako je zmysel života, individuálne citové prežívanie, príroda či poézia ako spoločenský fenomén. Akoby sme sa už unavili z hľadania riešení svetových kríz a nachádzame isté upokojenie v sústredení na detaily nášho individuálneho žitia a jeho jedinečné hodnoty.

Víťazka I. kategórie Natália Ferenčáková siahla po menej recitovanej básni Valentína Beniaka Starenka. Vykreslila krehkosť a súčasne hĺbku ľudského života, ktorý si zaslúži úctu v každom veku, zvlášť v starobe, keď už zdanlivo stráca na dôležitosti. Na prvý pohľad jednoduchý prednes aj z hľadiska zvolených priamočiarych recitačných prostriedkov vyznel čisto a úprimne a hoci neočaril ničím prevratne inovatívnym, presvedčil návratom k prvotným a niekedy zabúdaným hodnotám.

Aj Petra Simonová, víťazka II. kategórie (Lucia Huňadyová, Eva Luka: Mesiac nasmeroval každú vlnku tak, aby ma udrela), hovorí o bolesti a utrpení výlučne ako o súkromnom pocite, citlivo rozohráva rozochvenie každej struny svojho hudobného nástroja, rezonanciu jeho tela a duše spôsobenú údermi hráča, bez vyrušovania ostatnými nástrojmi v orchestri. Tento výrez skutočnosti dovoľuje ísť do hĺbky, zbavuje nutnosti objektívnej relativizácie a umožňuje pomenovať veci pravým, neskresleným menom. Recitátorka pritom neskĺzava do sentimentálnych polôh a niekedy až príliš pevne drží opraty svojej vášne, čím trocha oslabuje uveriteľnosť tohto inak zaujímavého ponoru.

Aj tretí víťazný prednes uchvátil predovšetkým svojou meditatívnou hĺbkou, aj keď pri meraní tejto hĺbky u pani Márie Kotorovej-Jenčovej musíme v porovnaní s predošlými kategóriami použiť logaritmickú škálu. Jej Valentín Beniak (Hrachor) bol koncertom múdrosti, pokojnej, ale pritom intenzívnej vášne, dôstojnosti, mikroskopickej analýzy a klinickej syntézy niečoho, čo človek dokáže asi naozaj iba po prežití plného života.

Hoci v tomto majú, žiaľ, recitátori mladších kategórií hendikep, práve rozdelenie súťažiacich do troch vekových kategórií umožňuje nastaviť optiku vnímania prednesov na rôzne silné stránky – hravosť a objavovanie sveta a jeho vnímania u tých najmladších, prvé skúsenosti, poučenia a generalizácie ranej dospelosti a múdrosť a skúsenosť tých starších, to všetko vytvára dokonalý koktail dobrej festivalovej prehliadky prednesu poézie.

Valentín Beniak odznel na slávnostnom odovzdávaní cien na záver festivalu trikrát. Popri Natálii Ferenčákovej a Márii Kotorovej-Jenčovej zaznela (pre neprítomnosť víťazky) aj Beniakova Balada v podaní Zuzany Kramárovej, ocenená druhým miestom. V čase osláv Beniakových jubileí (130 rokov od narodenia a 50 rokov od smrti) sme si tak neplánovane a nenásilne, ale o to jednoznačnejšie mohli potvrdiť jeho prítomnosť, platnosť a obľúbenosť medzi súčasnými milovníkmi poézie. Aj sprievodný program 30. ročníka Beniakových Chynorian bol venovaný spomienkam na básnika a na 30-ročnú históriu festivalu.

Aj my chceme popriať Beniakovým Chynoranom, jeho účastníkom a organizátorom veľa radosti z jubilejného i mnohých ďalších ročníkov. Vďaka za to, že ste, že si, Slovenský festival poézie. Ak sa dnes na vrtkavom politickom stole znova ocitla otázka slovenskosti a neslovenskosti v kultúre, možno festivaly ako Beniakove Chynorany ponúkajú dobrú odpoveď. V malosti je veľkosť, rovnako ako je vo veľkosti malosť. Národné je vždy aj svetové. Svet – to sme aj my a takisto je aj svet v nás. Báseň má síce miesto narodenia, ale jej domovom je srdce každého človeka. Ľudskosť nemá občiansky preukaz ani náboženstvo či inú príslušnosť. Je to pri všetkej zložitosti také jednoduché. Príďte sa pozrieť do Chynorian. Je tam tak dobre slovensky, tak fantasticky európsky, je tam, skrátka, úplne svetovo!

Foto: archív SFP Beniakove Chynorany

Časť textu bola publikovaná v bulletine 30. ročníka Slovenského festivalu poézie Beniakove Chynorany.